Rok čo rok sa teším na leto – život zrazu plynie akosi pomalšie, človek nestráca čas zbytočnými vrstvami oblečenia, spať sa dá v ktorejkoľvek škarpe a mestská hromadná doprava vytiahne svoje najprepotenejšie zbrane (oukej, tie posledné dve veci možno škrtnem, k prvej som sa už dva roky nedostala a tá druhá, well... ale nové trojky sú klimatizované, vedeli ste?). No teším sa aj kvôli tomu, že sa každé leto s nadšením vrhám na poviedky z Martinus Ceny Fantázie. Rituál je posledné dva roky takmer rovnaký – uspať dieťa, čítať. Akurát toho spánku ubúda a poviedok akoby pribúdalo – alebo len mne trvá tak nejak dlhšie ich všetky zhltnúť.

 

Chvíľu mi trvalo prísť na to, prečo. Únavu som vylúčila (vyspím sa na dôchodku), lenivosť tiež (fakt ma to baví!) a vyhovárať sa na nedostatok času na materskej dovolenke, to mi prejde iba u iných matiek na materskej dovolenke. Potom som na to prišla. Tie poviedky sú dobré.

Viem, že reči o tom, ako úroveň každého ročníka neustále stúpa, sa opakujú každý rok, ale ja osobne to aj reálne pociťujem na tom, že mi to každý rok o čosi dlhšie trvá. Pamätám si na ročník s počtom poviedok cez 220 – týždeň pred koncom augusta som mala všetky zmáknuté a víťaza viac-menej vybratého. Dnes je 4. septembra, ja mám pred sebou ešte 15 poviedok (a aj napriek tomu píšem tento text! Guilty!) a aj napriek vedomiu, že si musím pohnúť, sa to veľmi expresne nehýbe. Tento rok je poviedok 178 - o víťazovi ešte ani nesnívam, keďže v mojom úzkom finále sa zatiaľ ocitlo cez 35 poviedok (a to mám teda ešte tých 15 pred sebou!) a ja začínam byť mierne zúfalá.

Ide to pomaly. A ide to pomaly hlavne preto, lebo ma to baví. Drvivá väčšina poviedok ma strhne, zmetie zo stola, niektoré so mnou pozametajú zem, len máloktorá ostane bez emócie a tuším iba dve som prešla v expresnej rýchlosti, čítajúc každý druhý, či tretí odstavec – lebo to bola nuda a balast. Nad väčšinou z nich sa zamyslím, niektoré som čítala dvakrát, či dokonca trikrát, pri niektorých som ešte desať minúť čumela do tmy a rozmýšľala – a toto všetko ma, prosím pekne, veľmi oberá o čas! Dokonca aj poviedky, ktoré pokrivkávajú v štylistike či gramatike, majú zaujímavý nápad či príjemné postavy. Aj toho balastu je akosi menej, aj detailných opisov omietky, aj vyčerpávajúcich myšlienkových pochodov hlavných hrdinov. V poviedkach je toho častokrát viac nevypovedaného, viac tajomna, viac fantázie, viac toho autori nechávajú na čitateľovi a jeho predstavách, a to je veľmi mocná zbraň.  

Akoby pisatelia rástli spolu s Cenou Fantázie – a toto je (vraj) jej už 15-ty ročník. Za ten čas táto súťaž vyprodukovala obrovské množstvo poviedok a veľké množstvo skvelých autorov, a začínam mať pocit, že sa dostáva do bodu, keď je 75% z nich fakt výborných a zvyšných 25% veľmi dobrých. Čo nás, porotcov, stavia do veľmi komplikovanej pozície, keďže za bránami cien a zbierky ostane príliš veľa dobrého. Ale zároveň je to aj super, a ja by som sa vám – všetkým autorom – chcela poďakovať, že píšete také skvelé veci.

Nedávno som čítala veľmi vtipný článok od Impertinentnej lejdy, ktorá písala o tom, že úspech dosiahnete iba tak, že budete veľmi vytrvalí, a veľmi vytrvalo budete ostatných ľudí otravovať. Tak ja vás poprosím, ak nevyhráte a ani sa neocitnete v zbierke, otravujte nás ďalej, a buďte neodbytní! 

Tiež je veľmi zaujímavé sledovať, ako dianie vo svete, či na Slovensku, ovplyvňuje žánre a témy jednotlivých ročníkov. V čase Twillight boomu bola Cena Fantázie plná upírov a vlkolakov, minulý rok rezonovali poviedky s témami materstva či detí všeobecne (babyboom všade!), tento ročník mi pripadá viac hororovo ladený, jednoznačne ubudlo elfov, aj upírov, rezonujú tu hlavne spoločenské a politické témy, smiechu je málo, humoru ešte menej. Ja, večný optimista, pevne verím, že sa to časom zmení, no zároveň je fajn sledovať, že ľudia reagujú, že im to, čo sa deje, nie je jedno. A to je, myslím, veľmi dôležité – nebyť ľahostajný.

Ľudia z oblasti fantastiky mi vždy boli veľmi sympatickí – sú tak fajne strelení, neboja sa snívať aj keď sa to už na ich vek „nepatrí“, dať to na papier, nastavovať zrkadlo spoločnosti, a hlavne – sami majú tak trochu skúsenosti s tým, aké to je, byť iný a postavený na okraj „normálnej“ spoločnosti (aj keď všetci vieme, že normálny nie je nikto, že áno). Videli ste film Hotel Transylvánia? (rečnícka otázka!) Tak to je ono. Ľudia, ktorí sa postavia, aby vlastným tieňom ochránili „krvilačného“ upíra a pomohli mu. To je super. Moja obľúbená scéna. Takí sú v mojich očiach scifisti a fantasisti. A hororisti (keď už vymýšľať slová, tak poriadne!).

Pôvodne som chcela byť konkrétnejšia k poviedkam, ale nejde to. Bolo by to príliš nadlho, ale už teraz sa teším na zbierku, lebo bude bombová. A už teraz sa neteším na vyhlasovanie, lebo bude nespravodlivé (ako každý rok, že? :-) ).

 Do otravovania, priatelia!

Text: Jennka Packová

178

Tak ste (sme) sa dočkali! Je tu posledná várka vašich poviedok. Ani sám neviem, ako rýchlo to celé ubehlo. Leto aj čítanie. Dúfam, že som niekoho svojimi slovami potešil, a ak náhodou nie, mrzí ma to. Či už patríte do jednej, alebo druhej skupiny, majte na pamäti, že v konečnom dôsledku môže byť všetko celkom inak. Ostatní kolegovia a kolegyňa z porotoy môžu mať diametrálne odlišný názor, berte teda všetko s rezervou a nestrácajte nádej :-) Každopádne vám ďakujem, že ste to so mnou vydržali až do samotného konca, držím vám palce v súťaži i ďalšej tvorbe!

 

161. Autor má nevybrúsený štýl, slová nevyznievajú nenútene, prejavuje sa to najmä v dialógoch, ktoré sú neraz strojené ako repliky z béčkového filmu. Tak pôsobí aj hlavná zápletka o vyvraždení rodiny Hansom a snahe nájsť účtovné knihy ako predmet vydierania. Viac ako táto línia ma zaujal pohľad do minulosti. Retrospektíva ohľadom Hansovej rodiny a ďalších osudov by pokojne vydala na samostatnú poviedku a celkovo by potom vyznela omnoho lepšie. V tomto prípade platí, že menej je niekedy viac.

 

162. Pekne prepracovaná poviedka, kde autor rozvil nápad do súmerného a zmysel dávajúceho príbehu. Už začiatok ma chytil za srdce, pripomenul mi Malostranské poviedky, len s tým rozdielom, že táto postavička starého osamelého pána býva v bratislavskom Starom Meste. Východisko však len predznamenáva príchod čistej vedeckej fantastiky, ale aj tu sa autor dotýka „bežných“ motívov, ako je donášková služba či presah mladíckych vášní až do dospelosti. Hlavné postavy sú dobre vykreslené a najmä kapitán je sympaťák, s ktorým by nebolo zlé zájsť na pohárik pred jeho cestou. Záver ma milo prekvapil. Priznám sa, ani mi nenapadlo prirovnať príbeh k notoricky známej rozprávke, aj keď náznakov bolo v deji niekoľko. Ďalším pozitívom je aj znalosť gramatiky a výber slov.

 

163. Táto poviedka si ma získala už prvými vetami. Autor zvolil pre svoju rozprávku výborný štýl. Do bodky naplnil tradíciu žánru a poskytol čitateľovi všetko, na čo je pri rozprávke zvyknutý – odvážnych junákov, princeznú v problémoch, macochu, čarovné bytosti a, prirodzene, šťastný koniec. I keď pár odchýlok by sa našlo, napríklad macocha bola neobvykle kladnou postavou a prvok lásky tu nie je veľmi výrazný. Vôbec to však nevadí, skôr to príbehu prospelo. Jeho najväčšou devízou je ale už spomenutý autorský štýl, ktorý sa vracia do dôb minulých a využíva všemožné inverzie a archaizmy. Skvelý počin, ktorý je dôkazom, že aj texty dnes primárne určené pre mladších čitateľov dokážu ľahko osloviť aj širšie publikum. A na záver, nech sa páči, malá ukážka reči rozprávača: „A tak si blízo chalupy postavia ďalšiu, ibaže celú postavenú zo sladkých dobrôt i perníka a vypekajú buchty, sladké praclíky i iné maškrty. Snehuľka tam často a rada chodila, až sa tak stalo, že sa cez dvere prepchať nevedela, no kráľovná jej zakaždým voľačo dobré priniesla a bola rada, že sa jej dievka už netúla.“

 

164. Po dočítaní som mal dojem, že autor sám nevedel, kam chce primárne zaradiť svoju poviedku. Mieša sa tu postapokalypsa, sci-fi, romantika... lenže spôsobom skôr chaotickým než usporiadaným. Stotisíc ľudí žije po vojne v izolácii a pred časom, aby docielili nárast populácie, zaviedli program na vyhľadávanie vhodných partnerov. A jedno dievča si ho takto nájde. Hm. Bol tu síce maličký zvrat ohľadom nejasnosti výberu, ale v podstate nemal žiadny pádny vplyv, keďže vzápätí sa okamžite vyriešil. Moju pozornosť narúšali aj neposlušné čiarky a neraz kostrbatá štylistika.

 

165. Po úvode, kde dve postavy kráčajú k mestečku a ktorý mi pripadal trochu zbytočný, sa príbeh ich príchodom do cieľa značne ustálil a krásne rozbehol. Ide o trochu stereotypné poňatie, kde starý Profesor mudruje a každého prevyšuje svojím bystrým úsudkom a jeho mladší spoločník je o niečo bezduchejší, ale rovnako zapálený pre správnu vec. Ich vyšetrovanie skupovania pozemkov je zábavné a popretkávané rôznymi postavami a udalosťami, takže čitateľ sa nenudí. Autor vie, že nestačí premyslieť len záver, ale musí udržiavať pozornosť počas celého deja. Páčili sa mi príslovia vystihujúce jednotlivé časti poviedky aj to, že sa tu pracuje s viacerými námetmi tvoriacimi súvislý a zrozumiteľný celok. Autor sa však mohol vyvarovať takej márnej chyby, ako dávanie pred priamu preč pomlčku i úvodzovky.

 

166. Vdova prichádza na maškarný ples v snahe ovládnuť lepšiu spoločnosť... a príbeh sa v polovici zmení na čosi celkom iné a pôvodná postava už vôbec nie je podstatná. Keby sa autor od začiatku zameral na to, čo chcel povedať neskôr, poviedka by získala omnoho väčší a lepší rozmer. Takto zbytočne buď skončila v polke, alebo tam len začína, závisí od uhla pohľadu. Každopádne je rozbitá a výsledný dojem je taktiež polovičatý. Pritom atmosféra nie je vôbec zlá, dýcha priam draculovským čarom a gotickými románmi. Musím však pochváliť názov, ktorý verne odráža príbeh a zároveň aj provenienciu, v ktorej sa odohráva.

 

167. Som priaznivcom literatúry 19. storočia a táto poviedka obsahuje všetko, čo by do nej vložili Angličania pokračujúci v šľapajach Mary Shelley. Ide o typický duchársky príbeh z pochmúrneho vidieckeho sídla, kam prichádza mladý študent, aby tu našiel popri škole pokoj. Lenže, ako to už býva, sídlo nie je celkom také, ako sa zdá, a okrem živých obyvateľov ponúka aj čosi navyše. Povedal by som, že v rámci žánru ide o klasiku, ktorou sa nedá nič pokaziť. Dejovo prakticky neponúka nič nové, stavia na osvedčených námetoch, no napriek tomu sa čitateľ baví, pretože poviedka disponuje príznačnou atmosférou a bytosťou, ktorá vyvoláva nielen strach, ale aj bázeň. To, že príbeh neprekračuje hranice svojich možností, je zároveň jeho kameňom úrazu, pretože tým zapadne medzi ostatné a nijako nevybočí. I tak je ale zábavným čítaním, pri ktorom sa dá príjemne stráviť čas.

 

168. Keď som natrafil na chybnú čiarku už v nadpise, išiel som do čítania s menším očakávaním. Avšak už po pár riadkoch na mňa autor zapôsobil nadhľadom, pretože aj sám si dobre uvedomuje, že jeho poviedka je prakticky o ničom. Nemá súvislý dej, autor skáče sem a tam, predstavuje postavu doplácajúcu na zvláštnu schopnosť presúvať sa v čase či priestore po každom kýchnutí a... to je v podstate všetko. Stavil na iróniu, občasnú hru so slovami a bizarnosť, čo sa napokon aj vyplatilo. Vytŕča spomedzi iných poviedok, vylúdi na tvári úsmev, a ak to bolo jeho cieľom, dosiahol ho.

 

169. Dve bytosti sa vo vesmíre bijú a obyvatelia malej planéty ich pritom sledujú a čakajú, kto vyhrá, aby zistili, ktorý je dobrý a ktorý zlý. Autor sa na to podujal cez objektív jednej rodiny, kde to každý vníma trochu inak. Zaujímavým bol pre mňa len jeden motív – reťaz okolo dcéry pri rozhodovaní ohľadom náboženstva. Inak poviedka neposkytovala nič podnetné, postavy boli mdlé a ani ten predmetný súboj nebol nijako dramatický. Možno keby autor využil Stenu ako koniec vesmíru, bolo by to o niečo záživnejšie, ale aj tá sa napokon ukázala ako zbytočná...

 

170. Už-už som sa potešil, že pôjde o výrazný zjav vzhľadom na prostredie mrazivého severu za polárnym kruhom, ale kdeže. Počiatočný klam dlho nevydržal. Temný lord príde na pozvanie do kaštieľa, kde sa miestny aristokrat potýka s akousi pekelnou bytosťou a on má jeho problém vyriešiť. Môže mi niekto povedať, prečo sa toto všetko odhalí až kdesi za polovicou a dovtedy autor zahlcuje čitateľa zbytočnými opismi doslova všetkého? Krajiny, ľudí, prostredia... Treba sa zamyslieť, čo je pre príbeh podstatné, a čo sa dá vyhodiť bez toho, aby mu to ublížilo. Obávam sa, že keby sa z tejto poviedky odstránil balast, ostalo by z nej iba torzo. Kameňom úrazu sú aj (už) tradičné pravopisné chyby, zlé skloňovanie či bohemizmy.

 

171. Autorovi tejto poviedky sa podarilo niečo, na čom stroskotá nemálo iných – vytvoril dve hlavné postavy, ktoré sú veľmi príjemné a veríte im každé slovo. Či už ide o mladého vlčieho bojovníka, alebo o vládkyňu, ktorú má v bezpečí priviesť do Dediny, obaja sú sympatickí a tak akosi dúfate, že nakoniec skončia spolu. K tomu sa však príbeh nedopracuje, nie je na to priestor. Daniel je fajn chalan, uvedomuje si svoju zodpovednosť a vie sa aj poriadne pobiť. Autor má dobrú štylistiku, len sem-tam sa vyskytne hrubica či nejaká tá neposlušná čiarka. Dej síce neponúka nič svetoborné, ale celý čas vás baví. Ide o dôkaz, že aj bežná téma sa dá spracovať stále pútavým spôsobom.

 

172. Mrzí ma to, ale v tomto prípade som sa zrejme prejavil ako veľmi jednoduchý čitateľ. Autor sa snažil o výrazný prvok formy, čo viedlo u mňa k absolútnej zmätenosti a celý čas som netušil, o čom vlastne čítam. O anjelovi na zemi? O nešťastnej láske počas vojny? Preskakovanie medzi líniami či myšlienkami a rozhovormi mi už od začiatku napriek sústredeniu nedávalo zmysel. Opäť musím povedať – menej je niekedy viac. Treba myslieť aj na to, ako to bude ktosi čítať, nie uprednostňovať vlastnú inakosť.

 

173. Poviedka z kategórie pre –násťročné čitateľky. Máme tu mladučkú, ale odvážnu kráľovnú, ktorá znovu musí bojovať proti nepriateľke, čo ju chce pripraviť o korunu. A, samozrejme, švárneho junáka, obyčajného vojaka-strážcu, pôvodom baníka, s ktorým ju spája nekonečná láska. Zábavné. V dobrom i zlom zmysle. Poviedka je rozsiahlejšia, vôbec by nevadilo skrátiť ju hoci aj o polovicu a nijako by jej to neublížilo. Je tu more klišé od lásky cez nájdenie vnútornej sily, boj s nepriateľom až po happyend, až mi z čítačky pretekal med. Štylistika bola na úrovni cieľovej skupiny a čiarky náhodne rozsypané kde-tu.

 

174. Kde niektorí autori zlyhávajú, iní bodujú na plnej čiare. Tento autor preukázal schopnosť skĺbiť viacero námetov v jeden zmysluplný celok, navyše doplnený o naliehavé súčasné problémy. Tým najmarkantnejším je vojna v Sýrii a jej celospoločenský dopad. Poviedka začína živým a sugestívnym pohľadom na vojnu cez optiku desaťročného dievčaťa. Rozvíja sa niekoľko rovín, ktoré sa postupne spájajú a dávajú deju väčší význam. Vidno, že autor má v rámci písaného slova už čo-to za sebou, z textu cítiť istú vyzretosť a snahu priniesť čitateľovi viac než obyčajné zabitie času. Ja osobne by som síce uvítal trochu viac citu, aby nepôsobilo všetko tak temne a stroho, ale to už vychádza skôr z mojich očakávaní než z autorovho štýlu.

 

175. Poviedka o putovaní zničenej duše, aby si uvedomila, že... čo vlastne? Že jej biedny a prázdny život je vlastne skvelý? Ani trochu som neuveril silenému záveru. Každopádne jednotlivé osudy, ktoré hlavná postava zažívala pri putovaní z tela do tela, boli samé osebe zaujímavé. Chlapec z Afriky, prostitútka v Ázii i veľký boháč mali čosi do seba. Ale žeby sa na základe toho hrdina spamätal a začal si užívať, že je osamelý a šikanovaný? Silno pochybujem. Vyústenie deja teda autor celkom nezvládol, ale zvyšok príbehu funguje. Čo ešte nefunguje, je členenie textu. Teda ak sa o nejakom členení vôbec dá hovoriť. Po dlhom čase tu máme opäť prípad, kedy sa autor neobťažuje členiť ho na odseky, takže pôsobí neučesane.

176. Výborné. Poviedka ma celý čas udržiavala v napätí, a to som vôbec nečakal, keďže hrdinom je desaťročný chlapec. Autor sa však dokonale vcítil do jeho duše a skvelo opísal jeho detský strach z nepoznaného, ba dokonca aj z hnevu rodičov. Maťo je napriek svojmu veku hrdina v pravom slova zmysle, pretože sa podujme nájsť stratenú sestru, aj keď ho len nedávno opantal strach z miestneho kanibala. Začiatok sa ešte nesie v relatívne príjemnom duchu letných prázdnin, ale veľmi skoro sa odhalí pravá podstata príbehu sa od toho momentu sa nepretržite veziete na vlne temnoty. Atmosféra, zápletka, postavy, prostredie, to všetko sa autorovi darí využiť naplno. Len po dočítaní som mal akýsi neurčitý pocit, že by sa žiadalo ešte aspoň stranu-dve navyše na dôslednejšie ukončenie príbehu.

177. Nie som si istý, či tu boli opisy súčasťou deja, alebo len epická zložka poskytla autorovi možnosť vyžívať sa v opisoch všetkého, čo sa naskytlo. Už zdĺhavá (rozumej nudná) úvodná pasáž dávala tušiť, že táto poviedka bude mať od dynamiky a akcie ďaleko. Hlavná postava rytiera bojujúceho proti drakovi mi bola ľahostajná, ba najradšej by som bol, keby ho drak spálil už na začiatku. Žiaľ, autor ma nepresvedčil svojím štýlom, obsahom ani postavami.

178. Znovu to, čo sa mi až tak nepáči. Málo vygradovaný dej, ale zato obšírne vysvetľovanie toho či onoho. Pritom základ príbehu vôbec neznie zle – skupina vedcov vo svojom Stredisku sústredí ľudí, ktorí už nemajú čo stratiť. Tam žijú, venujú sa rôznym činnostiam, všetko pod dohľadom lekárov. Ale ako to už býva, niečo napokon nie je v poriadku a hlavná hrdinka sa usiluje prísť veciam na koreň. Obávam sa, že nikdy neprídem na chuť dielam, ktoré začínajú opisom či úvahou. Radšej sa ako čitateľ zamyslím nad textom a dianím sám, než by mi musel autor všetko podsúvať. O úroveň vyššie poviedku vyzdvihuje aspoň dobre zvládnutá štylistika, autor má rozsiahlu slovnú zásobu a neváha ju využiť.

finale

151. Mrzí ma to, ale v tomto prípade ide o tak nedobre napísaný text, až som sa pri ňom bavil. Čítanie sa totiž zmenilo na hľadanie najbizarnejšie napísanej vety, a že ich bolo dosť! Príbeh nič moc, zase prebudenie, kde nikto nevie, kde je, čí je, a znovu sa ocitáme v akejsi sci-fi verzii s nacistickými vojakmi. Dejovo autor dieru do literatúry nespravil, ale ponúkam vám aspoň zopár perličiek z textu: „Avšak v mojom pohybe ma zastaví scenéria, ktorú zazrú moje oči.“ (Ešteže ju cez neho nezazreli cudzie oči). „Dlho som na rozmýšľanie však nemal, keďže si ma zrazu moji nepriatelia povšimli... A podľa rámusu, ktorý mojim útekom započal, tak som sa dovtípil, že oni ma začali loviť... Onedlho bol očný kontakt prerušený, keď mu explodovala hlava a navôkol mu tá istá výbušnina aj roztrhala celé jeho telo.“

 

152. Hororové sci-fi z prostredia stanice s tromi postavami, ktoré sa potýkajú s neznámou biologickou entitou. Už od začiatku sa autorovi darí budovať atmosféru a vydrží mu to až do konca. Priam cítite stiesnené priestory, úzkosť a strach. Ani samotné postavy nestoja bokom, najzaujímavejšou je z môjho pohľadu kapitán, bývalý kňaz, ktorý prestal veriť v existenciu boha. Autor má šancu osloviť širšie publikum, žáner preňho nie je cudzím teritóriom a vie sa v ňom ľahko pohybovať. Pôsobenie skupiny na stanici vyznieva vierohodne, a to tak funkcia kapitána, ako aj lekárky a technika. Tiež sa mi páčilo, že ide o poviedku, kde neviete vopred odhadnúť koniec. V niektorých pasážach by sa azda dalo ubrať z rozsahu textu, ale určite ide o jeden z vydarenejších kúskov.

 

153. Poviedka o tom, ako vlci „obsadili“ malú dedinku, ma pobavila ako máloktorá. Namiesto napätia sa autorovi darí vyvolať salvu smiechu, hoci to asi nebolo jeho zámerom. Opäť som mal pocit, akoby to bol text nevyzretého mladšieho autora, ktorého slovenčinári chvália za jeho slohy, a preto sa rozhodne prispieť svojou troškou do mlyna. Prečo nie, treba skúsiť šťastie. Námet to pritom nie je zlý, pri lepšom, skúsenejšom spracovaní by išlo o vydarený príbeh v štýle amerického seriálu Zoo. Keby, keby... Narábanie so slovami nie je celkom dychberúce, pravopis pokrivkáva ako po uhryznutí vlkom a ani tie postavy vás nijako nepresvedčia. A o ich nelogickom konaní ani nehovorím, to bolo zdrojom najväčšej zábavy. A dodatok na záver („Tak sa to stalo. Tak vlci obsadili západné Slovensko.“) bol už len čerešničkou na torte. Nepostrehol som totiž, ako ani prečo sa z maličkej pohraničnej dedinky na Záhorí dostali všade, ale to už asi nechal autor na predstavivosť čitateľov.

 

154. Nie som si istý, čo som to práve čítal. Bolo to všetko alebo iba nejaký fragment? Plánoval to autor dokončiť, alebo ho donútil čas poslať takúto verziu? Najprv sa nachádzame v byte hlavnej postavy, kde sa dozvie o zavraždenom chlapcovi, a potom sa ocitneme u nej v práci, kde sa prakticky veľa nedozvieme a dej nijako nepokročí. A tu to aj skončí. Bez zmyslu, pointy, akéhokoľvek posunu. A pritom začal autor ako-tak budovať svet, respektíve svety, takže základné kamene boli položené. Čo už.

 

155. Vynikajúce. Autor ma chytil na háčik na začiatku a pekne navíjal až po samý koniec. Zručne napísaná poviedka po všetkých stránkach – obsahovo, štylisticky, pravopisne. Svet izolovaného lovca spomienok odkrýva postupne, a napriek tomu, že on sám žije kdesi mimo bežných ľudí, dostaneme sa na rôzne miesta aj do rozličných časových období. Autor nepoužíva len svoju fantáziu, ale umne do príbehu zapojil aj reálne udalosti, čím dodal poviedke autentickosť a tým ešte väčšiu pútavosť. U mňa ide určite o jeden z najlepších textov.

 

156. Nechutná poviedka, ale v dobrom. Nechutná v zmysle zamerania hlavného hrdinu. Ide o nekromanta, ktorého vyhľadá zúfalá vdova v snahe dozvedieť sa viac o násilnej smrti manžela. Poviedka patrí k tým rozsiahlejším, ale našťastie, na rozdiel od iných, neobsahuje veľa balastu. Autor vie vystavať príbeh s dobre načasovanými zvratmi, nepodriaďuje všetko jednému či dvom momentom, ale udržiava pozornosť čitateľa neustále. Každých pár strán číha nejaké prekvapenie či odhalenie a ešte sa popritom stihneme pozrieť aj do minulosti postáv či okolností nekromantského „umenia“. Postavy sú dobre vykreslené a jedinečné, neodlišuje ich len meno, ale aj pôvod či spôsob reči. Stávajú sa tým živšími a poviedka čitateľnejšou. Občas sa dá natrafiť na nejakú pravopisnú chybu, ale väčšinou nejde o nič do očí bijúce.

 

157. Toto je doslova statická poviedka. Vzhľadom na hlavnú „postavu“ nemal autor veľa možností, ako naložiť s dejom, čo sa napokon na poviedke aj odrazilo. Neponúka žiadne zvraty, nabité udalosti ani gradáciu. Námet by sa skôr hodil ako úvaha na slohovú prácu, nie na plnohodnotnú poviedku. Nečudo, že sa autor uchýlil aj k opisom a rozjímaniu nad ľuďmi či zimnou prírodou, iné mu ani neostalo, ak chcel nejako text naplniť.

 

158. Za letným kráľom príde Zima, aby mu vzala iskru, ale on jej odolá. V tomto období pôsobilo prostredie deja príjemne mrazivo, ale inak si nie som istý, či poviedka disponovala nejakou ďalšou výhodou. Dej bol slabý, miestami rozvláčny. Súčasťou textu boli aj podivné skoky a pomiešané slová či vety. Neviem, či to bol zámer alebo zaúradoval technický škriatok, no iné poviedky sú v tomto smere v poriadku, tak ktovie...?

 

159. Toto je poviedka, ktorá ma asi najprepracovanejšiu hlavnú postavu, s akou som sa doteraz v rámci súťažných príspevkov stretol. Autor skvelo zobrazil vnútorný svet alkoholičky, jej bolesť, sebaľútosť, nenávisť a paranoju. Z jeho riadkov vyznieva skutočne ťaživá atmosféra, a to je mysteriózny nádych v podstate až nepodstatný. Napätie plynie z neistoty a postupného odhaľovania minulých udalostí. Nakoniec sa pristihnete pri tom, že ženu, čo sa podieľala na úpadku seba i rodiny, napriek všetkému ešte aj ľutujete. Autorský zámer bol naplnený do bodky.

 

160. Pri čítaní tejto poviedky som mal silný dojem, že ju autor písal o päť minút dvanásť a nezvládal pomaly už ani behanie prstov po klávesnici, nehovoriac o štylistike alebo snahe priniesť čitateľovi niečo zaujímavé. Pomaly som dostával alergiu pri každom tak, to, ten, tá, povedal a podobne... Autor by potreboval obohatiť svoje schopnosti aj o používanie otáznika na konci otázok namiesto bodky. Samotný príbeh o vyšetrovaní lúpeže v zlatníctve bol nudný a neprináša nič, čo by čitateľa buď zdvihlo zo stoličky, alebo – naopak – do nej priklincovalo. Autor mohol čas venovaný písaniu využiť prospešnejšie.

zabava graduje

Po čase je tu ďalšia várka. Tentoraz mi jej spísanie trvalo trochu dlhšie, pretože sa u mňa už znovu rozbehli pracovné povinnosti. Leto sa v tomto prípade pre mňa pomaly končí, a rovnako aj hodnotenia vašich poviedok. Ešte nás čakajú tri blogové príspevky, pokúsim sa vám ich priniesť čo najskôr, aby nikto nebol ukrátený :-)

 

141. Na prvý pohľad ide o poviedku o strojoch ako pomocníkoch v domácnosti, ktoré majitelia – vojnoví veteráni – využívajú na všetko možné. Ale autor má skvelú schopnosť zapracovať do deja aj čosi podprahové. V druhej vrstve ide viac o ľudí a ich vnímanie, túžbu po pochopení, aby sa necítili osamelo a opustene. Táto poviedka slúži na zamyslenie rovnako ako na pobavenie, pretože disponuje zaujímavým námetom, dej je priamočiary a bez zbytočných rečí. Čiarky si síce sem-tam vzali dovolenku, ale väčšinou ide o prípady, kde to až tak nebije do očí.

 

142. Nudný príbeh postavený na rozhovore psychicky narušenej ženy a malého chlapca. Teda, ženy postihnutej temnými silami, ktoré si zasadli na jej manžela. Otrasné dialógy, slabá štylistika, interpunkcia priamej reči písaná podľa nálady, otravné a nesympatické postavy. Mýliť sa je ľudské a táto poviedka to potvrdzuje.

 

143. Skupina zvolenských deciek vedie odboj proti mocným a zapredancom z vlastných radov. Myšlienka odporu či revolúcie je už pomerne obohraná, ale páčil sa mi motív únosu a zvrat s odhalením, kto ho má na svedomí. Inak ma to nechávalo chladným, začiatok bol navyše dosť rozpačitý, okolnosti univerza nejasné a znova musím podotknúť, že ak čitateľ nerozumie, čomu číta, nebaví ho to. A dnešný čitateľ je navyše natoľko rozmaznaný, že sa neraz ani nesnaží porozumieť a radšej siahne po niečom pochopiteľnejšom.

 

144. Poviedka písaná vo forme niekoľkých listov vlkolaka jeho sestre. Pri pohľade na formu som sa potešil, lebo som si myslel, že autor si dal záležať nielen na príbehu, ale aj na vizuálnej príťažlivosti textu. Ale už prvých pár viet ma vyviedlo z omylu. Štylistika má šancu stať sa postupom času o niečo lepšou, badať v nej zárodky vyjadrovania na akej-takej úrovni. Pravopis sa asi zľakol nebezpečných tvorov z príbehu a radšej sa ukryl kamsi do bezpečia. Príbeh o vlkovi ochraňujúcom svoju sestru sa celý čas snažil vyznieť veľmi napínavo, ale stroskotalo to na prehnanom pátose a prílišnom úsilí o dramatickosť. Miestami sa vyskytli aj dokonca aj isté nelogickosti (hrdinova matka vraj vedela vycítiť Bielych vlkov, ale nikdy žiadneho nevycítila, lebo už dávno neexistovali).

 

145. Pútavá poviedka zasadená do čias Slovanov, keď cez les putovali zlodej a vedma na úteku pred všemožnými „úradmi“ a lovcami odmien. Príbeh mi pripadal ako súčasť väčšieho celku, aj keď išlo o samostatný útvar. Pokojne by ale mohol byť rozvitý, a to oboma smermi – pred začiatkom i po konci. Celkom by ma zaujímalo, ako prebehla krádež kameňa, prípadne ako sa spomínané postavy zoznámili. Zápletka je jednoduchá, ale autor z nej dokázal vyťažiť maximum. Napriek tomu, že postava zlodeja bola už len z podstaty negatívna, vzbudila vo mne sympatie a držal som jej palce v boji proti temným silám. Počiatkom pasáže, kedy vedma odíde a zanechá ho samého, sa trochu vytratila dynamika, prospel by jej menší rozsah. Autorova štylistika sa už od úvodu javila na dobrej úrovni, preto ma viac ako pri iných textoch vyrušili občasné chybičky (napríklad kniežatstvo, radi namiesto rady pri označovaní žien, za prvé, za druhé atď. namiesto po prvé, po druhé...).

 

146. Konečne zas trochu humoru. A to dokonca v tej najnáročnejšej forme – v konverzačnej. Vtipy plynuli najmä z narážok na vek a zjavenie prapra...babky Ľudmily, ktorá je síce už sto rokov mŕtva, ale očividne tu má nejaké poslanie. Dej nie je nejako extra prepletený, zložitý či obsahujúci nečakané zvraty, ale poviedka ma zaujala hlavne autorským štýlom. Vítam texty s nadhľadom a iróniou, v konečnom dôsledku často vyznejú lepšie než tlačenie na dramatickú pílu, čo niekedy vedie k teatrálnosti a pátosu. Autor sa drží pri zemi a zo svojej devízy ťaží maximum.

 

147. Mysteriózny príbeh zasadený do vily v Trnave, pod ktorou sa nachádza tunel plný tajomstiev. Nezaujímavých, otrepaných, ba až nudných. Autorský štýl vás skôr uspí ako nabudí. Všetko začína opismi a pokračuje zameraním na bežné činnosti nového obyvateľa domu, ktoré však nemajú čím upútať. Stále čakáte, že sa niečo začne diať, a márne. Jedna postava v tomto prípade nie je ani zďaleka schopná utiahnuť dej, aj keď je slabý. Podľa okolností sa zdá, že príbeh sa odohráva v minulosti, ale pokojne by sa mohol odohrávať aj v súčasnosti či budúcnosti. Časové zaradenie totiž nie je nijako využité, a teda ostáva bez zmyslu. Nuž, duchárčina a temné sily sú častou témou a treba prísť naozaj s niečím nevšedným, aby to vybočilo z rámca.

 

148. Skvelá poviedka. Konečne po dlhšom čítaní text, ktorý bol dokonalý z hľadiska postáv, deja, nápadu, gradácie, prostredia... A to som si nemyslel, že by ma 90-ročný dedo mohol tak zaujať. Teda, keby nemal o desať viac a nevyliezol z okna... Tento hrdina však dokázal zjednotiť svet a po dlhých rokoch vyšiel na svetlo sveta, aby vystúpil v priamom televíznom prenose. Autor skvelo využil všetko, čo sa mu v tomto smere núkalo. Rôzni hostia, komunikácia moderátorky a režiséra, živé publikum... Aj samotná myšlienka jeho inovácie bola zaujímavá, a pritom taká jednoduchá. A pasáž, kde umieral starcov slepý ochranca... výborne zvládnuté písanie.

 

149. Stará čarodejnica príde do domu ďalšieho čarodeja, aby nezáväzne pokecali o starých časoch, ale ako sa ukáže, je za tým niečo viac. Práve tá úvodná pasáž, kedy len tak trkocú o starých známych, zabíja v čitateľovi záujem a vyznieva nepodstatne. Nie každému by sa chcelo čakať až do polovice, kedy dôjde k toľko očakávanému zvratu. Buď by to chcelo nejaký pútavý motív navyše, ktorý by zatiaľ udržal pozornosť, alebo vyrukovať s odhalením skôr a ďalej s ním ešte pracovať. Je to jeden z príkladov, keď autov má víziu toho, čo sa má udiať, a podriadi tomu všetko ostatné. Nemôžem mu však uprieť znalosť pravopisu a štylistiky, poviedka sa číta pekne a ľahko, po formálnej stránke je všetko v poriadku.

 

150. Ďalšia skvelá poviedka. A to v nej dokonca nie je jediná pozitívna postava. Samý vrah, násilník, sadista, zvrhlík, duch túžiaci po pomste za vraždu... Príbeh je plný krvi a priam nechutných obrazov, autor sa nebojí explicitného zobrazovania, ale ide o jeden z prípadov, kedy je aj násilie funkčné a dotvára atmosféru, nie je samoúčelné a nevyznieva desivo. Autor má navyše úžasný štýl, ktorý ma vtiahol už od prvých riadkov, a to iba opisoval cestu zasneženou krajinou. Tu mi však nevadili ani opisy, vychutnal som si každé slovo. Zvraty boli časté, koniec nejasný a osud postáv ma zaujímal napriek ich charakterovým črtám. Žáner mysteriózneho hororu autorovi pristane.

k veci131. Nie som si celkom istý, ktorý motív tu bol ťažiskový. Nečakané nanebovstúpenie troch percent populácie, spochybňovanie božej existencie alebo pohľad na obyčajnú ženu a jej vyrovnávanie sa so zvláštnou situáciou? Všetky sú totiž schopne prepojené a tvoria zaujímavý celok. To, čo sa najprv zdalo ako čisté sci-fi, sa neskôr mení na sondu do vnímania sveta staršej ženy. Ako to už býva zvykom, aj tomuto textu by prospela lepšia znalosť pravopisu či štylistiky, napr. pri vykaní. Keďže hlavná postava je slovenčinárka, patrilo by sa, aby ovládala tieto zákonitosti, inak poviedka stráca na autentickosti.

 

132. Poviedka ma svojím dejom celkom pohltila, a to je v podstate celkom jednoduchá. Aj tu ale asi platí, že práve v tom sa skrýva krása. I keď to je asi prisilné slovo vzhľadom na námet. Pätnásťročná Lucka naletí takmer dvakrát staršiemu Martinovi, ktorý ju obalamutí sladkými rečičkami. Ach, tá mladícka naivita... Musím povedať, že autori ich komunikáciu a Luciino postupné namotávanie zvládol na výbornú. Mám za sebou kvantum tínedžerských romancí a môžem zodpovedne vyhlásiť, že toto bolo omnoho lepšie ako žvásty, čo u nás bežne vychádzajú. Lucka sa primerane a logicky mení z dievčaťa s nadhľadom na podmanenú osobu bez rozumu. Čitateľ priam dúfa, že to dobre dopadne, ale vďaka úvodu vie vopred, o čo ide. To je trochu škoda, krátky prológ je písaný tak, že musí byť každému jasné, na čo má Martin v skutočnosti chuť. Autor sa tým pripravil o možnosť prekvapenia. A aj tie čiarky by ho mohli viac poslúchať...

 

133. Poviedka o siréne snažiacej sa preniknúť do sveta ľudí naráža na autorovu snahu všetko dôkladne vykresliť. Pasáže o Leslienom vyčíňaní sú napísané obstojne, ale zvyšok tvorí niekedy pocitovo nekonečné opisovanie toho, ako objavuje vymoženosti civilizovaného sveta. Pre dej a jeho vyvrcholenie je to prakticky nepodstatné, je teda zbytočné venovať tomu toľkú pozornosť. Aj láska medzi Leslie a Jacksonom bola akási silená a neprirodzená. Neveril som, že sa tak hlboko zamiloval do beštie, čo mu pred očami krvilačne skántrila kolegov a potom ďalej vyvádzala aj na pevnine. Teda ak nebol v skryte duše rovnaký psychopat. Aspoň že štylistika a pravopis boli na prijateľnej úrovni. Miestami by si však rozsiahlejší text zaslúžil väčšie členenie na odseky.

 

134. Skvelá fantasy poviedka o dobytí mesta nebezpečnými tvaromágmi. Užíval som si každú vetu, autor má talent udržať vás v napätí aj pri opise bežných vecí. Robí to zaujímavo a s ohľadom na čitateľa. Postavy, aj keď pre krátkosť textu nemajú veľa priestoru, si vás získajú. Oceňujem aj to, že netušíte, kam príbeh povedie a ako skončí. Boje a mágia vyznievajú uveriteľne a nie ako paródia, čo sa žiaľ, v dielach sem-tam vyskytne. Ťažisko je práve na nich, je tu naznačené pozadie celého magického sveta, čo by si možno zaslúžilo väčší prienik. Som však spokojný, konečne po istom čase vydarená poviedka v tomto žánri.

 

135. Typická duchárčina, ktorá neprináša nič nové, ale (aspoň v úvode) milo prekvapí dobre vybudovanou atmosférou. Začína zhurta, mladý chalan chce utiecť z bytu, ale neznáma ho sila ho udržuje vnútri a ničí všetko, čo jej príde pod ruku. Potom počiatočne nastolená akcia trochu upadá, no dočkáme sa niekoľkých podarených momentov, ako entity v zrkadle či dušu snažiacu sa zabiť spiace telo. Postupne sa dynamika vytráca, záver bol ako vystrihnutý z kriminálok, kde páchateľ držiaci zbraň začne hrdinom vykladať, čo a prečo vlastne robil, akoby bol na skupinovej terapii. Autor sa tohto mohol vyvarovať, dlhší prehovor po predošlej prevahe autorskej reči pôsobil skôr rušivo, i keď chápem, že bolo treba vysvetliť, čo je vlastne vo veci.

 

136. Zase upíri. Teda jeden. Ale aspoň sa ocitol v zaujímavejšom prostredí, a to počas druhej svetovej vojny, počas ktorej padlo sedem Nemcov do ruského zajatca. A nikto nemôže byť – a ani nie je – v bezpečí pred krvilačnou bytosťou. Ide v podstate o klasickú postupnú vyvražďovačku, ale autorovi sa nedá uprieť znalosť reálií, vďaka čomu je príbeh omnoho pútavejší a má lepšiu atmosféru ako iné, podobne ladené poviedky pracujúce s tínedžermi. Nech si však dá autor pozor na slová front a fronta, pretože to druhé je jednak české slovo, a jednak ide u nás o hovorové označenie radu, takže ich zámena vyvoláva v texte nechcene zábavné asociácie. Ale tých bohemizov by sa našlo viac, napr. kľudný, doprovod, atď. Inak je ale štylistika na dobrej úrovni, autor využíva bohatosť slovnej zásoby v plnej miere.

 

137. Odvážna bojovníčka bojuje proti temnej démonskej sile a zvíťazí. Veď ako inak. Vzhľadom na častý námet aj priebeh deja a nie veľmi originálne postavy ma poviedka nebavila. Nepreliezla cez priemer, neponúkla nič nové a rýchlo skončí v zabudnutí. Aspoňže brat hrdinky na konci umrel, už som sa bál, že to bude priveľmi presladené.

 

138. Prvá poviedka, ktorá sa zaoberá vlkolakmi. Už som ani nedúfal. Spolu s upírmi ich považujem za základ fantasy pre mladých (áno, je to evidentný vplyv Twilightu a Upírskych denníkov, v lepšom prípade série Underworld). Nejde však o romantickú brečku, ale o kvalitnejší príbeh postavený na trojici výskumníkov, z ktorých jeden sa dočká premeny. Dej je zasadený do rumunských Karpát, čo samo osebe poskytuje ohromný priestor na vybudovanie primeranej atmosféry. A celkom sa to podarilo. Najmä úvodná pasáž o stopovaní vlkolaka v nočnom lese dokáže čitateľa príjemne navnadiť. A nedošlo ani k postupnému úpadku, ako sa to neraz stane pri iných poviedkach. Autor jasne definuje začiatok, prostriedok a koniec, takže príbeh je vyvážený a baví vás po celý čas.

 

139. Keď som uvidel názov, trochu som sa zhrozil, že už v ňom je chyba. Ale nie, išlo o autorský zámer, ktorého zmysel sa odhalil v celej svojej kráse. Ej, to bola teda jazda. Hrozná predstava o možnej budúcnosti, rozpínavosti Slovenska a vzostupe strany, ktorá vyvoláva asi najväčšie reakcie. Cez hlavnú postavu zaznieva odpor voči jej predstaviteľom aj posluhovačom, niekedy autor zachádza až do prílišných explicitností, čo zas textu viac škodí než prospieva. Vulgárnosti majú byť použité funkčne... Inak sa mu však podarilo vystihnúť mnohé črty, ktorých obmeny kolujú vo veľkom aj na sociálnych sieťach. Sám príbeh je jednoduchý, no podaný pútavo a čitateľ je zvedavý, kam to celé dospeje.

 

140. Milá, úsmevná poviedka o chlapcovi a samičke ovce s mužským menom s absolútne neženským správaním. Znie vám to zmätočne? Na prvé počutie možno, ale dej je veľmi jednoduchý, a pritom zábavný. Ovca Dušan presvedčí gamblera Ignáca, že je vyvolený, aby zachránil svet, a tak sa vydávajú na nočnú výpravu. Jadro teda tvoria udalosti a rozhovory medzi týmito dvoma postavami. Okrem záverečného súboja s capom vám nič extra v pamäti neutkvie, u mňa sa v nej usídlili ešte dve nezrovnalosti. Ako dokázal Igy len tak vyliezť do okienka vo výške dva metre a ešte tadiaľ neskôr prepchať aj Dušana? A tiež som si nevedel predstaviť, ako sa mohla niekoľko metrov kotúľať (!) skriňa po tom, čo do nej nechtiac narazila ovca. Chce to ešte trochu práce s textom aj s nápadmi a autor bude časom na dobrej ceste.

130Neviem, ako je to u vás, ale na mňa začína to leto pôsobiť už aj trochu utlmujúco. Áno, priznávam, stáva sa zo mňa lenivá voš, ktorá by celé dni iba ležala, čítala a pozerala telku. Aspoň sa môžem vyhovoriť na vaše poviedky. Ako inak by som im mohol venovať plnú pozornosť, no nie? Ostáva nám ich (keď neberiem do úvahy túto várku) ešte 48. Ale sa nám to pekne míňa. Som zvedavý, komu bude patriť poviedka, na ktorú príde rad ako na poslednú. Ktovie, či bude platiť staré známe - to najlepšie na koniec?

 

121.Zbytočne rozťahaná poviedka, ktorá v úvode vzbudila záujem dobrou atmosférou, ale napokon akoby nikam neviedla. Hlavná postava Peter prichádza do motela, kde niet v pokročilej hodine ani živej duše, okrem príťažlivej ženy so zvláštnym amuletom v bare. Keď sa však začne viac rozvíjať fantazijná línia príbehu, už ma prestával baviť. Prvá pasáž bojujúcich bytostí bola ešte celkom zaujímavá, ale potom začala pôsobiť roztrieštene, na scénu prišli zdĺhavé reči autora a čitateľ ostáva čoraz zmätenejší z toho, čo sa deje. Záverečná bodka so smrťou sa mi už zdala prehnane silená, nezdalo sa mi, že by išlo o prirodzený vývin deja či vedomý autorský zámer. Jednoducho som mal dojem, že sa to tam proste autorovi z nejakého dôvodu hodilo, lebo inak to ukončiť nevedel. Nabudúce by bolo azda vhodnejšie rozvíjať hororový prvok, ako to bolo budované v úvode, než to tlačiť do fantasy.

 

122. V tejto priemerne dlhej poviedke sa toho až tak veľa neudeje. Autor si však dal námahu obkecať toho čo najviac, aby priblížil čitateľovi vnútorný stav hlavnej postavy a sveta, v ktorom žije. Sci-fi príbeh nadhadzuje myšlienku paralelných svetov a ich prienikov, robí to však chladne a – dovolím si povedať – nezáživne. Úvod je až priveľmi rozťahaný, a to sa hrdina prakticky len prebúdza do nového dňa. Ako východisko na uvedenie do problematiky je to slabé. Čo sa však nedá uprieť, je vyjadrovanie a znalosť pravopisu. V tomto smere bolo poviedku radosť čítať, po technickej stránke v nej nič nepôsobilo rušivo

 

123. Uf, ja ako zarytý odporca hmyzu som mal veru čo robiť pri poviedke, kde sa to ním len tak hmýri. Osamelý dôchodca zatúži po tom, aby po sebe niečo zanechal, a rozhodne sa vypraviť svoju krv do sveta. Preto dovolí všemožnému hmyzu, aby sa z neho ponúkol. Jednoduchá poviedka s jedným námetom je pohlcujúca a nechutná zároveň. V dobrom slova zmysle. Využíva prirodzený strach človeka (čitateľa) a tiež túžbu neostať anonymný (postavy). Autor sa nevenuje iným motívom ani postavám, ide o niečo komornejšie, ale zato sugestívnejšie čítanie.

 

124. Romantické sci-fi, kde je dôraz kladený najmä na prvú charakteristiku. Niektorí ľudia majú v sebe dve duše – vlastnú a reinkarnovanú. A Anne, hlavná postava, si v sebe nesie Rose z 19. storočia. Tají to však, pretože inak by sa nemohla zúčastniť vesmírneho programu. Lenže keď sa dostane na loď, zistí, že ktosi má v sebe dušu človeka zodpovedného za Rosin tragický koniec. A Anne si v boji proti nemu nájde, samozrejme, aj lásku. Trošku presladený príbeh, nesúci sa na vlne young adult, kde sú hrdinky odvážne a neohrozené a všetci chlapci krásni, príťažliví a silní. Nájdeme tu aj viacero iných vžitých klišé, ale tiež musím povedať, že sa mi poviedka čítala celkom dobre, aj keď odhalenie „nositeľa“ prišlo pomerne skoro a v závere nedošlo teda k žiadnemu prekvapeniu. Je to proste jednoduché čítanie, kde sci-fi námet slúži skôr ako kulisa pre rozvoj citov a je určené hlavne romantickým dušiam.

 

125. Fantasy rozprávka a poviedka, ktorá znovu neprináša nič nové a ponúka len obohrané námety. Nespravodlivo odsúdená hrdinka sa spojí s drakom, aby porazila jeho zlého brata a získala späť svoje kráľovstvo. Opäť tu máme osudové predurčenie, nevyhnutný šťastný koniec a nedôveru vo svoje schopnosti. Ale pár vetičiek o nutnosti viery v samého seba to ako obvykle napraví... Miera originality je slabá, nezachraňuje to ani jednoduchá štylistika. Autor ešte potrebuje dozrieť na lepšie diela.

 

126. Krátka poviedka o agentoch cestujúcich časom, respektíve o náborárovi, ktorý chce zlanáriť šikovnú Japonku v okamihu pred výbuchom jadrovej bomby v Hirošime. Výborný námet a dokonca aj s nečakaným zvratom. Škoda, že sa autor viac nepovenoval celkovej mytológii a väčšmi nerozvil príbeh. Ponúkalo sa mu predsa toľko možností! Každopádne aj na tom malom priestore sa mu podarilo vytvoriť postavy, o ktorých osud som mal obavy. Moju pozornosť akurát vyrušila už kdesi predtým spomínaná zámena slova „sem“ slovom „tu“. Keď sa to stalo už druhýkrát, nevyhol som sa otrávenému povzdychu.

 

127. Mladú ženu trápi jej duša, a keď sa ospravedlní ľuďom, ktorým ublížila, je všetko v poriadku. To je všetko. Nudný príbeh (hoci ide asi o silné slovo), nulové stupňovanie, nezáživný štýl... Hlavná postava polovicu poviedky prespí a do rovnakého stavu som sa dostával pri čítaní aj ja. A možno aj autor, lebo miestami sa dá natrafiť na zaujímavé časové údaje, ako napr. pol jednej nadránom. Neskôr, keď už ráno skutočne nastalo, spomína na „včerajší“ zážitok, pritom už to bol ten istý deň a pod.

 

128. Žena dala mužovi deň pred Vianocami na večeru mäso z jeho milenky. A znovu nič viac. Začínam mať dojem, že táto várka poviedok obsahuje minimalistické kúsky snažiace sa o razantné krátke zážitky. Na mňa osobne však nijako nepôsobia. Táto poviedka sa aspoň vyznačuje celkom dobrým jazykovým spracovaním, autor určite má na to, aby vytvoril aj dlhší text, ktorý dokáže vtiahnuť čitateľa živšími postavami a pútavejším dejom. Tento príspevok sa ani netvári nejako súťaživo, akoby vznikol z náhleho rozmaru čosi napísať. Už na prvej strane sa navyše dalo tušiť, kam situácia povedie. Žiadne prekvapenie sa nekoná, i keď snaha o to tu v závere je.

 

129. Ach jaj. Pevne verím, že toto bola iba recesia, pretože táto „poviedka“ by mi nedávala zmysel, ani keby som bol zhúlený. Ba mal som pocit, že autor si možno pred písaním či počas neho tiež niečím vypomohol. Text bez ladu a skladu, o ničom, s jedným dlhým odsekom, ktorý ho obral o pár minút života jeho písaním a mňa jeho čítaním. Ešteže to bolo také krátke... Najprv som si myslel, že poviedke chýba názov, ale potom mi došlo, že aspoň ten bol viac než presný. Ale štyri slová, žiaľ, na (aspoň minimálne) dobrý dojem nestačia. Nech sa páči, aspoň malá ochutnávka brutálnej štylistiky: „Sedím v tieni a vidím duchov a duchovia ma chytajú za vlasy a potom sa preberiem a zistím, že duchovia nie sú... A vložím hlavu do pohára a pohár zatvorím a zistím, že pohár nie je... A vidím ruky, a tie ruky držia moje ruky.“

 

130. Autor píše o tom, ako postava píše o tom, ako spôsobila koniec sveta. Nejde o klasický príbeh, iba o prerozprávanie udalostí, ktoré sa odohrali v dlhšom časovom rozmedzí. Tým sa vytráca pútavosť aj dynamika. Škoda, že si autor nezvolil radšej jednu-dve konkrétne situácie z jeho rozprávania a nerozvil ich do dlhšieho textu s poriadnou dávkou napätia a zvratov. Možností by mal na to vzhľadom na tému neúrekom. Mrzí ma nevyužitý potenciál, rád by som si prečítal aj čosi hlbšie a prepracovanejšie.

od desiatichO Slovákoch sa často hovorí, že radšej kritizujú, ako by mali niečo pochváliť. Často to vídam aj v knižnom svete, niekedy sa zdá, že čitatelia venujú s väčším potešením svoj čas štipľavým slovám ako pozitívnemu hodnoteniu. Tento nepekný fenomén som si uvedomil pri písaní dojmov jednej z poviedok. Išlo z mojej strany o rozsiahlejší text venovaný podpriemernému príspevku. A musím priznať, že sa mi písal ľahšie ako sa sem-tam rodia tie kladné. Žeby som už aj ja prepadol stereotypu v našej (vraj) náture?

 

111. Škoda, že poviedka sa dramaticky rozbehla až krátko pred koncom. Autor sa tak pripravil o možnosť priniesť dynamické čítanie, namiesto toho venoval úvod zbytočným (a vôbec nie zaujímavým či podnetným) úvahám. Následne mu pád upratovačky zničenej životom poslúžil ako východisko k ďalším exkurzom do jej psychiky, čo opäť nepôsobilo práve pútavo. Až po jej smrti sa dej skutočne rozbehol, ale pôvodný dojem to zlepšilo len trochu. Tiež som mal dojem, že autor patrí do skupiny tých, ktorí si po sebe text neprečítali práve svedomito. Dôkazom sú márne chybičky a kostrbaté vety, ktorých zmysel mi mierne unikal („Keď však syn šéfa, ktorý prebral velenie zoo, nahnevalo ho, keď zoskratovala pri upratovaní jeho kancelárie, všeobecne sa správal k zamestnancom despoticky a ani plat nestál za veľa.“)

 

112. Autor prejavil ohromnú dávku fantázie. Konečne zas poviedka, kde nehrajú hlavnú úlohu ľudia alebo im podobné bytosti, ale... hydina. Áno, hlavnými postavami sú dva kohúty a jedna sliepka na vesmírnej výprave, ktorá sa dostane do kontaktu s homo sapiens sapiens. Vzhľadom na prirodzenosť človeka je zrejmé, že to pre nich nedopadne dobre, ale nič to. Ako čitateľ som si naplno užil nevšednosť zápletky aj hru so slovami, ktorú autor naplno využil. Umne spojil aj minulosť s prítomnosťou, navzájom sa doplnili a vyústili do tragikomického záveru v duchu celej poviedky. Palec hore.

 

113. Jaj, kedy už násťroční nadšenci pochopia, že vlna upírov je už dávno pasé? A ešte očividné opičenie sa po nich, ktoré nevyznieva ani trochu zaujímavo, ale skôr... nechcem povedať trápne, no nič vhodnejšie mi nenapadne. Hlavná postava Cassie je bohatá, rozmaznaná (a podľa správania aj dosť hlúpa) stredoškoláčka, typická kráľovná plesu. Z textu priam prýšti inšpirácia americkými snímkami, žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Do školy nastupuje nový chalan, z ktorého sú všetci hotoví. Klišé ako hrom. A neuveríte, ale je to upír! Deju sa nebudem viac venovať, nebudem opisovať niečo stokrát prevarené. Štylistika slabučká, pravopis na rovnakej úrovni. Tiež sa mi žiada povedať, že som pomaly alergický na zamieňanie slova „sem“ slovkom „tu“. Postavy sú jedna veľká chyba, od spomenutých vžitých stereotypov až po nelogické správanie. Napríklad nechápem, prečo matka v školský deň nezobudila Cassie, nech ide do školy. Ešte ju dobreže nepochváli a prinesie jej obed do postele, aby sa mohla napapať a nerušene spinkať až do ďalšieho rána. A to už bola upírkou, nemala by byť v noci hore? Teraz si musím dať pri čítaní poviedok krátku pauzu, aby vyprchali tieto negatívne dojmy...

 

114. Spočiatku zaujímavá poviedka s dvoma na pohľad odlišnými príbehovými líniami sa zmenila v závere na nudný dialóg. Najprv sa stretneme s mužom putujúcim púšťou a napriek tomu, že samotný pochod nie je dynamický, autor ho dokáže podať pútavo. Strieda sa navyše s napínavým väznením vojaka, ktorý sa usiluje dostať na slobodu. Autor dokáže vyburcovať čitateľovu zvedavosť, jednak netuší, ako ktorá línia dopadne, a jednak chce vedieť, ako súvisia. Škoda, že záver nie je ohromujúcejší, ale ustrnie v prechode duše na druhý svet. S ohľadom na predošlé námety som ostal sklamaný a musel som sa pýtať – to je všetko?

 

115. Príbeh má skvelé dejisko. Je zasadený do obdobia bojov medzi Grékmi a Peržanmi a ja ako fanúšik antiky som pri tom zistení zaplesal od radosti. Až kým ma z nej neprebudil autorský štýl. Text pôsobí neotesane, akoby bol písaný na kolene, priama reč písaná s pomlčkami namiesto úvodzoviek len umocňuje ten dojem, pretože sa v rámci rozsiahlejšieho odseku niekedy stráca, až nie je jasné, čo je ešte priama a čo už uvádzacia reč. Ani hlavná postava si nedokáže získať vaše sympatie, práve naopak. Miestne a časové reálie sú však celkom zvládnuté, čo poviedku vyzdvihuje kvalitatívne nahor. Vzhľadom na spomínané mínusy však neprekračuje priemer.

 

116. Názov poviedky jedným slovom dokázal vyjadriť stav, v ktorom sa niekedy nájdem aj ja sám. A autorovi sa podarilo vyvodiť myšlienku jeho dôvodu celkom presne a nenútene – treba niečo robiť, nie iba zaháľať. Poviedka nemá nejaký extra dej, nenachádza sa tu jediný zvrat, plynie až príliš pokojne. Je tu niekoľko náznakov zaujímavých námetov, ako napríklad bisexualita hlavného hrdinu, možnosť nikdy nepracovať, pretože každý má toľko peňazí, koľko potrebuje, či prienik do knižného sveta. Lenže každý z nich ostal len povrchným pošmyknutím a neprináša nič hlbšie. Ide len o kladenie jednej situácie k druhej a odrazu je z toho ako-tak súvislý text. Napriek tomu sa číta ľahko, badať tu potenciál, len treba zapracovať „dravosti“ príbehu.

 

117. Nepochopil som. A to som čítal dosť pozorne, pretože úvod ma poriadne navnadil. Scéna stretnutia hlavnej postavy so Šéfom, ktorý mu výhražne pohodil fotky jeho rodiny, mala čosi do seba. Ale následné presunutie sa domov už prinieslo so sebou rozčarovanie a zmätok. Priznám sa, že vôbec netuším, kam sa posunul príbeh, čo tým chcel autor povedať, čo bol sen, čo skutočnosť, a či tam vôbec hral úlohu nejaký sen. Tiež nie je vôbec jasné, prečo sa chcel Šéf hrdinovi pomstiť. Čitateľ by niekedy rád poznal okolnosti deja, aby ho lepšie pochopil a zžil sa s postavami. Ak tápe a na konci nevie, o čom poviedka vlastne bola, vytráca sa jej zmysel.

 

118. Nemám veľmi rád príbehy, pri ktorých tušíte, že sú iba snom či výplodom niekoho fantázie, a nakoniec sa to aj potvrdí. Akoby sa tým znegovalo všetko, čo ste dovtedy čítali a prežívali spolu s postavami. Autori to berú ako hru, „nečakaný“ zvrat, ale podľa mňa tým skôr zabijú celý príbeh. Rovnaký rozpačitý dojem som mal preto aj z v poviedky, ktorá si vzala na paškál krtkov a ich ťažký údel. Príbeh v hlavnej úlohe so zvieratami sme tu už mali (sliepky a kohúty) a nevyhol som sa malému porovnávaniu. Oba mali výborné východiská, len škoda, že táto konkrétna poviedka neostala na nastolenej ceste. Podobne ladených dejov je neúrekom, autor mal radšej ťažiť z prvotnej originality.

 

119. Jedna z rozsiahlejších poviedok, ale pocitovo mala tých strán viac. Priznám otvorene, nebavila ma. Nemá dobre vystavaný príbeh, čitateľ sa stráca, hlavná línia sa začne odvíjať prineskoro. Opäť tu máme detektíva a prípad, tentoraz ale v roku 2055, keď sa svet potýka s Chorobou a rýchlym starnutím. Hlavná postava, detektív Armin, na vás už od začiatku pôsobí nesympaticky a otravne, čiže ak má ťahať celý dej, je to dosť nanič. Aj z antihrdinu sa môže stať niekto, komu držíte palce, ale toto nie je ten prípad. Ani atmosféra sa nedarí autorovi budovať tak, ako zrejme zamýšľal. Mrzí ma to, spojil sa nevyužitý potenciál s priveľkým sústom.

 

120. Kvalitné sci-fi, ktoré obsahuje aj zábavný pohľad na ľudské vzťahy a popkultúrne narážky. Základom je vesmírna misia s tromi rôznymi veliteľmi, pričom ústrednou postavou je Peter s nelichotivou prezývkou Forrest, ktorú mu dal ďalší premúdrený veliteľ. Práve on je zdrojom zvratov aj záverečného uspokojenia čitateľa, pretože dostane, čo si zaslúži. Trochu ma len zarazilo, že Peter nepoznal film Forrest Gump, keď ho autor vykreslil ako filmového a seriálového maniaka. Ide však o jedinú chybičku krásy, autor dokonale zvláda prácu s textom a situáciami, ktoré nie sú prvoplánové, ale zakaždým ponúkajú hneď niekoľko námetov.

devat statocnychTáto várka hodnotení obsahuje doteraz asi najväčší počet kvalitne napísaných poviedok. A popri nich sa zviezol aj jeden chudobný príbuzný, aby sa nepovedalo. Badať tu väčšiu mieru originality, práce s textom, slovami aj so samotným čitateľom. Vidieť, že niektorí autori si zakladajú nielen na vlastnom štýle, ale aj na zrozumiteľnosti poviedok. Nezabúdajú na to, že ich texty bude (snáď) aj niekto čítať, a podľa toho i píšu. Každý pisateľ by mal byť, prirodzene, aj čitateľ. Naopak to, našťastie, neplatí...

 

101. Táto poviedka sa nesie na vlne všemožných bytostí, ako sú upíri, anjeli a podobne, v tomto prípade ide konkrétne o miešancov ľudí a vtákov. Áno, správne, pokusy mali za následok vznik ľudí s krídlami. A rôzne druhy bojujú proti sebe vo vojne. Hlavný hrdina Havran má byť akýmsi prototypom dobrého Havrana, ktorý sa – ako inak – vymyká bežným štandardom, lebo chce milovať, filozofovať, žiť naplno, vnímať farby... Príbeh spočíva vo viacerých situáciách, ktoré nasledujú jedna za druhou, a chýba tu ucelenejší dej. Havran si však nezíska vaše sympatie, jeho konanie je zbrklé, nepremyslené a navyše aj dosť sebecké, čiže koniec je viac než očakávaný a zaslúžený. SPOILER – Havran umiera ako postava asi najdlhšie zo všetkých poviedok. Tam, kde to iní autori odbijú jednou vetou, tu sa dočkáme až patetického uvažovania a mystiky. Pôsobí to nesúrodo a nevyvážene.

 

102. Hororová poviedka, ktorá ma skvelú atmosféru, výborne vystavaný príbeh a spracúva hneď niekoľko zaujímavých námetov. Ten hlavný sa mi okamžite dostal pod kožu, aj keď ho autor neodhalí hneď v úvode. Najprv je tu malé klišé o tom, ako hrdinka príde do opusteného domu po starých rodičoch, kde to priam dýcha úpadkom. Potom sa presúvame retrospektívne do minulosti, keď tam ešte Eva ako malá žila aj s bratom, a začne sa tá poriadna „zábava“. Ich stará mama bola teda poriadna sekera (ten výraz mi s ohľadom na dej pripadá pomerne morbídny). Keltské nálezisko, stará studňa, záhadné sily, dokonca príde na rad aj domáce násilie a smrteľná choroba. Pre mňa ide zatiaľ o najlepší hororový zážitok v rámci poviedok.

 

103. Som nadšený. Rozprávka s malým nádychom hororu a postavou starej tetky, ktorá má v sebe viac „chochmesu“ ako mnohí mladší hrdinovia, ktorí sekajú hlava-nehlava. Poviedka s tematikou vodníctva tu už raz bola a tiež patrí medzi vydarené. Táto téma, inšpirovaná tradičnými povedačkami, je očividne celkom vďačnou. Tetka si v sebe nesie lásku k dávno mŕtvemu mládencovi, ktorá ju napokon privedie k boju s bytosťou v rybníku. Páči sa mi, ako sa autor pohral s mytológiou príbehu a ponúkol aj pohľad na to, ako sa z vodníka stal taký zákerák. Pohľad do minulosti mal svoje opodstatnenie a súvisel priamo s prebiehajúcimi udalosťami v prítomnosti. Jednoducho, všetko od deja cez postavy až po štylistku a pravopis krásne zapadlo na svoje miesto.

 

104. Dievčina sa chce veľmi okúpať, a keď sa konečne ponorí do vane, akýsi prelud stareny sa ju pokúsi utopiť. Čakáte, čo príde ďalej? Nič. To je všetko. Ja som to zhrnul do jednej vety, autor na to potreboval pár strán. Nečudo, nudný dej je doplnený zbytočnými odbočkami a opismi úkonov, pri ktorých som sa pýtal, či to autor naozaj považuje za podstatné, nebodaj zaujímavé? Nestačí povedať, že postava sa vyzliekla, treba dopodrobna opísať, ako si dáva dolu každučký kúsok oblečenia. Brrr. Poviedka nie je zvládnutá príbehovo, štylisticky, pravopisne, skrátka nijako.

 

105. Pri čítaní tejto poviedky mi po celý čas pohrával na tvári úsmev. Autor má zmysel pre iróniu a je jasné, že sa svojou tvorbou snaží v prvom rade pobaviť a neašpiruje na vysoké umelecké hodnoty. A práve v tom spočíva jeho výhoda. Príbeh o sedemnásťročnom chalanovi, ktorému počas cesty zo záťahu narastú krídla, nepatrí síce k tomu najlepšiemu, ale určite nedosahuje ani protipól. Autor nemá ešte vybrúsený jazyk, vidieť to na niekedy kostrbatých vetách, sem-tam zlom skloňovaní a pravopise, ale zato vie využívať v dialógoch naplno hovorovú reč. Angelman je ako postava celkom fajn, držíte mu palce, najmä preto, že je neskazený, chce vykonávať spravodlivosť a ako odmena mu stačí nejaký ten pohárik a (vysnený) zástup žien. Je to milý príbeh, ktorému by prospelo skrátenie, ale vďaka jeho dynamike sa číta rýchlo.

 

106. Už druhá stredoveká fantasy poviedka, ktorá sa u mňa predrala na popredné priečky. Opäť sa dočkáme bojov, vzťahov medzi príbuznými rytiermi, legendy o hradisku a pekelných bytostí, ale všetko je znovu písané živým, pekným jazykom, ktorý vás vtiahne do deja už svojím až naturistickým úvodom. Začiatok pôsobí snovo, ale postupne dej graduje a dočkáme sa poriadnej bitky medzi Kysučanmi, Tatármi a besmi. Sebeslav a Mudrc ma nadchli, pripomínali ma Artuša a Merlina. Autor zvládol tému aj stavbu textu, tu nie je čo vytknúť.

 

107. Na hororovej poviedke ma zaujali dve veci – vynikajúca atmosféra a prostredie okolia Banskej Bystrice. Dej sa navyše odohráva v roku 1946 a skupina lovcov poľuje na bývalých nacistov a Banderovcov. A neskôr je poverená vyšetriť vraždy na strednom Slovensku. Autor skutočne vie, ako budovať napätie, svojím štýlom vás opantá a vtiahne do deja. Možno by textu nezaškodilo viac dialógov, ktorých je tu minimum. Zrejme to však bol zámer, aby bola poviedka hutnejšia. Škoda, že zážitok z čítania bol prerušovaný pravopisnými a gramatickými chybami, mrzí ma to vždy o to viac, ak sa vyskytujú v inak vydarenej poviedke. Tiež neviem, prečo bola každá kapitola označená číslom 1. Ako obyvateľ Banskej Bystrice si však dám určite pozor, ak sa vyberiem na výlet do okolia. Nerád by som skončil ako potrava iných ľudí...

 

108. Mal som pocit, akoby som čítal úvodný diel série Nástroje smrteľníkov. Poviedka je postavená na rovnakom koncepte mladého človeka (v tomto prípade chlapca, nie dievčaťa), ktorý sa z ničoho nič ocitne vo svete, čo je iným utajený. Vidí medzi ľuďmi démonov a bojuje proti nim. Spoznáva podobne založené „bytosti“ a pridá sa k nim. Ako inak. Jednoduché, neoriginálne, už mnohokrát spracovaná téma aj príbeh. Žiadalo sa mi dodať, že na iný spôsob, ale nebola by to pravda. Ani vyjadrovanie nedosahuje veľké kvality, ale nepochybujem, že medzi mladými čitateľmi odchovanými na stále atraktívnej young adult literatúre by si táto poviedka našla svojich čitateľov. Ale aj oni by si predsa len zaslúžili niečo kvalitnejšie. Napríklad aj spomínané Mesto z kostí.

 

109. Zvláštna poviedka. Chválim autora za nezvyčajného rozprávača, ktorý sa vymyká bežným rámcom a je vo forme „ty – rozprávania“. Prihovára sa priamo čitateľovi, ktorý akoby bol zároveň aj hlavnou postavou. A to je asi jediné, čo ma zaujalo. Na môj vkus tu bolo priveľa obkecov, ktoré spomaľovali dej, ktorého tu už beztak bolo pomenej. Hrdina sa potýka so stratou sestry, návštevou tajného predstavenia... Autor sa však viac zameral na formu, na vyvodenie myšlienok, očarenie čitateľa svojím štýlom a jazykom... a poviedka ostala bez duše.

 

110. Vynikajúce. Keď som zbadal na začiatku údaj 1946, pomyslel som si, že toto tu už niekoľkokrát bolo. Ale nie! Autor ponúka inú verziu reality, ako ju poznáme. Tak trochu sa približuje svetu z diela The Man in the High Castle, len s tým rozdielom, že Tretia ríša vojnu naozaj prehrala. Ale Nemci pomaly vyvíjajú nebezpečnú zbraň, a tak sa mocnosti musia spojiť a znovu zaútočiť... Skvelý námet, výborná atmosféra, postavy sú z mäsa a kostí. A to doslova, v príbehu sa mihnú reálne osobnosti a dej dopĺňajú funkčne a nenásilne. Poviedka sa číta jedna radosť. Konečne niekto, kto ovláda aj postupy policajného vyšetrovania a nespolieha sa iba na to, čo videl v amerických kriminálkach. Autorovi držím palce, zaslúži si patričnú pozornosť.

stokrat rovnakoTouto várkou sme dosiahli hranicu stovky poviedok. Už ideme z kopca, ale to, našťastie, neplatí o vašich textoch. Opäť tu máme lepšie aj menej lepšie kúsky, ale inak si to ani predstaviť neviem. Všímam si častý jav - mnohí autori sa nechávajú príliš zväzovať ustálenými motívmi, východiskami, neprinášajú tak nič nové, osobité, hoci ich poviedky môžu byť napísané skvelo. Ale v konečnom dôsledku ustrnú a ničím výrazným nezaujmú. Nechcem ich však hádzať do jedného vreca - aj otrepaná téma môže byť napísaná originálne. To je ako so spisovateľmi. Všetci dostávajú otázky typu Kde beriete inšpiráciu? Ako dlho vám trvá napísanie knihy? Na čom momentálne pracujete...? To, že autor dostane 1000-krát tú istú otázku, však neznamená, že musí na ňu poskytnúť 1000-krát rovnakú odpoveď...

 

91. Kvôli takýmto poviedkam sa rozhodne oplatí byť porotcom. Skvelý príbeh, vycibrený jazyk, úžasné postavy, gradácia, záver... Náš svet, respektíve Európa, ako ju poznáme, ostala zahalená hmlovinou a zvyšok sveta postavil múr, aby sa ochránil pred jej smrtiacim vplyvom. Skupina prieskumníkov natrafí na loď z vesmíru, v okolí ktorej sa rozvíja zvláštna aktivita. A začína sa boj o prežitie, ktoré bude mať ešte veľké následky. Zia a Seb mi prirástli k srdcu, chcel by som ich mať v čase krízy po svojom boku. Páči sa mi, ako si dokázal autor ponechať otvorené zadné dvierka. Na jednej strane je zápletka poviedky vyriešená, ale zároveň poskytuje priestor na väčšie, bombastickejšie a veľkolepejšie pokračovanie. Za mňa oba palce hore!

 

92. Celkom zaujímavý námet. Na istej planéte jestvuje zrkadlový obraz každého človeka na Zemi, pričom títo „ľudia“ čakajú, kým pozemšťania zničia sami seba a oni sa potom na Zem nasťahujú. Lenže jedna z nich má sny a emócie, čím sa nebezpečne odlišuje. Chce viac spoznať svoju „sestru“ a svet plný farieb, nie iba uniformnú bielu a samé pravidlá bez inovácie. Nestalo sa však nič, čo by ma výrazne zaujalo, celá poviedka je písaná tiež akoby bez citu. Postavy sú tvorené ako určité typy, ktoré majú slúžiť viac autorovmu zámeru a pointe než príbehu. Ide o nenáročné sci-fi s jasným smerovaním a úsilím poukázať na to, že byť iný neznamená byť zlý.

 

93. Možno ide o vydarenú sci-fi poviedku o rôznych možných realitách, ktoré sa môžu odvíjať od akéhokoľvek okamihu. Stačí malé rozhodnutie, ktoré má vplyv na množstvo ďalších verzií. Lenže tu sa hneď bez mučenia priznám, že som to nepochopil. Nechápal som, na čo vlastne slúži skrinka, čo ukazuje a čo spôsobuje. Ani to, ako a prečo došlo k zlyhaniu reality. Beriem do úvahy aj fakt, že som nedozrel na takéto vedecké príbehy, no možno by neuškodilo u autora brať na zreteľ aj laických čitateľov, aby ich svojou fundovanosťou neodplašil už na druhej strane.

 

94. Opäť typická predvídateľná duchárčina, ktorá je však aspoň napísaná autorom ovládajúcim pravopis a kompozíciu textu. Samozrejme, že v dome straší duch mŕtveho člena rodiny, ako inak, ale páči sa mi, že sa stretneme s vnímaním otca, matky aj syna. Práve ním to celé začína, iba jeho mama verí, že si nevymýšľa, zatiaľ čo otec je tým skôr otrávený. Škoda, že záver nebol o niečo prepracovanejší, príbeh sa zas trochu zadrhol a nikam neviedol. Odhalenie duchovej totožnosti predsa nestačí, najmä keď v tom žiadne prekvapenie netkvelo. Výhodou sú aspoň prelínanie minulosti s prítomnosťou, uveriteľné dialógy a odlíšenie postáv.

 

95. Niekto si asi na plecia vzal priveľa. Už som spomínal predtým, že téma viacerých životov a ich prepojení je na krátku poviedku priveľké sústo a nie vždy vyjde podľa očakávania. A toto je exemplárny príklad. Žena cíti, že jej duša je staršia než jej telo a sny ju privádzajú do minulých životov. Okej, tu je všetko v poriadku. Azda keby sa dej viezol na tejto vlne a autor by ho okorenil poriadnou zápletkou, získal by niekoľko bodov navyše. Lenže ktovie prečo cítil potrebu zahlcovať čitateľa pre príbeh zbytočným náučným exkurzom do histórie Kremnice a (zase raz) filozofovaním nad zmyslom snov a duše. Meh. Radšej keby si dal pozor na zámená, pretože miestami narúšali význam („Pomaly sa stmieva a kŕdeľ uškriekaných vrán sťaby pomáhal noci rozprestierať svoj pochmúrny plášť.“).

 

96. Nemám rád zbytočné, nič nehovoriace prológy. Táto časť textu má navnadiť, čosi vysvetliť, prípadne uviesť do deja, zamerať sa na udalosť či postavu, ktorá má neskôr zásadný vplyv. Ak však obsahuje tri riadky, snažiace sa o vzbudenie záujmu, pričom okrem autora nikto netuší, aký je ich zmysel, celkom uniká jeho podstata. Našťastie to zachraňuje zvyšok poviedky. Je jednoduchá, a pritom veľmi čitateľná. Opitý Peter chce vyťať orech, ale ten je chránený jeho „manželkou“ dryádou. Ten príbuzenský vzťah je trochu smiešny, ale ako lepšie by dala vysvetliť snaha bytosti o jej pomstu? Páčil sa mi aj záver s Petrovým synom a presah orecha do minulosti. Je to pekná poviedka, jemná a zároveň trefná.

 

97. Autor má rozhodne na viac, ako ukázal vo svojej poviedke. Cítiť to z jeho vyjadrovania, vystavania deja aj postáv. Zvolil si však jednoduchosť, v ktorej síce je krása, ale obávam sa, že v rámci súťaže to nebude dostačujúce. Ani neviem, koľko poviedok už začalo tým, že sa ktosi prebudí v úplnej tme a nevie, kde a prečo sa nachádza. Žeby nám z toho rástlo nové klišé? Tu máme prebudenie dokonca dvojnásobné. Najprv v truhle, potom na pitevnom stole. Názov poviedky vo mne vyvolal dojem, že pôjde o zombie príbeh, ale nestalo sa tak (našťastie). Pointa nie je prekvapivá, čitateľ ju odhalí hneď, ako sa spomenie smerovanie hrdinovej priateľky. Nejde o výraznú poviedku, ale pobaví a trochu aj zamrazí. Škoda, že autor nevyužil svoj talent vo väčšej miere.

 

98. A zase tu máme prebudenie v tme, zase hrdinka nevie, kto je, čo je, kde je a prečo... a moja pozornosť sa v tej chvíli rozplynula. Dojem sa nezlepšil ani neskôr, triviálny príbeh o duši, ktorá práve opustila telo, neprináša nič nové, len spracúva už toľkokrát recyklovaný námet v nádeji, že niekoho ešte snáď zaujme. Nuž, nezaujme. Síce tu badať malý náboženský presah k Bohu, ale aj to vyznieva s ohľadom na celkový dej zbytočne.

 

99. Upíri... A opäť prebudenie v tme a rakve, ale aspoň nie na začiatku, ale uprostred príbehu. Niežeby to čosi zmenilo... Autor sa vie vyjadrovať, na poli štylistiky mu nie je čo vytknúť. Len obsahovo sa zakliesnil vo vyšliapaných cestičkách a nevybočuje zo zaužívaných rámcov. Spočiatku sa aj snaží navodiť správnu atmosféru prostredím cintorína a domu smútku. Rozhodnutie preskúmať starý dom len tak z ničoho nič, po ktovieakom čase, je trochu nelogické, keďže hlavná postava chodieva na cintorín už dlhodobo. Neverím, že starý dom smútku by nepreskúmala už dávno... Vojde tam, vidí zvláštne veci a upír ju premení. To je všetko. Dlhé opisy tomu tiež neprispievajú, rovnako ani absencia dialógov a – opäť raz – odstavcov.

 

100. Ocitáme sa (zrejme) v postapokalyptickom svete v byte hlavnej postavy, žijúcej s mačkou. Zazvoní telefón a prebieha rozhovor. A viac sa veľmi nedozvieme. Poviedka nemá v sebe nič zaujímavé, čitateľ nechápe (a ani nemá chuť pochopiť), o čo vlastne ide, kto je hlavná postava, kto sú ľudia, čo jej volajú... Nejaký základ deja tam je, ale nesúrodé kladenie jedného slova k druhému ešte neznamená, že z toho vzíde niečo plnohodnotné. Autor si musí uvedomiť, že nepíše (v tomto prípade) len pre seba, ale že to bude čítať aj niekto iný a podľa toho treba príbeh aj koncipovať.

boomMilí priatelia,

mám za sebou takmer polovicu poviedok, ktoré ste poslali do súťaže a dúfam, že Vás nesklamem, keď sa nebudem venovať hodnoteniu každej poviedky , keďže túto prácu veľmi dôkladne zvláda môj mladší kolega v porote Marek Zákopčan a musím skonštatovať, že k jeho hodnoteniu by som už toho veľa nepridal, pretože s väčšinou jeho pripomienok môžem len súhlasiť.

Takže začnem iba jednou obligátnou otázkou:

„Chcete počuť tú dobrú, alebo tú zlú správu?“

Iste, väčšina z Vás by mi odpovedala, že chcú počuť tú dobrú, ale ja začnem tou „zlou“:

Väčšina z Vás nevyhrá. To je fakt, na ktorom nič nezmeníte. Rovnako, ako ja, keď mi kedysi dávno v časopise Elektrón vyšla prvá poviedka a ja som ju pyšne doniesol svojmu učiteľovi v Literárnom krúžku do ktorého som chodil, aby mi ju posúdil. No, slzy som mal na krajíčku, keď mi začal vymenovávať chyby, ktoré som v nej podľa neho mal. On totiž veľmi dobre vedel nájsť hluché miesta, kde ste stratili niť deja a pokúsili ste sa len tak improvizovať a „zalátať“ to nejakými vetami. Chvíľami som mal dojem, že mi jeho nehmotné „ja“ stálo za chrbtom, keď som tu poviedku písal a videlo mi až do duše.

V týchto dňoch som dostal možnosť stáť na druhej strane ja. A i keď som k tej kope, ktorou ste nás „zavalili“ pristupoval s určitými obavami, zatiaľ musím skonštatovať, že ma väčšina z Vás príjemne prekvapila. Samozrejme ak nepočítam občasnú migrénu a kolotoč dojmov, keď preskakujem pri čítaní v priebehu jedného dňa od horroru k čistokrvnej sci-fi nariedím si to steampunkom a dorazím sa 30-stranovou fantasy z prostredia Slovanov.

Opäť budem opakovať slová svojho kolegu, ale pravdou je, že veľa z Vás malo veľmi dobré nápady, ibaže ich podanie akosi vyšumelo v záplave príliš opisných textov, ktoré sú pre normálneho čitateľa nepodstatné a odtrhávajú ho od deja, ktorý mu chcete rozprávať. Čitateľ nechce vedieť všetky suroviny, z ktorých boli vyrobené dvere, ktoré otvára hrdina, pretože kým sa dozvie to, čo chcel od začiatku vedieť, čo hrdina za tými dverami objavil, alebo koho za tými dverami našiel, tak pomaly zaspí. A vy ste prišli o hlavný trumf – udržať čitateľovu pozornosť a plynulosť deja.

Ďalšou často opakovanou chybou v niektorých poviedkach bolo úplné podriadenie deja pointe na konci. V niektorých prípadoch by bolo asi vhodné premyslieť si dôkladnejšie všetky udalosti a konanie hrdinov tak, aby sa čitateľ dokázal s nimi stotožniť. Aby skonštatoval, že asi tak by človek v podobnej situácii konal. Preto ma veľmi rozčuľuje v hororových filmoch veta: „Musíme sa držať spolu,“ a vzápätí sa hrdinovia doslovne rozbehnú, aby ich následne psychopatický zabijak vyvraždil obzvlášť krutým a rafinovaným spôsobom.

Nemám nič proti opusteniu zdanlivej bezpečnosti kolektívu, ale ak to niekto z vašich hrdinov urobí, dajte tomu zmysluplný dôvod. Pretože ak čitateľ nadobudne dojem, že jediným zmyslom nelogického konania vašej postavy bolo to, že za tretími dverami (za ktoré by som ako čitateľ nevstúpil za normálnych okolností ani náhodou) bolo to, kvôli čomu vzápätí skončil so sekerou v hlave, tak sa musí cítiť podvedený.

Väčšina z Vás zvládla nástup, čiže úvod poviedky. Sadol som si do imaginárneho autobusu vášho rozprávania a sledoval zastávku od zastávky beh udalostí. A odrazu, kdesi medzi dvomi zástavkami, sa vodič vyklonil z kabíny a zakričal na mňa:

„Haló pane musíte vystúpiť! Sme na konečnej!"

„Ale veď ste ma neodviezli tam, kde ste pôvodne išli,“ namietam a ukazujem na nápis nad predným sklom autobusu.

 „Je mi ľúto, ale došiel mi benzín,“ odpovie mi s meravou tvárou šofér a vypoklonkuje ma von.

„A v tomto autobuse určujem konečnú stanicu ja,“ dodá ešte okamih pred tým, ako zabuchne dvere a odfrčí preč.

Prepáčte za tú malú literárnu vložku, ale presne taký pocit som mal z niektorých poviedok. Našťastie nebolo ich veľa, ale nedalo mi to nespomenúť.

A nakoniec tu je malé percento poviedok, ktoré možno považovať za akési pracovné verzie, akési literárne náčrty, ale celkom určite nie hotové dielo. Niežeby boli vyslovene zlé, ale skúste z napoly ostrúhaného kusa dreva, na ktorom sotva dokážete vytušiť nejaké tvary, vydedukovať, že raz to bude prekrásna drevená socha.

Ale, myslím, že je čas prejsť k tej dobrej správe.

Niektorí z vás vyhrajú. Celkom určite. Na svojej ceste vašim rozprávaním som narazil na krásnu poetickú fantasy, možno na budúceho Gaimana, pozdravil sa s budúcim Červenákom a zimomriavky mi prebehli po chrbte, keď mi svoj príbeh porozprával slovenský Stephen King. Alebo slečna či pani Kingová? To netuším. V každom prípade, je tu niekoľko poviedok, ktoré by pokojne mohli ísť do kníh. A to bez akýchkoľvek, či len s minimálnymi úpravami.

 Veľmi ma potešilo, že ste nezanevreli na domáce prostredie. Časy, kedy som musel na to, aby mi poviedka vyšla, použiť pseudonym a hrdina sa nesmel volať Jozef alebo Michal a vyžadovalo sa atraktívne miesto pre dej, sú už našťastie za nami. Vám už nič nebráni použiť pre svoje rozprávanie túto krajinu a svet naokolo, čo väčšina z vás aj naplno využila.

Myslím, že som povedal všetko čo som povedať chcel.

Nerád by som dopadol ako ten, čo rozprával veľa a nepovedal nič, takže týmto končím. Radšej sa pustím do tej druhej polovice a dúfam, že bude aspoň taká dobrá, ako tá, ktorú už mám za sebou.

 

Jaroslav Lupečka

ducharcinaTak. Sme v tej správnej polovici. Nielen leta, ale už máme pred sebou hodnotenia "iba" osemdesiatich ôsmich poviedok, pričom vôbec nemám pocit, že už som ich prečítal o dve viac. Čas letí, koniec leta sa blíži a s ním aj vyhlásenie finalistov. Som zvedavý rovnako ako vy, ako ohodnotia poviedky ostatní porotcovia... Práve keď píšem tieto riadky, v Letnej čitárni u Červeného raka v Bratislave práve prebieha beseda (aj) ohľadom Martinus Ceny Fantázie. Ak ste ju náhodou zmeškali, je to síce smutné, ale nie zúfalé. Môžete to napraviť v pondelok 14. augusta. Je vysoko pravdepodobné, že sa tam stretneme :-)

 

81. Ehm. Pri poviedkach, ako je táto, si zakaždým musím klásť otázku, či som príliš mainstreamový čitateľ, alebo len nerozumiem textom postaveným na myšlienke, nie na deji. Príbeh sleduje akúsi ženu, ktorá putuje krajinou a pomedzi jej početné a zbytočne dlhé opisy nám poskytuje možnosť zafilozofovať si o náboženstve a nádeji. Ak chcel autor vyvodiť určité myšlienky, mohol to spraviť aj zaujímavejšie. Čitateľ sa vďaka spomenutým opisom už od začiatku nudí, samotné putovanie ho na nič nenavnadí, najmä keď nevie, kam a prečo vlastne tá žena ide. A nezachráni to ani celkom schopné vyjadrovanie. Forma v poriadku, obsah už menej.

 

82. Drsná poviedka o malých chlapcoch, ktorých drží v pivnici „netvor“ a podchvíľou si ich príde vyzdvihnúť, aby s ním strávili čas v pekle... Ťažká téma, atmosféra je vybudovaná v plnej miere. Najviac ma dostala pasáž, kde sa chlapcov pokúsi zachrániť sused. Už-už som čakal, kedy sa násilník objaví a prekazí to, čo sa, samozrejme, ako v správnom trileri aj stalo. Prvok duchárskej fantastiky sa prejaví mierne v závere, aj keď mi nešlo do hlavy, prečo tá tajomná sila nepomohla chlapcom už dávno a nechala ich trápiť sa v pivnici niekoľko rokov... Navyše ani okolnosti nehody matky s deťmi v minulosti nedávali zmysel. Čo polícia? Vyšetrovanie? Len tak zmiznú dvaja malí chlapci a nikoho to nezaujímalo...? Jadro funguje, ale jeho obal sa potýka s narušením.

 

83. Štylisticky zvládnutá poviedka, ktorá mieri na najprirodzenejší strach človeka – z tmy a z nepoznaného. Hlavná postava má celý život okolo seba akúsi temnú silu, ktorá sa prebúdza najmä v noci. Trochu mi to pripomenulo film Nezhasínaj!, resp. Zhasni a zomrieš, postavený na podobnom princípe. Dôvod, prečo sa to Eve deje, sa napokon dozvieme, hoci ostáva pre mňa záhadou, prečo o tom nevedela už dávno a ako je možné, že sa „zobudila“ až tak neskoro, najmä keď autor poukázal na jej problém už prakticky od narodenia. Niektoré nelogickosti tak kazia výsledný dojem, u mňa rovnako aj koniec, ktorý išiel do stratena. Autor sa tak zameral na samotné jadro problému, len výstavba deja ostala nedotiahnutá. Čo však oceňujem, je gradácia spojená so zvonením telefónu, to je naozaj vydarený moment („Prvé zvonenie. Za sebou začula zapraskanie, ako keď si niekto naťahuje prsty. Druhé zvonenie. Ozval sa zvuk, ako keď sa niekto postaví z postele. Eva cítila, ako jej v sluchách pulzuje krv. Tretie zvonenie. Vec za ňou spravila krok vpred a Eva inštinktívne vedela, že jej to Anna nezdvihne, bude to jej koniec. Štvrté zvonenie. Ozvalo sa šťuknutie a vec ustrnula uprostred kroku.“).

 

84. Takto to dopadne, keď niekto vyjde z miesta A, ale netuší, kde sa nachádza miesto B. A tak sa bezcieľne túla a dúfa, že kamsi dospeje. Autor sa tu pokúsil o svojskú verziu rámcovej poviedky, kde dvaja muži cestujú v aute a počas toho jeden z nich rozpráva, čo sa kedysi udialo rodinám bývajúcim pri vysokej Stene. Keby sa autor zameral na skutočnú podstatu príbehu, a to preniknutie jedného z nich za Stenu (čím sa poviedka končí) a zvyšok prenechal retrospektíve, mal by šancu aspoň priemerne zaujať. Výsledné dielo však nie je hodné zvýšenej pozornosti. Nehovoriac o zbytočných chybách, preklepoch, chýbajúcich úvodzovkách a pod.

 

85. Najprv som sa potešil. Vyzeralo to ako duchárčina písaná s nadhľadom, ktorá by si mohla (keby chcela) uťahovať zo všemožných klišé – starý hrad, krvavá udalosť z minulosti, duch a sprievodkyňa, na ktorú sa to všetko zosype. Klasika. Lenže autorov úmysel sa očividne nestretol s mojimi očakávaniami, pretože to, čo som považoval za nadhľad, bol jednoducho autorov nevybrúsený štýl. Nedá sa mu uprieť snaha o strašidelnú atmosféru, ale zlyháva práve na neschopnosti vytvoriť ju. Či už je to slabšou slovnou zásobou, otrepanou zápletkou, alebo nevýraznými postavami, táto poviedka skončí medzi najrýchlejšie zabudnutými.

 

86. Nech sa na mňa autor nehnevá, ale táto poviedka ma absolútne nezaujala. A pritom je na pohľad takmer dokonalá. Ako jediná dosiaľ sa zaoberá ekológiou a prežitím prírody v rukách ľahostajného ľudstva. Ale stáročný strom ako „postava“ mal u mňa ďaleko od toho, aby vo mne vyvolal súcit. Je tu zjavná a naliehavá myšlienka chránenia ekosystému, ale podaná takou nevhodnou formou, že v nej celkom zanikne. Aspoň v úvode by sa žiadalo trochu jasnejšie definovať problém, okolnosti a zárodok zápletky namiesto filozofovania, čo dáva zmysel jedine autorovi, lebo bežný čitateľ sa z toho nedozvie nič podstatné. A pochybujem, že by sa mnohí, keď neskoro, ale predsa pochopia, o čo ide, k tým počiatočným riadkom vrátili.

 

87. Po zániku Slnka sa Zem stala neobývateľnou a prežila len hŕstka geneticky zmutovaných ľudí, ktorí sa prísne delia na dva druhy, resp. rasy. A žena z jednej a muž z druhej sa spoja, aby zachránili svet. Priam nábožensky ladený príbeh o novom stvorení ľudstva a rozkvetu života na Zemi je písaný s rozumom a znalosťou textu, ale bez akýchkoľvek emócií. Dokonca vysvetľovanie muža mladici, že ich spojenie môže byť záchranou, vyznievalo ako slaboduché namotávanie naivnej baby predtým, ako muž dostane, čo chce. Tiež je škoda, že dej sa začína odvíjať až zhruba v tretine textu a dovtedy musí čitateľ prelúskať pasáž o vysvetľovaní zániku starého sveta a situácie okolo nového. Možno by bolo lepšie vysvetľovať to priebežne, pomedzi príbeh.

 

88. Naozaj netuším, o čo v tomto prípade autorovi išlo. Ak chcel ohúriť krvou a šokom, tak smola, jeho text na mňa pôsobil zvrátene a choro. Sú autori, ktorí aj z besného vraždenia dokážu vytrieskať maximum a vedia o tom, že sa nehrajú na vysoké umenie, ale toto má od nich poriadne ďaleko. Narušená žena zabíja pod vplyvom vidiny. A to je všetko. Žiadny príbeh, pointa, policajné postupy či okolnosti choroby sú tiež pre autora asi zbytočnou záťažou. Dôležité je len bezhlavo sekať a potom sa milovať v kaluži matkinej krvi. Nechutné, trápne a desivé (nie však v pozitívne mrazivom zmysle). Ešte aj gramatika a štylistika bola od veci („Igor ma začal nútiť, robiť zlé veci, veľmi zlé veci. Ja som ho tak veľmi milovala, robila som to pre našu lásku, veď čo by človek neurobil pre lásku.“). Jednoducho tu nie je nič dobré.

 

89. Toľko motívov pokope je radosť nachádzať. Navyše keď sú poskladané do zrozumiteľného a pútavého celku. Máme tu mafiu, zmanipulované súdne procesy, vyrovnávanie účtov, homosexualitu... Nikdy netušíte, čo na vás autor vytasí, a tiež, čo sa stane hlavnej postave. Ide pritom skôr o antihrdinu, no napriek tomu sa v závere pristihnete, že mu držíte palce, aj keď viete, že už je to márne. Nájdeme tu zopár chybičiek krásy, v jednej pasáži by bolo dobré zreteľnejšie odlíšiť retrospektívu, ale v tomto prípade mi to až tak nevadí, lebo som nadšený obsahom. Poviedka vybočuje z rámca ostatných, je originálna a čo je hlavné, tu autor aj drastické scény podáva spôsobom hodným šikovného rozprávača, nie akoby sa v nich vyžíval. Mieša tradičné prvky s prostredím budúcnosti a hoci je idea trochu jednoduchá, s ohľadom na dej vyznieva prirodzene.

 

90. Zase upíri. A opäť nič nové. Upír zabíja v mestečku malé deti a černokňažník odhalí jeho totožnosť. Tú navyše odhalí aj menej skúsený čitateľ prakticky okamžite, keďže je po postave poviedka priamo pomenovaná. Autor sa tak pripravil o jediný prvok prekvapenia, s ktorým mohol vyrukovať. Príbeh je nudný, zdĺhavý, za čo môže i samotný námet. Stokrát prevarené jedlo už naozaj zachutí len málokomu. Text naráža aj na nesprávne písané úvodzovky (v našich končinách sú začiatočné úvodzovky dole), preklepy a množstvo bohemizmov (húpacie kreslo, zrovna, okamžik...).

predsa lenMinule som sa rozhorčoval nad nižšou úrovňou hodnotených príspevkov, a aha! Dnes tu máme opak. Iste, aj teraz sa našli nejaké poviedky "do počtu", ale prevažovali tie kvalitnejšie. Najmä jedna z nich ma doslova priklincovala k posteli, keď som ju čítal (konečne niečo iné ako to teplo, ktoré zo mňa robí na nič súceho leňochoda). Po predošlom malom fiasku sa mi hneď zlepšil celkový postoj a vo svete je opäť rovnováha.

 

71. Poviedka ma v úvode vtiahla... potom trošku unudila... a nakoniec som ostal rozrobený ako chalan poslaný do friendzone. Autor si zvolil šikovný námet o akomsi robotickom dieťati, ktoré vyzerá a rozvíja sa ako skutočné dieťa. Lenže jej „otec“ si časom všíma jeho podivné správanie a dáva si do súvisu zmiznuté šteňa či dokonca iné deti. Miestami na vás vyskočí krásny hororový nádych, napr. pri scéne, keď sa chlapík v noci zobudí a uvidí, ako jeho dcéra stojí pri posteli a pozoruje rodičov. Je z môjho pohľadu škoda, že sa autor viac nezameral na celé vyústenie, ale retrospektívne vyrozprával priebeh jej „rastu“. To najzaujímavejšie tak ostalo nedopovedané a jeho boj proti tejto podivnej entite tak ostáva na čitateľovej fantázii. Námet bol využitý len sčasti, žiadalo sa mi čítať viac.

 

72. Táto poviedka bola taká hlúpa, až bola zábavná. Žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Slabučká štylistika, vyjadrovanie na nízkej úrovni a téma, ktorú plecia autora jednoducho nie sú schopné uniesť. Kriminálny prípad smrti starej susedky je niekedy až bolestné sledovať. Hlavný „hrdina“ je pracovník polície, sám hovorí, že nie je detektív, ale veselo pátra, zúčastňuje sa porád a všetci ho radostne informujú o postupe a nových informáciách. Mŕtvolu objavili ráno, ale on sa najprv išiel najesť, pretože to je asi dôležitejšie ako venovať sa prípadu. Ba dokonca raz pri príchode domov videl, že dvere susedinho bytu sú otvorené. Podotýkam, že bývala pod ním... Autor je zrejme fanúšik kriminálnych seriálov, ale ešte ani zďaleka nedospel do bodu, kedy sa môže pokúšať o vlastné verné príbehy z tejto oblasti.

 

73. Dedinou plynie rieka, ktorá pozná budúcnosť, ale ľudia nerozumejú jej reči, a tak dôjde k pohrome. Jednoduchý námet, ktorý neposkytoval veľa možností, je spracovaný jednoduchým štýlom. Minimum postáv, pútavosť ešte asi nedorazila po prúde na to správne miesto a snaha o tragický záver vás nechá chladnými ako voda v zime.

 

74. No páni. Viem, niekoľkokrát som už nejakú poviedku označil ako najlepšiu, ale na túto to platí ešte väčšmi. Nádhera. Pri čítaní som mal dojem, akoby som sa pohrúžil do riadkov Ďurovho Bohatiera. Niežeby išlo o podobný príbeh, ale tá atmosféra, znalosť pomerov, mytológie a jazyk – proste dokonalosť. Stredoveká fantasy o lodi vyvrheľov plná napätia, mágie, duchov a severských mýtov si vyžaduje ohromný talent a autor tejto poviedky ho má veru nadostač. Ani jeden odstavec nie je navyše, všetko má svoj zmysel a postavy sú skvelo vykreslené a odlíšené. Povahovo aj fyzicky. V tomto prípade by som si rád prečítal aj pokračovanie, možností, ako naložiť s dejom, je tu požehnane.

 

75. Pekný, komorný príbeh o žoldnierovi zvedavom na svoj osud, ktorý vyhľadá čarodejnicu schopnú mu ho odhaliť. A pritom odhaľuje aj ten jej, pričom by ju rád zachránil od jej údelu. Už od prvých riadkov je zrejmé, že autor sa vie vyjadrovať a poskladať slová do zmysluplného deja. Amir spočiatku pôsobí drsne, ako sa na vojaka patrí, ale postupne odkrýva aj svoju citlivejšiu stránku, podobne ako čarodejnica, ktorá tiež nie je taká škaredá a zlá, ako sa o nej hovorí. Prerod postáv, gradácia, využitie retrospektívy na priblíženie čarodejnicinej situácie... Autor využíva možnosti práce s textom a príbehom naplno, iba s malou chybičkou krásy – keď nasleduje za oznamovacou vetou v priamej reči uvádzacia, píše sa tam čiarka, nie bodka.

 

76. Ďalší z príkladov, kedy má autor fantáziu a chuť tvoriť, ale videl možno len pár fantazijných filmov pre tínedžerov a o písanom texte nemá ani potuchy. Len nahádzal vedľa seba slová a dúfal, že tým spraví dieru do sveta. Nuž, nespraví. Zle písané uvádzacie reči, žiadne členenie na odseky (tým pádom prichádza zlá čitateľnosť), biedna gramatika a vyjadrovanie na úrovni základnej školy. Možno autor patrí vekovo k –násťročným, čomu by som sa podľa úrovne poviedky nečudoval, ale aj Stephenie Meyerová či LJ Smithová museli na sebe popracovať...

 

77. Čistokrvné sci-fi o vesmírnej Misii na Marse, ktorá sa počas návratu potýka so skutočne tragicko-bizarným problémom. Jeden člen umrie na rakovinu a obyvateľstvo Zeme sa bojí, že posádka so sebou prináša akýsi marťanský vírus. Výborný námet, len to prevedenie je zas a znovu akési nedostatočné. Hlavná hrdinka vo vás skôr než záujem vyvolá rovnakú letargiu a nudu, akou je prešpikovaná ona sama. V časových skokoch prerozpráva priebeh mužovej choroby a čiastočne aj misie, sem-tam sa dotkne rodinných zväzkov... Koniec sa dá očakávať, prakticky ho sám autor naznačil už skôr, keď spomínal jednu z iných misií. Takto sa nekonalo žiadne prekvapenie a pre vnútorný chlad hlavnej postavy vás vyústenie deja tiež nijako nezasiahne.

 

78. Príbeh z Divokého západu má tu správnu zaprášenú, krvavú atmosféru typického saloona. Autor pracuje s jedným námetom, ktorý ale využíva v plnej miere – skupina drsných chlapíkov zmasakruje indiánsku rodinu a za to ich príde potrestať neznámy muž. Nedá sa hovoriť o žiadnej originalite, nájdeme tu aj pár otrepaných klišé (hostinec, barman, klavirista, ľahké dievky), všetky však skôr súvisia so žánrovými špecifikami, bez ktorých sa western jednoducho nezaobíde. Jadro deja spočíva vo vyrovnávaní si účtov a v bitke, či lepšie povedané prestrelke, sa prejavuje autorova schopnosť vtiahnuť čitateľa priamo do víru udalostí. Je to správne krvavé, ale zas nie príliš. Text je vyrovnaný, pobavil, aj keď, ako som už spomenul, neprekvapil ničím výnimočným.



79. Autor svojou poviedkou dokázal zaujať aj takého sci-fi ignoranta, ako som ja. Tomuto žánru som, priznám sa, nikdy nepodľahol, hlavne preto, že som mu neraz nerozumel :/ Aj tu máme síce mnohé vedecké pojmy a postupy, ale podané s ohľadom na čitateľa, nie s úmyslom prezentácie autora ako všeznalca a všadebola. Rozsahovo ide o dlhší príspevok, číta sa však ľahko a zaujíma vás, čo sa udeje (a prečo sa to všetko deje). Najviac sa mi páčila postava mentalistu, ktorá ma očarila najmä svojím laxným prístupom. Istá miera lenivosti drieme v každom z nás, ale keď na to príde, vieme sa predsa len k niečomu odhodlať. V poviedke sa dostaneme aj na Mesiac či do Údolia smrti, čo neznie ako práve pohostinné prostredie. Autor všetko podáva s vycibreným jazykom, nejaké chyby či nelogickosti by ste tu hľadali len márne. Vidno, že nepíše bez ladu a skladu ako mnohí iní, ale vie, čo robí a prečo.

 

80. Poviedky pohrávajúce sa s virtuálnou realitou či alternatívnymi svetmi sú vždy veľkým rizikom. Už som spomínal, že ide o námet so širokými možnosťami spracovania, čo môže dopadnúť buď nadmieru úspešne, alebo nedostatočne. Táto poviedka sa pohybuje kdesi na pomedzí. Ide o príbeh, kde si hlavná postava uvedomí, že je dôležitejšie žiť v skutočnom svete, aj keď čelí globálnej katastrofe v podobe zničenia elektriny... Celé je to však trochu nezáživné, chýba tomu silná zápletka, ktorá by dej vygradovala. Úvahy o zmysle života, lásky a šťastia takisto nevyplynú z diania, ale autor ich ponúka čitateľovi sám od seba. V tomto prípade ide o kĺzanie sa po povrchu, bez hlbších ponorov, ktoré by ma niečím vyrušili z automatického čítania.

BrrrNeviem, ako ste na tom vy, ale na mňa ako na porotcu má toto teplo priaznivý účinok. Nechce sa mi ani vystrčiť päty z bytu, a tak môžem aspoň nerušene čítať. Táto várka sa mi navyše hodnotila o niečo ľahšie, keďže nešlo až o také veľké skvosty. Je však prirodzené, že keď sa v tom množstve poviedok sa nájdu excelentné kúsky, pritrafia sa aj ich úplné opaky. Fakt by ma ale zaujímala motivácia ľudí, čo niečo také do súťaže pošlú. Čo ich viedlo k napísaniu, čo tým chceli vyjadriť, alebo čo vlastne od toho čakajú? A možno som len príliš povrchný čitateľ a vnímam poviedky prvoplánovo...

 

61. Dúfam, že mi slušní čitatelia a odporcovia cudzojazyčných skratiek odpustia, ale na túto poviedku nemôžem reagovať inak... WTF? Ešteže bola taká krátka, inak by ma mrzeli tie tri minúty premárneného života. Ako slovenčinár a porotca literárnych súťaží sa často stretávam s tým, že učitelia prinútia žiakov poslať do súťaží ich slohové práce, a z tejto poviedky som mal presne ten dojem. Ešte aj názov zodpovedá zadaniu rozprávania, ktoré sa v školách traduje už dlhodobo. Text bez myšlienky, pointy, zmyslu, postáv, zápletky, deja... Zatiaľ najhorší príspevok.

 

62. Začalo to tak dobre... Síce mierne rozvláčne, ale poviedka sa od prvých riadkov čítala ľahko. Našinec príde do Londýna, kde sa počas nočného záťahu zúčastní na dobití bezdomovca s fatálnymi následkami. A starcov duch sa rozhodne pomstiť. Dobrý námet, snáď trochu triviálny, ale ako vravím, vzhľadom na pomerne zručné písanie išlo o nadpriemerný text. Až prišla chvíľa, kedy sa duch začal mstiť na hlavnej postave Janovi a od toho momentu to išlo z kopca. Mal som dojem, akoby sa autor priveľmi vžil do situácie a už nepremýšľal nad tým, ako zmysluplne poskladať svoje slová. Rozprávač zrazu disponoval množstvom hovorových, ba dokonca nárečových výrazov, čo aj vážnym udalostiam dodalo nečakane humorný ráz (napríklad: „Nôž si pripravil pri posteľ a do rohu oprel metrovú drevennú palicu... O troch v noci sa spustil alarm... Jano sa skoro skiepil.“). Samotný záver v podobe akéhosi šamana pôsobil s ohľadom na predošlý dej ako päsť na oko a stal sa povestným klincom do rakvy.

 

63. Osamelý učiteľ na strednej škole zomrel. A to je všetko. Nulový príbeh, zápletka na bode mrazu, gradácia a napätie sú v tomto prípade na svetelné roky vzdialené pojmy, dokonca aj ten prvok fantázie je len tak na hrane. Poviedka do počtu.

 

64. Steampunková poviedka, ktorá mi pripomenula sériu Cassandry Clare odohrávajúcu sa v Anglicku v 19. storočí. Na podobnej báze je aj tento príbeh, kde mechanické stroje vystupujú v kabarete. Bizarné, ale autor ešte potrebuje vybrúsiť jazyk, aby dokázal čitateľa viac vtiahnuť do diania, a popracovať na kompozícii príbehu, aby nepôsobil tak nesúrodo. Pestrá posádka predstavuje dobrý základ, postavy by boli určite schopné utiahnuť aj zaujímavejší dej...

 

65. Dobre napísaná poviedka s tajomnou atmosférou, zaujímavým námetom... i keď bez väčšej dávky fantastiky. Na pustom ostrove nájdu mladí manželia malé dievčatko a podujmú sa ho ochrániť. Autor vás dokáže vtiahnuť do príbehu, postavy sú sympatické a okrem hlavného problému disponujú aj inými, čiže škála ich osobností je o niečo väčšia. Prvá polovica textu obsahuje viac opisov a myšlienkových pochodov, čo môže pôsobiť spomaľujúco, ale našťastie ich autor zvláda s prehľadom a výrazne neprekážajú. Azda len dialógy sú niekedy trochu strojené a neprirodzené, ale to je častý jav aj u našich relatívne zabehnutých autorov, takže to nevidím ako veľký problém.

 

66. V rámci tejto várky najlepšia poviedka. Aspoň zatiaľ, uvidíme, čo nás ešte čaká. Už po pár vetách sa dá vybadať, či autor vie využívať jazyk ako svoj pracovný nástroj, a tu je to zrejmé okamžite. Text sa tak číta s omnoho väčším nadšením, lebo viete, že ho nebudú rušiť kazivé elementy. V tomto prípade by to bola veľká škoda, pretože temný a krvavý príbeh by tak vyznel celkom inak. Na malom priestore autor využíva hneď niekoľko námetov – vraždu, reinkarnáciu, týranie detí, pomstu, projekt vyšších síl, spravodlivosť... Zväzuje ich pevne, každý z nich má svoje miesto. Zároveň sa vám odkrývajú v správnej chvíli, takže text je hutný a bez hluchých miest či zbytočných pasáží.

 

67. Nie som si celkom istý, čo bolo autorovým zámerom pri písaní tejto poviedky. Jednotlivé námety totiž na mňa pôsobili nevyvážene, akoby ani sám autor nevedel, čo tým chce povedať a čím viac silene ohúriť. Najprv sa dočkáme filozofických úvah o smrti utopením, vzápätí žalostného skonu životnej lásky, príprav na samovraždu a následne sa objaví duch Beethovena a s hlavnou postavou vedú dialóg o jeho živote a tvorbe. Takže vôbec neviem, čo bolo dominantné, dokonca sú naše končiny prepojené s gréckym podsvetím (trúfam si tiež upozorniť autora na skloňovanie gréckych mien). Všetkého veľa škodí a toto je názorný príklad. Niekde ubrať, inde pridať a bude z toho „hlbšie“ čítanie, takto je každý motív odbitý povrchne a z rýchlika.

 

68. Ešte žiadna poviedka mi nepriniesla také sklamanie. Ani neviem povedať, ako som sa bavil na dvoch rozprávkových hrdinoch, ktorých príbeh sa rozvíjal aj po záchrane princezien. Nebojsa a kováč Mikeš boli skvelá dvojica, autorovi sa podarilo odlíšiť ich aj rečou a povahou, ich dialógy bola radosť čítať, aj atmosféra bola skvelá, a keď sa na svadobnej hostine objavil trojhlavý drak, krochkal som ako čitateľ od blaha. A tu zrazu... Zvrat, ktorý priniesol prvok sci-fi, ale bol zapracovaný nevhodne. Z rečí mága tiež nebolo pochopiteľné, o čo vlastne ide, takže predošlý výborný dojem zrazu klesol na bod mrazu. Záver to znovu o niečo vylepšil, ale napáchanú škodu už nenapravil. Ach, prečo len autor neostal na nastolenej vlne a nedotiahol ten zábavný a hravý príbeh do úspešného konca? Aj bez toho sci-fi by poviedka hravo naplnila podmienky súťaže, nebolo treba to tam násilne vtesnať. Ale ak je autor nadšenec tohto žánru a podľa neho by sa príbeh nezaobišiel, neostáva iné, ako to (aspoň v tejto fáze) rešpektovať.

 

69. Je mi ľúto, ale táto poviedka ma ničím výrazným nezaujala. Pritom „papierovo“ neznie vôbec zle – pracuje s viacerými líniami, využíva retrospektívu, hrdinka sa vyrovnáva i so sestrou s fyzickým hendikepom a po dlhej dobe si vďaka sestriným protézam užíva chvíľu slobody. Lenže celý text je písaný na môj vkus nezáživne, nič vás neprekvapí a ani nechcete vedieť, ako Adin výlet dopadne. Ide o umelé naťahovanie jedného motívu bez toho, aby ho doplnil nejaký ďalší, čo by dej zdynamizoval alebo inak zatraktívnil. Niekde sa vo vetách vyskytli zbytočné preklepy, inde bolo zas nejaké slovo navyše...

 

70. Ďalšia z poviedok, pri ktorej sa viac než nad ňou zamýšľam nad motiváciou ľudí, čo také niečo napíšu a ešte aj pošlú do súťaže. Ide zatiaľ o najkratší príspevok. Ako povedal Čechov: „Stručnosť je sestrou talentu.“ No v tomto prípade jablko padlo poriadne ďaleko od stromu. Nulový príbeh, myšlienka, nepochopil som, čo tým chcel autor povedať... Mrzí ma to, ale ak niekto čaká, že porota mu sama povie, čo v tom má vidieť on sám, asi bude sklamaný.

sme v poloviciMáme za sebou polku leta (alebo aspoň obdobia letných prázdnin) a ja som si s hrôzou uvedomil, že som sa pri čítaní poviedok do tej druhej polovice ešte nedostal. Budem sa musieť poponáhľať, aby som si nevyslúžil nálepku nezodpovedného porotcu :-) Ale poznáte to - vždy sa nájdu aj nejaké iné texty, knihy, do toho kvantum seriálov, filmov... Nejdem sa však vyhovárať a radšej znovu zapnem čítačku...

 

51. Celkom milý príbeh o trolovi, ktorého čaká nočná práca a pomaly si uvedomuje, že svet a príroda môžu byť krásne aj cez deň. V tom ho utvrdzujú aj bytosti, ktoré na prechádzke stretne. A hoci tu nájdeme niekoľko svetlých myšlienok, celé je to postavené práve na rozhovoroch, ktoré dej veľmi neposúvajú. Priveľa času – najmä v úvode – tiež autor venuje opisom prírody, ktoré sú síce pekné, ale s ohľadom na príbeh pôsobia redundantne. Čo však oceňujem, je koniec. Ide o tragickú bodku, ale pritom s posolstvom, takže v konečnom dôsledku vyznieva skôr poeticky.

 

52. Jedna z dlhších poviedok, ktorá sa však číta ľahko a rýchlo. Príbeh je dynamický, neustále sa niečo deje. Aj postavy poskytujú autorovi dostatok priestoru na manévrovanie, či už ide o hlavnú hrdinku, jej protivníka v odbore alebo väzenkyňu, ktorá podľa mňa najzaujímavejšou postavou. Samozrejme, že Edra ťahala dej vpred, ale sama osebe nebola až natoľko komplexná. Autor mohol azda trochu viac priblížiť okolnosti jej mágie, lebo to miestami vyznievalo trochu nezrozumiteľne. Úsmevne vyznieva chybička z nepozornosti (aspoň predpokladám), keď dochádza k vyratúvaniu, kde všade Edra sype peniaze z výplaty, a z počtov vyplýva, že ju delí až na štyri tretiny. Ako hovorí klasik z internetu – Hm, to mi nejako nevychádza.

 

53. Gróf je mrzutý držgroš, otrávi psy a potom ho zničí svedomie. Jasné, že autor sa snažil túto jednoduchú myšlienku doplniť aj ďalším zdrojom výčitiek, ale už to vyšlo naprázdno. Slabé, nezáživné, postavy sa nemali kedy rozviť ani prejaviť a ani obsahovo to dieru do sveta nespraví. Dôležité je ale aspoň zúčastniť sa.

 

54. Kvalitne napísaná poviedka o vyhladení civilizácie za pomoci čipu, ktorý sú ľudia povinní mať implantovaný. Na krátkom priestore sa autorovi podarilo vykresliť zhruba štyri postavy, ktoré dokážu byť rôznorodé a vedia i prekvapiť. Zároveň nevtieravo podsúva čitateľovi otázky hodné hamletovskej dilemy a núti ho zamýšľať sa, čo je najlepšia cesta pre záchranu ľudstva a či je vhodné obetovať väčšinu pre menšinu. Autor vie narábať s jazykom, vyjadrovanie je na úrovni a nerušia ho vyčnievajúce chyby. A navyše sa dočkáme i zaujímavej bodky, ktorá vyzdvihuje poviedku o ďalšiu priečku vyššie.

 

55. Táto poviedka v podstate nepracuje so žiadnym novým či originálnym námetom. Duchárskych legiend okolo hradov, lesov a ďalších objektov je neúrekom... ALE! Číta sa tak dobre a ľahko, že vás okamžite vtiahne a hlavný hrdina je sympaťák, ktorému celý čas držíte palce a hneď by ste s ním zašli na pivo. Páči sa mi aj názov, ktorý odkazuje na dedinu, ale zároveň charakterizuje aj Johnovu priateľku. Badať tu malý nesúlad medzi domácimi a zahraničnými názvami a menami, podľa môjho názoru by sa tu viac hodilo ustáliť naše pomenovania, treba však rešpektovať autorovu vôľu J Šikovne pracuje aj s retrospektívou. Na základe nej síce viete, čo sa udeje a odhalenie Dianinej identity nie je žiadnym prekvapením, napriek tomu to neuberá nič na napätí.

 

56. Výborný námet, nevyužitý potenciál. Podobných poviedok je pomerne dosť, čo je dôkazom, že nám rastú autori s plodnými myšlienkami, ale ešte potrebujú viac praxe. Nevadí, každý talent si treba oddrieť. Sci-fi o transporte väzňov by samo osebe vydalo aj na rozsiahlejšiu poviedku s viacerými čiastkovými motívmi, no autor sa zameral v podstate viac len na jednu postavu, ktorá sa tam navyše ocitla neprávom. Znie vám to zaujímavo? Mohlo by, lenže autor (je na mieste otázka, či úmyselne) spravil z Arta nesympatického, protivného chlapíka a napokon ho v závere vôbec neľutujete, práve naopak. Z plánovaného hrdinu bojujúceho so zlyhaním systému sa stal otravný papľuh, ktorý sa nakoniec predsa len previnil – hlúpym správaním a pokazením seba ako potenciálnej postavy.

 

57. Keď opomeniem zopár chybičiek krásy, autor vie zručne narábať so slovami a vytvoriť text, za ktorý sa rozhodne nemusí hanbiť. Tvorí pekné vety na vysokej úrovni a niekedy je priam radosť ich čítať. Ani námet si nezvolil zle, alternatívne svety a ich presahy sú vždy vďačnou a zaujímavou témou. Záleží však, samozrejme, na ich spracovaní, pretože ide o pomerne široký záber. A tu sa to už trochu láme. Autor sa akoby zacyklil a dokola opakuje to isté – hrdinove svety sa prelínajú, a tak sa mu raz darí, potom nie, potom zas áno, potom nie, potom áno, a vzápätí... hádajte čo. Pútavý úvod tak v polovici skĺzne do nudy a záver to nijako nezachraňuje. Ak čakáte nejaké rozuzlenie, boli by ste sklamaní, príbeh ide do stratena. Okrem toho tu naďabíte aj na logické nezrovnalosti, napr. pri druhej návšteve ústavu doktor listuje v spise s hrdinovým menom, a pritom predtým sám doktor trval na tom, že jeho meno nechce vedieť.

 

58. Opäť po dlhom čase poviedka, ktorá má všetko, čo sa od kvalitného textu očakáva – premyslený dej, skvelo vykreslené (a odlíšené) postavy, nečakané zvraty, dokonale zvládnutú technickú stránku i vyjadrovanie. Ide o silného hráča na poli súťaže, nepochybne budeme o autorovi ešte počuť. Zároveň musím pochváliť aj atmosféru. Príbeh aj postavy sú naozaj „drsné“, akoby som čítal detektívky zo starej americkej školy alebo sledoval gangsterský film noir šmrncnutý prvkami mystiky. Nechcem prezrádzať veľa, aby sa autor priľahko nenašiel a nebol namyslený, i keď je pravda, že v tomto prípade by to aspoň bolo oprávnené...

 

59. Táto poviedka očarí každého, kto chodieval (alebo stále chodí) cez leto na vidiek k starým rodičom. Ja som nikdy nebol fanúšikom dediny, ale pri čítaní poviedky som sa veru zatúžil vrátiť do detských čias. Malý chlapec sa našťastie v polovici zmenil časovým skokom na dospeláka s vlastnou rodinou, pretože detský hrdina neposkytuje až toľko priestoru. Hoci v tomto prípade poslúžil ako dobré východisko pre miestnu legendu. Záver sa dá tušiť vzhľadom na predošlé reči starej mamy, ale iný koniec by už zrejme nebol tým pravých orechovým (respektíve čerešňovým, aby som dodržal zameranie poviedky).

 

60. Opäť jedna z mála poviedok, ktorá vás dokáže vtiahnuť svojou atmosférou, hoci dobre tušíte pointu už po pár stranách. Je to ako s hororom, kde viete, že určitá postava je duch, ale hlavná hrdinka o tom nemá ani poňatie. Táto vedomosť našťastie čitateľovi nijako nebráni v tom, aby si ju dosýta užil. Na môj vkus je síce text trochu zahltený opismi a zbytočnými vysvetleniami, ale príbeh a postavy to bohato vynahradia. Čudujem sa, že už som takmer v polovici poviedok a tých o duchoch je akosi pomenej. Pritom si myslím, že ide o pomerne frekventovaný námet. Asi aj preto táto poviedka vyčnieva, i keď v podstate neprináša nič nové.

chcete vediet pisatV minulom príspevku som sa pozastavoval nad pravopisom, ale nemenej dôležitou súčasťou textu je aj jeho štylistika. Často sa stretávam s tým (a to nielen v súťaži, ale povedzme aj v školskej praxi) s tým, že autori vedia, čo chcú povedať, ale uniká im, ako sa k tomu dopracovať. Neobvyklým javom nie sú ani hovorové výrazy, pri ktorých mi však vstávajú vlasy dupkom, ako napr. neni namiesto nie je, chápať niečomu namiesto chápať niečo (a rozumieť niečomu), napadne ma namiesto napadne mi (napadnúť vás môže pes) a tak ďalej... Nie nadarmo velikán súčasnej literatúry Stephen King radí autorom, aby čo najviac čítali. Bez slovnej zásoby sa predsa písať nedá...

 

41. S pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že táto poviedka mala zatiaľ tú najlepšiu atmosféru. A to dokonca postavenú na ohromnom kontraste pokojných Vianoc a tajomnej legendy blízkeho lesa. Keď to takto píšem, vyznieva to trochu ako klišé, ale verte mi, že príbeh ma v tomto teple príjemne mrazil. Autorovi sa vynikajúco podarilo vystihnúť strach zo zmiznutia blízkej osoby aj priam klaustrofobické pocity z chladného, temného a nočného lesa. Neviem-neviem, ako by som reagoval na mieste dvoch mužov ja. Koniec bol možno trochu „prišťastný“, ale nedbám, Vianoce sú predsa sviatkami pokoja. Na vysokej úrovni je aj štylistika, i keď aj tu sa našli tri hrubice (mnohí by ich však možno ani nepostrehli – vyskytli sa pri číslovkách a v spojení obrovskí obry).

 

42. Hmm... Toto mi až tak nesadlo. Entita ovládajúca myslenie človeka, ktorá sa zjavne presúva z objektu na objekt pri autohaváriách. Medzitým putovanie kade-tade bez väčšieho zmyslu ohľadom rozširovania semena. Bizarné, to áno. Krátke a úderné. Dokonca aj technicky dobre zvládnuté. Ale zároveň akési... nemastné-neslané. Na takom malom priestore čitateľ nevie, čo je hlavná postava zač, nevie spočiatku, aké sú jeho motívy, kam a prečo vlastne ide... A to ho oberá o záujem. Krátkosť poviedky je teda asi jej najväčšia výhoda, aspoň sa prečíta rýchlo.

 

43. Ach jaj. Táto poviedka ma rozosmievala celý čas, ale to zrejme nebol autorský zámer. Celé to vyznieva ako písanie pubertiačky zamilovanej do Twilightu a podobných príbehov, tento sa však toči okolo anjelov (aj keď meno Edward vám iste nie je neznáme). Zodpovedá tomu aj štylistika, spracovanie textu, ploché postavy, plno klišé a naivita až hrom. Dokonca natrafíte na plno nelogických protirečení, pri ktorých neviete, či sa smiať, alebo plakať (napr. sa v poviedke spomína, že anjeli trestajú zradu zhodením previnilcov do čiernej mory, čím sa z nich stanú smrtní poslovia. A pár riadkov nato sa dozvedáme, že títo poslovia sú pre anjelov najväčšou hrozbou. Tak prečo ich teda sami vytvárajú???). Je tu tiež zbytočne veľa uvádzacej reči, a to aj v dialógu dvoch postáv, kde je jasné, kto čo vraví (a aj tie uvádzacie reči sú písané zle). Rovnako som nepochopil, prečo príbeh začína epilógom a končí prológom. Buď ide o nečakaný zvrat pre mozgové bunky porotcov, alebo (a to sa mi vidí pravdepodobnejšie) si autor zamieňa pojmy. Vzhľadom na to všetko ma vydesila poznámka na konci v znení Pokračovanie nabudúce. Dúfam, že nič také nehrozí...

 

44. Poviedka začína celkom zaujímavo, hlavný hrdina Arwin je správne tajomný. Tušíte, že je nebezpečný, ale – ako to už býva zvykom – je v ňom aj čosi dobré. Patrí k tzv. bežcom (kto alebo čo to je, sa, žiaľ, nevysvetlí). Cez bojazlivého chlapca dostane novú zákazku. Práve pasáž ich rozhovorov patrí medzi najsilnejšie, krásne sa tu prejavuje ich kontrast. Má zabiť obchodníka, čo aj urobí. Samotné vykonanie už trochu pokrivkáva. Nie celkom uveriteľne pôsobí Arwinovo uväznenie vzhľadom na neohrozenosť, ktorú o ňom autor predtým prízvukoval. Poviedka zjavne tiež neprešla čítaním, inak by sa v nej nevyskytovali zbytočné preklepy a chybičky krásy. Obsah by sa dal trochu vylepšiť, ale poriadnu dávku práce dá práca na štylistike a pravopise... „Takže kto ťa najal pes? ... Hneď bolo jasné, že je to laboratórium. Ak ju vie aj niekto využívať vysvetľovalo by ako ho jeho únoscovia videli v tme... Znova uderil kôň...“

 

45. Príťažlivo písaná poviedka predstavuje naozaj nevšedného hrdinu – je ním mechanický zajac využívaný počas psích pretekov. Napriek tomu, že ide o krátky text, dá sa tu natrafiť na napätie, humor, iróniu, nečakaný zvrat i tragédiu. Obávam sa, že tento hráč to bude mať ťažké v záplave prepracovanejších a dlhších diel, ale rozhodne patrí k tým lepším.

 

46. Autorovi sa nedá uprieť bohatá fantázia, vedomosti ani cit pre narábanie so slovami. Umne prepojil legendu o Artušovi so Zimnou, rusko-fínskou vojnou. A hoci išlo skôr o popis bojov (či už v jednej, alebo druhej dejovej línii) a prvok fantastiky slúžil len ako slabé prepojenie, nič to nemení na fakte, že poviedka má šancu votrieť sa pod kožu. Pri vojnových bojových pasážach sa mi v mysli vynoril Remarque, ktorý sa tiež zameral na pocity mladých ľudí a ich vnímanie vojny. Tento autor vie písať a história je zjavne to, čo mu najviac sedí.

 

47. Vianočná rozprávka, ktorá neurazí, pobaví... a vzápätí na ňu zabudnete. Poviedka je určená predovšetkým pre deti, sú tu všetky typické prvky žánru ako dobré a zlé postavy, šťastný koniec, mravné ponaučenie, fantazijné prvky, dokonca by sme našli aj číselnú symboliku v troch hlavných postavách. Špecifiká útvaru sú dodržané, ale neponúkajú nič svetoborné, ba miestami sa pozastavíte aj nad nie celkom logickým konaním. Záporák je slabučko vykreslený, akoby tam ani žiadny nebol, bublina s fantáziami by mohla jednoducho prasknúť a výsledok by bol rovnaký. Hovorí sa, že v jednoduchosti je krása, a jednoduchší (ešte nedospelí) čitatelia by príbeh iste uvítali s väčším nadšením.

 

48. Krásne napísané sci-fi, ktoré doslova napĺňa význam spojenia vedecká fantastika. Pomerne častý motív umelej inteligencie a jej prepojenie s reálnym svetom autor posúva na novú úroveň. Životné zamyslenia by možno v pere niekoho iného mohli vyznieť pateticky, ale tu tvoria silné jadro, ktoré donúti k úvahám aj vás samotných. Slovná zásoba je využívaná v plnej miere, až máte pocit, že hlavná postava je skutočne uznávaným vedcom svetovej úrovne. Námet je vyžmýkaný z každej strany a ako vidno, dá sa to aj na menšom priestore. Ale aby som len nechválil – dialógom by prospelo lepšie zapisovanie jednotlivých replík. Keď niečo hovorí stále jedna postava, netreba jej prehovory oddeľovať osobitne, pôsobí to rušivo.

 

49. Zaujímavá myšlienka o krátkom momente či rozhodnutí, ktoré dokáže nasmerovať život celkom iným smerom. Vyzeralo to veľmi nádejne, spočiatku som mal dojem, že ide o nejakú sektu, ale... keď sa prakticky rovnaká schéma opakovala už štvrtýkrát, začalo sa to zadrhávať. Netvrdím, že sa mi to napriek istej jednotvárnosti nepáčilo, dokonca aj záver bol dobre vypointovaný. Škoda toho mierneho klišé o tom, že človek si sám určuje svoj osud. Pozor tiež na písanie koncových úvodzoviek a sem-tam nepresne použitých slov – napríklad: „Dnes môžeme predísť k prvému kolu.“

 

50. Ach, zase upíri a boj proti nim... Aj obohratá téma sa dá spracovať zaujímavo, závisí od námetu a zručnosti autora. Tu pokrivkávajú oba faktory, jediný svetlý moment spočíval v zabití jednej postavy druhou kdesi uprostred poviedky. Tiež som mal pri čítaní dojem, akoby autor len tak-tak stíhal termín poslania poviedky a písal ju doslova na kolene a bez toho, aby si ju po sebe ešte prebehol. Nuž, pravidlá súťaže sú niekedy nekompromisné...

pisat treba vedietMožno si už niektorí z vás všimli, že sa často vyjadrujem k pravopisu a gramatike súťažných prác. Nejde ani tak o moju profesionálnu deformáciu, ako skôr o presvedčenie, že ak chce niekto písať, MUSÍ ovládať tieto zákerné, ale nevyhnutné fenomény. Spisovateľ je priam povinný poznať svoj jazyk, je to predsa jeho pracovný nástroj, prezentuje sa ním a vďaka nemu dáva von svoje posolstvá či príbehy. Nech mi nikto netvrdí, že sa vždy nájde niekto, kto text opraví. Môže sa azda herec na javisku vrátiť späť a odohrať v hre scénku ešte raz? Môže stavbár povedať domácim, nech sa neboja, že im padne strecha na hlavu, lebo sa to dá po ňom opraviť? Možno si poviete, že sa to nedá porovnať, ale... Keď chce niekto písať a NEVIE písať, tak načo sa do toho púšťa...? To môže rovno vziať prvýkrát do rúk gitaru, husle, flautu a ísť hrať na námestie, alebo sa hýbať zo strany na stranu spôsobom krok-sun-krok a tvrdiť, že je tanečný majster. Všetko je o cviku, to áno, ale mnohým by prospela sebakritika alebo, ak už to inak naozaj nejde, aspoň niekto, kto ten text skutočne opraví. Pretože ťažko oceniť niečo, čo už je pri prvej vete otrasne napísané...

 

31. Zábavná poviedka, ktorá stavia na dynamike bojovej operácie. To by ešte nebolo nič zvláštne, ale hrdinami sú militantní dedkovia. Sociálna poisťovňa rozbehla akciu na ich likvidáciu, no starému plukovníkovi Jozefovi sa nechce odísť bez poriadneho rozruchu. Poviedka má spád, vo vzduchu lietajú náboje, dym z výbuchov a pach krvi. Myšlienková rovina sa tu nevyskytuje, funkcia textu je kdesi celkom inde. Na svoje si prídu najmä fanúšikovia akcie a agentov vo výslužbe. Niektorí špekulanti by možno vyvolali diskusiu, či tu tej fantastiky nie je pomenej, ale s ohľadom na hrdinov, ich mená a východisko sa tu predsa len niečo nájde.

 

32. Chalan sa ocitne v tme na posteli a nepamätá si, ako sa tam ocitol a nie je mu známy ani dôvod. Celý čas uvažuje, spomína... Autorovi sa nedá uprieť snaha o vytvorenie tiesnivej atmosféry a strachu plynúceho z nepoznaného, ale keď sa dokola opakujú tie isté otázky, už to začína nudné, ba trúfam si povedať, že aj otravné. Koniec je tiež trochu od veci, posledné slovo malo pôsobiť ako výrazná bodka, no či sa tak udialo, je veľmi diskutabilné. Táto poviedka je... doslova o ničom.

 

33. Poviedka o prechode lesom plným zla má dobre zvládnutú akciu, čiže lepšie pôsobí druhá polovica textu. Prvá je len akýmsi introm, kde sa predstavujú postavy a navodzuje atmosféra. Skrátenie by tomu len prospelo, čitateľ tak zbytočne čaká na to, čo príde. A keďže vie, čo príde, znamená to, že poviedka sa vyznačuje predvídateľnosťou. Každému musí byť jasné, že Žoldnier sa pridá k výprave, že sa prejaví ako sympaťák napriek nevrlému správaniu a to obetovanie v závere je už zbytočnou fabuláciou. Poviedka je v podstate celkom fajn, len škoda tých klišé a nevybrúseného jazyka. A tiež pozor na nesprávny zápis priamej reči.

 

34. Poviedka o práci výskumníkov odkrývajúcich nánosy minulosti na planétach po celom vesmíre vás síce uvedie do problematiky, ale nemá vás inak čím zaujať. Autor obkecá príchod hlavnej postavy na miesto pôsobenia, aj odkrytie jedného nálezu, a tam to prakticky aj končí. Chýba zápletka, dej je nerozvitý, ani postavy nie sú zvlášť spracované a držia sa zaužívaných klišé, na čo dokonca poukazuje aj sám autor. Základ je dobrý, no možnosti ostali nevyužité.

 

35. Najprv som sa preľakol, že poviedka bude príliš zahltená programátorským slangom či pojmami a ja z nej nič nepochopím. Našťastie sa tak nestalo a napokon som sa dobre pobavil na Emilovi ovládanom umelou inteligenciou, ktorú inštaloval. Jeho snaha zohnať čistiaci prostriedok na wc bola správne bizarná, vtipná a pre jeho okolie absolútne nepochopiteľná. Tiež sa mi páčilo, ako mu jeho pripitý kamoš Dano zachránil kožu, a ani o tom, chudák, netušil. Škoda len, že autor to po sebe nedal prečítať niekomu so znalosťou pravopisu. Opäť sa potvrdilo, že niekto vie čo, ale nie vždy vie aj ako.

 

36. Pri poviedke nazvanej podľa hudobnej skupiny som netušil, kam to celé povedie, až do samotného konca. Autorovi sa podarilo umne skĺbiť dve na pohľad nesúvisiace dejové línie vo fantazijne tragickom konci. Hudba má veľkú moc a to sa prejavilo aj tu. Úvod sa možno až priveľmi zmietal v úpadkovom, mizernom a sebaľútostivom tóne, ale poslúžil pre navodenie atmosféry a v podstate kliesnil cestu k logickému koncu. Ide o celkom vydarené, trochu nadpriemerné čítanie.

 

37. Vynikajúco napísaná poviedka z budúcnosti, kedy sa ľudstvo spamätáva z následkov objavenie takzvaných iných. Nadšenci postapokalyptických príbehov o živých mŕtvych si pri nej iste prídu na svoje, ale ťažisko nespočíva v boji proti nim. Nie, autor sa zameral na priebeh výskytu, reakcie ľudí a na kladenie priam metafyzických otázok. A hoci poviedka nedisponuje veľkou dynamikou, v závere si vás podmaní šikovne nastolenou dilemou. Dokonalá štylistika a pravopis sú bonusom, ktorý tento text vyzdvihuje na najvyššiu úroveň.

 

38. Táto poviedka má dobre vybudovanú mytológiu okolo ľudí, ktorí sa neprevinili zradou, a preto sú odmenení stáročnými vedomosťami o svete a dlhodobým životom. Musia si však za seba vždy nájsť náhradníka, pretože po dlhých bojoch s démonmi umierajú vo veku 333 rokov. Autor má bohatú fantáziu, vie narábať s postavami i príbehom, jeho text sa číta ľahko napriek istej nevypísanej kostrbatosti a nie je zaplavený zbytočnosťami. Dobre sa čítajú najmä akčné pasáže, takže časom sa od neho iste môžeme tešiť aj na čosi epickejšie a vyzretejšie.

 

39. Ťažisko tohto príbehu spočíva na hlavnom hrdinovi Gustovi. Síce... pojem hrdina je asi prehnaný, pretože ťarbavý tridsiatnik podriaďujúci sa mame a márne sa snažiaci nadobudnúť nejaké sociálne kontakty tak rozhodne nevyzerá. Jeho úsilie zbaliť ženu (a získať uznanie aj po smrti) je natoľko tragikomické, až musím obdivovať autorovu schopnosť vykreslenia postavy. Priam cítite jeho zúfalú túžbu, no zároveň ho ľutujete a tiež mu držíte palce. Začiatok tretej časti pôsobí s ohľadom na celú poviedku trochu roztrieštene, možno by bola vhodnejšia väčšia plynulosť a aj ju začať z pohľadu Gusta. Príliš to však nevadí, veselý zážitok a milý koniec to nijako nekazí.

 

40. Poviedka, kde sa vyskytne dialóg až v samotnom závere, čiže text ako taký sa nevyznačuje veľkou dynamikou. Deja sa to však netýka, aj keď je postavený na jednej línii muža skúmajúceho v teréne les a tamojšiu zver. Autor má talent na navodenie správnej atmosféry, len sa nazdávam, že mohol uchopiť aj z lepšieho konca. Vysvetlenie na konci nijako neprekvapí ani neohúri, ale keby sa povedzme vedecky upravené zvieratá obrátili proti svojim zbohatlíckym lovcom, hneď by to získalo iný nádych. Ale to už špekulujem...

hore a doleTretia várka poviedok je pre mňa zatiaľ najzaujímavejšou (a keď si spätne čítam hodnotenia, tak z mojej strany aj najkritickejšou). Striedajú sa v nej vrcholy a pády, natrafil som na ozajstné skvosty, ale aj na čosi, čo sa sotva dá nazvať literatúrou. Nechcem pôsobiť nadnesene či arogantne, väčšinou sa snažím hľadať v textoch pozitíva, ale niekedy na to nestačí ani moja supersila. Obávam sa, že moje slová môžu niekoho aj zraniť a už sa nikdy k písaniu nevráti (čo možno pre svet nebude žiadna tragédia). Druhá skupina ľudí sa naštve, ale kriticky zhodnotí svoje nedostatky a azda sa nabudúce dočkáme lepšieho príspevku. Tak či onak sú sem-tam potrebné aj menej vydarené kúsky, aspoň tie skvelé popri nich vyniknú ešte výraznejšie...

 

21. Nechcem byť nepríjemný, nemôžu byť predsa všetky poviedky úžasné, ale naozaj sa niekto musí zúčastniť za každú cenu s akýmkoľvek príspevkom? Táto poviedka bola zatiaľ najhoršou, akú som čítal. Žiadne odstave, katastrofálna štylistika, ku gramatike sa ani nevyjadrujem. Obsahovo takisto veľmi slabé, moja neter na prvom stupni by napísala lepšiu slohovú prácu. Z bohatých zásob vyberiem aspoň úvodné vety, nech sa môžete pokochať aj vy – „V tú noc som po 274 ovečke stále nemohla zaspať.Zúfalo som ich počítala,počítala,počítala...Keď som už bola na 458 ovečke sa mi podarilo zaspať.Zrazu som sa zobudila na zvláštne zvuky.Nebol to len taký obyčajný zvuk.Bola som veľmi unavená a tak som nemala čas riešiť odkiaľ ten zvuk ide.Tak som zatvorila oči a snažila sa zaspať.“ Pokračuje to ďalšími bonmotmi, ale pri ich prepisovaní by som sa zase nanovo rozčúlil, idem teda ďalej...

 

22. Prečítal som 31 čítačkových strán a napriek tomu netuším, o čom to vlastne bolo. O ostrove v Karibiku? O znechutenosti životom a snahou odísť z planéty niekam, kde nebudú otravní ľudia? O drogách a ich zhubnom vplyve? Prvých desať strán som čakal, kedy sa skončí fáza opisov a úvah, očakávajúc rozbehnutie deja... no márne. Táto poviedka je postavená viac na filozofovaní ako na epických zvratoch, a tak ju aj treba vnímať. V tomto smere si dal autor skutočne záležať, myšlienky vyjadruje živým jazykom, len s malým škrípaním. Musím však povedať, že na mňa, skôr mainstreamovo založeného človeka a čitateľa, pôsobil text ubíjajúco.

 

23. Prvá poviedka s jasným antihrdinom. Sériový vrah zabíja mladé dievčatá, ktoré si vyhliadne cez zoznamku. Neurazí, nepobaví, akurát vplyvom technického škriatka otrávi čítanie pre pár preskočených písmen. Jednoduchý a otrepaný námet, ktorý nespraví dieru do sveta.

 

24. Poviedka postavená prevažne na rozhovore sa okrajovo dotýka vydavateľského sveta a v podstate je aj okrajovo iba fantazijná. Tento prvok sa prejaví najmä v závere, dovtedy ho príliš nebadať. Sem-tam sa autor trafí svojou iróniou pri hodnotení súčasnej knižnej produkcie do čierneho, ale dalo sa z toho vydolovať aj viac. Ktovie, možno keby mal o tom väčší prehľad, bol by text ešte údernejší. Jazyk je na dobrej úrovni, poviedka sa číta ľahko, z dvoch postáv bola prepracovanejšia osoba vydavateľa Damiana. Neprekáža to, dejovo išlo predsa práve oňho.

 

25. Otrasná štylistika, mizivé poňatie o gramatike (odporúčam zistiť si rozdiel medzi genitívom a inštrumentálom – písanie predložiek zo, so), množstvo bohemizmov... zase iba očividná snaha čosi napísať a ktovie – možno motyka vystrelí? Nuž, v tomto prípade určite nie. Prebudenie v lese a zápas s otcom by mohlo byť výborným základom pre napínavý dej, ale na začiatku to zabíjajú kecy o stromoch, ktoré by sa pokojne mohli skrátiť minimálne o polovicu, a v závere zase patetické mudrovanie o strachu, ktorý si v sebe nesie každý z nás. Nezachraňuje to ani snaha o poéziu s gramatickým rýmom, ktorý sa využíva už iba ak na základnej škole. Autor sa zjavne nevie rozhodnúť, či chce čitateľa udržať v napätí, alebo mu vnucovať svoje myšlienky (o tom, že by si ich niekto vyvodil z príbehu sám, nemôže byť ani reči). Pridám aspoň perličku z mimoriadnej dedukcie hlavnej postavy - „Započul som kroky. Približovali sa z tmy – teda z opačného konca ako bolo svetlo.“ Hmm...

 

26. Krátka lyrická poviedočka o chlapcovi a dievčati, ktorá toho veľa nepovie, aj keď sa usiluje využiť krásu jazyka v čo najväčšej možnej miere. Autor tvorí zložité vety s toľkými rôznymi tvarmi a syntaktickými konštrukciami, až sa v tom sám stráca a výsledkom je nesprávne skloňovanie. Napríklad – „Voľnosť všetkých stvorení v objatí slobody, v bezpečí kúzla unášaným vlnami vánku vo forme prachu motýlích krídiel.“ Typický príklad toho, ako chce forma zvíťaziť nad obsahom, ale ideálne je, keď sú v rovnováhe. V tomto prípade totiž prehráva jedno i druhé. Lyrizovaná próza je náročná a nie vždy dosiahnuteľná méta.

 

27. Na tejto poviedke vidno, že autor má dobré nápady, len ešte nedospel k bodu, kedy by ho vedel aj správne spracovať. Nejde ani tak o stavbu deja či postáv, ale o vyjadrovanie. Myslím si však, že praxou a ďalším písaním sa napokon vycvičí a bude to lepšie. Námet jeho diela je zaujímavý – ocitáme sa v dome či chalúpke (autor používa oba pojmy), pričom vonku to vyzerá na akúsi podobu pekla. Hlavný hrdina býva sám, ale napokon dovnútra pustí niekoľko osôb (bytostí) a až neskôr si uvedomuje, že bude musieť zviesť boj, aby sa všetko vrátilo do normálu. Jeho spôsob bol však až smiešne pasívne agresívny a na skutočnú akciu dôjde až v samotnom závere. ŠKODA! A čo sa týka toho vyjadrovania? Prikladám aspoň zopár príkladov na pobavenie (snáď mi autor odpustí) – „Hmla bola taká hustá, že by sa mohla krájať nožom a následným vyžmýkaním zaplniť prázdny pohár mliekom... Prvé čo mi padlo do oka vonkajšieho sveta, bola pochmúrna atmosféra... Taktiež dokázala sa vynájsť v ťažkých situáciách. Buď ich zjednodušila alebo rovno nechala plávať ďalej... Z plnej sily som ju odkopol od seba. Kutáč sa nachádzal asi meter za mnou, jediná zbraň po ruke, takže som sa začal plaziť preň.“

 

28. Žeby zatiaľ najlepšia poviedka? Obsahovo, technicky, štylisticky a – čuduj sa svete – aj pravopisne zvládnutý text, ktorý sa čítal jedna radosť. Postavy sú zaujímavé, prostredie pútavé a koniec nepredvídateľný (no... možno trochu pridobrý, ale predsa len je tu niekoľko otvorených dvierok). Takto potešený idem hneď čítať ďalej, aj keď riskujem, že moje nadšenie môže zasa rýchlo opadnúť. Nič to, aj v tom tkvie riziko porotcovania!

 

29. Zručne napísaný text tak po technickej, ako i obsahovej stránke. Krátke, jasné, výstižné. Hlavná postava sa ocitne na neznámom mieste, pričom spočiatku si spomína aj na svoju minulosť a príbuzných, ale postupne sa jeho myseľ vyprázdňuje. Nečudo, stal sa objektom vedeckého programu, nástrojom na šírenie strachu a skazy. Poviedka je to vo všeobecnosti jednoduchá, priamočiara, autor vie, čo chce povedať, a nezaoberá sa balastom. Aj preto si veľmi nestihnete vybudovať k postave nejaký vzťah... a už je koniec.

 

30. Jedna z kratších poviedok s jednoduchým námetom a jednou udalosťou. Väčší rozsah by už bol nadbytočný. Vďaka názvu čitateľ hneď vie, čo je tou tajomnou entitou rozprávajúcou príbeh. Na jednej strane sa tak pripravuje o možnosť bádania a prekvapenia, ale na druhej strane ide o ústretový krok voči jednoduchším čitateľom (bez mučenia priznám, že mne to pomohlo :D). Autor má pekné vyjadrovanie, miestami prechádza až do lyriky, čo súvisí s hlavnou „postavou“. Dobro by ste tu hľadali márne, atmosféra sa uberá celkom iným smerom. Krátke, stručné, výstižné.

marek 2Sám sa čudujem, s akou rýchlosťou som sa pustil do čítania vašich poviedok. Musím však uznať, že väčšinou sú naozaj kvalitné a zábavné, preto ani u mňa nechýba chuť čítať. Aj keď je možno priskoro kričať "hop", sme predsa len na samom začiatku a drvivá väčšina je stále pred nami. Teraz z iného súdka - potešilo ma, že niektorí snaživci sa tak rýchlo snažili nájsť v hodnoteniach určitý systém. Samozrejme, nepotvrdím jeho správnosť, ale nezabúdajte, že porotcovia sú niekedy škodoradostné tvory a radi sa pohrajú s vaším vnímaním (domyslite si k tomu diabolský smiech, pekelné plamene v pozadí a spokojné mädlenie rúk). Dúfam, že som sa tým nedotkol ostatných porotcov, nerád by som spôsobil prieky v našej malej, ale iste vrelej skupinke :-) Myslím, že už bolo dosť rečí, poďme na hodnotenia.

 

11. Krátka poviedka z prostredia domova pre duševne chorých pacientov. Stará pani Zita umrie a až vtedy pracovníčka domova pochopí, že nebola narušená, ale vďaka svojim okuliarom videla mŕtvych. Dobrý námet, ktorý opäť narazil na slabé spracovanie. Odkiaľ sa okuliare nabrali a ako fungovali? Kto by sa ich mohol zmocniť po tom, ako sa ich hlavná postava vzdala, a čo by s nimi spravil? A vôbec, prečo autor ukončil svoju poviedku tak... bezducho? Príbehu chýba dynamika, a keď už aj máte pocit, že sa ide udiať čosi významné, čelíte napokon pasivite a nezáujmu. Chcelo by to väčšiu prácu s postavami a prekážkami, ktoré musia prekonať. A tiež zapracovať na štylistike. Už len prvý odstavec prekypuje ukazovacími zámenami, ktoré priam kolú oči...

 

12. Dokonale vyvážená poviedka, ktorá si udržiava vysoko nastavenú latku od začiatku až do konca. Číta sa krásne ľahko, bez rušivých elementov vo forme pravopisných či štylistických chýb. Autor si zjavne váži nielen jazyk, ale aj čitateľa. Predostiera mu príbeh o zvrhnutí kráľa Oravy za pomoci zbojníckej družiny a tajomných Dračích jazdcov. Výborná atmosféra, krásne zobrazené reálie a dokonca aj početné postavy na malom priestore. Viem si predstaviť, že by sa poviedka dala rozpísať aj do rozsiahlejšej podoby, námetov i postáv je na to dostatok. Autor má talent, dar reči a mňa ako porotcu svojím príspevkom nadmieru potešil.

 

13. Pri niektorých kratších poviedkach je škoda, že nie sú rozpracované do rozsiahlejšej formy, no pri niektorých dlhších textoch trpíte, pretože sa nie a nie dopracovať ku koncu. To je, žiaľ, aj prípad príspevku o záhadnom predajcovi tapiet, ktorý svojím tovarom vťahuje zákazníkov do sveta medzi dimenziami. Sci-fi námet je skôr v úzadí, jadro tvorí policajné vyšetrovanie, ktoré sťahuje poviedku dolu, pretože postupy, postavy a dialógy nedosahujú úroveň ani slabého krimiseriálu. Autor si navyše svoju poviedku po sebe mohol aspoň prečítať, vyvaroval by sa zbytočným a početným preklepom, chýbajúcim úvodzovkám, nedôslednej priamej reči, zlému skloňovaniu... Potenciál tu je, treba však na ňom poriadne zapracovať.

 

14. Autorovi poviedky sa nedá uprieť jedno – vytvára pekné opisy. Len škoda, že keď príde na epickú zložku, tak začne jeho talent pokrivkávať. Príbeh o mladom Malkovi, ktorý sa chce stať mágom napriek nesúhlasu otca, má čosi do seba, ale, jednoducho povedané, chýba mu šťava. Dej je príliš rozťahaný, prospelo by mu vyškrtanie zbytočných hluchých pasáží, trochu ho aspoň zachraňuje záver, ktorý prichádza so zaujímavým zvratom. Ale napísať istý počet strán len kvôli šokujúcej pointe nestačí. Dôležité sú aj úvod s jadrom, nielen vyvrcholenie. Odporúčam zapracovať na gradácii aj na písaní priamej reči.

 

15. Vynikajúca poviedka, ktorá aj na malom priestore rozohrala poriadnu dávku napätia. Skvelo spracovaný dej a výrazné postavy zasadené do sveta nesmrteľných bytostí. Autor predstavuje aj mytológiu sveta z inej dimenzie, robí to funkčne a s ohľadom na rozvoj príbehu. Postavy si obľúbite v momente, ako vstúpia na scénu – či už ide o mladíka Kaela, tragickú dcéru aristokratov, alebo nevšedného komorníka. Nestíhate sa nudiť, nasleduje jeden zvrat za druhým. Táto poviedka by sa dala poľahky rozpracovať aj do niekoľkodielnej románovej série, je v nej veľký potenciál. Len tie čiarky by mohli viac poslúchať a nezaškodilo by ani zameniť slovo chýri za chýry.

 

16. Pri tejto poviedke som mal neraz chuť smiať sa, čo však zaiste nebolo autorovým zámerom. Prílišná snaha o nečakané zvraty a široký záber sa, žiaľ, minula účinku. Niežeby sa stále čosi nedialo, ale dej vyznieval pomerne nesúvisle a jednotlivé udalosti boli neraz akoby vytrhnuté z kontextu, najmä úvodný teroristický útok, pri ktorom dostala moja bránica poriadne zabrať. Nasledovalo zamknutie na latríne pod vplyvom chemických látok, zmena v neurologickej činnosti, nezmyselne nepodložený pohlavný styk so Smrťou a následné otehotnenie... Mnohé veci boli celkom mylné (reakcia postavy po tom, ako došlo počas útoku k výbuchu a streľbe: „Nuž, asi to bude vážne.“ To ako fakt? Ani postava Petry nemala hlavu a pätu – úmysel osloviť šoféra električky, vzápätí jej vystúpenie, potom záchrana dieťaťa namiesto toho, aby prenechala svoje miesto aj jeho matke... Neskôr sa spomína, že sa nemala kam po útoku vrátiť, hlavne že pár strán predtým trávila čas so sestrou, ktorá jej hovorila, že sa cez víkend stretnú u rodičov). Ach... Nechcem použiť priamo slovo zlé, ale aby som len nehanil, záver bol celkom fajn.

 

17. Prvýkrát sa mi stalo, že nemám o poviedke takmer čo povedať, pretože vo mne vôbec nič nevyvolala. Čo je v podstate aj dobre, lebo aspoň nemusím nič kritizovať. Ide o čistokrvné science fiction o „zbere“ Posledných pozemšťanov z rôznych planét, aby si opätovne založili spolu nový domov. Hlavná postava Mia (hovoriť o hrdinke sa mi zdá prehnané) je jednou z nich, aj keď nie je stopercentne presvedčená o tom, že sa všetci dočkajú šťastného konca. Vyhlásenie kapitána Jasona predsa len znejú príliš pateticky. Mia sa púšťa do pátrania po pravde, ktorá sa jej napokon aj naskytne... Oceňujem autorovu snahu o skutočne komplexný popis planét a podrobné vysvetlenia. Je očividné, že si dal záležať na tom, aby ho nikto neobvinil z nedôslednosti. Otázne však je, či autentickosť, opisnosť a vedeckosť nestúpajú na úkor emotívnosti a záujmu čitateľa o osud postáv...?

 

18. Poviedka, ktorá sa ako jediná z tých, čo som doteraz čítal, odlišovala formou (aj názvom, ktorý vyznieva mierne vulgárne). Nejde o viazaný text, ale o rozhovor medzi redaktorkou bulvárneho plátku a ženou presvedčenou, že mravenčiari sú mimozemšťanmi obývajúci Zem už milióny rokov. Teším sa, že autor sa usiluje prísť s niečím invenčným, poviedka sa vďaka forme číta ľahko, dynamicky, nezaplavuje čitateľa balastom. Aj práca s jazykom je na dobrej úrovni, rovnako ako nádych irónie v postave redaktorky. Ku koncu som sa už zľakol, keď zmenila svoj postoj, ale napokon som musel s úsmevom pokrútiť hlavou nad autorovou náruživou bodkou.

 

19. Príbeh založený na romantickom a, samozrejme, ako to už býva, zakázanom vzťahu medzi nymfou a elfom. Ide o celkom príjemnú rozprávku, ktorá napriek očakávanému tragickému vyústeniu končí pomerne sladko. Príbehu však chýba napätie, všetko je postavené na láske a ochote prekonať akúkoľvek prekážku, aj keď aj v tomto smere to bolo pomerne slabé. Pár možností tu bolo – nymfin nejasný pôvod, jej cesta k dryádam, záhadný menič podôb (hoci nechápem, načo sa autor uchýlil k anglickému výrazu). Možnosti strhnúť čitateľa ostali nevyužité, ani pravopis a bohatosť slovnej zásoby sa neprejavili v dostatočnej miere. Chce to viac čítať a uvedomiť si, že bez poriadnych zápletiek a prekážok bude dej chudobný a čitateľ znudený.

 

20. Podľa názvu som si spočiatku myslel, že autor poukazuje na súvis s náročnosťou usporiadania koncertu. Až v závere sa pointa odkryla v plnej paráde, hoci isté náznaky (no dobre, možno poriadne veľké) badať už aj skôr. Výborný námet, vo svojej podstate veľmi jednoduchý, dokázal autor poňať s humorom a nadhľadom, i keď istá československá diva (nápovedou je Helena) by sa pri čítaní usmievala zrejme iba s veľkým sebazaprením. Pobavila aj zmienka o Lučenci, a vôbec – prepojiť celosvetovú záležitosť s našou malou krajinou je určite krokom vpred, pretože mnohí autori akoby zabudli, že aj v obrovských galaxiách máme predsa aj my svoje miesto. Apropo, keď už sme pri tom, jedno či dve miesta na tom koncerte by som si rád zarezervoval aj ja :D

zacinameKeď som bol oslovený ako porotca z ľudu v súťaži Martinus Cena Fantázie, spolu s nadšením sa objavili aj obavy. Jednak z toho, či sa stihnem dôkladne povenovať každej z toho množstva poviedok, a jednak preto, či sa mi podarí vypichnúť tie najlepšie. Avšak krátko po tom, ako som sa pohrúžil do čítania, išlo všetko, takpovediac, samé. Príspevky sa rôznia, témy sú pestré, i keď niektoré námety sa sem-tam opakujú. Nič to ale nemení na fakte, že všetci sme sa v rámci súťaže stretli ako milovníci písaného slova, a hoci nie každý skončí na stupni víťazov, už len samotná účasť prispieva k potrebnému rozvoju literatúry. A to nielen na poli fantastiky, veď koľké z poviedok obsahujú romantiku, humor, psychologizáciu, pohľad do histórie...? Dnes tu máme várku prvých desiatich poviedok, hodnotenie je v plnom prúde, držme si navzájom palce, aby sme to s vervou a nadhľadom dotiahli do úspešného konca :-)

 

1. Poviedka sa usiluje pôsobiť ako psychotriler s malým náznakom hororu v samotnom závere, ale je otázne, či sa autorovi alebo autorke (pri ďalších hodnoteniach zvolím generické muskulínum, snáď mi dámy odpustia) darí navodiť správnu atmosféru. Pravopis pokrivkáva (chýbajúce čiarky, niekoľko hrubíc...) a štylistika je tiež veľmi jednoduchá. Zdá sa, že ide o mladšieho autora, u ktorého sa ešte predpokladá ďalší literárny vývoj. Nezaškodilo by viac čítať, slovná zásoba je pri písaní základ. Koniec nie je prekvapivý, dokonca je pointa až príliš zdôrazňovaná, posledné štyri riadky by v poviedke už vôbec nemuseli byť a bola by o to údernejšia.

Nejako mi však unikali súvislosti. Chápem zámer šokovať, ale... Jana núti manžela Jozefa, aby zabil synovho učiteľa, ktorého podozrieva z jeho únosu. Mylne. Za všetko môžu susedia, lenže... kde a chlapcovo telo uchovávali? Polícia ich určite musela vypočúvať tiež. A stráviť ľudské mäso nie je pre organizmus zase také ľahké... Príbeh neobstojí v komplexnej rovine reálií.

 

2. Zaujímavý námet ohľadom magickej knihy stroskotal na nezáživnom vyústení. Čitateľ už od okamihu jej nájdenia vie, ako to dopadne a že hlavná postava ju využije na pomstu mužovi, čo ju znásilnil. Žiadne prekvapenie sa nekoná, škoda dostatočne nevyužitej zápletky. Neprospieva tomu ani zdĺhavý úvod, zbližovanie párika sa dalo zapracovať v rámci kratšej retrospektívy. Autor poviedky má však bohatú slovnú zásobu, text sa číta ľahko, i keď miestami natrafíte na trochu kostrbaté vety a pravopisné chyby (napríklad - Aubree ju hodila naspäť do skrine, podišla k oknu a pohľadom sledovala korunu listnatého stromu naproti chatky... Posledné, čo bolo potrebou bola Aubree krv... Okolitý susedia hovorievali, že dieťa je týrané. Nevedel sa totižto sám oň postarať).

 

3. Zručne napísaná poviedka s presahom do podmorského sveta. Zaujímavé prostredie aj námet, hlavného hrdinu som si obľúbil aj na takom krátkom priestore - hľadač stratených podmorských pokladov, potýkajúci sa s rozchodom, ktorému jeho bývalá zanechala mapu k potopenej konštrukcii. Výborné východisko, dej si zachováva dynamiku, text je pomerne dobre zvládnutý štylisticky i technicky. Autor mohol možno trochu viac rozpracovať motívy Mirandinho konania, priestor na to mal, takto pôsobí príbeh neucelene. Poviedku však určite radím medzi lepšiu polovicu.

 

4. Prvá poviedka, ktorá ma pohltila obsahom, štylistikou, záverom... Autor vie pracovať s textom, píše pre čitateľa, nielen pre samotné písanie. Hlavná postava Agora poskytuje veľa aj na malom priestore, rovnako ako zhluk domcov, kde sa príbeh odohráva. Chválim výborne vystihnutú atmosféru strachu z vyčíňajúceho démona aj vykreslenie postáv. Konečne niekto, kto vie, ako ich odlíšiť. Nestačí na to iba meno, autor pracuje aj s ich rečou, vlastnosťami, minulosťou. Ide o jednu z dlhších poviedok, ale prečítaná bola raz-dva. Na počudovanie mi až tak nevadilo ani zopár zablúdených hrubíc. Nijako totiž nenarúšali pôžitok z výborného čítania, rovnako ako ani mierne klišé ohľadom záhadnej knihy. Zdá sa, že sa bez nej pomaly nezaobíde žiadna fantasy, skoro ako akčný film bez USB kľúča s nebezpečnými informáciami...

 

5. Poviedka o vidieckom vodníkovi túžiacom po pomste je napísaná ľahkým, svižným jazykom, tajomno je dávkované rovnomerne a útok na hlavnú hrdinku Aničku bol opísaný naozaj napínavo. Až na jeden detail – že autor dvakrát po sebe vysvetľuje, že okno sa nedá otvoriť pre odlomenú kľučku. Nezaškodilo by si poviedku po napísaní ešte po sebe poriadne prečítať, aby sa predišlo podobným zbytočným chybám (a niekoľkým preklepom). Znižuje to celkový dojem. O priečku vyššie ho však vyzdvihuje spojenie rozprávkových prvkov s hororom, ktoré sa deje prirodzene a počas čítania vôbec netušíte, ako súboj s bytosťou dopadne. V mojom ponímaní ide o poviedku, ktorá mi iste utkvie v pamäti.

 

6. Príbeh zasadený do obdobia Veľkej Moravy opantá autorovou znalosťou dobových i reálií a historických súvislostí, ale vopred by ste mali byť pripravení na to, že ak nie ste znalcom našich dejín, veľa z príbehu nepochopíte. Autor sa po vzore eposu Jána Hollého vrhá vo svojom rozprávaní priamo do centra diania, bez vysvetlení, opisov či ozrejmenia vzťahov. Jediné, čo je vám spočiatku jasné, je Bogislav ako hlavná postava a Svätoplukov brat a jeho temné postavenie na hrade. Možno trochu nepochopiteľne pôsobí spočiatku jeho boj proti vojskám nemŕtvych, v tomto prípade si to pýta aspoň minimálne objasnenie už o niečo skôr. Poviedka sa vyznačuje výbornou štylistikou, kompozíciou, námetom... ale mne osobne tam čosi chýba, čosi, čo by čitateľa viac vtiahlo, akoby bolo dôležitejšie napísať po formálnej stránke skvelý text, ale bez prihliadnutia na čitateľa.

 

7. Podľa názvu by som obsahovo tipoval čokoľvek, ale určite by mi ani na um nezišla intergalaktická kulinárska šou. Počas celého čítania mi neschádzal úsmev z tváre. Iste, jednotliví súťažiaci, porota, priebeh reality šou by si možno zaslúžili väčší ponor, ale aj na tom malom priestore sa vystrieda pestrá plejáda bytostí. Autor u mňa vrchovato zabodoval humorom, nadhľadom, iróniou a paródiou úpadkových programov. Pripomína Stopárovho sprievodcu po galaxii, už chýbali len uteráky, čo treba vnímať ako pochvalu. Napísať také svižné, vtipné a pritom ľahko pochopiteľné dielko je umenie.

 

8. Poviedka, pri ktorej mi ako prvá udrela do očí nulová práca s formou textu. Ide o jednoliaty celok bez akýchkoľvek odstavcov, čo pôsobí „neučesane“. Našťastie to autor vyvážil zaujímavým námetom o tom, ako sa vojak za čias komunizmu zamiloval do mimozemšťanky, vďaka čomu prišiel o kariéru a podľa mienky iných aj o rozum. Všetko je rozprávané z pohľadu jeho kamaráta, ktorý využil zanechané technológie. Čakal som viac. Prakticky išlo len o prerozprávanie udalostí, chýbal zreteľnejší dej, aj keď s ohľadom na celkový obsah by to už mohlo byť príliš „preplácané“.

 

9. Ďalšia poviedka písaná formou jediného odstavca, ale už o niečo kratšia ako tá predošlá. Chlapík nájde čarodejnicu, lebo chce od nej pomoc v pátraní po zmiznutej sestre, a ona ho zabije. Jasný úvod, jadro aj záver, ako v školskom slohu. Jazyk v norme, atmosféra ujde, ale námet príliš slabý na to, aby utiahol záživnejší a bohatší dej. Dalo sa by to určite spracovať aj zaujímavejšie, takto zapadol príbeh kdesi pred polcestou.

 

10. Prvá poviedka, ktorú som mal problém prečítať do konca, ale napokon som to zvládol. Nedozreté písanie prejavujúce sa v nedôslednej konštrukcii postáv, kostrbatých dialógoch a slabej štylistike (napríklad – Pred sebou mala rozmazaný obraz čohosi... Pani Morenčiová začala byť bezradná, asi prvýkrát ako ju Alma videla... Snažila sa potláčať svoje spomienky, ale vedela, že Kenzo ich všetky, do poslednej kvapky vysal z jej mysle a začal cúvať... Sedela na balkóne medzi davom ľudí). Čitateľ vie, že Alma vyhľadala svojho známeho, čarodeja, aby jej pomohol po tom, ako ušla z väzenia. Lenže ich rozhovor je mätúci, skáču z témy na tému, až napokon máločo dáva väčší zmysel. Škoda, námet je zaujímavý, ale spracovanie nedostatočné. Snaha o tajomno končí v chaose.

radio fmNestihli ste nás včera v relácii Popo FM na Rádio_FM? Môžete si ju vypočuť napríklad aj teraz. Hosťom bol víťaz MCF 2016 Erik Kotlárik a Lucia.