130Neviem, ako je to u vás, ale na mňa začína to leto pôsobiť už aj trochu utlmujúco. Áno, priznávam, stáva sa zo mňa lenivá voš, ktorá by celé dni iba ležala, čítala a pozerala telku. Aspoň sa môžem vyhovoriť na vaše poviedky. Ako inak by som im mohol venovať plnú pozornosť, no nie? Ostáva nám ich (keď neberiem do úvahy túto várku) ešte 48. Ale sa nám to pekne míňa. Som zvedavý, komu bude patriť poviedka, na ktorú príde rad ako na poslednú. Ktovie, či bude platiť staré známe - to najlepšie na koniec?

 

121.Zbytočne rozťahaná poviedka, ktorá v úvode vzbudila záujem dobrou atmosférou, ale napokon akoby nikam neviedla. Hlavná postava Peter prichádza do motela, kde niet v pokročilej hodine ani živej duše, okrem príťažlivej ženy so zvláštnym amuletom v bare. Keď sa však začne viac rozvíjať fantazijná línia príbehu, už ma prestával baviť. Prvá pasáž bojujúcich bytostí bola ešte celkom zaujímavá, ale potom začala pôsobiť roztrieštene, na scénu prišli zdĺhavé reči autora a čitateľ ostáva čoraz zmätenejší z toho, čo sa deje. Záverečná bodka so smrťou sa mi už zdala prehnane silená, nezdalo sa mi, že by išlo o prirodzený vývin deja či vedomý autorský zámer. Jednoducho som mal dojem, že sa to tam proste autorovi z nejakého dôvodu hodilo, lebo inak to ukončiť nevedel. Nabudúce by bolo azda vhodnejšie rozvíjať hororový prvok, ako to bolo budované v úvode, než to tlačiť do fantasy.

 

122. V tejto priemerne dlhej poviedke sa toho až tak veľa neudeje. Autor si však dal námahu obkecať toho čo najviac, aby priblížil čitateľovi vnútorný stav hlavnej postavy a sveta, v ktorom žije. Sci-fi príbeh nadhadzuje myšlienku paralelných svetov a ich prienikov, robí to však chladne a – dovolím si povedať – nezáživne. Úvod je až priveľmi rozťahaný, a to sa hrdina prakticky len prebúdza do nového dňa. Ako východisko na uvedenie do problematiky je to slabé. Čo sa však nedá uprieť, je vyjadrovanie a znalosť pravopisu. V tomto smere bolo poviedku radosť čítať, po technickej stránke v nej nič nepôsobilo rušivo

 

123. Uf, ja ako zarytý odporca hmyzu som mal veru čo robiť pri poviedke, kde sa to ním len tak hmýri. Osamelý dôchodca zatúži po tom, aby po sebe niečo zanechal, a rozhodne sa vypraviť svoju krv do sveta. Preto dovolí všemožnému hmyzu, aby sa z neho ponúkol. Jednoduchá poviedka s jedným námetom je pohlcujúca a nechutná zároveň. V dobrom slova zmysle. Využíva prirodzený strach človeka (čitateľa) a tiež túžbu neostať anonymný (postavy). Autor sa nevenuje iným motívom ani postavám, ide o niečo komornejšie, ale zato sugestívnejšie čítanie.

 

124. Romantické sci-fi, kde je dôraz kladený najmä na prvú charakteristiku. Niektorí ľudia majú v sebe dve duše – vlastnú a reinkarnovanú. A Anne, hlavná postava, si v sebe nesie Rose z 19. storočia. Tají to však, pretože inak by sa nemohla zúčastniť vesmírneho programu. Lenže keď sa dostane na loď, zistí, že ktosi má v sebe dušu človeka zodpovedného za Rosin tragický koniec. A Anne si v boji proti nemu nájde, samozrejme, aj lásku. Trošku presladený príbeh, nesúci sa na vlne young adult, kde sú hrdinky odvážne a neohrozené a všetci chlapci krásni, príťažliví a silní. Nájdeme tu aj viacero iných vžitých klišé, ale tiež musím povedať, že sa mi poviedka čítala celkom dobre, aj keď odhalenie „nositeľa“ prišlo pomerne skoro a v závere nedošlo teda k žiadnemu prekvapeniu. Je to proste jednoduché čítanie, kde sci-fi námet slúži skôr ako kulisa pre rozvoj citov a je určené hlavne romantickým dušiam.

 

125. Fantasy rozprávka a poviedka, ktorá znovu neprináša nič nové a ponúka len obohrané námety. Nespravodlivo odsúdená hrdinka sa spojí s drakom, aby porazila jeho zlého brata a získala späť svoje kráľovstvo. Opäť tu máme osudové predurčenie, nevyhnutný šťastný koniec a nedôveru vo svoje schopnosti. Ale pár vetičiek o nutnosti viery v samého seba to ako obvykle napraví... Miera originality je slabá, nezachraňuje to ani jednoduchá štylistika. Autor ešte potrebuje dozrieť na lepšie diela.

 

126. Krátka poviedka o agentoch cestujúcich časom, respektíve o náborárovi, ktorý chce zlanáriť šikovnú Japonku v okamihu pred výbuchom jadrovej bomby v Hirošime. Výborný námet a dokonca aj s nečakaným zvratom. Škoda, že sa autor viac nepovenoval celkovej mytológii a väčšmi nerozvil príbeh. Ponúkalo sa mu predsa toľko možností! Každopádne aj na tom malom priestore sa mu podarilo vytvoriť postavy, o ktorých osud som mal obavy. Moju pozornosť akurát vyrušila už kdesi predtým spomínaná zámena slova „sem“ slovom „tu“. Keď sa to stalo už druhýkrát, nevyhol som sa otrávenému povzdychu.

 

127. Mladú ženu trápi jej duša, a keď sa ospravedlní ľuďom, ktorým ublížila, je všetko v poriadku. To je všetko. Nudný príbeh (hoci ide asi o silné slovo), nulové stupňovanie, nezáživný štýl... Hlavná postava polovicu poviedky prespí a do rovnakého stavu som sa dostával pri čítaní aj ja. A možno aj autor, lebo miestami sa dá natrafiť na zaujímavé časové údaje, ako napr. pol jednej nadránom. Neskôr, keď už ráno skutočne nastalo, spomína na „včerajší“ zážitok, pritom už to bol ten istý deň a pod.

 

128. Žena dala mužovi deň pred Vianocami na večeru mäso z jeho milenky. A znovu nič viac. Začínam mať dojem, že táto várka poviedok obsahuje minimalistické kúsky snažiace sa o razantné krátke zážitky. Na mňa osobne však nijako nepôsobia. Táto poviedka sa aspoň vyznačuje celkom dobrým jazykovým spracovaním, autor určite má na to, aby vytvoril aj dlhší text, ktorý dokáže vtiahnuť čitateľa živšími postavami a pútavejším dejom. Tento príspevok sa ani netvári nejako súťaživo, akoby vznikol z náhleho rozmaru čosi napísať. Už na prvej strane sa navyše dalo tušiť, kam situácia povedie. Žiadne prekvapenie sa nekoná, i keď snaha o to tu v závere je.

 

129. Ach jaj. Pevne verím, že toto bola iba recesia, pretože táto „poviedka“ by mi nedávala zmysel, ani keby som bol zhúlený. Ba mal som pocit, že autor si možno pred písaním či počas neho tiež niečím vypomohol. Text bez ladu a skladu, o ničom, s jedným dlhým odsekom, ktorý ho obral o pár minút života jeho písaním a mňa jeho čítaním. Ešteže to bolo také krátke... Najprv som si myslel, že poviedke chýba názov, ale potom mi došlo, že aspoň ten bol viac než presný. Ale štyri slová, žiaľ, na (aspoň minimálne) dobrý dojem nestačia. Nech sa páči, aspoň malá ochutnávka brutálnej štylistiky: „Sedím v tieni a vidím duchov a duchovia ma chytajú za vlasy a potom sa preberiem a zistím, že duchovia nie sú... A vložím hlavu do pohára a pohár zatvorím a zistím, že pohár nie je... A vidím ruky, a tie ruky držia moje ruky.“

 

130. Autor píše o tom, ako postava píše o tom, ako spôsobila koniec sveta. Nejde o klasický príbeh, iba o prerozprávanie udalostí, ktoré sa odohrali v dlhšom časovom rozmedzí. Tým sa vytráca pútavosť aj dynamika. Škoda, že si autor nezvolil radšej jednu-dve konkrétne situácie z jeho rozprávania a nerozvil ich do dlhšieho textu s poriadnou dávkou napätia a zvratov. Možností by mal na to vzhľadom na tému neúrekom. Mrzí ma nevyužitý potenciál, rád by som si prečítal aj čosi hlbšie a prepracovanejšie.

od desiatichO Slovákoch sa často hovorí, že radšej kritizujú, ako by mali niečo pochváliť. Často to vídam aj v knižnom svete, niekedy sa zdá, že čitatelia venujú s väčším potešením svoj čas štipľavým slovám ako pozitívnemu hodnoteniu. Tento nepekný fenomén som si uvedomil pri písaní dojmov jednej z poviedok. Išlo z mojej strany o rozsiahlejší text venovaný podpriemernému príspevku. A musím priznať, že sa mi písal ľahšie ako sa sem-tam rodia tie kladné. Žeby som už aj ja prepadol stereotypu v našej (vraj) náture?

 

111. Škoda, že poviedka sa dramaticky rozbehla až krátko pred koncom. Autor sa tak pripravil o možnosť priniesť dynamické čítanie, namiesto toho venoval úvod zbytočným (a vôbec nie zaujímavým či podnetným) úvahám. Následne mu pád upratovačky zničenej životom poslúžil ako východisko k ďalším exkurzom do jej psychiky, čo opäť nepôsobilo práve pútavo. Až po jej smrti sa dej skutočne rozbehol, ale pôvodný dojem to zlepšilo len trochu. Tiež som mal dojem, že autor patrí do skupiny tých, ktorí si po sebe text neprečítali práve svedomito. Dôkazom sú márne chybičky a kostrbaté vety, ktorých zmysel mi mierne unikal („Keď však syn šéfa, ktorý prebral velenie zoo, nahnevalo ho, keď zoskratovala pri upratovaní jeho kancelárie, všeobecne sa správal k zamestnancom despoticky a ani plat nestál za veľa.“)

 

112. Autor prejavil ohromnú dávku fantázie. Konečne zas poviedka, kde nehrajú hlavnú úlohu ľudia alebo im podobné bytosti, ale... hydina. Áno, hlavnými postavami sú dva kohúty a jedna sliepka na vesmírnej výprave, ktorá sa dostane do kontaktu s homo sapiens sapiens. Vzhľadom na prirodzenosť človeka je zrejmé, že to pre nich nedopadne dobre, ale nič to. Ako čitateľ som si naplno užil nevšednosť zápletky aj hru so slovami, ktorú autor naplno využil. Umne spojil aj minulosť s prítomnosťou, navzájom sa doplnili a vyústili do tragikomického záveru v duchu celej poviedky. Palec hore.

 

113. Jaj, kedy už násťroční nadšenci pochopia, že vlna upírov je už dávno pasé? A ešte očividné opičenie sa po nich, ktoré nevyznieva ani trochu zaujímavo, ale skôr... nechcem povedať trápne, no nič vhodnejšie mi nenapadne. Hlavná postava Cassie je bohatá, rozmaznaná (a podľa správania aj dosť hlúpa) stredoškoláčka, typická kráľovná plesu. Z textu priam prýšti inšpirácia americkými snímkami, žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Do školy nastupuje nový chalan, z ktorého sú všetci hotoví. Klišé ako hrom. A neuveríte, ale je to upír! Deju sa nebudem viac venovať, nebudem opisovať niečo stokrát prevarené. Štylistika slabučká, pravopis na rovnakej úrovni. Tiež sa mi žiada povedať, že som pomaly alergický na zamieňanie slova „sem“ slovkom „tu“. Postavy sú jedna veľká chyba, od spomenutých vžitých stereotypov až po nelogické správanie. Napríklad nechápem, prečo matka v školský deň nezobudila Cassie, nech ide do školy. Ešte ju dobreže nepochváli a prinesie jej obed do postele, aby sa mohla napapať a nerušene spinkať až do ďalšieho rána. A to už bola upírkou, nemala by byť v noci hore? Teraz si musím dať pri čítaní poviedok krátku pauzu, aby vyprchali tieto negatívne dojmy...

 

114. Spočiatku zaujímavá poviedka s dvoma na pohľad odlišnými príbehovými líniami sa zmenila v závere na nudný dialóg. Najprv sa stretneme s mužom putujúcim púšťou a napriek tomu, že samotný pochod nie je dynamický, autor ho dokáže podať pútavo. Strieda sa navyše s napínavým väznením vojaka, ktorý sa usiluje dostať na slobodu. Autor dokáže vyburcovať čitateľovu zvedavosť, jednak netuší, ako ktorá línia dopadne, a jednak chce vedieť, ako súvisia. Škoda, že záver nie je ohromujúcejší, ale ustrnie v prechode duše na druhý svet. S ohľadom na predošlé námety som ostal sklamaný a musel som sa pýtať – to je všetko?

 

115. Príbeh má skvelé dejisko. Je zasadený do obdobia bojov medzi Grékmi a Peržanmi a ja ako fanúšik antiky som pri tom zistení zaplesal od radosti. Až kým ma z nej neprebudil autorský štýl. Text pôsobí neotesane, akoby bol písaný na kolene, priama reč písaná s pomlčkami namiesto úvodzoviek len umocňuje ten dojem, pretože sa v rámci rozsiahlejšieho odseku niekedy stráca, až nie je jasné, čo je ešte priama a čo už uvádzacia reč. Ani hlavná postava si nedokáže získať vaše sympatie, práve naopak. Miestne a časové reálie sú však celkom zvládnuté, čo poviedku vyzdvihuje kvalitatívne nahor. Vzhľadom na spomínané mínusy však neprekračuje priemer.

 

116. Názov poviedky jedným slovom dokázal vyjadriť stav, v ktorom sa niekedy nájdem aj ja sám. A autorovi sa podarilo vyvodiť myšlienku jeho dôvodu celkom presne a nenútene – treba niečo robiť, nie iba zaháľať. Poviedka nemá nejaký extra dej, nenachádza sa tu jediný zvrat, plynie až príliš pokojne. Je tu niekoľko náznakov zaujímavých námetov, ako napríklad bisexualita hlavného hrdinu, možnosť nikdy nepracovať, pretože každý má toľko peňazí, koľko potrebuje, či prienik do knižného sveta. Lenže každý z nich ostal len povrchným pošmyknutím a neprináša nič hlbšie. Ide len o kladenie jednej situácie k druhej a odrazu je z toho ako-tak súvislý text. Napriek tomu sa číta ľahko, badať tu potenciál, len treba zapracovať „dravosti“ príbehu.

 

117. Nepochopil som. A to som čítal dosť pozorne, pretože úvod ma poriadne navnadil. Scéna stretnutia hlavnej postavy so Šéfom, ktorý mu výhražne pohodil fotky jeho rodiny, mala čosi do seba. Ale následné presunutie sa domov už prinieslo so sebou rozčarovanie a zmätok. Priznám sa, že vôbec netuším, kam sa posunul príbeh, čo tým chcel autor povedať, čo bol sen, čo skutočnosť, a či tam vôbec hral úlohu nejaký sen. Tiež nie je vôbec jasné, prečo sa chcel Šéf hrdinovi pomstiť. Čitateľ by niekedy rád poznal okolnosti deja, aby ho lepšie pochopil a zžil sa s postavami. Ak tápe a na konci nevie, o čom poviedka vlastne bola, vytráca sa jej zmysel.

 

118. Nemám veľmi rád príbehy, pri ktorých tušíte, že sú iba snom či výplodom niekoho fantázie, a nakoniec sa to aj potvrdí. Akoby sa tým znegovalo všetko, čo ste dovtedy čítali a prežívali spolu s postavami. Autori to berú ako hru, „nečakaný“ zvrat, ale podľa mňa tým skôr zabijú celý príbeh. Rovnaký rozpačitý dojem som mal preto aj z v poviedky, ktorá si vzala na paškál krtkov a ich ťažký údel. Príbeh v hlavnej úlohe so zvieratami sme tu už mali (sliepky a kohúty) a nevyhol som sa malému porovnávaniu. Oba mali výborné východiská, len škoda, že táto konkrétna poviedka neostala na nastolenej ceste. Podobne ladených dejov je neúrekom, autor mal radšej ťažiť z prvotnej originality.

 

119. Jedna z rozsiahlejších poviedok, ale pocitovo mala tých strán viac. Priznám otvorene, nebavila ma. Nemá dobre vystavaný príbeh, čitateľ sa stráca, hlavná línia sa začne odvíjať prineskoro. Opäť tu máme detektíva a prípad, tentoraz ale v roku 2055, keď sa svet potýka s Chorobou a rýchlym starnutím. Hlavná postava, detektív Armin, na vás už od začiatku pôsobí nesympaticky a otravne, čiže ak má ťahať celý dej, je to dosť nanič. Aj z antihrdinu sa môže stať niekto, komu držíte palce, ale toto nie je ten prípad. Ani atmosféra sa nedarí autorovi budovať tak, ako zrejme zamýšľal. Mrzí ma to, spojil sa nevyužitý potenciál s priveľkým sústom.

 

120. Kvalitné sci-fi, ktoré obsahuje aj zábavný pohľad na ľudské vzťahy a popkultúrne narážky. Základom je vesmírna misia s tromi rôznymi veliteľmi, pričom ústrednou postavou je Peter s nelichotivou prezývkou Forrest, ktorú mu dal ďalší premúdrený veliteľ. Práve on je zdrojom zvratov aj záverečného uspokojenia čitateľa, pretože dostane, čo si zaslúži. Trochu ma len zarazilo, že Peter nepoznal film Forrest Gump, keď ho autor vykreslil ako filmového a seriálového maniaka. Ide však o jedinú chybičku krásy, autor dokonale zvláda prácu s textom a situáciami, ktoré nie sú prvoplánové, ale zakaždým ponúkajú hneď niekoľko námetov.

devat statocnychTáto várka hodnotení obsahuje doteraz asi najväčší počet kvalitne napísaných poviedok. A popri nich sa zviezol aj jeden chudobný príbuzný, aby sa nepovedalo. Badať tu väčšiu mieru originality, práce s textom, slovami aj so samotným čitateľom. Vidieť, že niektorí autori si zakladajú nielen na vlastnom štýle, ale aj na zrozumiteľnosti poviedok. Nezabúdajú na to, že ich texty bude (snáď) aj niekto čítať, a podľa toho i píšu. Každý pisateľ by mal byť, prirodzene, aj čitateľ. Naopak to, našťastie, neplatí...

 

101. Táto poviedka sa nesie na vlne všemožných bytostí, ako sú upíri, anjeli a podobne, v tomto prípade ide konkrétne o miešancov ľudí a vtákov. Áno, správne, pokusy mali za následok vznik ľudí s krídlami. A rôzne druhy bojujú proti sebe vo vojne. Hlavný hrdina Havran má byť akýmsi prototypom dobrého Havrana, ktorý sa – ako inak – vymyká bežným štandardom, lebo chce milovať, filozofovať, žiť naplno, vnímať farby... Príbeh spočíva vo viacerých situáciách, ktoré nasledujú jedna za druhou, a chýba tu ucelenejší dej. Havran si však nezíska vaše sympatie, jeho konanie je zbrklé, nepremyslené a navyše aj dosť sebecké, čiže koniec je viac než očakávaný a zaslúžený. SPOILER – Havran umiera ako postava asi najdlhšie zo všetkých poviedok. Tam, kde to iní autori odbijú jednou vetou, tu sa dočkáme až patetického uvažovania a mystiky. Pôsobí to nesúrodo a nevyvážene.

 

102. Hororová poviedka, ktorá ma skvelú atmosféru, výborne vystavaný príbeh a spracúva hneď niekoľko zaujímavých námetov. Ten hlavný sa mi okamžite dostal pod kožu, aj keď ho autor neodhalí hneď v úvode. Najprv je tu malé klišé o tom, ako hrdinka príde do opusteného domu po starých rodičoch, kde to priam dýcha úpadkom. Potom sa presúvame retrospektívne do minulosti, keď tam ešte Eva ako malá žila aj s bratom, a začne sa tá poriadna „zábava“. Ich stará mama bola teda poriadna sekera (ten výraz mi s ohľadom na dej pripadá pomerne morbídny). Keltské nálezisko, stará studňa, záhadné sily, dokonca príde na rad aj domáce násilie a smrteľná choroba. Pre mňa ide zatiaľ o najlepší hororový zážitok v rámci poviedok.

 

103. Som nadšený. Rozprávka s malým nádychom hororu a postavou starej tetky, ktorá má v sebe viac „chochmesu“ ako mnohí mladší hrdinovia, ktorí sekajú hlava-nehlava. Poviedka s tematikou vodníctva tu už raz bola a tiež patrí medzi vydarené. Táto téma, inšpirovaná tradičnými povedačkami, je očividne celkom vďačnou. Tetka si v sebe nesie lásku k dávno mŕtvemu mládencovi, ktorá ju napokon privedie k boju s bytosťou v rybníku. Páči sa mi, ako sa autor pohral s mytológiou príbehu a ponúkol aj pohľad na to, ako sa z vodníka stal taký zákerák. Pohľad do minulosti mal svoje opodstatnenie a súvisel priamo s prebiehajúcimi udalosťami v prítomnosti. Jednoducho, všetko od deja cez postavy až po štylistku a pravopis krásne zapadlo na svoje miesto.

 

104. Dievčina sa chce veľmi okúpať, a keď sa konečne ponorí do vane, akýsi prelud stareny sa ju pokúsi utopiť. Čakáte, čo príde ďalej? Nič. To je všetko. Ja som to zhrnul do jednej vety, autor na to potreboval pár strán. Nečudo, nudný dej je doplnený zbytočnými odbočkami a opismi úkonov, pri ktorých som sa pýtal, či to autor naozaj považuje za podstatné, nebodaj zaujímavé? Nestačí povedať, že postava sa vyzliekla, treba dopodrobna opísať, ako si dáva dolu každučký kúsok oblečenia. Brrr. Poviedka nie je zvládnutá príbehovo, štylisticky, pravopisne, skrátka nijako.

 

105. Pri čítaní tejto poviedky mi po celý čas pohrával na tvári úsmev. Autor má zmysel pre iróniu a je jasné, že sa svojou tvorbou snaží v prvom rade pobaviť a neašpiruje na vysoké umelecké hodnoty. A práve v tom spočíva jeho výhoda. Príbeh o sedemnásťročnom chalanovi, ktorému počas cesty zo záťahu narastú krídla, nepatrí síce k tomu najlepšiemu, ale určite nedosahuje ani protipól. Autor nemá ešte vybrúsený jazyk, vidieť to na niekedy kostrbatých vetách, sem-tam zlom skloňovaní a pravopise, ale zato vie využívať v dialógoch naplno hovorovú reč. Angelman je ako postava celkom fajn, držíte mu palce, najmä preto, že je neskazený, chce vykonávať spravodlivosť a ako odmena mu stačí nejaký ten pohárik a (vysnený) zástup žien. Je to milý príbeh, ktorému by prospelo skrátenie, ale vďaka jeho dynamike sa číta rýchlo.

 

106. Už druhá stredoveká fantasy poviedka, ktorá sa u mňa predrala na popredné priečky. Opäť sa dočkáme bojov, vzťahov medzi príbuznými rytiermi, legendy o hradisku a pekelných bytostí, ale všetko je znovu písané živým, pekným jazykom, ktorý vás vtiahne do deja už svojím až naturistickým úvodom. Začiatok pôsobí snovo, ale postupne dej graduje a dočkáme sa poriadnej bitky medzi Kysučanmi, Tatármi a besmi. Sebeslav a Mudrc ma nadchli, pripomínali ma Artuša a Merlina. Autor zvládol tému aj stavbu textu, tu nie je čo vytknúť.

 

107. Na hororovej poviedke ma zaujali dve veci – vynikajúca atmosféra a prostredie okolia Banskej Bystrice. Dej sa navyše odohráva v roku 1946 a skupina lovcov poľuje na bývalých nacistov a Banderovcov. A neskôr je poverená vyšetriť vraždy na strednom Slovensku. Autor skutočne vie, ako budovať napätie, svojím štýlom vás opantá a vtiahne do deja. Možno by textu nezaškodilo viac dialógov, ktorých je tu minimum. Zrejme to však bol zámer, aby bola poviedka hutnejšia. Škoda, že zážitok z čítania bol prerušovaný pravopisnými a gramatickými chybami, mrzí ma to vždy o to viac, ak sa vyskytujú v inak vydarenej poviedke. Tiež neviem, prečo bola každá kapitola označená číslom 1. Ako obyvateľ Banskej Bystrice si však dám určite pozor, ak sa vyberiem na výlet do okolia. Nerád by som skončil ako potrava iných ľudí...

 

108. Mal som pocit, akoby som čítal úvodný diel série Nástroje smrteľníkov. Poviedka je postavená na rovnakom koncepte mladého človeka (v tomto prípade chlapca, nie dievčaťa), ktorý sa z ničoho nič ocitne vo svete, čo je iným utajený. Vidí medzi ľuďmi démonov a bojuje proti nim. Spoznáva podobne založené „bytosti“ a pridá sa k nim. Ako inak. Jednoduché, neoriginálne, už mnohokrát spracovaná téma aj príbeh. Žiadalo sa mi dodať, že na iný spôsob, ale nebola by to pravda. Ani vyjadrovanie nedosahuje veľké kvality, ale nepochybujem, že medzi mladými čitateľmi odchovanými na stále atraktívnej young adult literatúre by si táto poviedka našla svojich čitateľov. Ale aj oni by si predsa len zaslúžili niečo kvalitnejšie. Napríklad aj spomínané Mesto z kostí.

 

109. Zvláštna poviedka. Chválim autora za nezvyčajného rozprávača, ktorý sa vymyká bežným rámcom a je vo forme „ty – rozprávania“. Prihovára sa priamo čitateľovi, ktorý akoby bol zároveň aj hlavnou postavou. A to je asi jediné, čo ma zaujalo. Na môj vkus tu bolo priveľa obkecov, ktoré spomaľovali dej, ktorého tu už beztak bolo pomenej. Hrdina sa potýka so stratou sestry, návštevou tajného predstavenia... Autor sa však viac zameral na formu, na vyvodenie myšlienok, očarenie čitateľa svojím štýlom a jazykom... a poviedka ostala bez duše.

 

110. Vynikajúce. Keď som zbadal na začiatku údaj 1946, pomyslel som si, že toto tu už niekoľkokrát bolo. Ale nie! Autor ponúka inú verziu reality, ako ju poznáme. Tak trochu sa približuje svetu z diela The Man in the High Castle, len s tým rozdielom, že Tretia ríša vojnu naozaj prehrala. Ale Nemci pomaly vyvíjajú nebezpečnú zbraň, a tak sa mocnosti musia spojiť a znovu zaútočiť... Skvelý námet, výborná atmosféra, postavy sú z mäsa a kostí. A to doslova, v príbehu sa mihnú reálne osobnosti a dej dopĺňajú funkčne a nenásilne. Poviedka sa číta jedna radosť. Konečne niekto, kto ovláda aj postupy policajného vyšetrovania a nespolieha sa iba na to, čo videl v amerických kriminálkach. Autorovi držím palce, zaslúži si patričnú pozornosť.

stokrat rovnakoTouto várkou sme dosiahli hranicu stovky poviedok. Už ideme z kopca, ale to, našťastie, neplatí o vašich textoch. Opäť tu máme lepšie aj menej lepšie kúsky, ale inak si to ani predstaviť neviem. Všímam si častý jav - mnohí autori sa nechávajú príliš zväzovať ustálenými motívmi, východiskami, neprinášajú tak nič nové, osobité, hoci ich poviedky môžu byť napísané skvelo. Ale v konečnom dôsledku ustrnú a ničím výrazným nezaujmú. Nechcem ich však hádzať do jedného vreca - aj otrepaná téma môže byť napísaná originálne. To je ako so spisovateľmi. Všetci dostávajú otázky typu Kde beriete inšpiráciu? Ako dlho vám trvá napísanie knihy? Na čom momentálne pracujete...? To, že autor dostane 1000-krát tú istú otázku, však neznamená, že musí na ňu poskytnúť 1000-krát rovnakú odpoveď...

 

91. Kvôli takýmto poviedkam sa rozhodne oplatí byť porotcom. Skvelý príbeh, vycibrený jazyk, úžasné postavy, gradácia, záver... Náš svet, respektíve Európa, ako ju poznáme, ostala zahalená hmlovinou a zvyšok sveta postavil múr, aby sa ochránil pred jej smrtiacim vplyvom. Skupina prieskumníkov natrafí na loď z vesmíru, v okolí ktorej sa rozvíja zvláštna aktivita. A začína sa boj o prežitie, ktoré bude mať ešte veľké následky. Zia a Seb mi prirástli k srdcu, chcel by som ich mať v čase krízy po svojom boku. Páči sa mi, ako si dokázal autor ponechať otvorené zadné dvierka. Na jednej strane je zápletka poviedky vyriešená, ale zároveň poskytuje priestor na väčšie, bombastickejšie a veľkolepejšie pokračovanie. Za mňa oba palce hore!

 

92. Celkom zaujímavý námet. Na istej planéte jestvuje zrkadlový obraz každého človeka na Zemi, pričom títo „ľudia“ čakajú, kým pozemšťania zničia sami seba a oni sa potom na Zem nasťahujú. Lenže jedna z nich má sny a emócie, čím sa nebezpečne odlišuje. Chce viac spoznať svoju „sestru“ a svet plný farieb, nie iba uniformnú bielu a samé pravidlá bez inovácie. Nestalo sa však nič, čo by ma výrazne zaujalo, celá poviedka je písaná tiež akoby bez citu. Postavy sú tvorené ako určité typy, ktoré majú slúžiť viac autorovmu zámeru a pointe než príbehu. Ide o nenáročné sci-fi s jasným smerovaním a úsilím poukázať na to, že byť iný neznamená byť zlý.

 

93. Možno ide o vydarenú sci-fi poviedku o rôznych možných realitách, ktoré sa môžu odvíjať od akéhokoľvek okamihu. Stačí malé rozhodnutie, ktoré má vplyv na množstvo ďalších verzií. Lenže tu sa hneď bez mučenia priznám, že som to nepochopil. Nechápal som, na čo vlastne slúži skrinka, čo ukazuje a čo spôsobuje. Ani to, ako a prečo došlo k zlyhaniu reality. Beriem do úvahy aj fakt, že som nedozrel na takéto vedecké príbehy, no možno by neuškodilo u autora brať na zreteľ aj laických čitateľov, aby ich svojou fundovanosťou neodplašil už na druhej strane.

 

94. Opäť typická predvídateľná duchárčina, ktorá je však aspoň napísaná autorom ovládajúcim pravopis a kompozíciu textu. Samozrejme, že v dome straší duch mŕtveho člena rodiny, ako inak, ale páči sa mi, že sa stretneme s vnímaním otca, matky aj syna. Práve ním to celé začína, iba jeho mama verí, že si nevymýšľa, zatiaľ čo otec je tým skôr otrávený. Škoda, že záver nebol o niečo prepracovanejší, príbeh sa zas trochu zadrhol a nikam neviedol. Odhalenie duchovej totožnosti predsa nestačí, najmä keď v tom žiadne prekvapenie netkvelo. Výhodou sú aspoň prelínanie minulosti s prítomnosťou, uveriteľné dialógy a odlíšenie postáv.

 

95. Niekto si asi na plecia vzal priveľa. Už som spomínal predtým, že téma viacerých životov a ich prepojení je na krátku poviedku priveľké sústo a nie vždy vyjde podľa očakávania. A toto je exemplárny príklad. Žena cíti, že jej duša je staršia než jej telo a sny ju privádzajú do minulých životov. Okej, tu je všetko v poriadku. Azda keby sa dej viezol na tejto vlne a autor by ho okorenil poriadnou zápletkou, získal by niekoľko bodov navyše. Lenže ktovie prečo cítil potrebu zahlcovať čitateľa pre príbeh zbytočným náučným exkurzom do histórie Kremnice a (zase raz) filozofovaním nad zmyslom snov a duše. Meh. Radšej keby si dal pozor na zámená, pretože miestami narúšali význam („Pomaly sa stmieva a kŕdeľ uškriekaných vrán sťaby pomáhal noci rozprestierať svoj pochmúrny plášť.“).

 

96. Nemám rád zbytočné, nič nehovoriace prológy. Táto časť textu má navnadiť, čosi vysvetliť, prípadne uviesť do deja, zamerať sa na udalosť či postavu, ktorá má neskôr zásadný vplyv. Ak však obsahuje tri riadky, snažiace sa o vzbudenie záujmu, pričom okrem autora nikto netuší, aký je ich zmysel, celkom uniká jeho podstata. Našťastie to zachraňuje zvyšok poviedky. Je jednoduchá, a pritom veľmi čitateľná. Opitý Peter chce vyťať orech, ale ten je chránený jeho „manželkou“ dryádou. Ten príbuzenský vzťah je trochu smiešny, ale ako lepšie by dala vysvetliť snaha bytosti o jej pomstu? Páčil sa mi aj záver s Petrovým synom a presah orecha do minulosti. Je to pekná poviedka, jemná a zároveň trefná.

 

97. Autor má rozhodne na viac, ako ukázal vo svojej poviedke. Cítiť to z jeho vyjadrovania, vystavania deja aj postáv. Zvolil si však jednoduchosť, v ktorej síce je krása, ale obávam sa, že v rámci súťaže to nebude dostačujúce. Ani neviem, koľko poviedok už začalo tým, že sa ktosi prebudí v úplnej tme a nevie, kde a prečo sa nachádza. Žeby nám z toho rástlo nové klišé? Tu máme prebudenie dokonca dvojnásobné. Najprv v truhle, potom na pitevnom stole. Názov poviedky vo mne vyvolal dojem, že pôjde o zombie príbeh, ale nestalo sa tak (našťastie). Pointa nie je prekvapivá, čitateľ ju odhalí hneď, ako sa spomenie smerovanie hrdinovej priateľky. Nejde o výraznú poviedku, ale pobaví a trochu aj zamrazí. Škoda, že autor nevyužil svoj talent vo väčšej miere.

 

98. A zase tu máme prebudenie v tme, zase hrdinka nevie, kto je, čo je, kde je a prečo... a moja pozornosť sa v tej chvíli rozplynula. Dojem sa nezlepšil ani neskôr, triviálny príbeh o duši, ktorá práve opustila telo, neprináša nič nové, len spracúva už toľkokrát recyklovaný námet v nádeji, že niekoho ešte snáď zaujme. Nuž, nezaujme. Síce tu badať malý náboženský presah k Bohu, ale aj to vyznieva s ohľadom na celkový dej zbytočne.

 

99. Upíri... A opäť prebudenie v tme a rakve, ale aspoň nie na začiatku, ale uprostred príbehu. Niežeby to čosi zmenilo... Autor sa vie vyjadrovať, na poli štylistiky mu nie je čo vytknúť. Len obsahovo sa zakliesnil vo vyšliapaných cestičkách a nevybočuje zo zaužívaných rámcov. Spočiatku sa aj snaží navodiť správnu atmosféru prostredím cintorína a domu smútku. Rozhodnutie preskúmať starý dom len tak z ničoho nič, po ktovieakom čase, je trochu nelogické, keďže hlavná postava chodieva na cintorín už dlhodobo. Neverím, že starý dom smútku by nepreskúmala už dávno... Vojde tam, vidí zvláštne veci a upír ju premení. To je všetko. Dlhé opisy tomu tiež neprispievajú, rovnako ani absencia dialógov a – opäť raz – odstavcov.

 

100. Ocitáme sa (zrejme) v postapokalyptickom svete v byte hlavnej postavy, žijúcej s mačkou. Zazvoní telefón a prebieha rozhovor. A viac sa veľmi nedozvieme. Poviedka nemá v sebe nič zaujímavé, čitateľ nechápe (a ani nemá chuť pochopiť), o čo vlastne ide, kto je hlavná postava, kto sú ľudia, čo jej volajú... Nejaký základ deja tam je, ale nesúrodé kladenie jedného slova k druhému ešte neznamená, že z toho vzíde niečo plnohodnotné. Autor si musí uvedomiť, že nepíše (v tomto prípade) len pre seba, ale že to bude čítať aj niekto iný a podľa toho treba príbeh aj koncipovať.

boomMilí priatelia,

mám za sebou takmer polovicu poviedok, ktoré ste poslali do súťaže a dúfam, že Vás nesklamem, keď sa nebudem venovať hodnoteniu každej poviedky , keďže túto prácu veľmi dôkladne zvláda môj mladší kolega v porote Marek Zákopčan a musím skonštatovať, že k jeho hodnoteniu by som už toho veľa nepridal, pretože s väčšinou jeho pripomienok môžem len súhlasiť.

Takže začnem iba jednou obligátnou otázkou:

„Chcete počuť tú dobrú, alebo tú zlú správu?“

Iste, väčšina z Vás by mi odpovedala, že chcú počuť tú dobrú, ale ja začnem tou „zlou“:

Väčšina z Vás nevyhrá. To je fakt, na ktorom nič nezmeníte. Rovnako, ako ja, keď mi kedysi dávno v časopise Elektrón vyšla prvá poviedka a ja som ju pyšne doniesol svojmu učiteľovi v Literárnom krúžku do ktorého som chodil, aby mi ju posúdil. No, slzy som mal na krajíčku, keď mi začal vymenovávať chyby, ktoré som v nej podľa neho mal. On totiž veľmi dobre vedel nájsť hluché miesta, kde ste stratili niť deja a pokúsili ste sa len tak improvizovať a „zalátať“ to nejakými vetami. Chvíľami som mal dojem, že mi jeho nehmotné „ja“ stálo za chrbtom, keď som tu poviedku písal a videlo mi až do duše.

V týchto dňoch som dostal možnosť stáť na druhej strane ja. A i keď som k tej kope, ktorou ste nás „zavalili“ pristupoval s určitými obavami, zatiaľ musím skonštatovať, že ma väčšina z Vás príjemne prekvapila. Samozrejme ak nepočítam občasnú migrénu a kolotoč dojmov, keď preskakujem pri čítaní v priebehu jedného dňa od horroru k čistokrvnej sci-fi nariedím si to steampunkom a dorazím sa 30-stranovou fantasy z prostredia Slovanov.

Opäť budem opakovať slová svojho kolegu, ale pravdou je, že veľa z Vás malo veľmi dobré nápady, ibaže ich podanie akosi vyšumelo v záplave príliš opisných textov, ktoré sú pre normálneho čitateľa nepodstatné a odtrhávajú ho od deja, ktorý mu chcete rozprávať. Čitateľ nechce vedieť všetky suroviny, z ktorých boli vyrobené dvere, ktoré otvára hrdina, pretože kým sa dozvie to, čo chcel od začiatku vedieť, čo hrdina za tými dverami objavil, alebo koho za tými dverami našiel, tak pomaly zaspí. A vy ste prišli o hlavný trumf – udržať čitateľovu pozornosť a plynulosť deja.

Ďalšou často opakovanou chybou v niektorých poviedkach bolo úplné podriadenie deja pointe na konci. V niektorých prípadoch by bolo asi vhodné premyslieť si dôkladnejšie všetky udalosti a konanie hrdinov tak, aby sa čitateľ dokázal s nimi stotožniť. Aby skonštatoval, že asi tak by človek v podobnej situácii konal. Preto ma veľmi rozčuľuje v hororových filmoch veta: „Musíme sa držať spolu,“ a vzápätí sa hrdinovia doslovne rozbehnú, aby ich následne psychopatický zabijak vyvraždil obzvlášť krutým a rafinovaným spôsobom.

Nemám nič proti opusteniu zdanlivej bezpečnosti kolektívu, ale ak to niekto z vašich hrdinov urobí, dajte tomu zmysluplný dôvod. Pretože ak čitateľ nadobudne dojem, že jediným zmyslom nelogického konania vašej postavy bolo to, že za tretími dverami (za ktoré by som ako čitateľ nevstúpil za normálnych okolností ani náhodou) bolo to, kvôli čomu vzápätí skončil so sekerou v hlave, tak sa musí cítiť podvedený.

Väčšina z Vás zvládla nástup, čiže úvod poviedky. Sadol som si do imaginárneho autobusu vášho rozprávania a sledoval zastávku od zastávky beh udalostí. A odrazu, kdesi medzi dvomi zástavkami, sa vodič vyklonil z kabíny a zakričal na mňa:

„Haló pane musíte vystúpiť! Sme na konečnej!"

„Ale veď ste ma neodviezli tam, kde ste pôvodne išli,“ namietam a ukazujem na nápis nad predným sklom autobusu.

 „Je mi ľúto, ale došiel mi benzín,“ odpovie mi s meravou tvárou šofér a vypoklonkuje ma von.

„A v tomto autobuse určujem konečnú stanicu ja,“ dodá ešte okamih pred tým, ako zabuchne dvere a odfrčí preč.

Prepáčte za tú malú literárnu vložku, ale presne taký pocit som mal z niektorých poviedok. Našťastie nebolo ich veľa, ale nedalo mi to nespomenúť.

A nakoniec tu je malé percento poviedok, ktoré možno považovať za akési pracovné verzie, akési literárne náčrty, ale celkom určite nie hotové dielo. Niežeby boli vyslovene zlé, ale skúste z napoly ostrúhaného kusa dreva, na ktorom sotva dokážete vytušiť nejaké tvary, vydedukovať, že raz to bude prekrásna drevená socha.

Ale, myslím, že je čas prejsť k tej dobrej správe.

Niektorí z vás vyhrajú. Celkom určite. Na svojej ceste vašim rozprávaním som narazil na krásnu poetickú fantasy, možno na budúceho Gaimana, pozdravil sa s budúcim Červenákom a zimomriavky mi prebehli po chrbte, keď mi svoj príbeh porozprával slovenský Stephen King. Alebo slečna či pani Kingová? To netuším. V každom prípade, je tu niekoľko poviedok, ktoré by pokojne mohli ísť do kníh. A to bez akýchkoľvek, či len s minimálnymi úpravami.

 Veľmi ma potešilo, že ste nezanevreli na domáce prostredie. Časy, kedy som musel na to, aby mi poviedka vyšla, použiť pseudonym a hrdina sa nesmel volať Jozef alebo Michal a vyžadovalo sa atraktívne miesto pre dej, sú už našťastie za nami. Vám už nič nebráni použiť pre svoje rozprávanie túto krajinu a svet naokolo, čo väčšina z vás aj naplno využila.

Myslím, že som povedal všetko čo som povedať chcel.

Nerád by som dopadol ako ten, čo rozprával veľa a nepovedal nič, takže týmto končím. Radšej sa pustím do tej druhej polovice a dúfam, že bude aspoň taká dobrá, ako tá, ktorú už mám za sebou.

 

Jaroslav Lupečka

ducharcinaTak. Sme v tej správnej polovici. Nielen leta, ale už máme pred sebou hodnotenia "iba" osemdesiatich ôsmich poviedok, pričom vôbec nemám pocit, že už som ich prečítal o dve viac. Čas letí, koniec leta sa blíži a s ním aj vyhlásenie finalistov. Som zvedavý rovnako ako vy, ako ohodnotia poviedky ostatní porotcovia... Práve keď píšem tieto riadky, v Letnej čitárni u Červeného raka v Bratislave práve prebieha beseda (aj) ohľadom Martinus Ceny Fantázie. Ak ste ju náhodou zmeškali, je to síce smutné, ale nie zúfalé. Môžete to napraviť v pondelok 14. augusta. Je vysoko pravdepodobné, že sa tam stretneme :-)

 

81. Ehm. Pri poviedkach, ako je táto, si zakaždým musím klásť otázku, či som príliš mainstreamový čitateľ, alebo len nerozumiem textom postaveným na myšlienke, nie na deji. Príbeh sleduje akúsi ženu, ktorá putuje krajinou a pomedzi jej početné a zbytočne dlhé opisy nám poskytuje možnosť zafilozofovať si o náboženstve a nádeji. Ak chcel autor vyvodiť určité myšlienky, mohol to spraviť aj zaujímavejšie. Čitateľ sa vďaka spomenutým opisom už od začiatku nudí, samotné putovanie ho na nič nenavnadí, najmä keď nevie, kam a prečo vlastne tá žena ide. A nezachráni to ani celkom schopné vyjadrovanie. Forma v poriadku, obsah už menej.

 

82. Drsná poviedka o malých chlapcoch, ktorých drží v pivnici „netvor“ a podchvíľou si ich príde vyzdvihnúť, aby s ním strávili čas v pekle... Ťažká téma, atmosféra je vybudovaná v plnej miere. Najviac ma dostala pasáž, kde sa chlapcov pokúsi zachrániť sused. Už-už som čakal, kedy sa násilník objaví a prekazí to, čo sa, samozrejme, ako v správnom trileri aj stalo. Prvok duchárskej fantastiky sa prejaví mierne v závere, aj keď mi nešlo do hlavy, prečo tá tajomná sila nepomohla chlapcom už dávno a nechala ich trápiť sa v pivnici niekoľko rokov... Navyše ani okolnosti nehody matky s deťmi v minulosti nedávali zmysel. Čo polícia? Vyšetrovanie? Len tak zmiznú dvaja malí chlapci a nikoho to nezaujímalo...? Jadro funguje, ale jeho obal sa potýka s narušením.

 

83. Štylisticky zvládnutá poviedka, ktorá mieri na najprirodzenejší strach človeka – z tmy a z nepoznaného. Hlavná postava má celý život okolo seba akúsi temnú silu, ktorá sa prebúdza najmä v noci. Trochu mi to pripomenulo film Nezhasínaj!, resp. Zhasni a zomrieš, postavený na podobnom princípe. Dôvod, prečo sa to Eve deje, sa napokon dozvieme, hoci ostáva pre mňa záhadou, prečo o tom nevedela už dávno a ako je možné, že sa „zobudila“ až tak neskoro, najmä keď autor poukázal na jej problém už prakticky od narodenia. Niektoré nelogickosti tak kazia výsledný dojem, u mňa rovnako aj koniec, ktorý išiel do stratena. Autor sa tak zameral na samotné jadro problému, len výstavba deja ostala nedotiahnutá. Čo však oceňujem, je gradácia spojená so zvonením telefónu, to je naozaj vydarený moment („Prvé zvonenie. Za sebou začula zapraskanie, ako keď si niekto naťahuje prsty. Druhé zvonenie. Ozval sa zvuk, ako keď sa niekto postaví z postele. Eva cítila, ako jej v sluchách pulzuje krv. Tretie zvonenie. Vec za ňou spravila krok vpred a Eva inštinktívne vedela, že jej to Anna nezdvihne, bude to jej koniec. Štvrté zvonenie. Ozvalo sa šťuknutie a vec ustrnula uprostred kroku.“).

 

84. Takto to dopadne, keď niekto vyjde z miesta A, ale netuší, kde sa nachádza miesto B. A tak sa bezcieľne túla a dúfa, že kamsi dospeje. Autor sa tu pokúsil o svojskú verziu rámcovej poviedky, kde dvaja muži cestujú v aute a počas toho jeden z nich rozpráva, čo sa kedysi udialo rodinám bývajúcim pri vysokej Stene. Keby sa autor zameral na skutočnú podstatu príbehu, a to preniknutie jedného z nich za Stenu (čím sa poviedka končí) a zvyšok prenechal retrospektíve, mal by šancu aspoň priemerne zaujať. Výsledné dielo však nie je hodné zvýšenej pozornosti. Nehovoriac o zbytočných chybách, preklepoch, chýbajúcich úvodzovkách a pod.

 

85. Najprv som sa potešil. Vyzeralo to ako duchárčina písaná s nadhľadom, ktorá by si mohla (keby chcela) uťahovať zo všemožných klišé – starý hrad, krvavá udalosť z minulosti, duch a sprievodkyňa, na ktorú sa to všetko zosype. Klasika. Lenže autorov úmysel sa očividne nestretol s mojimi očakávaniami, pretože to, čo som považoval za nadhľad, bol jednoducho autorov nevybrúsený štýl. Nedá sa mu uprieť snaha o strašidelnú atmosféru, ale zlyháva práve na neschopnosti vytvoriť ju. Či už je to slabšou slovnou zásobou, otrepanou zápletkou, alebo nevýraznými postavami, táto poviedka skončí medzi najrýchlejšie zabudnutými.

 

86. Nech sa na mňa autor nehnevá, ale táto poviedka ma absolútne nezaujala. A pritom je na pohľad takmer dokonalá. Ako jediná dosiaľ sa zaoberá ekológiou a prežitím prírody v rukách ľahostajného ľudstva. Ale stáročný strom ako „postava“ mal u mňa ďaleko od toho, aby vo mne vyvolal súcit. Je tu zjavná a naliehavá myšlienka chránenia ekosystému, ale podaná takou nevhodnou formou, že v nej celkom zanikne. Aspoň v úvode by sa žiadalo trochu jasnejšie definovať problém, okolnosti a zárodok zápletky namiesto filozofovania, čo dáva zmysel jedine autorovi, lebo bežný čitateľ sa z toho nedozvie nič podstatné. A pochybujem, že by sa mnohí, keď neskoro, ale predsa pochopia, o čo ide, k tým počiatočným riadkom vrátili.

 

87. Po zániku Slnka sa Zem stala neobývateľnou a prežila len hŕstka geneticky zmutovaných ľudí, ktorí sa prísne delia na dva druhy, resp. rasy. A žena z jednej a muž z druhej sa spoja, aby zachránili svet. Priam nábožensky ladený príbeh o novom stvorení ľudstva a rozkvetu života na Zemi je písaný s rozumom a znalosťou textu, ale bez akýchkoľvek emócií. Dokonca vysvetľovanie muža mladici, že ich spojenie môže byť záchranou, vyznievalo ako slaboduché namotávanie naivnej baby predtým, ako muž dostane, čo chce. Tiež je škoda, že dej sa začína odvíjať až zhruba v tretine textu a dovtedy musí čitateľ prelúskať pasáž o vysvetľovaní zániku starého sveta a situácie okolo nového. Možno by bolo lepšie vysvetľovať to priebežne, pomedzi príbeh.

 

88. Naozaj netuším, o čo v tomto prípade autorovi išlo. Ak chcel ohúriť krvou a šokom, tak smola, jeho text na mňa pôsobil zvrátene a choro. Sú autori, ktorí aj z besného vraždenia dokážu vytrieskať maximum a vedia o tom, že sa nehrajú na vysoké umenie, ale toto má od nich poriadne ďaleko. Narušená žena zabíja pod vplyvom vidiny. A to je všetko. Žiadny príbeh, pointa, policajné postupy či okolnosti choroby sú tiež pre autora asi zbytočnou záťažou. Dôležité je len bezhlavo sekať a potom sa milovať v kaluži matkinej krvi. Nechutné, trápne a desivé (nie však v pozitívne mrazivom zmysle). Ešte aj gramatika a štylistika bola od veci („Igor ma začal nútiť, robiť zlé veci, veľmi zlé veci. Ja som ho tak veľmi milovala, robila som to pre našu lásku, veď čo by človek neurobil pre lásku.“). Jednoducho tu nie je nič dobré.

 

89. Toľko motívov pokope je radosť nachádzať. Navyše keď sú poskladané do zrozumiteľného a pútavého celku. Máme tu mafiu, zmanipulované súdne procesy, vyrovnávanie účtov, homosexualitu... Nikdy netušíte, čo na vás autor vytasí, a tiež, čo sa stane hlavnej postave. Ide pritom skôr o antihrdinu, no napriek tomu sa v závere pristihnete, že mu držíte palce, aj keď viete, že už je to márne. Nájdeme tu zopár chybičiek krásy, v jednej pasáži by bolo dobré zreteľnejšie odlíšiť retrospektívu, ale v tomto prípade mi to až tak nevadí, lebo som nadšený obsahom. Poviedka vybočuje z rámca ostatných, je originálna a čo je hlavné, tu autor aj drastické scény podáva spôsobom hodným šikovného rozprávača, nie akoby sa v nich vyžíval. Mieša tradičné prvky s prostredím budúcnosti a hoci je idea trochu jednoduchá, s ohľadom na dej vyznieva prirodzene.

 

90. Zase upíri. A opäť nič nové. Upír zabíja v mestečku malé deti a černokňažník odhalí jeho totožnosť. Tú navyše odhalí aj menej skúsený čitateľ prakticky okamžite, keďže je po postave poviedka priamo pomenovaná. Autor sa tak pripravil o jediný prvok prekvapenia, s ktorým mohol vyrukovať. Príbeh je nudný, zdĺhavý, za čo môže i samotný námet. Stokrát prevarené jedlo už naozaj zachutí len málokomu. Text naráža aj na nesprávne písané úvodzovky (v našich končinách sú začiatočné úvodzovky dole), preklepy a množstvo bohemizmov (húpacie kreslo, zrovna, okamžik...).

predsa lenMinule som sa rozhorčoval nad nižšou úrovňou hodnotených príspevkov, a aha! Dnes tu máme opak. Iste, aj teraz sa našli nejaké poviedky "do počtu", ale prevažovali tie kvalitnejšie. Najmä jedna z nich ma doslova priklincovala k posteli, keď som ju čítal (konečne niečo iné ako to teplo, ktoré zo mňa robí na nič súceho leňochoda). Po predošlom malom fiasku sa mi hneď zlepšil celkový postoj a vo svete je opäť rovnováha.

 

71. Poviedka ma v úvode vtiahla... potom trošku unudila... a nakoniec som ostal rozrobený ako chalan poslaný do friendzone. Autor si zvolil šikovný námet o akomsi robotickom dieťati, ktoré vyzerá a rozvíja sa ako skutočné dieťa. Lenže jej „otec“ si časom všíma jeho podivné správanie a dáva si do súvisu zmiznuté šteňa či dokonca iné deti. Miestami na vás vyskočí krásny hororový nádych, napr. pri scéne, keď sa chlapík v noci zobudí a uvidí, ako jeho dcéra stojí pri posteli a pozoruje rodičov. Je z môjho pohľadu škoda, že sa autor viac nezameral na celé vyústenie, ale retrospektívne vyrozprával priebeh jej „rastu“. To najzaujímavejšie tak ostalo nedopovedané a jeho boj proti tejto podivnej entite tak ostáva na čitateľovej fantázii. Námet bol využitý len sčasti, žiadalo sa mi čítať viac.

 

72. Táto poviedka bola taká hlúpa, až bola zábavná. Žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Slabučká štylistika, vyjadrovanie na nízkej úrovni a téma, ktorú plecia autora jednoducho nie sú schopné uniesť. Kriminálny prípad smrti starej susedky je niekedy až bolestné sledovať. Hlavný „hrdina“ je pracovník polície, sám hovorí, že nie je detektív, ale veselo pátra, zúčastňuje sa porád a všetci ho radostne informujú o postupe a nových informáciách. Mŕtvolu objavili ráno, ale on sa najprv išiel najesť, pretože to je asi dôležitejšie ako venovať sa prípadu. Ba dokonca raz pri príchode domov videl, že dvere susedinho bytu sú otvorené. Podotýkam, že bývala pod ním... Autor je zrejme fanúšik kriminálnych seriálov, ale ešte ani zďaleka nedospel do bodu, kedy sa môže pokúšať o vlastné verné príbehy z tejto oblasti.

 

73. Dedinou plynie rieka, ktorá pozná budúcnosť, ale ľudia nerozumejú jej reči, a tak dôjde k pohrome. Jednoduchý námet, ktorý neposkytoval veľa možností, je spracovaný jednoduchým štýlom. Minimum postáv, pútavosť ešte asi nedorazila po prúde na to správne miesto a snaha o tragický záver vás nechá chladnými ako voda v zime.

 

74. No páni. Viem, niekoľkokrát som už nejakú poviedku označil ako najlepšiu, ale na túto to platí ešte väčšmi. Nádhera. Pri čítaní som mal dojem, akoby som sa pohrúžil do riadkov Ďurovho Bohatiera. Niežeby išlo o podobný príbeh, ale tá atmosféra, znalosť pomerov, mytológie a jazyk – proste dokonalosť. Stredoveká fantasy o lodi vyvrheľov plná napätia, mágie, duchov a severských mýtov si vyžaduje ohromný talent a autor tejto poviedky ho má veru nadostač. Ani jeden odstavec nie je navyše, všetko má svoj zmysel a postavy sú skvelo vykreslené a odlíšené. Povahovo aj fyzicky. V tomto prípade by som si rád prečítal aj pokračovanie, možností, ako naložiť s dejom, je tu požehnane.

 

75. Pekný, komorný príbeh o žoldnierovi zvedavom na svoj osud, ktorý vyhľadá čarodejnicu schopnú mu ho odhaliť. A pritom odhaľuje aj ten jej, pričom by ju rád zachránil od jej údelu. Už od prvých riadkov je zrejmé, že autor sa vie vyjadrovať a poskladať slová do zmysluplného deja. Amir spočiatku pôsobí drsne, ako sa na vojaka patrí, ale postupne odkrýva aj svoju citlivejšiu stránku, podobne ako čarodejnica, ktorá tiež nie je taká škaredá a zlá, ako sa o nej hovorí. Prerod postáv, gradácia, využitie retrospektívy na priblíženie čarodejnicinej situácie... Autor využíva možnosti práce s textom a príbehom naplno, iba s malou chybičkou krásy – keď nasleduje za oznamovacou vetou v priamej reči uvádzacia, píše sa tam čiarka, nie bodka.

 

76. Ďalší z príkladov, kedy má autor fantáziu a chuť tvoriť, ale videl možno len pár fantazijných filmov pre tínedžerov a o písanom texte nemá ani potuchy. Len nahádzal vedľa seba slová a dúfal, že tým spraví dieru do sveta. Nuž, nespraví. Zle písané uvádzacie reči, žiadne členenie na odseky (tým pádom prichádza zlá čitateľnosť), biedna gramatika a vyjadrovanie na úrovni základnej školy. Možno autor patrí vekovo k –násťročným, čomu by som sa podľa úrovne poviedky nečudoval, ale aj Stephenie Meyerová či LJ Smithová museli na sebe popracovať...

 

77. Čistokrvné sci-fi o vesmírnej Misii na Marse, ktorá sa počas návratu potýka so skutočne tragicko-bizarným problémom. Jeden člen umrie na rakovinu a obyvateľstvo Zeme sa bojí, že posádka so sebou prináša akýsi marťanský vírus. Výborný námet, len to prevedenie je zas a znovu akési nedostatočné. Hlavná hrdinka vo vás skôr než záujem vyvolá rovnakú letargiu a nudu, akou je prešpikovaná ona sama. V časových skokoch prerozpráva priebeh mužovej choroby a čiastočne aj misie, sem-tam sa dotkne rodinných zväzkov... Koniec sa dá očakávať, prakticky ho sám autor naznačil už skôr, keď spomínal jednu z iných misií. Takto sa nekonalo žiadne prekvapenie a pre vnútorný chlad hlavnej postavy vás vyústenie deja tiež nijako nezasiahne.

 

78. Príbeh z Divokého západu má tu správnu zaprášenú, krvavú atmosféru typického saloona. Autor pracuje s jedným námetom, ktorý ale využíva v plnej miere – skupina drsných chlapíkov zmasakruje indiánsku rodinu a za to ich príde potrestať neznámy muž. Nedá sa hovoriť o žiadnej originalite, nájdeme tu aj pár otrepaných klišé (hostinec, barman, klavirista, ľahké dievky), všetky však skôr súvisia so žánrovými špecifikami, bez ktorých sa western jednoducho nezaobíde. Jadro deja spočíva vo vyrovnávaní si účtov a v bitke, či lepšie povedané prestrelke, sa prejavuje autorova schopnosť vtiahnuť čitateľa priamo do víru udalostí. Je to správne krvavé, ale zas nie príliš. Text je vyrovnaný, pobavil, aj keď, ako som už spomenul, neprekvapil ničím výnimočným.



79. Autor svojou poviedkou dokázal zaujať aj takého sci-fi ignoranta, ako som ja. Tomuto žánru som, priznám sa, nikdy nepodľahol, hlavne preto, že som mu neraz nerozumel :/ Aj tu máme síce mnohé vedecké pojmy a postupy, ale podané s ohľadom na čitateľa, nie s úmyslom prezentácie autora ako všeznalca a všadebola. Rozsahovo ide o dlhší príspevok, číta sa však ľahko a zaujíma vás, čo sa udeje (a prečo sa to všetko deje). Najviac sa mi páčila postava mentalistu, ktorá ma očarila najmä svojím laxným prístupom. Istá miera lenivosti drieme v každom z nás, ale keď na to príde, vieme sa predsa len k niečomu odhodlať. V poviedke sa dostaneme aj na Mesiac či do Údolia smrti, čo neznie ako práve pohostinné prostredie. Autor všetko podáva s vycibreným jazykom, nejaké chyby či nelogickosti by ste tu hľadali len márne. Vidno, že nepíše bez ladu a skladu ako mnohí iní, ale vie, čo robí a prečo.

 

80. Poviedky pohrávajúce sa s virtuálnou realitou či alternatívnymi svetmi sú vždy veľkým rizikom. Už som spomínal, že ide o námet so širokými možnosťami spracovania, čo môže dopadnúť buď nadmieru úspešne, alebo nedostatočne. Táto poviedka sa pohybuje kdesi na pomedzí. Ide o príbeh, kde si hlavná postava uvedomí, že je dôležitejšie žiť v skutočnom svete, aj keď čelí globálnej katastrofe v podobe zničenia elektriny... Celé je to však trochu nezáživné, chýba tomu silná zápletka, ktorá by dej vygradovala. Úvahy o zmysle života, lásky a šťastia takisto nevyplynú z diania, ale autor ich ponúka čitateľovi sám od seba. V tomto prípade ide o kĺzanie sa po povrchu, bez hlbších ponorov, ktoré by ma niečím vyrušili z automatického čítania.

BrrrNeviem, ako ste na tom vy, ale na mňa ako na porotcu má toto teplo priaznivý účinok. Nechce sa mi ani vystrčiť päty z bytu, a tak môžem aspoň nerušene čítať. Táto várka sa mi navyše hodnotila o niečo ľahšie, keďže nešlo až o také veľké skvosty. Je však prirodzené, že keď sa v tom množstve poviedok sa nájdu excelentné kúsky, pritrafia sa aj ich úplné opaky. Fakt by ma ale zaujímala motivácia ľudí, čo niečo také do súťaže pošlú. Čo ich viedlo k napísaniu, čo tým chceli vyjadriť, alebo čo vlastne od toho čakajú? A možno som len príliš povrchný čitateľ a vnímam poviedky prvoplánovo...

 

61. Dúfam, že mi slušní čitatelia a odporcovia cudzojazyčných skratiek odpustia, ale na túto poviedku nemôžem reagovať inak... WTF? Ešteže bola taká krátka, inak by ma mrzeli tie tri minúty premárneného života. Ako slovenčinár a porotca literárnych súťaží sa často stretávam s tým, že učitelia prinútia žiakov poslať do súťaží ich slohové práce, a z tejto poviedky som mal presne ten dojem. Ešte aj názov zodpovedá zadaniu rozprávania, ktoré sa v školách traduje už dlhodobo. Text bez myšlienky, pointy, zmyslu, postáv, zápletky, deja... Zatiaľ najhorší príspevok.

 

62. Začalo to tak dobre... Síce mierne rozvláčne, ale poviedka sa od prvých riadkov čítala ľahko. Našinec príde do Londýna, kde sa počas nočného záťahu zúčastní na dobití bezdomovca s fatálnymi následkami. A starcov duch sa rozhodne pomstiť. Dobrý námet, snáď trochu triviálny, ale ako vravím, vzhľadom na pomerne zručné písanie išlo o nadpriemerný text. Až prišla chvíľa, kedy sa duch začal mstiť na hlavnej postave Janovi a od toho momentu to išlo z kopca. Mal som dojem, akoby sa autor priveľmi vžil do situácie a už nepremýšľal nad tým, ako zmysluplne poskladať svoje slová. Rozprávač zrazu disponoval množstvom hovorových, ba dokonca nárečových výrazov, čo aj vážnym udalostiam dodalo nečakane humorný ráz (napríklad: „Nôž si pripravil pri posteľ a do rohu oprel metrovú drevennú palicu... O troch v noci sa spustil alarm... Jano sa skoro skiepil.“). Samotný záver v podobe akéhosi šamana pôsobil s ohľadom na predošlý dej ako päsť na oko a stal sa povestným klincom do rakvy.

 

63. Osamelý učiteľ na strednej škole zomrel. A to je všetko. Nulový príbeh, zápletka na bode mrazu, gradácia a napätie sú v tomto prípade na svetelné roky vzdialené pojmy, dokonca aj ten prvok fantázie je len tak na hrane. Poviedka do počtu.

 

64. Steampunková poviedka, ktorá mi pripomenula sériu Cassandry Clare odohrávajúcu sa v Anglicku v 19. storočí. Na podobnej báze je aj tento príbeh, kde mechanické stroje vystupujú v kabarete. Bizarné, ale autor ešte potrebuje vybrúsiť jazyk, aby dokázal čitateľa viac vtiahnuť do diania, a popracovať na kompozícii príbehu, aby nepôsobil tak nesúrodo. Pestrá posádka predstavuje dobrý základ, postavy by boli určite schopné utiahnuť aj zaujímavejší dej...

 

65. Dobre napísaná poviedka s tajomnou atmosférou, zaujímavým námetom... i keď bez väčšej dávky fantastiky. Na pustom ostrove nájdu mladí manželia malé dievčatko a podujmú sa ho ochrániť. Autor vás dokáže vtiahnuť do príbehu, postavy sú sympatické a okrem hlavného problému disponujú aj inými, čiže škála ich osobností je o niečo väčšia. Prvá polovica textu obsahuje viac opisov a myšlienkových pochodov, čo môže pôsobiť spomaľujúco, ale našťastie ich autor zvláda s prehľadom a výrazne neprekážajú. Azda len dialógy sú niekedy trochu strojené a neprirodzené, ale to je častý jav aj u našich relatívne zabehnutých autorov, takže to nevidím ako veľký problém.

 

66. V rámci tejto várky najlepšia poviedka. Aspoň zatiaľ, uvidíme, čo nás ešte čaká. Už po pár vetách sa dá vybadať, či autor vie využívať jazyk ako svoj pracovný nástroj, a tu je to zrejmé okamžite. Text sa tak číta s omnoho väčším nadšením, lebo viete, že ho nebudú rušiť kazivé elementy. V tomto prípade by to bola veľká škoda, pretože temný a krvavý príbeh by tak vyznel celkom inak. Na malom priestore autor využíva hneď niekoľko námetov – vraždu, reinkarnáciu, týranie detí, pomstu, projekt vyšších síl, spravodlivosť... Zväzuje ich pevne, každý z nich má svoje miesto. Zároveň sa vám odkrývajú v správnej chvíli, takže text je hutný a bez hluchých miest či zbytočných pasáží.

 

67. Nie som si celkom istý, čo bolo autorovým zámerom pri písaní tejto poviedky. Jednotlivé námety totiž na mňa pôsobili nevyvážene, akoby ani sám autor nevedel, čo tým chce povedať a čím viac silene ohúriť. Najprv sa dočkáme filozofických úvah o smrti utopením, vzápätí žalostného skonu životnej lásky, príprav na samovraždu a následne sa objaví duch Beethovena a s hlavnou postavou vedú dialóg o jeho živote a tvorbe. Takže vôbec neviem, čo bolo dominantné, dokonca sú naše končiny prepojené s gréckym podsvetím (trúfam si tiež upozorniť autora na skloňovanie gréckych mien). Všetkého veľa škodí a toto je názorný príklad. Niekde ubrať, inde pridať a bude z toho „hlbšie“ čítanie, takto je každý motív odbitý povrchne a z rýchlika.

 

68. Ešte žiadna poviedka mi nepriniesla také sklamanie. Ani neviem povedať, ako som sa bavil na dvoch rozprávkových hrdinoch, ktorých príbeh sa rozvíjal aj po záchrane princezien. Nebojsa a kováč Mikeš boli skvelá dvojica, autorovi sa podarilo odlíšiť ich aj rečou a povahou, ich dialógy bola radosť čítať, aj atmosféra bola skvelá, a keď sa na svadobnej hostine objavil trojhlavý drak, krochkal som ako čitateľ od blaha. A tu zrazu... Zvrat, ktorý priniesol prvok sci-fi, ale bol zapracovaný nevhodne. Z rečí mága tiež nebolo pochopiteľné, o čo vlastne ide, takže predošlý výborný dojem zrazu klesol na bod mrazu. Záver to znovu o niečo vylepšil, ale napáchanú škodu už nenapravil. Ach, prečo len autor neostal na nastolenej vlne a nedotiahol ten zábavný a hravý príbeh do úspešného konca? Aj bez toho sci-fi by poviedka hravo naplnila podmienky súťaže, nebolo treba to tam násilne vtesnať. Ale ak je autor nadšenec tohto žánru a podľa neho by sa príbeh nezaobišiel, neostáva iné, ako to (aspoň v tejto fáze) rešpektovať.

 

69. Je mi ľúto, ale táto poviedka ma ničím výrazným nezaujala. Pritom „papierovo“ neznie vôbec zle – pracuje s viacerými líniami, využíva retrospektívu, hrdinka sa vyrovnáva i so sestrou s fyzickým hendikepom a po dlhej dobe si vďaka sestriným protézam užíva chvíľu slobody. Lenže celý text je písaný na môj vkus nezáživne, nič vás neprekvapí a ani nechcete vedieť, ako Adin výlet dopadne. Ide o umelé naťahovanie jedného motívu bez toho, aby ho doplnil nejaký ďalší, čo by dej zdynamizoval alebo inak zatraktívnil. Niekde sa vo vetách vyskytli zbytočné preklepy, inde bolo zas nejaké slovo navyše...

 

70. Ďalšia z poviedok, pri ktorej sa viac než nad ňou zamýšľam nad motiváciou ľudí, čo také niečo napíšu a ešte aj pošlú do súťaže. Ide zatiaľ o najkratší príspevok. Ako povedal Čechov: „Stručnosť je sestrou talentu.“ No v tomto prípade jablko padlo poriadne ďaleko od stromu. Nulový príbeh, myšlienka, nepochopil som, čo tým chcel autor povedať... Mrzí ma to, ale ak niekto čaká, že porota mu sama povie, čo v tom má vidieť on sám, asi bude sklamaný.

sme v poloviciMáme za sebou polku leta (alebo aspoň obdobia letných prázdnin) a ja som si s hrôzou uvedomil, že som sa pri čítaní poviedok do tej druhej polovice ešte nedostal. Budem sa musieť poponáhľať, aby som si nevyslúžil nálepku nezodpovedného porotcu :-) Ale poznáte to - vždy sa nájdu aj nejaké iné texty, knihy, do toho kvantum seriálov, filmov... Nejdem sa však vyhovárať a radšej znovu zapnem čítačku...

 

51. Celkom milý príbeh o trolovi, ktorého čaká nočná práca a pomaly si uvedomuje, že svet a príroda môžu byť krásne aj cez deň. V tom ho utvrdzujú aj bytosti, ktoré na prechádzke stretne. A hoci tu nájdeme niekoľko svetlých myšlienok, celé je to postavené práve na rozhovoroch, ktoré dej veľmi neposúvajú. Priveľa času – najmä v úvode – tiež autor venuje opisom prírody, ktoré sú síce pekné, ale s ohľadom na príbeh pôsobia redundantne. Čo však oceňujem, je koniec. Ide o tragickú bodku, ale pritom s posolstvom, takže v konečnom dôsledku vyznieva skôr poeticky.

 

52. Jedna z dlhších poviedok, ktorá sa však číta ľahko a rýchlo. Príbeh je dynamický, neustále sa niečo deje. Aj postavy poskytujú autorovi dostatok priestoru na manévrovanie, či už ide o hlavnú hrdinku, jej protivníka v odbore alebo väzenkyňu, ktorá podľa mňa najzaujímavejšou postavou. Samozrejme, že Edra ťahala dej vpred, ale sama osebe nebola až natoľko komplexná. Autor mohol azda trochu viac priblížiť okolnosti jej mágie, lebo to miestami vyznievalo trochu nezrozumiteľne. Úsmevne vyznieva chybička z nepozornosti (aspoň predpokladám), keď dochádza k vyratúvaniu, kde všade Edra sype peniaze z výplaty, a z počtov vyplýva, že ju delí až na štyri tretiny. Ako hovorí klasik z internetu – Hm, to mi nejako nevychádza.

 

53. Gróf je mrzutý držgroš, otrávi psy a potom ho zničí svedomie. Jasné, že autor sa snažil túto jednoduchú myšlienku doplniť aj ďalším zdrojom výčitiek, ale už to vyšlo naprázdno. Slabé, nezáživné, postavy sa nemali kedy rozviť ani prejaviť a ani obsahovo to dieru do sveta nespraví. Dôležité je ale aspoň zúčastniť sa.

 

54. Kvalitne napísaná poviedka o vyhladení civilizácie za pomoci čipu, ktorý sú ľudia povinní mať implantovaný. Na krátkom priestore sa autorovi podarilo vykresliť zhruba štyri postavy, ktoré dokážu byť rôznorodé a vedia i prekvapiť. Zároveň nevtieravo podsúva čitateľovi otázky hodné hamletovskej dilemy a núti ho zamýšľať sa, čo je najlepšia cesta pre záchranu ľudstva a či je vhodné obetovať väčšinu pre menšinu. Autor vie narábať s jazykom, vyjadrovanie je na úrovni a nerušia ho vyčnievajúce chyby. A navyše sa dočkáme i zaujímavej bodky, ktorá vyzdvihuje poviedku o ďalšiu priečku vyššie.

 

55. Táto poviedka v podstate nepracuje so žiadnym novým či originálnym námetom. Duchárskych legiend okolo hradov, lesov a ďalších objektov je neúrekom... ALE! Číta sa tak dobre a ľahko, že vás okamžite vtiahne a hlavný hrdina je sympaťák, ktorému celý čas držíte palce a hneď by ste s ním zašli na pivo. Páči sa mi aj názov, ktorý odkazuje na dedinu, ale zároveň charakterizuje aj Johnovu priateľku. Badať tu malý nesúlad medzi domácimi a zahraničnými názvami a menami, podľa môjho názoru by sa tu viac hodilo ustáliť naše pomenovania, treba však rešpektovať autorovu vôľu J Šikovne pracuje aj s retrospektívou. Na základe nej síce viete, čo sa udeje a odhalenie Dianinej identity nie je žiadnym prekvapením, napriek tomu to neuberá nič na napätí.

 

56. Výborný námet, nevyužitý potenciál. Podobných poviedok je pomerne dosť, čo je dôkazom, že nám rastú autori s plodnými myšlienkami, ale ešte potrebujú viac praxe. Nevadí, každý talent si treba oddrieť. Sci-fi o transporte väzňov by samo osebe vydalo aj na rozsiahlejšiu poviedku s viacerými čiastkovými motívmi, no autor sa zameral v podstate viac len na jednu postavu, ktorá sa tam navyše ocitla neprávom. Znie vám to zaujímavo? Mohlo by, lenže autor (je na mieste otázka, či úmyselne) spravil z Arta nesympatického, protivného chlapíka a napokon ho v závere vôbec neľutujete, práve naopak. Z plánovaného hrdinu bojujúceho so zlyhaním systému sa stal otravný papľuh, ktorý sa nakoniec predsa len previnil – hlúpym správaním a pokazením seba ako potenciálnej postavy.

 

57. Keď opomeniem zopár chybičiek krásy, autor vie zručne narábať so slovami a vytvoriť text, za ktorý sa rozhodne nemusí hanbiť. Tvorí pekné vety na vysokej úrovni a niekedy je priam radosť ich čítať. Ani námet si nezvolil zle, alternatívne svety a ich presahy sú vždy vďačnou a zaujímavou témou. Záleží však, samozrejme, na ich spracovaní, pretože ide o pomerne široký záber. A tu sa to už trochu láme. Autor sa akoby zacyklil a dokola opakuje to isté – hrdinove svety sa prelínajú, a tak sa mu raz darí, potom nie, potom zas áno, potom nie, potom áno, a vzápätí... hádajte čo. Pútavý úvod tak v polovici skĺzne do nudy a záver to nijako nezachraňuje. Ak čakáte nejaké rozuzlenie, boli by ste sklamaní, príbeh ide do stratena. Okrem toho tu naďabíte aj na logické nezrovnalosti, napr. pri druhej návšteve ústavu doktor listuje v spise s hrdinovým menom, a pritom predtým sám doktor trval na tom, že jeho meno nechce vedieť.

 

58. Opäť po dlhom čase poviedka, ktorá má všetko, čo sa od kvalitného textu očakáva – premyslený dej, skvelo vykreslené (a odlíšené) postavy, nečakané zvraty, dokonale zvládnutú technickú stránku i vyjadrovanie. Ide o silného hráča na poli súťaže, nepochybne budeme o autorovi ešte počuť. Zároveň musím pochváliť aj atmosféru. Príbeh aj postavy sú naozaj „drsné“, akoby som čítal detektívky zo starej americkej školy alebo sledoval gangsterský film noir šmrncnutý prvkami mystiky. Nechcem prezrádzať veľa, aby sa autor priľahko nenašiel a nebol namyslený, i keď je pravda, že v tomto prípade by to aspoň bolo oprávnené...

 

59. Táto poviedka očarí každého, kto chodieval (alebo stále chodí) cez leto na vidiek k starým rodičom. Ja som nikdy nebol fanúšikom dediny, ale pri čítaní poviedky som sa veru zatúžil vrátiť do detských čias. Malý chlapec sa našťastie v polovici zmenil časovým skokom na dospeláka s vlastnou rodinou, pretože detský hrdina neposkytuje až toľko priestoru. Hoci v tomto prípade poslúžil ako dobré východisko pre miestnu legendu. Záver sa dá tušiť vzhľadom na predošlé reči starej mamy, ale iný koniec by už zrejme nebol tým pravých orechovým (respektíve čerešňovým, aby som dodržal zameranie poviedky).

 

60. Opäť jedna z mála poviedok, ktorá vás dokáže vtiahnuť svojou atmosférou, hoci dobre tušíte pointu už po pár stranách. Je to ako s hororom, kde viete, že určitá postava je duch, ale hlavná hrdinka o tom nemá ani poňatie. Táto vedomosť našťastie čitateľovi nijako nebráni v tom, aby si ju dosýta užil. Na môj vkus je síce text trochu zahltený opismi a zbytočnými vysvetleniami, ale príbeh a postavy to bohato vynahradia. Čudujem sa, že už som takmer v polovici poviedok a tých o duchoch je akosi pomenej. Pritom si myslím, že ide o pomerne frekventovaný námet. Asi aj preto táto poviedka vyčnieva, i keď v podstate neprináša nič nové.

chcete vediet pisatV minulom príspevku som sa pozastavoval nad pravopisom, ale nemenej dôležitou súčasťou textu je aj jeho štylistika. Často sa stretávam s tým (a to nielen v súťaži, ale povedzme aj v školskej praxi) s tým, že autori vedia, čo chcú povedať, ale uniká im, ako sa k tomu dopracovať. Neobvyklým javom nie sú ani hovorové výrazy, pri ktorých mi však vstávajú vlasy dupkom, ako napr. neni namiesto nie je, chápať niečomu namiesto chápať niečo (a rozumieť niečomu), napadne ma namiesto napadne mi (napadnúť vás môže pes) a tak ďalej... Nie nadarmo velikán súčasnej literatúry Stephen King radí autorom, aby čo najviac čítali. Bez slovnej zásoby sa predsa písať nedá...

 

41. S pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že táto poviedka mala zatiaľ tú najlepšiu atmosféru. A to dokonca postavenú na ohromnom kontraste pokojných Vianoc a tajomnej legendy blízkeho lesa. Keď to takto píšem, vyznieva to trochu ako klišé, ale verte mi, že príbeh ma v tomto teple príjemne mrazil. Autorovi sa vynikajúco podarilo vystihnúť strach zo zmiznutia blízkej osoby aj priam klaustrofobické pocity z chladného, temného a nočného lesa. Neviem-neviem, ako by som reagoval na mieste dvoch mužov ja. Koniec bol možno trochu „prišťastný“, ale nedbám, Vianoce sú predsa sviatkami pokoja. Na vysokej úrovni je aj štylistika, i keď aj tu sa našli tri hrubice (mnohí by ich však možno ani nepostrehli – vyskytli sa pri číslovkách a v spojení obrovskí obry).

 

42. Hmm... Toto mi až tak nesadlo. Entita ovládajúca myslenie človeka, ktorá sa zjavne presúva z objektu na objekt pri autohaváriách. Medzitým putovanie kade-tade bez väčšieho zmyslu ohľadom rozširovania semena. Bizarné, to áno. Krátke a úderné. Dokonca aj technicky dobre zvládnuté. Ale zároveň akési... nemastné-neslané. Na takom malom priestore čitateľ nevie, čo je hlavná postava zač, nevie spočiatku, aké sú jeho motívy, kam a prečo vlastne ide... A to ho oberá o záujem. Krátkosť poviedky je teda asi jej najväčšia výhoda, aspoň sa prečíta rýchlo.

 

43. Ach jaj. Táto poviedka ma rozosmievala celý čas, ale to zrejme nebol autorský zámer. Celé to vyznieva ako písanie pubertiačky zamilovanej do Twilightu a podobných príbehov, tento sa však toči okolo anjelov (aj keď meno Edward vám iste nie je neznáme). Zodpovedá tomu aj štylistika, spracovanie textu, ploché postavy, plno klišé a naivita až hrom. Dokonca natrafíte na plno nelogických protirečení, pri ktorých neviete, či sa smiať, alebo plakať (napr. sa v poviedke spomína, že anjeli trestajú zradu zhodením previnilcov do čiernej mory, čím sa z nich stanú smrtní poslovia. A pár riadkov nato sa dozvedáme, že títo poslovia sú pre anjelov najväčšou hrozbou. Tak prečo ich teda sami vytvárajú???). Je tu tiež zbytočne veľa uvádzacej reči, a to aj v dialógu dvoch postáv, kde je jasné, kto čo vraví (a aj tie uvádzacie reči sú písané zle). Rovnako som nepochopil, prečo príbeh začína epilógom a končí prológom. Buď ide o nečakaný zvrat pre mozgové bunky porotcov, alebo (a to sa mi vidí pravdepodobnejšie) si autor zamieňa pojmy. Vzhľadom na to všetko ma vydesila poznámka na konci v znení Pokračovanie nabudúce. Dúfam, že nič také nehrozí...

 

44. Poviedka začína celkom zaujímavo, hlavný hrdina Arwin je správne tajomný. Tušíte, že je nebezpečný, ale – ako to už býva zvykom – je v ňom aj čosi dobré. Patrí k tzv. bežcom (kto alebo čo to je, sa, žiaľ, nevysvetlí). Cez bojazlivého chlapca dostane novú zákazku. Práve pasáž ich rozhovorov patrí medzi najsilnejšie, krásne sa tu prejavuje ich kontrast. Má zabiť obchodníka, čo aj urobí. Samotné vykonanie už trochu pokrivkáva. Nie celkom uveriteľne pôsobí Arwinovo uväznenie vzhľadom na neohrozenosť, ktorú o ňom autor predtým prízvukoval. Poviedka zjavne tiež neprešla čítaním, inak by sa v nej nevyskytovali zbytočné preklepy a chybičky krásy. Obsah by sa dal trochu vylepšiť, ale poriadnu dávku práce dá práca na štylistike a pravopise... „Takže kto ťa najal pes? ... Hneď bolo jasné, že je to laboratórium. Ak ju vie aj niekto využívať vysvetľovalo by ako ho jeho únoscovia videli v tme... Znova uderil kôň...“

 

45. Príťažlivo písaná poviedka predstavuje naozaj nevšedného hrdinu – je ním mechanický zajac využívaný počas psích pretekov. Napriek tomu, že ide o krátky text, dá sa tu natrafiť na napätie, humor, iróniu, nečakaný zvrat i tragédiu. Obávam sa, že tento hráč to bude mať ťažké v záplave prepracovanejších a dlhších diel, ale rozhodne patrí k tým lepším.

 

46. Autorovi sa nedá uprieť bohatá fantázia, vedomosti ani cit pre narábanie so slovami. Umne prepojil legendu o Artušovi so Zimnou, rusko-fínskou vojnou. A hoci išlo skôr o popis bojov (či už v jednej, alebo druhej dejovej línii) a prvok fantastiky slúžil len ako slabé prepojenie, nič to nemení na fakte, že poviedka má šancu votrieť sa pod kožu. Pri vojnových bojových pasážach sa mi v mysli vynoril Remarque, ktorý sa tiež zameral na pocity mladých ľudí a ich vnímanie vojny. Tento autor vie písať a história je zjavne to, čo mu najviac sedí.

 

47. Vianočná rozprávka, ktorá neurazí, pobaví... a vzápätí na ňu zabudnete. Poviedka je určená predovšetkým pre deti, sú tu všetky typické prvky žánru ako dobré a zlé postavy, šťastný koniec, mravné ponaučenie, fantazijné prvky, dokonca by sme našli aj číselnú symboliku v troch hlavných postavách. Špecifiká útvaru sú dodržané, ale neponúkajú nič svetoborné, ba miestami sa pozastavíte aj nad nie celkom logickým konaním. Záporák je slabučko vykreslený, akoby tam ani žiadny nebol, bublina s fantáziami by mohla jednoducho prasknúť a výsledok by bol rovnaký. Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása, a jednoduchší (ešte nedospelí) čitatelia by príbeh iste uvítali s väčším nadšením.

 

48. Krásne napísané sci-fi, ktoré doslova napĺňa význam spojenia vedecká fantastika. Pomerne častý motív umelej inteligencie a jej prepojenie s reálnym svetom autor posúva na novú úroveň. Životné zamyslenia by možno v pere niekoho iného mohli vyznieť pateticky, ale tu tvoria silné jadro, ktoré donúti k úvahám aj vás samotných. Slovná zásoba je využívaná v plnej miere, až máte pocit, že hlavná postava je skutočne uznávaným vedcom svetovej úrovne. Námet je vyžmýkaný z každej strany a ako vidno, dá sa to aj na menšom priestore. Ale aby som len nechválil – dialógom by prospelo lepšie zapisovanie jednotlivých replík. Keď niečo hovorí stále jedna postava, netreba jej prehovory oddeľovať osobitne, pôsobí to rušivo.

 

49. Zaujímavá myšlienka o krátkom momente či rozhodnutí, ktoré dokáže nasmerovať život celkom iným smerom. Vyzeralo to veľmi nádejne, spočiatku som mal dojem, že ide o nejakú sektu, ale... keď sa prakticky rovnaká schéma opakovala už štvrtýkrát, začalo sa to zadrhávať. Netvrdím, že sa mi to napriek istej jednotvárnosti nepáčilo, dokonca aj záver bol dobre vypointovaný. Škoda toho mierneho klišé o tom, že človek si sám určuje svoj osud. Pozor tiež na písanie koncových úvodzoviek a sem-tam nepresne použitých slov – napríklad: „Dnes môžeme predísť k prvému kolu.“

 

50. Ach, zase upíri a boj proti nim... Aj obohratá téma sa dá spracovať zaujímavo, závisí od námetu a zručnosti autora. Tu pokrivkávajú oba faktory, jediný svetlý moment spočíval v zabití jednej postavy druhou kdesi uprostred poviedky. Tiež som mal pri čítaní dojem, akoby autor len tak-tak stíhal termín poslania poviedky a písal ju doslova na kolene a bez toho, aby si ju po sebe ešte prebehol. Nuž, pravidlá súťaže sú niekedy nekompromisné...

pisat treba vedietMožno si už niektorí z vás všimli, že sa často vyjadrujem k pravopisu a gramatike súťažných prác. Nejde ani tak o moju profesionálnu deformáciu, ako skôr o presvedčenie, že ak chce niekto písať, MUSÍ ovládať tieto zákerné, ale nevyhnutné fenomény. Spisovateľ je priam povinný poznať svoj jazyk, je to predsa jeho pracovný nástroj, prezentuje sa ním a vďaka nemu dáva von svoje posolstvá či príbehy. Nech mi nikto netvrdí, že sa vždy nájde niekto, kto text opraví. Môže sa azda herec na javisku vrátiť späť a odohrať v hre scénku ešte raz? Môže stavbár povedať domácim, nech sa neboja, že im padne strecha na hlavu, lebo sa to dá po ňom opraviť? Možno si poviete, že sa to nedá porovnať, ale... Keď chce niekto písať a NEVIE písať, tak načo sa do toho púšťa...? To môže rovno vziať prvýkrát do rúk gitaru, husle, flautu a ísť hrať na námestie, alebo sa hýbať zo strany na stranu spôsobom krok-sun-krok a tvrdiť, že je tanečný majster. Všetko je o cviku, to áno, ale mnohým by prospela sebakritika alebo, ak už to inak naozaj nejde, aspoň niekto, kto ten text skutočne opraví. Pretože ťažko oceniť niečo, čo už je pri prvej vete otrasne napísané...

 

31. Zábavná poviedka, ktorá stavia na dynamike bojovej operácie. To by ešte nebolo nič zvláštne, ale hrdinami sú militantní dedkovia. Sociálna poisťovňa rozbehla akciu na ich likvidáciu, no starému plukovníkovi Jozefovi sa nechce odísť bez poriadneho rozruchu. Poviedka má spád, vo vzduchu lietajú náboje, dym z výbuchov a pach krvi. Myšlienková rovina sa tu nevyskytuje, funkcia textu je kdesi celkom inde. Na svoje si prídu najmä fanúšikovia akcie a agentov vo výslužbe. Niektorí špekulanti by možno vyvolali diskusiu, či tu tej fantastiky nie je pomenej, ale s ohľadom na hrdinov, ich mená a východisko sa tu predsa len niečo nájde.

 

32. Chalan sa ocitne v tme na posteli a nepamätá si, ako sa tam ocitol a nie je mu známy ani dôvod. Celý čas uvažuje, spomína... Autorovi sa nedá uprieť snaha o vytvorenie tiesnivej atmosféry a strachu plynúceho z nepoznaného, ale keď sa dokola opakujú tie isté otázky, už to začína nudné, ba trúfam si povedať, že aj otravné. Koniec je tiež trochu od veci, posledné slovo malo pôsobiť ako výrazná bodka, no či sa tak udialo, je veľmi diskutabilné. Táto poviedka je... doslova o ničom.

 

33. Poviedka o prechode lesom plným zla má dobre zvládnutú akciu, čiže lepšie pôsobí druhá polovica textu. Prvá je len akýmsi introm, kde sa predstavujú postavy a navodzuje atmosféra. Skrátenie by tomu len prospelo, čitateľ tak zbytočne čaká na to, čo príde. A keďže vie, čo príde, znamená to, že poviedka sa vyznačuje predvídateľnosťou. Každému musí byť jasné, že Žoldnier sa pridá k výprave, že sa prejaví ako sympaťák napriek nevrlému správaniu a to obetovanie v závere je už zbytočnou fabuláciou. Poviedka je v podstate celkom fajn, len škoda tých klišé a nevybrúseného jazyka. A tiež pozor na nesprávny zápis priamej reči.

 

34. Poviedka o práci výskumníkov odkrývajúcich nánosy minulosti na planétach po celom vesmíre vás síce uvedie do problematiky, ale nemá vás inak čím zaujať. Autor obkecá príchod hlavnej postavy na miesto pôsobenia, aj odkrytie jedného nálezu, a tam to prakticky aj končí. Chýba zápletka, dej je nerozvitý, ani postavy nie sú zvlášť spracované a držia sa zaužívaných klišé, na čo dokonca poukazuje aj sám autor. Základ je dobrý, no možnosti ostali nevyužité.

 

35. Najprv som sa preľakol, že poviedka bude príliš zahltená programátorským slangom či pojmami a ja z nej nič nepochopím. Našťastie sa tak nestalo a napokon som sa dobre pobavil na Emilovi ovládanom umelou inteligenciou, ktorú inštaloval. Jeho snaha zohnať čistiaci prostriedok na wc bola správne bizarná, vtipná a pre jeho okolie absolútne nepochopiteľná. Tiež sa mi páčilo, ako mu jeho pripitý kamoš Dano zachránil kožu, a ani o tom, chudák, netušil. Škoda len, že autor to po sebe nedal prečítať niekomu so znalosťou pravopisu. Opäť sa potvrdilo, že niekto vie čo, ale nie vždy vie aj ako.

 

36. Pri poviedke nazvanej podľa hudobnej skupiny som netušil, kam to celé povedie, až do samotného konca. Autorovi sa podarilo umne skĺbiť dve na pohľad nesúvisiace dejové línie vo fantazijne tragickom konci. Hudba má veľkú moc a to sa prejavilo aj tu. Úvod sa možno až priveľmi zmietal v úpadkovom, mizernom a sebaľútostivom tóne, ale poslúžil pre navodenie atmosféry a v podstate kliesnil cestu k logickému koncu. Ide o celkom vydarené, trochu nadpriemerné čítanie.

 

37. Vynikajúco napísaná poviedka z budúcnosti, kedy sa ľudstvo spamätáva z následkov objavenie takzvaných iných. Nadšenci postapokalyptických príbehov o živých mŕtvych si pri nej iste prídu na svoje, ale ťažisko nespočíva v boji proti nim. Nie, autor sa zameral na priebeh výskytu, reakcie ľudí a na kladenie priam metafyzických otázok. A hoci poviedka nedisponuje veľkou dynamikou, v závere si vás podmaní šikovne nastolenou dilemou. Dokonalá štylistika a pravopis sú bonusom, ktorý tento text vyzdvihuje na najvyššiu úroveň.

 

38. Táto poviedka má dobre vybudovanú mytológiu okolo ľudí, ktorí sa neprevinili zradou, a preto sú odmenení stáročnými vedomosťami o svete a dlhodobým životom. Musia si však za seba vždy nájsť náhradníka, pretože po dlhých bojoch s démonmi umierajú vo veku 333 rokov. Autor má bohatú fantáziu, vie narábať s postavami i príbehom, jeho text sa číta ľahko napriek istej nevypísanej kostrbatosti a nie je zaplavený zbytočnosťami. Dobre sa čítajú najmä akčné pasáže, takže časom sa od neho iste môžeme tešiť aj na čosi epickejšie a vyzretejšie.

 

39. Ťažisko tohto príbehu spočíva na hlavnom hrdinovi Gustovi. Síce... pojem hrdina je asi prehnaný, pretože ťarbavý tridsiatnik podriaďujúci sa mame a márne sa snažiaci nadobudnúť nejaké sociálne kontakty tak rozhodne nevyzerá. Jeho úsilie zbaliť ženu (a získať uznanie aj po smrti) je natoľko tragikomické, až musím obdivovať autorovu schopnosť vykreslenia postavy. Priam cítite jeho zúfalú túžbu, no zároveň ho ľutujete a tiež mu držíte palce. Začiatok tretej časti pôsobí s ohľadom na celú poviedku trochu roztrieštene, možno by bola vhodnejšia väčšia plynulosť a aj ju začať z pohľadu Gusta. Príliš to však nevadí, veselý zážitok a milý koniec to nijako nekazí.

 

40. Poviedka, kde sa vyskytne dialóg až v samotnom závere, čiže text ako taký sa nevyznačuje veľkou dynamikou. Deja sa to však netýka, aj keď je postavený na jednej línii muža skúmajúceho v teréne les a tamojšiu zver. Autor má talent na navodenie správnej atmosféry, len sa nazdávam, že mohol uchopiť aj z lepšieho konca. Vysvetlenie na konci nijako neprekvapí ani neohúri, ale keby sa povedzme vedecky upravené zvieratá obrátili proti svojim zbohatlíckym lovcom, hneď by to získalo iný nádych. Ale to už špekulujem...

hore a doleTretia várka poviedok je pre mňa zatiaľ najzaujímavejšou (a keď si spätne čítam hodnotenia, tak z mojej strany aj najkritickejšou). Striedajú sa v nej vrcholy a pády, natrafil som na ozajstné skvosty, ale aj na čosi, čo sa sotva dá nazvať literatúrou. Nechcem pôsobiť nadnesene či arogantne, väčšinou sa snažím hľadať v textoch pozitíva, ale niekedy na to nestačí ani moja supersila. Obávam sa, že moje slová môžu niekoho aj zraniť a už sa nikdy k písaniu nevráti (čo možno pre svet nebude žiadna tragédia). Druhá skupina ľudí sa naštve, ale kriticky zhodnotí svoje nedostatky a azda sa nabudúce dočkáme lepšieho príspevku. Tak či onak sú sem-tam potrebné aj menej vydarené kúsky, aspoň tie skvelé popri nich vyniknú ešte výraznejšie...

 

21. Nechcem byť nepríjemný, nemôžu byť predsa všetky poviedky úžasné, ale naozaj sa niekto musí zúčastniť za každú cenu s akýmkoľvek príspevkom? Táto poviedka bola zatiaľ najhoršou, akú som čítal. Žiadne odstave, katastrofálna štylistika, ku gramatike sa ani nevyjadrujem. Obsahovo takisto veľmi slabé, moja neter na prvom stupni by napísala lepšiu slohovú prácu. Z bohatých zásob vyberiem aspoň úvodné vety, nech sa môžete pokochať aj vy – „V tú noc som po 274 ovečke stále nemohla zaspať.Zúfalo som ich počítala,počítala,počítala...Keď som už bola na 458 ovečke sa mi podarilo zaspať.Zrazu som sa zobudila na zvláštne zvuky.Nebol to len taký obyčajný zvuk.Bola som veľmi unavená a tak som nemala čas riešiť odkiaľ ten zvuk ide.Tak som zatvorila oči a snažila sa zaspať.“ Pokračuje to ďalšími bonmotmi, ale pri ich prepisovaní by som sa zase nanovo rozčúlil, idem teda ďalej...

 

22. Prečítal som 31 čítačkových strán a napriek tomu netuším, o čom to vlastne bolo. O ostrove v Karibiku? O znechutenosti životom a snahou odísť z planéty niekam, kde nebudú otravní ľudia? O drogách a ich zhubnom vplyve? Prvých desať strán som čakal, kedy sa skončí fáza opisov a úvah, očakávajúc rozbehnutie deja... no márne. Táto poviedka je postavená viac na filozofovaní ako na epických zvratoch, a tak ju aj treba vnímať. V tomto smere si dal autor skutočne záležať, myšlienky vyjadruje živým jazykom, len s malým škrípaním. Musím však povedať, že na mňa, skôr mainstreamovo založeného človeka a čitateľa, pôsobil text ubíjajúco.

 

23. Prvá poviedka s jasným antihrdinom. Sériový vrah zabíja mladé dievčatá, ktoré si vyhliadne cez zoznamku. Neurazí, nepobaví, akurát vplyvom technického škriatka otrávi čítanie pre pár preskočených písmen. Jednoduchý a otrepaný námet, ktorý nespraví dieru do sveta.

 

24. Poviedka postavená prevažne na rozhovore sa okrajovo dotýka vydavateľského sveta a v podstate je aj okrajovo iba fantazijná. Tento prvok sa prejaví najmä v závere, dovtedy ho príliš nebadať. Sem-tam sa autor trafí svojou iróniou pri hodnotení súčasnej knižnej produkcie do čierneho, ale dalo sa z toho vydolovať aj viac. Ktovie, možno keby mal o tom väčší prehľad, bol by text ešte údernejší. Jazyk je na dobrej úrovni, poviedka sa číta ľahko, z dvoch postáv bola prepracovanejšia osoba vydavateľa Damiana. Neprekáža to, dejovo išlo predsa práve oňho.

 

25. Otrasná štylistika, mizivé poňatie o gramatike (odporúčam zistiť si rozdiel medzi genitívom a inštrumentálom – písanie predložiek zo, so), množstvo bohemizmov... zase iba očividná snaha čosi napísať a ktovie – možno motyka vystrelí? Nuž, v tomto prípade určite nie. Prebudenie v lese a zápas s otcom by mohlo byť výborným základom pre napínavý dej, ale na začiatku to zabíjajú kecy o stromoch, ktoré by sa pokojne mohli skrátiť minimálne o polovicu, a v závere zase patetické mudrovanie o strachu, ktorý si v sebe nesie každý z nás. Nezachraňuje to ani snaha o poéziu s gramatickým rýmom, ktorý sa využíva už iba ak na základnej škole. Autor sa zjavne nevie rozhodnúť, či chce čitateľa udržať v napätí, alebo mu vnucovať svoje myšlienky (o tom, že by si ich niekto vyvodil z príbehu sám, nemôže byť ani reči). Pridám aspoň perličku z mimoriadnej dedukcie hlavnej postavy - „Započul som kroky. Približovali sa z tmy – teda z opačného konca ako bolo svetlo.“ Hmm...

 

26. Krátka lyrická poviedočka o chlapcovi a dievčati, ktorá toho veľa nepovie, aj keď sa usiluje využiť krásu jazyka v čo najväčšej možnej miere. Autor tvorí zložité vety s toľkými rôznymi tvarmi a syntaktickými konštrukciami, až sa v tom sám stráca a výsledkom je nesprávne skloňovanie. Napríklad – „Voľnosť všetkých stvorení v objatí slobody, v bezpečí kúzla unášaným vlnami vánku vo forme prachu motýlích krídiel.“ Typický príklad toho, ako chce forma zvíťaziť nad obsahom, ale ideálne je, keď sú v rovnováhe. V tomto prípade totiž prehráva jedno i druhé. Lyrizovaná próza je náročná a nie vždy dosiahnuteľná méta.

 

27. Na tejto poviedke vidno, že autor má dobré nápady, len ešte nedospel k bodu, kedy by ho vedel aj správne spracovať. Nejde ani tak o stavbu deja či postáv, ale o vyjadrovanie. Myslím si však, že praxou a ďalším písaním sa napokon vycvičí a bude to lepšie. Námet jeho diela je zaujímavý – ocitáme sa v dome či chalúpke (autor používa oba pojmy), pričom vonku to vyzerá na akúsi podobu pekla. Hlavný hrdina býva sám, ale napokon dovnútra pustí niekoľko osôb (bytostí) a až neskôr si uvedomuje, že bude musieť zviesť boj, aby sa všetko vrátilo do normálu. Jeho spôsob bol však až smiešne pasívne agresívny a na skutočnú akciu dôjde až v samotnom závere. ŠKODA! A čo sa týka toho vyjadrovania? Prikladám aspoň zopár príkladov na pobavenie (snáď mi autor odpustí) – „Hmla bola taká hustá, že by sa mohla krájať nožom a následným vyžmýkaním zaplniť prázdny pohár mliekom... Prvé čo mi padlo do oka vonkajšieho sveta, bola pochmúrna atmosféra... Taktiež dokázala sa vynájsť v ťažkých situáciách. Buď ich zjednodušila alebo rovno nechala plávať ďalej... Z plnej sily som ju odkopol od seba. Kutáč sa nachádzal asi meter za mnou, jediná zbraň po ruke, takže som sa začal plaziť preň.“

 

28. Žeby zatiaľ najlepšia poviedka? Obsahovo, technicky, štylisticky a – čuduj sa svete – aj pravopisne zvládnutý text, ktorý sa čítal jedna radosť. Postavy sú zaujímavé, prostredie pútavé a koniec nepredvídateľný (no... možno trochu pridobrý, ale predsa len je tu niekoľko otvorených dvierok). Takto potešený idem hneď čítať ďalej, aj keď riskujem, že moje nadšenie môže zasa rýchlo opadnúť. Nič to, aj v tom tkvie riziko porotcovania!

 

29. Zručne napísaný text tak po technickej, ako i obsahovej stránke. Krátke, jasné, výstižné. Hlavná postava sa ocitne na neznámom mieste, pričom spočiatku si spomína aj na svoju minulosť a príbuzných, ale postupne sa jeho myseľ vyprázdňuje. Nečudo, stal sa objektom vedeckého programu, nástrojom na šírenie strachu a skazy. Poviedka je to vo všeobecnosti jednoduchá, priamočiara, autor vie, čo chce povedať, a nezaoberá sa balastom. Aj preto si veľmi nestihnete vybudovať k postave nejaký vzťah... a už je koniec.

 

30. Jedna z kratších poviedok s jednoduchým námetom a jednou udalosťou. Väčší rozsah by už bol nadbytočný. Vďaka názvu čitateľ hneď vie, čo je tou tajomnou entitou rozprávajúcou príbeh. Na jednej strane sa tak pripravuje o možnosť bádania a prekvapenia, ale na druhej strane ide o ústretový krok voči jednoduchším čitateľom (bez mučenia priznám, že mne to pomohlo :D). Autor má pekné vyjadrovanie, miestami prechádza až do lyriky, čo súvisí s hlavnou „postavou“. Dobro by ste tu hľadali márne, atmosféra sa uberá celkom iným smerom. Krátke, stručné, výstižné.

marek 2Sám sa čudujem, s akou rýchlosťou som sa pustil do čítania vašich poviedok. Musím však uznať, že väčšinou sú naozaj kvalitné a zábavné, preto ani u mňa nechýba chuť čítať. Aj keď je možno priskoro kričať "hop", sme predsa len na samom začiatku a drvivá väčšina je stále pred nami. Teraz z iného súdka - potešilo ma, že niektorí snaživci sa tak rýchlo snažili nájsť v hodnoteniach určitý systém. Samozrejme, nepotvrdím jeho správnosť, ale nezabúdajte, že porotcovia sú niekedy škodoradostné tvory a radi sa pohrajú s vaším vnímaním (domyslite si k tomu diabolský smiech, pekelné plamene v pozadí a spokojné mädlenie rúk). Dúfam, že som sa tým nedotkol ostatných porotcov, nerád by som spôsobil prieky v našej malej, ale iste vrelej skupinke :-) Myslím, že už bolo dosť rečí, poďme na hodnotenia.

 

11. Krátka poviedka z prostredia domova pre duševne chorých pacientov. Stará pani Zita umrie a až vtedy pracovníčka domova pochopí, že nebola narušená, ale vďaka svojim okuliarom videla mŕtvych. Dobrý námet, ktorý opäť narazil na slabé spracovanie. Odkiaľ sa okuliare nabrali a ako fungovali? Kto by sa ich mohol zmocniť po tom, ako sa ich hlavná postava vzdala, a čo by s nimi spravil? A vôbec, prečo autor ukončil svoju poviedku tak... bezducho? Príbehu chýba dynamika, a keď už aj máte pocit, že sa ide udiať čosi významné, čelíte napokon pasivite a nezáujmu. Chcelo by to väčšiu prácu s postavami a prekážkami, ktoré musia prekonať. A tiež zapracovať na štylistike. Už len prvý odstavec prekypuje ukazovacími zámenami, ktoré priam kolú oči...

 

12. Dokonale vyvážená poviedka, ktorá si udržiava vysoko nastavenú latku od začiatku až do konca. Číta sa krásne ľahko, bez rušivých elementov vo forme pravopisných či štylistických chýb. Autor si zjavne váži nielen jazyk, ale aj čitateľa. Predostiera mu príbeh o zvrhnutí kráľa Oravy za pomoci zbojníckej družiny a tajomných Dračích jazdcov. Výborná atmosféra, krásne zobrazené reálie a dokonca aj početné postavy na malom priestore. Viem si predstaviť, že by sa poviedka dala rozpísať aj do rozsiahlejšej podoby, námetov i postáv je na to dostatok. Autor má talent, dar reči a mňa ako porotcu svojím príspevkom nadmieru potešil.

 

13. Pri niektorých kratších poviedkach je škoda, že nie sú rozpracované do rozsiahlejšej formy, no pri niektorých dlhších textoch trpíte, pretože sa nie a nie dopracovať ku koncu. To je, žiaľ, aj prípad príspevku o záhadnom predajcovi tapiet, ktorý svojím tovarom vťahuje zákazníkov do sveta medzi dimenziami. Sci-fi námet je skôr v úzadí, jadro tvorí policajné vyšetrovanie, ktoré sťahuje poviedku dolu, pretože postupy, postavy a dialógy nedosahujú úroveň ani slabého krimiseriálu. Autor si navyše svoju poviedku po sebe mohol aspoň prečítať, vyvaroval by sa zbytočným a početným preklepom, chýbajúcim úvodzovkám, nedôslednej priamej reči, zlému skloňovaniu... Potenciál tu je, treba však na ňom poriadne zapracovať.

 

14. Autorovi poviedky sa nedá uprieť jedno – vytvára pekné opisy. Len škoda, že keď príde na epickú zložku, tak začne jeho talent pokrivkávať. Príbeh o mladom Malkovi, ktorý sa chce stať mágom napriek nesúhlasu otca, má čosi do seba, ale, jednoducho povedané, chýba mu šťava. Dej je príliš rozťahaný, prospelo by mu vyškrtanie zbytočných hluchých pasáží, trochu ho aspoň zachraňuje záver, ktorý prichádza so zaujímavým zvratom. Ale napísať istý počet strán len kvôli šokujúcej pointe nestačí. Dôležité sú aj úvod s jadrom, nielen vyvrcholenie. Odporúčam zapracovať na gradácii aj na písaní priamej reči.

 

15. Vynikajúca poviedka, ktorá aj na malom priestore rozohrala poriadnu dávku napätia. Skvelo spracovaný dej a výrazné postavy zasadené do sveta nesmrteľných bytostí. Autor predstavuje aj mytológiu sveta z inej dimenzie, robí to funkčne a s ohľadom na rozvoj príbehu. Postavy si obľúbite v momente, ako vstúpia na scénu – či už ide o mladíka Kaela, tragickú dcéru aristokratov, alebo nevšedného komorníka. Nestíhate sa nudiť, nasleduje jeden zvrat za druhým. Táto poviedka by sa dala poľahky rozpracovať aj do niekoľkodielnej románovej série, je v nej veľký potenciál. Len tie čiarky by mohli viac poslúchať a nezaškodilo by ani zameniť slovo chýri za chýry.

 

16. Pri tejto poviedke som mal neraz chuť smiať sa, čo však zaiste nebolo autorovým zámerom. Prílišná snaha o nečakané zvraty a široký záber sa, žiaľ, minula účinku. Niežeby sa stále čosi nedialo, ale dej vyznieval pomerne nesúvisle a jednotlivé udalosti boli neraz akoby vytrhnuté z kontextu, najmä úvodný teroristický útok, pri ktorom dostala moja bránica poriadne zabrať. Nasledovalo zamknutie na latríne pod vplyvom chemických látok, zmena v neurologickej činnosti, nezmyselne nepodložený pohlavný styk so Smrťou a následné otehotnenie... Mnohé veci boli celkom mylné (reakcia postavy po tom, ako došlo počas útoku k výbuchu a streľbe: „Nuž, asi to bude vážne.“ To ako fakt? Ani postava Petry nemala hlavu a pätu – úmysel osloviť šoféra električky, vzápätí jej vystúpenie, potom záchrana dieťaťa namiesto toho, aby prenechala svoje miesto aj jeho matke... Neskôr sa spomína, že sa nemala kam po útoku vrátiť, hlavne že pár strán predtým trávila čas so sestrou, ktorá jej hovorila, že sa cez víkend stretnú u rodičov). Ach... Nechcem použiť priamo slovo zlé, ale aby som len nehanil, záver bol celkom fajn.

 

17. Prvýkrát sa mi stalo, že nemám o poviedke takmer čo povedať, pretože vo mne vôbec nič nevyvolala. Čo je v podstate aj dobre, lebo aspoň nemusím nič kritizovať. Ide o čistokrvné science fiction o „zbere“ Posledných pozemšťanov z rôznych planét, aby si opätovne založili spolu nový domov. Hlavná postava Mia (hovoriť o hrdinke sa mi zdá prehnané) je jednou z nich, aj keď nie je stopercentne presvedčená o tom, že sa všetci dočkajú šťastného konca. Vyhlásenie kapitána Jasona predsa len znejú príliš pateticky. Mia sa púšťa do pátrania po pravde, ktorá sa jej napokon aj naskytne... Oceňujem autorovu snahu o skutočne komplexný popis planét a podrobné vysvetlenia. Je očividné, že si dal záležať na tom, aby ho nikto neobvinil z nedôslednosti. Otázne však je, či autentickosť, opisnosť a vedeckosť nestúpajú na úkor emotívnosti a záujmu čitateľa o osud postáv...?

 

18. Poviedka, ktorá sa ako jediná z tých, čo som doteraz čítal, odlišovala formou (aj názvom, ktorý vyznieva mierne vulgárne). Nejde o viazaný text, ale o rozhovor medzi redaktorkou bulvárneho plátku a ženou presvedčenou, že mravenčiari sú mimozemšťanmi obývajúci Zem už milióny rokov. Teším sa, že autor sa usiluje prísť s niečím invenčným, poviedka sa vďaka forme číta ľahko, dynamicky, nezaplavuje čitateľa balastom. Aj práca s jazykom je na dobrej úrovni, rovnako ako nádych irónie v postave redaktorky. Ku koncu som sa už zľakol, keď zmenila svoj postoj, ale napokon som musel s úsmevom pokrútiť hlavou nad autorovou náruživou bodkou.

 

19. Príbeh založený na romantickom a, samozrejme, ako to už býva, zakázanom vzťahu medzi nymfou a elfom. Ide o celkom príjemnú rozprávku, ktorá napriek očakávanému tragickému vyústeniu končí pomerne sladko. Príbehu však chýba napätie, všetko je postavené na láske a ochote prekonať akúkoľvek prekážku, aj keď aj v tomto smere to bolo pomerne slabé. Pár možností tu bolo – nymfin nejasný pôvod, jej cesta k dryádam, záhadný menič podôb (hoci nechápem, načo sa autor uchýlil k anglickému výrazu). Možnosti strhnúť čitateľa ostali nevyužité, ani pravopis a bohatosť slovnej zásoby sa neprejavili v dostatočnej miere. Chce to viac čítať a uvedomiť si, že bez poriadnych zápletiek a prekážok bude dej chudobný a čitateľ znudený.

 

20. Podľa názvu som si spočiatku myslel, že autor poukazuje na súvis s náročnosťou usporiadania koncertu. Až v závere sa pointa odkryla v plnej paráde, hoci isté náznaky (no dobre, možno poriadne veľké) badať už aj skôr. Výborný námet, vo svojej podstate veľmi jednoduchý, dokázal autor poňať s humorom a nadhľadom, i keď istá československá diva (nápovedou je Helena) by sa pri čítaní usmievala zrejme iba s veľkým sebazaprením. Pobavila aj zmienka o Lučenci, a vôbec – prepojiť celosvetovú záležitosť s našou malou krajinou je určite krokom vpred, pretože mnohí autori akoby zabudli, že aj v obrovských galaxiách máme predsa aj my svoje miesto. Apropo, keď už sme pri tom, jedno či dve miesta na tom koncerte by som si rád zarezervoval aj ja :D

zacinameKeď som bol oslovený ako porotca z ľudu v súťaži Martinus Cena Fantázie, spolu s nadšením sa objavili aj obavy. Jednak z toho, či sa stihnem dôkladne povenovať každej z toho množstva poviedok, a jednak preto, či sa mi podarí vypichnúť tie najlepšie. Avšak krátko po tom, ako som sa pohrúžil do čítania, išlo všetko, takpovediac, samé. Príspevky sa rôznia, témy sú pestré, i keď niektoré námety sa sem-tam opakujú. Nič to ale nemení na fakte, že všetci sme sa v rámci súťaže stretli ako milovníci písaného slova, a hoci nie každý skončí na stupni víťazov, už len samotná účasť prispieva k potrebnému rozvoju literatúry. A to nielen na poli fantastiky, veď koľké z poviedok obsahujú romantiku, humor, psychologizáciu, pohľad do histórie...? Dnes tu máme várku prvých desiatich poviedok, hodnotenie je v plnom prúde, držme si navzájom palce, aby sme to s vervou a nadhľadom dotiahli do úspešného konca :-)

 

1. Poviedka sa usiluje pôsobiť ako psychotriler s malým náznakom hororu v samotnom závere, ale je otázne, či sa autorovi alebo autorke (pri ďalších hodnoteniach zvolím generické muskulínum, snáď mi dámy odpustia) darí navodiť správnu atmosféru. Pravopis pokrivkáva (chýbajúce čiarky, niekoľko hrubíc...) a štylistika je tiež veľmi jednoduchá. Zdá sa, že ide o mladšieho autora, u ktorého sa ešte predpokladá ďalší literárny vývoj. Nezaškodilo by viac čítať, slovná zásoba je pri písaní základ. Koniec nie je prekvapivý, dokonca je pointa až príliš zdôrazňovaná, posledné štyri riadky by v poviedke už vôbec nemuseli byť a bola by o to údernejšia.

Nejako mi však unikali súvislosti. Chápem zámer šokovať, ale... Jana núti manžela Jozefa, aby zabil synovho učiteľa, ktorého podozrieva z jeho únosu. Mylne. Za všetko môžu susedia, lenže... kde a chlapcovo telo uchovávali? Polícia ich určite musela vypočúvať tiež. A stráviť ľudské mäso nie je pre organizmus zase také ľahké... Príbeh neobstojí v komplexnej rovine reálií.

 

2. Zaujímavý námet ohľadom magickej knihy stroskotal na nezáživnom vyústení. Čitateľ už od okamihu jej nájdenia vie, ako to dopadne a že hlavná postava ju využije na pomstu mužovi, čo ju znásilnil. Žiadne prekvapenie sa nekoná, škoda dostatočne nevyužitej zápletky. Neprospieva tomu ani zdĺhavý úvod, zbližovanie párika sa dalo zapracovať v rámci kratšej retrospektívy. Autor poviedky má však bohatú slovnú zásobu, text sa číta ľahko, i keď miestami natrafíte na trochu kostrbaté vety a pravopisné chyby (napríklad - Aubree ju hodila naspäť do skrine, podišla k oknu a pohľadom sledovala korunu listnatého stromu naproti chatky... Posledné, čo bolo potrebou bola Aubree krv... Okolitý susedia hovorievali, že dieťa je týrané. Nevedel sa totižto sám oň postarať).

 

3. Zručne napísaná poviedka s presahom do podmorského sveta. Zaujímavé prostredie aj námet, hlavného hrdinu som si obľúbil aj na takom krátkom priestore - hľadač stratených podmorských pokladov, potýkajúci sa s rozchodom, ktorému jeho bývalá zanechala mapu k potopenej konštrukcii. Výborné východisko, dej si zachováva dynamiku, text je pomerne dobre zvládnutý štylisticky i technicky. Autor mohol možno trochu viac rozpracovať motívy Mirandinho konania, priestor na to mal, takto pôsobí príbeh neucelene. Poviedku však určite radím medzi lepšiu polovicu.

 

4. Prvá poviedka, ktorá ma pohltila obsahom, štylistikou, záverom... Autor vie pracovať s textom, píše pre čitateľa, nielen pre samotné písanie. Hlavná postava Agora poskytuje veľa aj na malom priestore, rovnako ako zhluk domcov, kde sa príbeh odohráva. Chválim výborne vystihnutú atmosféru strachu z vyčíňajúceho démona aj vykreslenie postáv. Konečne niekto, kto vie, ako ich odlíšiť. Nestačí na to iba meno, autor pracuje aj s ich rečou, vlastnosťami, minulosťou. Ide o jednu z dlhších poviedok, ale prečítaná bola raz-dva. Na počudovanie mi až tak nevadilo ani zopár zablúdených hrubíc. Nijako totiž nenarúšali pôžitok z výborného čítania, rovnako ako ani mierne klišé ohľadom záhadnej knihy. Zdá sa, že sa bez nej pomaly nezaobíde žiadna fantasy, skoro ako akčný film bez USB kľúča s nebezpečnými informáciami...

 

5. Poviedka o vidieckom vodníkovi túžiacom po pomste je napísaná ľahkým, svižným jazykom, tajomno je dávkované rovnomerne a útok na hlavnú hrdinku Aničku bol opísaný naozaj napínavo. Až na jeden detail – že autor dvakrát po sebe vysvetľuje, že okno sa nedá otvoriť pre odlomenú kľučku. Nezaškodilo by si poviedku po napísaní ešte po sebe poriadne prečítať, aby sa predišlo podobným zbytočným chybám (a niekoľkým preklepom). Znižuje to celkový dojem. O priečku vyššie ho však vyzdvihuje spojenie rozprávkových prvkov s hororom, ktoré sa deje prirodzene a počas čítania vôbec netušíte, ako súboj s bytosťou dopadne. V mojom ponímaní ide o poviedku, ktorá mi iste utkvie v pamäti.

 

6. Príbeh zasadený do obdobia Veľkej Moravy opantá autorovou znalosťou dobových i reálií a historických súvislostí, ale vopred by ste mali byť pripravení na to, že ak nie ste znalcom našich dejín, veľa z príbehu nepochopíte. Autor sa po vzore eposu Jána Hollého vrhá vo svojom rozprávaní priamo do centra diania, bez vysvetlení, opisov či ozrejmenia vzťahov. Jediné, čo je vám spočiatku jasné, je Bogislav ako hlavná postava a Svätoplukov brat a jeho temné postavenie na hrade. Možno trochu nepochopiteľne pôsobí spočiatku jeho boj proti vojskám nemŕtvych, v tomto prípade si to pýta aspoň minimálne objasnenie už o niečo skôr. Poviedka sa vyznačuje výbornou štylistikou, kompozíciou, námetom... ale mne osobne tam čosi chýba, čosi, čo by čitateľa viac vtiahlo, akoby bolo dôležitejšie napísať po formálnej stránke skvelý text, ale bez prihliadnutia na čitateľa.

 

7. Podľa názvu by som obsahovo tipoval čokoľvek, ale určite by mi ani na um nezišla intergalaktická kulinárska šou. Počas celého čítania mi neschádzal úsmev z tváre. Iste, jednotliví súťažiaci, porota, priebeh reality šou by si možno zaslúžili väčší ponor, ale aj na tom malom priestore sa vystrieda pestrá plejáda bytostí. Autor u mňa vrchovato zabodoval humorom, nadhľadom, iróniou a paródiou úpadkových programov. Pripomína Stopárovho sprievodcu po galaxii, už chýbali len uteráky, čo treba vnímať ako pochvalu. Napísať také svižné, vtipné a pritom ľahko pochopiteľné dielko je umenie.

 

8. Poviedka, pri ktorej mi ako prvá udrela do očí nulová práca s formou textu. Ide o jednoliaty celok bez akýchkoľvek odstavcov, čo pôsobí „neučesane“. Našťastie to autor vyvážil zaujímavým námetom o tom, ako sa vojak za čias komunizmu zamiloval do mimozemšťanky, vďaka čomu prišiel o kariéru a podľa mienky iných aj o rozum. Všetko je rozprávané z pohľadu jeho kamaráta, ktorý využil zanechané technológie. Čakal som viac. Prakticky išlo len o prerozprávanie udalostí, chýbal zreteľnejší dej, aj keď s ohľadom na celkový obsah by to už mohlo byť príliš „preplácané“.

 

9. Ďalšia poviedka písaná formou jediného odstavca, ale už o niečo kratšia ako tá predošlá. Chlapík nájde čarodejnicu, lebo chce od nej pomoc v pátraní po zmiznutej sestre, a ona ho zabije. Jasný úvod, jadro aj záver, ako v školskom slohu. Jazyk v norme, atmosféra ujde, ale námet príliš slabý na to, aby utiahol záživnejší a bohatší dej. Dalo sa by to určite spracovať aj zaujímavejšie, takto zapadol príbeh kdesi pred polcestou.

 

10. Prvá poviedka, ktorú som mal problém prečítať do konca, ale napokon som to zvládol. Nedozreté písanie prejavujúce sa v nedôslednej konštrukcii postáv, kostrbatých dialógoch a slabej štylistike (napríklad – Pred sebou mala rozmazaný obraz čohosi... Pani Morenčiová začala byť bezradná, asi prvýkrát ako ju Alma videla... Snažila sa potláčať svoje spomienky, ale vedela, že Kenzo ich všetky, do poslednej kvapky vysal z jej mysle a začal cúvať... Sedela na balkóne medzi davom ľudí). Čitateľ vie, že Alma vyhľadala svojho známeho, čarodeja, aby jej pomohol po tom, ako ušla z väzenia. Lenže ich rozhovor je mätúci, skáču z témy na tému, až napokon máločo dáva väčší zmysel. Škoda, námet je zaujímavý, ale spracovanie nedostatočné. Snaha o tajomno končí v chaose.

radio fmNestihli ste nás včera v relácii Popo FM na Rádio_FM? Môžete si ju vypočuť napríklad aj teraz. Hosťom bol víťaz MCF 2016 Erik Kotlárik a Lucia.

Na svete je Lucia. Dodo Dobrík tak pomenoval hlavu na obálke zborníka poviedok Fantázia 2016. V jeho titulke sa prelína fantasy, sci-fi, aj horor. V knihe si totiž prídu na svoje milovníci všetkých odtieňov fantastiky. Nájdete tu new wierd, postapo, young adult, historické aj rozprávkové texty, plnokrvné sci-fi, desivé horory, aj humorné dielka a slovenské podivno pracujúce s absurdnosťou, či s historickými a prírodnými motívmi. A na záver si môžete vychutnať esej o fantastike a o písaní od profesora Ericha Mistríka.

finalisti MCF 2016 celkovy vitaz vitazka Ceny poroty porota tohto rocnika ilustrator a organizatori sutaze

 

Fantázia 2016 bola uvedená do knižného života potleskom. Udialo sa to na Bibliotéke počas vyhlasovania víťazov súťaže Martinus Cena Fantázie. Už tradične jedno z najväčších podujatí veľtrhu prilákalo približne stovku hostí. Dvojhodinový program odštartoval krst Temnoty z Pressburgu od Janka Išu, ktorá vznikla na základoch minuloročnej víťaznej poviedky Kladivák.

Krst knihy Janka Isu Kladiak Temnota z Pressburgu. Krstil Juraj Cervenak ako inak kladivom

 

Vyhlasovanie moderovala Lucia Siposová, ale tohtoroční porotcovia Maroš Hečko, Erich Mistrík, Alexandra Pavelková a Katarína Čavojová sa občas moderovali aj sami. Kristína Farkašová, ktorá bola v porote tiež, moderovala počas Bibliotéky svoje dvojičky.

porota MCF 2016 Erich Mistrik Alexandra Pavelkova Maros Hecko Katarina Cavojova. V proote bola este Kristina Farkasova ktora sa na vyhlasovani nemohla zucastnit

 

Súťaž je vďaka partnerom pre autorov zaujímavá aj finančnými a vecnými cenami, ktoré však mohli zvyšovať frustráciu menej úspešných súťažiacich sediacich v hľadisku. Xbox, počítač, čítačky, knihy, hry, finančné ceny, večná sláva... Nič to. O rok tam stojíte vy!

 

Špecifický ročník

Každý ročník súťaže Martinus Cena Fantázie je čímsi špecifický. V tom štrnástom dominovali ženy. Vo finále boli tri z piatich. Oproti minulému roku, kedy sa doň žiadna neprebojovala, je to zaujímavý posun. Rozdiel je aj v tom, že vo finále nebol ani jeden hororový text. Tento ročník ovládlo fantasy. Cena Poroty, aj celkový víťaz, patria práve do tejto kategórie. I keď víťazný text by sa dal charakterizovať aj ako sci-fi. Prechody a kombinácie žánrov boli v tomto ročníku tiež pomerne časté.

V tohtoročnej zbierke, azda viac než v minulosti, platí, že autori nechodili po inšpiráciu do Ameriky a na rozvinutie príbehu im stačili domáce reálie. Príbehy sú vďaka tomu pre našinca uveriteľnejšie a viac vťahujú do deja.

Ďalšou tohtoročnou špecialitou je príklon súťažiacich k témam rodičovstva, vzťahov s deťmi a materstva. Dokazuje to aj finálová poviedka Labute neplačú od Zusky Stožickej, ktorá získala Cenu poroty a v ktorej matka zistí, že jej počas krátkej chvíle nepozornosti na prechádzke okolo jazera ktosi zamenil dieťa. Nevidí to nikto druhý, len ona a čitateľ sleduje jej zúfalý boj, v ktorom sa snaží získať nazad svojho syna. Je blázon? Je to dôsledok popôrodnej depresie? Alebo jej skutočne ktosi dieťa vymenil a rozdielne prejavy svojho potomka dokáže postrehnúť ako jediná práve preto, lebo je matka?

Celkovým víťazom sa však stala poviedka Erika Kotlárika Mesto spomienok, ktorá spracováva tematiku pamäte a myšlienkových konštruktov. Prekvapujúci úvod nepripraveného čitateľa prefacká a zanechá v hlave otázku „čo to do čerta bolo?“. Otázka je však pomerne rýchlo zodpovedaná originálnou odpoveďou. Myšlienkové mapy, návody na posilnenie pamäte a súťaže v zapamätaní si rôznych informácií tvoria len pozadie iného, zľahka trilerového príbehu.

 

Štrnástka

Číslo štrnásť je také... nijaké. Nie je to šťastná sedmička, nie je to už magická a tajomstvom opradená trinástka, nie je to dospelá osemnástka, ani zaokrúhlená dvadsiatka. Je to však energiou prekypujúca rodiaca sa rebelka, ktorá na seba začína strhávať pozornosť. Presne taká je tohtoročná Fantázia. Vyskladaná z diel, ktorým by ste pokojne uverili aj meno svetoznámeho autora. Čoraz viac autorov píše dobre. Čoraz viac autorov sa usiluje písať ešte lepšie. Konkurencia je veľká, ľudia sa snažia publikovať a faktom je, že na to majú mnohí.

Udeľovala sa aj cena v súťaži anglických poviedok, v ktorej porotcoval kanadský vedec, spisovateľ a editor Eric Choi, publicista Michal Havran a docent na Ústave robotiky a kybernetiky František Duchoň. Víťazom sa stal Adam Máčaj a jeho poviedka Unholy Redeemer, ktorá v slovenskej verzii bodovala už minulý rok v hlavnom finále MCF a zároveň získala minulý rok aj cenu za najlepšiu fantasy poviedku.

Štrnásty ročník MCF sa skončil. Nech žije pätnásty! Už teraz môžete posielať a prihlasovať svoje fantastické súťažiace poviedky. Všetky potrebné informácie o súťaži nájdete na stránke www.cenafantazie.sk.

 

MCF 2016:

  1. miesto: Erik Kotlárik - Mesto spomienok
  2. miesto: Martin Petr - Potom
  3. miesto: Zuska Stožická - Labute neplačú
  4. miesto: Monika Kandriková - Hľadá sa upír
  5. miesto: Janka Javorka - Kosti, kostry, kostlivci

Vitaz Martinus Ceny Fantazie 2016 Erik Kotlarik. Zvitazil s poviedkou Mesto spomienok

 

Cena poroty:

Zuska Stožická – Labute neplačú

Vyhlasovanie ceny poroty

 

Cena Béla:

Jozef Harendarčík - Strašiak

Vitaz Ceny Bela pre Jozef Harendarcik s patronom sutaze Ivanom Harmanom z vydavateltsva Artis Omni 

 

Cena spoločnosti INTEL za najlepšiu sci-fi poviedku:

Janka Javorka - Kosti, kostry, kostlivci

Vyhlasovanie Ceny INTEL pre najlepsiu sci fi poviedku

 

Cena OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku:

Ján Gálik - U čierneho draka

finalisti Ceny OZ Fantazia pre najlepsiu sci fi poviedku ktoru tento rok zastresilo vydavatelstvo IKAR 

 

Cena Bibliotéky:

Naďa Langová - Tajomstvo Lucie Modrej

Cena Biblioteky a riaditel Biblioteka Ivan Vesely

 

Cena Fantasy Award 2016:

Adam Máčaj - Unholy Redeemer

Vitaz Ceny Fantasy Award 2016 Adam Macaj s moderatorkou Luciou Siposovou

labyrinth 1013625 1280Keď som na jar videl stúpať počty prihlásených poviedok, začínal som mať strach: Stihnem ich prečítať? Stihnem ich pozorne prečítať? Dokážem mať samostatný názor na každú z nich? Dokážem v takom množstve odlíšiť kvalitu od menšej kvality?

Strach bol oprávnený, lebo hodnotiť také množstvo poviedok z troch žánrov nebolo jednoduché. Ale dalo sa, dokonca som to stihol dosť dní pred koncom augusta, čo bola pre porotu mŕtva čiara, čiže deadline. Tieto útrapy sa však ukázali ako nevýznamné, malé boliestky.

Oveľa ťažšie bolo určiť si nejaké kritériá. Porotcovia mali voľnosť v stanovovaní kritérií, medzi sebou sme komunikovali minimálne. Niečo sa dalo vytušiť z blogov ostatných porotcov, ale aj to až v čase, keď súťaž naplno bežala a všetci sme museli naplno čítať.

Neexistujúce pevné kritériá od začiatku sú v podobných prípadoch veľkou nevýhodou. Ale vlastne sa ani nedali určiť definitívne hneď na začiatku, lebo by som tak mal sústavu zásuviek, do ktorých by som potom násilne vtesnával jednotlivé poviedky. Takže voľnosť v tvorbe kritérií bola zároveň veľkou výhodou. Mohol som si kritériá upravovať na základe prečítaných poviedok, aj keď to znamenalo vracať sa k už prečítaným (ach, tá strata času!). Tak sa ale zrejme nemohlo stať, aby som na základe prvého dojmu niektoré nadhodnotil, iné podhodnotil.

Ale čo hodnotiť? Stavbu, kompozíciu, štruktúru? Dej a príbeh? Psychológiu postáv? Motiváciu postáv? Pravdepodobnosť prostredia? Prepracovanie detailov? Čistotu žánru? Úroveň slovenčiny? Napätie? Úroveň fantázie autora? Odkazy na iné literárne diela? Súvislosti s vývinom žánru vo svetovej literatúre? Mám hodnotiť zámery autora/autorky, ktoré sa niekedy dali z textu vytušiť, alebo výsledok, ktorý zámerom nemusí zodpovedať (aj to sa niekedy dalo vytušiť)?
Toto boli pre mňa veľké útrapy. Nie množstvo poviedok, ale kritériá.

Viem, že neadekvátne postavené kritériá môžu autorom ublížiť. Viem, že v takýchto súťažiach sú aj totálni začiatočníci aj skúsení harcovníci. Na každého/každú z nich platí niečo iné, hoci tie absolútne kritériá literárnej kvality platia na každého. Ale začiatočníkovi ešte rôzne neohrabanosti odpustíme...

Texty iných porotcov mne osobne pomáhali, dostával som spätnú väzbu aj na moje hodnotenie. Ale zároveň mi komplikovali život: Prečo ona hodnotila túto poviedku tak vysoko, keď ja som bol z poviedky zhrozený (a naopak)? Kto to vidí zle, ja alebo ona? Je to skutočne len vec nášho individuálneho vkusu? To z veľkej časti áno, ale každá poviedka predsa má určité objektívne kvality, ako je napísaná. Vystihol som ich, alebo som príliš subjektívny? – To boli ďalšie útrapy z porotcovania, ale tie sa predsa len dali zvládnuť, lebo som trpel odborne. Ak už som v živote niečo prečítal, tak mám nejaký vnútorný kompas, ktorý ma orientuje v kvalite/nižšej kvalite. Takže som si síce so záujmom čítal hodnotenia iných, ale držal som sa svojho pohľadu na poviedky a svojich pocitov z nich.

Ešte horšie boli tie ďalšie útrapy – morálne. Pri nich som neprestal trpieť do konca.

Neublížim mojím hodnotením niekomu? Čo ak jeho/ju odradím od ďalšieho písania, hoci má talent? Ako predpovedať reakciu každého autora na môj počet bodov, ktorý je koniec koncov vždy subjektívny? Čo ak niekto spyšnie z môjho hodnotenia? Čo ak niekomu zvýrazním niečo, čo vôbec nechcel, a on/ona zmení svoje smerovania, a nebude to v súlade s jeho/jej talentom? Moje počty bodov môžu u niekoho ovplyvniť, ako vníma svoje spisovateľské ambície.

Táto súťaž bola pre mňa poučná, lebo som si musel položiť veľa podobných otázok. Spôsobovalo mi útrapy, že sa vynárali stále nové otázky, a vynárajú sa dones (– Prečo práve tieto poviedky postúpili do finále?). Otázky si totiž žiadajú odpovede, ale väčšina týchto otázok nepripúšťala jednoduchú odpoveď. Bolo však poučné pozorovať sám seba, aké otázky sa vynárajú a ako na ne hľadám odpovede. Bolo aj poučné pozorovať vlastný meniaci sa pohľad na tieto tri žánre, lebo doteraz som ich čítal len sám pre seba, pre potešenie, ale teraz ako povinnosť mať aj objektívnejší nadhľad – to núti človeka uvažovať inak a snažiť sa preciťovať poviedky inak.
Základné utrpenie: Ako ich čítať?

To vlastne neviem doteraz, hoci som bol schopný prisúdiť body 155 poviedkam. Možno som na záver ešte neistejší, ako som bol na začiatku. Pochopil som zložitosť problému, pochopil som pestrosť našich troch žánrov, lepšie sa mi ukázali rozdiely medzi začiatočníkom a pokročilým spisovateľom.

Preto som vďačný, že som mohol čítať tieto poviedky. Moje útrapy z porotcovania stáli za to.

 

Erich Mistrík

swan 721123 1280Dnes je ten deň, kedy sa rozplynú nádeje niektorých autorov na výhru v MCF 2016. Dnes sa zároveň zopár autorov poteší z postupu do finále. Viem, že ste plní očakání a že dúfate, že vaše diela boli pochopené a docenené, že váš talent vidia aj druhí a že za to budete odmenení. To, že sa nedostanete do žiadnej finálovej pätice je naozaj úplne OK a vôbec kvôli tomu nemusíte byť rozčarovaní. Ak chcete písať pravidelne a chcete sa v tomto smere presadiť, MCF vám v tom síce môže pomôcť, ale určite vás „nepostup“ nemôže zastaviť. Svet spisovateľov a vydávania kníh je o niečom celkom inom a to, že vaše diela neulahodili konkrétnej pätici porotcov ešte nemusí zákonite znamenať, že nie sú dobré a z vás sa nestane bestsellerový autor. Ale, občas to to znamená...

Tak si teraz v pohode prečítajte záverečné hodotenie tento rok od Saši Pavelkovej a o šiestej sa vidíme v kníhkupectve Martinus na Obchodnej. Prinesieme tabuľky s komplet bodovým ohodnotením a okrem Saši prídu všetci porotcovia. A, samozrejme, organizátori ;)

 

Poviedka 137

Umná hra s jazykom a vizualizáciou. Zjavenie ako z Biblie, keby Biblia bola písaná dnes, v ére internetu. Škoda, že autor nezašiel so svojou slovno-obraznou exhibíciou ďalej - keby bolo jeho ambíciou napísať naozajstnú poviedku, možno by bola skvelá.

 

Poviedka 138

Zábavný hororček o tom, ako čosi takmer božské za víkend vyzabíjalo celú záhradkársku osadu. Záchrana je tak trochu deus ex machina, ale autor evidentne ani zvyšok textu neberie príliš vážne. Zišlo by sa ešte poopravovať bohemizmy (kotník, spiklenecky...) a záhadou sú mi slová zvýraznené kurzívou.

 

Poviedka 139

Toto nie je poviedka ale slohové cvičenie a s fantastikou nemá nič spoločné.

 

Poviedka 140

Po vojne je Európa znova prerozdelená a ľudia tiež - podľa kódu, ktorý určujú ich genetické profily. Znova prepracovaná detektívka z rúk skúseného autora, osadená do neradostnej blízkej budúcnosti alebo alternatívnej prítomnosti. Žiadne slovo nepadlo bokom, zápletka je umne vykonštruovaná, prostredie plastické, postavy uveriteľné, záver prekvapivý a logický. Poviedka je až na pár bohemizmov okamžite publikovateľná. Niet si viac čo želať.

 

Poviedka 141

Znova horor o ľudskej predstavivosti, tentokrát celkom podarený, s nočným strážnikom a vodníkom. Zdá sa, že za malú chybu príde príliš veľký trest. Avšak chyba sa ukáže obrovská, našťastie na trest, ktorý má hrdina v hlave, sa ani naša jurisdikcia nechytá. V poviedke vadilo akurát pár bohemizmov a miestami text vypadával z rytmu.

 

Poviedka 142

Sugestívna, desivá a nesmierne depresívna poviedka o odmietaní reality, snáď o popôrodnej depresii. Autor v tvorivom zápale pozabudol doriešiť niektoré logické chybičky. Napríklad v istej časti pacientke tečie infúzia, priam odratúva kvapky, no v nasledujúcej vete sa pacientka zdvihne z postele a ide sa poprechádzať po chodbe, pričom má plné ruky a stojan s infúziou rozhodne nejde s ňou. Ináč jedna z najpôsobivejších hororových poviedok súťaže, aj keď tiež patrí do kategórie "Príšery v mojej hlave".

 

Poviedka 143

Príbeh v príbehu, pokus o vyspievanie balady o horkokrvnom rytierovi a čarodejníkovej učnici sa vydaril. Avšak napriek tomu, že vstupy poslucháčov do rozprávania vševedúceho i barda zvýrazňujú autenticitu, trhajú väzby v poviedke. Tá je prikrátka na to, aby takúto stavbu textu uniesla. Príbeh ako text pôsobí miestami menej súdržne a možno by mu lepšie pristala javisková forma.

 

Poviedka 144

To, čo na začiatku vyzerá ako ďalšie blúznenie z popôrodnej psychózy, sa pomaly rozvinie do napínavej urban fantasy. Páči sa mi moderný jazyk, akým je napísaný príbeh o matke, ktorá chce získať späť svoje dieťa, hoci iba ona jediná verí, že vychováva podhodenca. Sympatické je, že poviedka má viac plánov a vedľajších motívov. Pobavili aj rôzne odkazy na aktuálne témy, napr. webové stránky. Škoda, že smerom ku koncu sa konanie postáv a príchod dejových zvratov príliš zrýchľuje, ako bol autor(ka) zrejme pod tlakom maximálneho rozsahu poviedky. Tiež by bolo lepšie pre budúcnosť zvážiť vhodnosť prechodov z rozprávača na rozprávača, resp. tieto prechody zmäkčiť. Napriek tomu čítanie potešilo.

 

Poviedka 145

Priam biblická rozprávka o zmierení. Krásny príbeh napísaný pôvabným jazykom, s posolstvom. Túto poviedku by som raz chcela vidieť na plátne, najlepšie ako animovaný film.

 

Poviedka 146

Napriek všetkej snahe som v tejto poviedke nenašla prvok fantastiky. Ide skôr o ponášku na historickú literatúru, ktorá sa zaoberá klanovými vojnami. Niežeby sa to čítalo zle, príbeh je napínavý, jeho pozadie pomerne plastické. Autor by si mal pred odoslaním text po sebe prečítať, určite by naďabil na pár preklepov a nedotiahnutých zmien, ktoré zrejme priebežne robil. A HLAVNE by mal viac času venovať slovnej zásobe a synonymám, pretože nahromadenie rovnakých výrazov na jednom mieste niekedy pôsobí až humorne, ako napríklad v tomto prípade: "Gregov meč mu vyšiel z hrude. Mužov meč padol na zem. Grega vytiahol meč a nechal telo nasledovať meč."

 

Poviedka 147

Politfiction z podobného, ak nie rovnakého sveta ako ďalšia poviedka v súťaži. Autor v tomto texte potlačil technologickú stránku príbehu v prospech spoločenskej a osobnej drámy. Prostredie i postavy sú opísané sugestívne, autor očividne patrí k tým, ktorí netvoria len spoza stola, ale čosi už aj videli a čosi odžili. Uveriteľnosť výpovede zvádza k dojmu, že medzi tým, čo sa odohráva v tejto poviedke, a našou realitou je len tenká blana, ktorá sa jedného dňa môže ľahko pretrhnúť. A čitateľ, ktorý už tiež čosi videl a čosi odžil, tomuto efektu podľahne bez odporu. Drobné preklepy a chýbajúce čiarky sú zrejme spôsobené nedostatkom času na skontrolovanie textu pred odoslaním.

 

Poviedka 148

Autor zvolil zaujímavú štruktúru textu, ktorá tvorí zároveň aj jeden z motívov poviedky. Operátor helpdesku zachytí spočiatku zdanlivo nevinnú žiadosť o pomoc, čo vedie k reťazi ďalších udalostí. Autor v texte zručne a dramaticky použil časový paradox, postupné, priam detektívne odhaľovanie záhady, vývoj postáv, dokonca ďalšie motívy, zatiaľ čo v pozadí sa odohráva vyšetrovanie tragických udalostí. Zápletka je dobre premyslená a postupne graduje až k záveru. Autor potrebuje len viac praxe, aby sa zbavil rozvláčnosti (hlavne v dialógoch), a upustil od stereotypov.

 

Poviedka 149

Nejaké akože vtipné poznámky k poviedke, pár celkom originálnych a zábavnýcn nápadov, ako zniesť druhého človeka zo sveta bez toho, aby si profík zašpinil ruky. Chýba dej, príbeh alebo aspoň zmysel poviedky, a tiež som zrejme prehliadla prvok fantastiky.

 

Poviedka 150

Aké je to ľahké, keď príde nápad, ktorý sa dá jednoducho a účinne navrúbľovať na už známe veci. Takže príbeh o mestskom útulku pre túlavé roboty je prepracovaný do uveriteľných a často zábavných detailov. Je však trochu urozprávaný, oproti čomu stojí doslova odseknutý koniec. Čakala som trochu viac, škoda.

 

Poviedka 151

Po prehnitom ľudstve bude musieť niekto upratať, ale kto vyrozpráva tento príbeh, to netuším, lebo hlavná postava to podľa logiky stanovenej v poviedke byť nemôže. A predsa sa tak stalo. Žeby autor schovával v rukáve pokračovanie s nejakým dramatickým zvratom? Ináč ide o klasickú zombícku tému epizódneho formátu, ktorá stavia viac na atmosfére ako na príbehu. Bohemizmy textu tiež nepomohli, ale mám pocit, že autor na sebe ešte popracuje a ešte sa s jeho poviedkami stretneme.

 

Poviedka 152

Nebyť pridlhej, prakticky štvorstranovej opisnej expozície, mohol to byť pomerne strašidelný horor. Autor(ka) používa krátke vety, čo navodzuje dynamickú rytmiku, s ktorou však nekorešponduje obsah. Pokrivkáva aj slovenčina ("chodila tu už odmalička"), autor(ka) nepozná význam niektorých slov, ktoré používa (pod výrazom "zahriaknuť" sa zrejme myslelo "urieknuť") a priznávam sa, že "pitón" ma na okamih zaskočil, hlavne v tej súvislosti, že táto scéna sa odohráva v krčme.

 

Poviedka 153

Pre naše končiny netradične zvolená chronológia rozprávania. Na začiatku hlavný hrdina umrie a príbeh je jeho rozprávaním, ako k tomu došlo. Prostredie a téma je kombináciou anime seriálov s vojenskou tematikou, steampunku a fantasy - ten, kto pozná Pratchetta, má počas čítania tejto poviedky pred očami toho, kto rozpráva veľkými písmenami. Príbehom sa vinie hodnotenie, moralizovanie, namiesto predpokladanej akčnej military fantasy tu ide skôr o konverzačku. Na konci sa dočkáme poučenia. Keby bol text hutnejší, hrdina o čosi sympatickejší a autor si dal väčší pozor na gramatiku, asi by sa dostavilo aj vyššie bodové hodnotenie.

 

Poviedka 154

Akčná upírčina v kabáte vlažnej konverzačky šmrncnutej administratívnym štýlom. Zopár prehreškov voči gramatike. Ťažko však zaradiť - na paródiu málo paroduje, na vážnu tému je zasa poviedka priľahká. To sa zrejme bude týkať aj výberu cieľovej skupiny.

 

Poviedka 155

Pri prečítaní názvu poviedky človeku hneď príde na um, že to asi nebude prehrešok proti spisovnej slovenčine. A nie je. Jedna z úletových poviedok, kde sa blúznenie prelína s realitou, kde sa stierajú hranice medzi tým, čo naozaj vieme, a tým, čo ani netušíme. Vcelku sľubný pokus, ale poviedka by mohla byť konzistentnejšia a opakovanie toho istého deja z viacerých uhlov pohľadu by sa malo obmedziť na kľúčové úseky.

eye 1574829 1280Predposledná skupinka hodnotení Saši Pavelkovej je znova vyskladaná mimo poradia prijatých poviedok a aj keď viem, že viete, len pripomínam, že čísla v tomto blogu sa nezhodujú s ich reálnymi číslami. Šancu spoznať si svoje dielko máte celkom slušnú. Všade je väčšia, či menšia indícia. Možno ste sa našli hneď vo viacerých hodnoteniach. Overíte si to až na vyhlasovaní finalistov. Alexandra Pavelková síce zavíta až na vyhlasovanie víťazov na Bibliotéke, ale aj v utorok v Martinuse sa môžete čo-to dozvedieť

 

Poviedka 117

Byť rodičom je veľká zodpovednosť a ešte väčšia je, keď je dieťa choré. Balansovanie medzi beznádejou, nádejou, smrteľnou únavou a chvíľkami nenávisti k všetkému, kto za to môže. A strach. Poviedka, kde sa hlavná postava s podobnou situáciou vyrovnáva, je však z kategórie "všetko fantastické bol len sen" a to fantastické bolo navyše fan fiction. Okrem toho by si autor mal dávať pozor na gramatické väzby vo vetách, ktoré zámenami odkazujú na iné podmety, ako zamýšľal. Tiež by mal viac používať synonymický slovník alebo trochu viac obrazotvornosti, aby nemusel pre podobné významy používať stále tie isté výrazy, hlavne ak ich nakumuluje v jednom odseku.

 

Poviedka 118

Poviedka mi pripadá ako jeden diel z anime seriálu o dvojici hrdinov, pričom jeden z nich má niečo navyše. Niežeby to vadilo, naopak. Príbeh je celkom sympaticky dobrodružno-strašidelný, postavy sú plastické a text sa nejako extrémne nezasekáva. Autor by mal však používať v texte menej prechodníkov, pretože takto kumulované pôsobia umelo, rozhodne by nemali čo hľadať dva v jednej vete. Autor by si tiež mal vybrať, ako bude zapisovať japonské mená a názvy. Či podľa našich pravidiel prepisu z iných znakových sústav (napr. Ohidžiku), alebo dá prednosť anglickému zápisu, ktorý je nesprávny (napr. Yakushima), rozhodne by ich však nemal striedať. Tiež považujem za pomerne nešťastné riešenie dávať ku každému japonskému slovu do zátvoriek vysvetlivky (napr.: Bosá prebehla tatami (tvrdé tkané slamené alebo trstinové rohože uložené na zemi ako koberce) a zaliezla do vedľajšej miestnosti.) A, samozrejme, vyhýbať sa hrubiciam, aj keď sú miestami zábavné (napr.: Prestáva to biť bitkou...)

 

Poviedka 119

Autor sa v prvom rade dopustil vážnej chyby - vyrozprával svoj príbeh v minulom čase prvej osobe až do samého konca, kým jeho mŕtvolu našli policajti. Takže keby sa po západe slnka prebral v márnici a pobral sa na občerstvenie lognúť si čerstvej krvi, mohla byť poviedka zábavnejšia aj fantastickejšia. Takto to bola len nie celkom podarená sonda do predstáv človeka, ktorému už samota udrela na mozog.

 

Poviedka 120

Spočiatku zahmlená a rozvláčna zápletka sa našťastie časom začne vyjasňovať, autor sa viac začne pridržiavať témy a po odbúraní nánosov slov sa vylúpne z textu celkom zaujímavý príbeh o našom vedomí a možnostiach jeho zdieľania. Kombinácia zdanlivo nesúvisiacich dialógov, opisov vedeckých postupov a záznamov z nich je účelná ale nesúrodá a vyžaduje väčšie sústredenie čitateľa. Autor by mal tiež zvážiť nejaký kurz práce s počítačom, pretože sa zbytočne natrápil pri ručnom rozdeľovaní slov a vkladaní stránkovania priamo do textu - čo sprvu tiež miatlo, pretože to vyzeralo ako číslovanie kapitol.

 

Poviedka 121

Bola by to celkom vtipná anekdota, pokiaľ by z nej plynul nejaký iný záver. Autor na začiatku navyše čitateľa zmätie, keďže sa predpokladá, že prvého vodiča, ktorý sa dal oklamať bilbordom, postihol rovnaký osud ako ostatných. Ale nie je to tak. Poviedka je ináč milá, záver je však príliš otvorený. Človek by čakal na konci nejaký vtipý moment alebo zvrat, ale nič sa nestalo, nezvrátilo, nevysvetlilo. Škoda.

 

Poviedka 122

Znova poviedka, ktorá IMHO nepatrí do súťaže. Zaradená je ako horor, ale chýbajú jej hororové prvky, nevyvoláva pocit desu, ľaku, zimomriavky, nie je tu žiadne racionálne nevysvetliteľné tajomstvo, dokonca sa nad ňou ani neobracia žalúdok. Aj keď prvá scéna naznačuje, že by mohlo ísť o čosi tajomné, na prípadnú duchárčinu je tu príliš málo indícií; poviedka patrí skôr do detektívneho žánru. Trochu to rozladí, lebo prečítať ju bolo pomerne náročné. Autor v snahe vybudovať čo najdôveryhodnejšie prostredie a zápletku zaplietol seba i čitateľa do ohromného množstva detailov a odbočiek nesúvisiacich s príbehom, ktoré by sa pre vytvorenie atmosféry dali napísať pár vetami a nemuseli by tvoriť podstatnú časť príbehu - napríklad pozadie ľúbostného trojuholníka, názory administratívnej pracovníčky na Bratislavčanov, curriculum vitae hlavnej postavy, zoznam publikácií objektu pátrania a pod. Oproti týmto podrobne rozpitvaným marginálnostiam je potom príbehotvorná expertíza v závere spomenutá len v krátkosti, akoby mimochodom. Ďalším problémom bol administratívny štýl, ktorý miestami prenikol do beletristického textu. Poviedka by bola celkom dobrá, keby autor našiel rovnováhu medzi poskytovaním informácií a napätím v príbehu a keby zvolil trochu svižnejší štýl.

 

Poviedka 123

Na prvý pohľad postapo, na druhý počítačová hra so snahou o moralizovanie. Zem postihne katastrofa v podobe dažďa meteorov. Ľudia zahynú a tí, čo ostanú, sa venujú hľadaniu ostatných a ich strieľaniu. Hrdina putuje spustošenou krajinou so svojou malou sestrou a aj keď sa mu protiví, keď iní strieľajú iných, sám sa zdokonaľuje v streľbe a začne strieľať iných. V texte je zreteľná istá naivita pri stavbe príbehu a slabá slovná zásoba, pri ktorej si autor pomáha, ako vie (napr.: Prvej žene odkväcla hlava a z krku sa jej pustil nával krvi, Pozeral som na neho s nechutením...). Tiež ide o jedného z autorov, podľa ktorého je podstatné meno dievčatko ženského rodu. Pomohlo by pozerať menej seriálov a prečítať si viac kníh, fantáziu autor má.

 

Poviedka 124

Na necelé tri strany je to celkom komplikovaná kompozícia - príbeh v príbehu plus ešte ďalšia dejová línia s iným uhlom pohľadu. Pokus nahliadnuť do mikrosveta nijako orignálny, ale nebol by zlý, keby mu autor venoval viac priestoru. Takto je len krátkou epizódkou na hranici významnosti.

 

Poviedka 125

Poviedka o strachu zo smrti a (zrejme) mimozmyslovom vnímaní je úplne zahltená množstvom podrobností, ktoré odvádzajú pozornosť čitateľa od hlavnej myšlienky. Je jasné, že podrobnosti a rozhovory majú navodiť atmosféru, ale keby sme týmto štýlom chceli zdôrazňovať, že trebárs Kapitán Amerika je v zásade skromný a slušný človek, ktorý pomôže susedke s nákupom a podebatuje s pokladníčkou v kine, film by mal 71 hodín. Poviedka je navyše písaná kombináciou beletristického a výkladového štýlu, vetné konštrukcie sú komplikované a plné prechodníkov, čo sťažuje čítanie. (napr.: Skúšam sa zamýšľať skúmajúc ten jav, či by to nemohla byť nejaká super jasná hviezda, kométa blúdiaca hlbokým temným vesmírom, no vzhľadom na jeho intenzívnu žiaru, každým dňom nemennú polohu, veľkosť a oslepujúci jas ihneď súčasne zamietam tieto teórie ako nepravdepodobné). Snaha o dôraz zmenou slovosledu sa občas nedarí (napr.: ,,Som Chloe“ s nádherným úsmevom, odhaliac jej veľké zrkadlovo biele zuby sa predstavila.). Rušivo tiež pôsobí, keď autor od takéhoto štýlu odbočí ku kumulácii zdrobnelín a mám pocit, že aj samotný autor sa potom v takejto konštrukcii stráca. (napr.: Ukladám ju spinkajúcu na posteľ, dávam pusu na dobrú noc na líčko so želaním sladkých sníčkov, zakrývam ju paplónikom a nečujne sa vytrácam z jej izbičky, vyprevádzajúc pichľavým červeným lúčom pohybového senzoru domového alarmu.) Pri oslovení v priamej reči nepíšeme veľké písmeno a treba si popozerať aj písanie interpunkcie a úvodzoviek v priamej reči. Prinajmenšom jedno morálne ponaučenie z poviedky je jasné: Priveľa alkoholu škodí.

 

Poviedka 126

Trochu nedomyslená časovka. Našli sa záhadné hodiny, potom dlho nič, a už sa vie, čo s nimi. Prílišný skok vo vývoji deja aj postavy medzi začiatkom a pointou bez vysvetlenia. Ak to bola prvá poviedka, tak celkom dobré, ak nie, tak asi treba viac úsilia venovať výstavbe deja a uveriteľnosti postáv.

 

Poviedka 127

Príbeh pravdepodobne veľmi mladého autora alebo autorky. Skupinka vysokoškolákov sa záhadným spôsobom dostane na ostrov, odkiaľ sa musí dostať späť do školy. Je to test a ak ním prejdú, môžu pokračovať v štúdiu. Dejová línia je veľmi jednoduchá a drží sa princípu "prišli, videli, odišli". Autor/ka má slabú slovnú zásobu a občas zrejme celkom nerozumie výrazom, ktoré používa, cudzie slová píše nesprávne. O dynamickom deji alebo uveriteľnosti postáv sa tu nedá hovoriť (napr. "(zrazu) celý vlak spadol do vody," alebo: "Proste zmizol. Prežívala veľkú bolesť.") Autor/ka príliš často používa slovesá "bol", "mal", privlastňovacie zámená (jej, jeho...), používa nesprávne väzby ("prišla tu dobrovoľne") a bohemizmy. Výraz "dostať sa na univerzitu" má zvyčajne iný význam, než prísť včas do školy. Odporúčam viac čítať, viac písať a menej sledovať reality šou.

 

Poviedka 128

Nepochybne pozoruhodný text pojednávajúci o rôznorodom vplyve rôznorodých omamných látok na svetové ideológie a zrejme aj na písanie poviedok. Nápadité, sarkastické až absurdné načrtnutie fungovania istých súvislostí však vyzerá len ako príprava k naozajstnej poviedke a pre absenciu deja, postáv, emocionálnej zainteresovanosti, atmosféry sa u mňa míňa s účinkom.

 

Poviedka 129

Celkom milo desivá satira z umeleckého prostredia, ktorá miestami až zvádza k zavedeniu do praxe. Jedno je isté, hlavného hrdinu neurobila slávnym spisovateľom jeho láska k spisovnému jazyku. Napriek tomu ide o zábavný a ľahký text. Spôsob, akým sa autor v závere privráva čitateľovi, je klincom do rakvy, čo je v prípade hororu plusom.

 

Poviedka 130

Ani pokračovaniu úspešnej poviedky, s ktorou sme sa už v súťaži stretli, nechýba pôvab a nápaditosť. Text je kultivovaný, štýl ľahký a príjemne dobovo prifarbený. Páčila sa mi "mailová komunikácia" postáv. V poviedke je však primálo záchytných bodov, aby spôsobila v čitateľovi emócie - strach, obavy či aspoň pocit napätia. Forma tentokrát zvíťazila.

 

Poviedka 131

Aj v neutešenej Bratislave budúcnosti sa dá nájsť trochu radosti. Výborne prepracovaný svet po sociálnej i technologickej stránke, aj keď niektoré detaily by si žiadali viac priestoru, žánrovo ide o u nás zatiaľ vzácnu kombináciu scifi a mestskej fantasy. Príbeh je zaujímavý s peknou prekvapivou pointou, ku ktorej autor(ka) čitateľovi predhodí presne toľko indícií, koľko treba. Román z tohto prostredia (a možno aj s týmito postavami) by možno zaplnil jedno z bielych miest slovenskej literárnej fantastiky. Chybou krásy tejto poviedky je jej čiastočná neučesanosť po gramatickej stránke. Ak autorovi či autorke robí tento aspekt problémy, mal (resp. mala) by svoj text pred odoslaním do súťaže proste zveriť niekomu, kto by opravil chyby. Napriek tomu - za mňa palec hore a dúfam, že si z tohto sveta ešte niečo prečítam. Napríklad ten román.

 

Poviedka 132

Vysvetlenie, prečo bolo v Star Treku zakázané zasahovanie do chodu rozvíjajúcich sa civilizácií v praxi. Trochu ukecané, miestami až didaktické, ale s poučením. Autor by sa mal pozrieť do nejakej učebnice, ako sa používajú číslovky v beletristickom texte.

 

Poviedka 133

Dystopická poviedka zrejme čerpá inšpiráciu z viacerých zdrojov - od Vojny s mlokmi cez Ružu pre Algernon po Matrix. Je napísaná kultivovane, cez opis udalostí, bez priamej reči, čo možno súvisí s neschopnosťou hlavnej postavy verbálne komunikovať. Výpoveď v prvej osobe je sugestívna, ale skrýva v sebe háčik - pochybnosti, či by hlavná postava vedela skutočne takto podať svoj príbeh až do záveru. Vedecké vysvetlenie na konci mi prišlo ako trochu umelo prilepené - možno by vyznelo lepšie, keby autor rozhodil v texte viac indícií a čitateľ sa dopracoval k výsledku sám.

 

Poviedka 134

Príjemná, priam rozprávková metafora s výbornými príkladmi postupov ako sa vyrovnať so stresom a nepríjemnými životnými situáciami a tiež o dôležitosti duševnej hygieny. S radosťou napísané a s radosťou prečítané.

 

Poviedka 135

Mišung duchárčiny, vedy a výskumu. Poviedka je síce trochu ušomraná (via hlavný hrdina), ale zábavná, na čom má svoj podiel ľahká irónia, s akou sa autor stavia k vedeckým postupom.

 

Poviedka 136

Drsná fanfiction zachytávajúca víkend robotníka, vojnového veterána a zároveň slameného vdovca. K čítavosti príbehu, ktorý hovorí o tom, kam sa môže postupne zvrhnúť pôvodne nevinný flám chlapa, čo chodí makať na týždňovky, prispieva aj experiment s jazykom. Nebýva zvykom, aby ťažiari na asteroidoch hovorili archaickou, priam folklórnou slovenčinou a používali ľubozvučné ustálené slovné spojenia či prirovnania. Obzvlášť, ak nielenže nepochádzajú zo Slovenska, ale ani zo Zeme. Dojem trochu kazia hrubice a čechizmy a miestami je text trochu utáraný, ale ak bolo cieľom pobaviť, podarilo sa.

board 413158 1280V tejto várke poznámok Alexandry Pavelkovej k súťažiacim poviedkam sú texty, ktorým chýba prvok fantastiky (také však boli už aj predtým), sú tu dobré nápady v nie najlepšom prevedení a aj výborné nápady vo veľmi dobrom prevedení. Prezradím ešte, že niektoré poviedky rezonujú aj v ďalších podsúťažiach MCF, takže je možné, že niektorí finalisti sa budú prekrývať a opakovať. Ale nepredbiehajme. Vyhlasovanie finalistov je už čo nevidieť. Ak môžete, radi vás v utorok večer uvidíme v Martinuse. A ak nie, určite vám prinesieme súhnrnnú správu.

 

Poviedka 97

Príhoda z vlaku o chalanovi s mobilom a kočke, ktorá pristúpila. Nie je to ani poviedka, ani SF, ani F, ani H. Maximálne tak rozšírený status na FB. Autor to chcel očividne zaslať do inej súťaže.

 

Poviedka 98

Z tohto textu priam dýcha neistota, nádej premiešaná s beznádejou. Svet je v očakávaní prvého otvoreného stretnutia s mimozemskou rasou a autor sa snažil zachytiť rôzne postoje ľudí, ktoré ilustruje na rôznych postavách a pomocou rozhlasových vysielaní. Jazyková stránka pokrivkáva, najmä častý výskyt hrubíc ruší pri čítaní. V celku príjemné, trochu strašidelné. A teraz by to malo prísť...

 

Poviedka 99

Poviedka písaná skúsenou rukou má iba jeden väčší problém - v závere sa ukáže, že fantastický motív boli len povery a prílišná predstavivosť zúčastnených postáv, zatiaľ čo fakty sú fakty. Tých sa drží i hlavný hrdina - policajt -, a čitateľ môže sledovať jeho miestami až podrobné vyšetrovanie vraždy. Štýl textu pripomína známe autorské mená detektívneho žánru a až na pár bohemizmov a drobných chybičiek je text okamžite publikovateľný. Všetko sa vysvetlilo, ostala jediná záhada: Prečo sa v poviedke nikde neskloňuje často frekventovaný názov mesta Klatovy.

 

Poviedka 100

Pri hodnotení tejto poviedky mám zmiešané pocity. Na jednej strane jej podľa mňa totiž chýba skutočný prvok fantastiky. Na druhej strane je poviedka príjemne vedecká tým spôsobom, keď sa veda účelne spája s praxou a jej vysvetľovanie poslucháča/čitateľa nenudí, naopak, podnecuje predstavivosť. Autor už očividne o písaní čo-to počul, takže sa snaží pritiahnuť pozornosť už prvou vetou, resp. odsekom. Až natoľko, že čitateľ si povie: "To snáď nemôže myslieť vážne, na to musí existovať nejaké vysvetlenie." A veru existuje, ako sa dozvieme ďalej. Autor zručne narába s jazykom i predstavami (aj keď v zápale písania mu ušlo pár chýb a v priamej reči nevykáme s veľkým písmenom), s príbehom, jeho pozadím, s prvým, druhým i ďalšími plánmi. Tiež sa očividne orientuje v problematike fungovania pamäti a mnemotechnických pomôcok. Príbeh sympaticky zasadil do známeho prostredia a jeho funkčnosť zdôraznil aj zapracovaním motívov aktuálnych udalostí. Či je už tu fantastický prvok preukázateľný alebo nie, pre mňa ide o jednu z najlepších poviedok súťaže a autorovi ďakujem za účasť a akceptujem aj trochu prirýchlu a melodramatickú pointu.

 

Poviedka 101

Príbeh o superinteligentnej dvojchvostej líške je možno inšpirovaný nejakým anime alebo mangou a možno je trochu naivne spracovaný, ale má v sebe potenciál - poviedke nechýba napätie, atmosféra, zmysel pre spravodlivosť a hlavne pekne odsýpa. Verím, že autor/ka časom zvládne písanie v praxi a dočkáme sa ďalších a lepších príbehov. Na začiatok pár poznámok: v priamej reči sa oslovenie nepíše veľkým písmenom, číslovky (najmä tie do 10) v beletristickom texte nepíšeme číslicou a Nelle jej priateľ nebude volať Nelle skôr, ako jej niekto dá meno Nelle.

 

Poviedka 102

Mix slovanského prostredia, feudálneho zriadenia a moderná terminológia naznačuje, že ide o postapo. To slovanské tu prevažuje (hoci sú tu použité aj prvky iných kultúr), ibaže autor pristúpil k príbehu príliš rozšafne a priehrštiami rozsýpal slovansky znejúce názvy a mená bez toho, aby čitateľa k daným miestam a postavám ukotvil. Štýl sa bude páčiť fanúšikom slovanskej fantasy, pokiaľ by autor dokázal príbeh očistiť od nadbytočných odbočiek a postavičiek a držal sa hlavnej línie. Ešte by som poradila viac pracovať so synonymickým slovníkom, pretože ak sa na jednej strane vyskytne 20x slovo "vlk" alebo trikrát po sebe "húština", nevyzerá to dobre.

 

Poviedka 103

Kto straší strašiakov? Poviedka plná symboliky je vskutku strašidelná. Plastické obrazy a sugestívna atmosféra pomáhajú k zisteniu, kto je tu strašiak a čo ho vlastne straší. Jeden z lepších hororov v tejto súťaži.

 

Poviedka 104

Na tejto poviedke je dobré to, že síce na preskáčku, ale predsa len ide o pomerne plynulé rozprávanie. Poviedke však ubližuje, že spracovanie témy ducha mstiaceho sa ľuďom, ktorí mu ešte za života ublížili, je ošúchané a v tomto prípade aj naivné. Aj to, že autor nie celkom ovláda prostredie, do ktorého sa rozhodol vložiť dej svojej poviedky, a aj to, že chýba pointa, no nechýba kopec hrubíc.

 

Poviedka 105

Svieža, vtipná poviedka, ktorá sa číta sama. Žiadna veľká téma, len ľahká irónia v kombinácii s otrepanou témou mágie kameňov a poriadne prízemnou pointou, ale výborne remeselne spracovaná. Výsledok ako od Strugackých nebude robiť hanbu žiadnej zbierke.

 

Poviedka 106

Zberateľ so zrkadlom je zaujímavá téma. Poviedka je ako mozaika z rozbitých čriepkov . Autorovi sa však pár kúskov zrkadla kamsi zatúlalo alebo chýbajúce časti doplnil takými, ktoré nesedia. Poviedka príliš nedrží pokope, má málo spojovacích prvkov. K čítaniu nepomáhajú ani gramatické chyby a chýbajúce čiarky. Naopak, pomohlo by text trochu zhutniť a najmä pridať viac osobnej zainteresovanosti, ktorej by sa mohol čitateľ zachytiť a stotožniť sa s ňou.

 

Poviedka 107

Klasická fantasy meča a mágie so všetkými klišé, čo k nej patrí, plus upíri. Pointa je predvídateľná, ale milá. Dej je trošičku rozťahaný, ale niekomu to možno trvá dlhšie, kým sa jeho hrdina dopracuje k poznaniu. Autor by sa v zvolenom štýle, kde sa život človeka meria počtom slnovratov, mal vyhnúť slovám ako informácia, moment, paranoja, dirigent, sychronizovaný a i., trochu by sa mal povenovať gramatike. A priznávam, že konštrukcie typu "zohavená tvár vykonávala neistú mimiku" občas zneistia aj mňa.

 

Poviedka 108

Mikropoviedka o temnejšom alter egu Hellboya, ktorá by mohla byť kostrou väčšieho celku. Príjemná atmosféra, dynamické opisy, hutný a malebný jazykový prejav. Nie je jasné konanie ženskej postavy, ktoré tu pôsobí ako deus ex machina, takže hoci sa poviedka dobre číta, vyznieva nedokončene.

 

Poviedka 109

Krátka epizóda, ktorá je podľa mňa úvodom k rozsiahlejšieho dielu, hovorí o minulosti hrdinky a o jej prvom stretnutí s drakom, pointy tu niet. Rozdeliť štvorstranový text na prológ a štyri kapitoly nepovažujem za najšťastnejšie riešenie, najmä ak text v nasledujúcej kapitole plynule nadväzuje na text z predchádzajúcej. Autor(ka) patrí k tým, ktorí podstatné meno dievča používajú v ženskom rode a ktorým by sa zišlo pár hodín kurzu práce s počítačom. Pre informáciu - na klávesnici existuje "tlačidlo" na úvodzovky a predsadenie prvého riadku v odseku sa dá urobiť jednoduchšie ako piatimi údermi na medzerník.

 

Poviedka 110

Epizóda s pozadím trvajúcím niekoľko desiatok rokov je zrejme inšpirovaná známou hrou. Napriek tomu, že v rozprávaní ani raz nepadne priama reč a celý dej je len opisom udalostí, kde mnohokrát chýbajú čiarky a oko čitateľa sa často prekopŕcne na nesprávne väzbe či inej chybe, čítanie je to zaujímavé. Prispieva k tomu starostlivo vyvážená atmosféra, poetika textu, jeho rytmus, dynamické opisy a uveriteľné postavy. Problém je trochu s pointou - zvrtnúť ju inde, ako celý dej smeruje, by bolo klišé, a nechať ju plynúť prirodzene oberá čitateľa o prekvapenie.

 

Poviedka 111

Umelo vytvorený rozpor medzi prvým a druhým zákonom a dvaja zmätení ale učenliví roboti konfrontovaní s ľudskými majiteľmi, ktorí neoplývajú príkladnými morálnymi vlastnosťami. Ak predpokladáme, že tri zákony robotiky raz prevládnu nad trhovými až natoľko, že sa ich niekto bude pokúšať nezákonne eliminovať, táto poviedka má výbornú zápletku, uveriteľné postavy, uveriteľný pragmatický záver a vzbudzuje v čitateľovi pocit, že autor sa vyzná v problematike. Pár drobných chýb v gramatike a štylistike nie je ťažké odstrániť.

 

Poviedka 112

Dvaja na jednej lodi - lovec a jeho korisť. Oboch spájajú rovnaké vlastnosti: bezohľadnosť, arogancia, ľahostajnosť a sebectvo. Poviedkou sa nesie ľahký satirický tón, ktorý vynáša na povrch našu malosť a malichernosť. Na tento účel by jej však stačil oveľa kratší rozsah a prítomné bohemizmy znižujú úroveň textu.

 

Poviedka 113

Na prvý pohľad som čakala od poviedky, v ktorej nejaký čas neexistuje čas, čakala viac. Autor navyše experimentoval aj s formou textu, čo potešilo. Nápad je dobrý, ale škoda, že ho nedotiahol do konca. Keby sa zastavil čas, prestali by existovať aj okamihy, chvíle, hodiny, dni, včera, dnes či zajtra, dokonca aj hodinári. Ináč nemám výhrady, len by snáď bolo dobré nechať poviedočku ešte trochu odležať, preškrtať a stmeliť.

 

Poviedka 114

Poctivo prečítané, ale zbytočne, poviedka nepatrí do žánru fantastiky, tým pádom ani do súťaže. Aj keď je výsledné hodnotenie nulové, aspoň pár poznámok k textu: Nájdeme tu exotické prostredie v dvoch dejových líniách - austrálske dievča nájde rukopis Nemca, ktorý opisuje zážitky z Japonska počas vojny, a tento rukopis patrí zrejme starej mame, ktorá umiera v nemocnici. To je všetko. V celom texte poznať neskúsenosť autora (autorky). Nemá potuchy o členení textu. Prakticky tu neexistujú odseky, dokonca ani také, ktoré by naznačili prechod od súčasnej línie k línii v minulosti. Autor sa v origináli snažil odlíšiť jednotlivé línie rôznymi fontmi, čo sa však pri spracovaní stratí. V texte je nesmierne množstvo chýb, vrátane chýbajúcej diakritiky, za názvom je dvojbodka. To svedčí o tom, že autor nemá skúsenosti s písaním textu na počítači a bohužiaľ ani s čítaním. Poviedka nemá pointu ani vysvetlenie. Napriek tomu, že čítať text bolo ako lúskať sudoku, neupieram autorovi istú dávku predstavivosti a Benove príhody by mohli byť zaujímavé. Autorovi odporúčam veľa čítať, trénovať písanie, venovať väčšiu pozornosť podmienkam súťaže a snáď sa v budúcnosti ešte stretneme.

 

Poviedka 115

S prižmúrením jedného oka predpokladám, že táto poviedka mala byť o tom, ako sa môže prelínať hra s realitou. Že ak ti padnú v hre iba 2 body na úspech, tak ani v živote to nebude ktoviečo. Tým pádom by sme tu mohli mať prvok fantastiky. Ale to len predpokladám, lebo poviedka, tak ako je napísaná, ako fantastická nefunguje. Navyše je text rozťahaný do množstva zbytočných detailov, miestami nudí. Postavy sú však vykreslené pekne, celý námet je sympatický a keby autor poviedku prepracoval, bolo by to zaujímavé čítanie.

 

Poviedka 116

Trochu mi vadilo pár hrubiek a rada by som vedela, čo znamená slovo "pofľakovať". Ináč pôvabný text, skôr podobenstvo ako fantasy. Bez veľkého deja, zato marišková hmlovina presiakla cez strany s príjemnou atmosférou. Poučenie trochu príliš trčí, no rozkošne je to napísané, len čítať nahlas a opájať sa slovami. Na stand up celkom dobré.