radio fmNestihli ste nás včera v relácii Popo FM na Rádio_FM? Môžete si ju vypočuť napríklad aj teraz. Hosťom bol víťaz MCF 2016 Erik Kotlárik a Lucia.

Na svete je Lucia. Dodo Dobrík tak pomenoval hlavu na obálke zborníka poviedok Fantázia 2016. V jeho titulke sa prelína fantasy, sci-fi, aj horor. V knihe si totiž prídu na svoje milovníci všetkých odtieňov fantastiky. Nájdete tu new wierd, postapo, young adult, historické aj rozprávkové texty, plnokrvné sci-fi, desivé horory, aj humorné dielka a slovenské podivno pracujúce s absurdnosťou, či s historickými a prírodnými motívmi. A na záver si môžete vychutnať esej o fantastike a o písaní od profesora Ericha Mistríka.

finalisti MCF 2016 celkovy vitaz vitazka Ceny poroty porota tohto rocnika ilustrator a organizatori sutaze

 

Fantázia 2016 bola uvedená do knižného života potleskom. Udialo sa to na Bibliotéke počas vyhlasovania víťazov súťaže Martinus Cena Fantázie. Už tradične jedno z najväčších podujatí veľtrhu prilákalo približne stovku hostí. Dvojhodinový program odštartoval krst Temnoty z Pressburgu od Janka Išu, ktorá vznikla na základoch minuloročnej víťaznej poviedky Kladivák.

Krst knihy Janka Isu Kladiak Temnota z Pressburgu. Krstil Juraj Cervenak ako inak kladivom

 

Vyhlasovanie moderovala Lucia Siposová, ale tohtoroční porotcovia Maroš Hečko, Erich Mistrík, Alexandra Pavelková a Katarína Čavojová sa občas moderovali aj sami. Kristína Farkašová, ktorá bola v porote tiež, moderovala počas Bibliotéky svoje dvojičky.

porota MCF 2016 Erich Mistrik Alexandra Pavelkova Maros Hecko Katarina Cavojova. V proote bola este Kristina Farkasova ktora sa na vyhlasovani nemohla zucastnit

 

Súťaž je vďaka partnerom pre autorov zaujímavá aj finančnými a vecnými cenami, ktoré však mohli zvyšovať frustráciu menej úspešných súťažiacich sediacich v hľadisku. Xbox, počítač, čítačky, knihy, hry, finančné ceny, večná sláva... Nič to. O rok tam stojíte vy!

 

Špecifický ročník

Každý ročník súťaže Martinus Cena Fantázie je čímsi špecifický. V tom štrnástom dominovali ženy. Vo finále boli tri z piatich. Oproti minulému roku, kedy sa doň žiadna neprebojovala, je to zaujímavý posun. Rozdiel je aj v tom, že vo finále nebol ani jeden hororový text. Tento ročník ovládlo fantasy. Cena Poroty, aj celkový víťaz, patria práve do tejto kategórie. I keď víťazný text by sa dal charakterizovať aj ako sci-fi. Prechody a kombinácie žánrov boli v tomto ročníku tiež pomerne časté.

V tohtoročnej zbierke, azda viac než v minulosti, platí, že autori nechodili po inšpiráciu do Ameriky a na rozvinutie príbehu im stačili domáce reálie. Príbehy sú vďaka tomu pre našinca uveriteľnejšie a viac vťahujú do deja.

Ďalšou tohtoročnou špecialitou je príklon súťažiacich k témam rodičovstva, vzťahov s deťmi a materstva. Dokazuje to aj finálová poviedka Labute neplačú od Zusky Stožickej, ktorá získala Cenu poroty a v ktorej matka zistí, že jej počas krátkej chvíle nepozornosti na prechádzke okolo jazera ktosi zamenil dieťa. Nevidí to nikto druhý, len ona a čitateľ sleduje jej zúfalý boj, v ktorom sa snaží získať nazad svojho syna. Je blázon? Je to dôsledok popôrodnej depresie? Alebo jej skutočne ktosi dieťa vymenil a rozdielne prejavy svojho potomka dokáže postrehnúť ako jediná práve preto, lebo je matka?

Celkovým víťazom sa však stala poviedka Erika Kotlárika Mesto spomienok, ktorá spracováva tematiku pamäte a myšlienkových konštruktov. Prekvapujúci úvod nepripraveného čitateľa prefacká a zanechá v hlave otázku „čo to do čerta bolo?“. Otázka je však pomerne rýchlo zodpovedaná originálnou odpoveďou. Myšlienkové mapy, návody na posilnenie pamäte a súťaže v zapamätaní si rôznych informácií tvoria len pozadie iného, zľahka trilerového príbehu.

 

Štrnástka

Číslo štrnásť je také... nijaké. Nie je to šťastná sedmička, nie je to už magická a tajomstvom opradená trinástka, nie je to dospelá osemnástka, ani zaokrúhlená dvadsiatka. Je to však energiou prekypujúca rodiaca sa rebelka, ktorá na seba začína strhávať pozornosť. Presne taká je tohtoročná Fantázia. Vyskladaná z diel, ktorým by ste pokojne uverili aj meno svetoznámeho autora. Čoraz viac autorov píše dobre. Čoraz viac autorov sa usiluje písať ešte lepšie. Konkurencia je veľká, ľudia sa snažia publikovať a faktom je, že na to majú mnohí.

Udeľovala sa aj cena v súťaži anglických poviedok, v ktorej porotcoval kanadský vedec, spisovateľ a editor Eric Choi, publicista Michal Havran a docent na Ústave robotiky a kybernetiky František Duchoň. Víťazom sa stal Adam Máčaj a jeho poviedka Unholy Redeemer, ktorá v slovenskej verzii bodovala už minulý rok v hlavnom finále MCF a zároveň získala minulý rok aj cenu za najlepšiu fantasy poviedku.

Štrnásty ročník MCF sa skončil. Nech žije pätnásty! Už teraz môžete posielať a prihlasovať svoje fantastické súťažiace poviedky. Všetky potrebné informácie o súťaži nájdete na stránke www.cenafantazie.sk.

 

MCF 2016:

  1. miesto: Erik Kotlárik - Mesto spomienok
  2. miesto: Martin Petr - Potom
  3. miesto: Zuska Stožická - Labute neplačú
  4. miesto: Monika Kandriková - Hľadá sa upír
  5. miesto: Janka Javorka - Kosti, kostry, kostlivci

Vitaz Martinus Ceny Fantazie 2016 Erik Kotlarik. Zvitazil s poviedkou Mesto spomienok

 

Cena poroty:

Zuska Stožická – Labute neplačú

Vyhlasovanie ceny poroty

 

Cena Béla:

Jozef Harendarčík - Strašiak

Vitaz Ceny Bela pre Jozef Harendarcik s patronom sutaze Ivanom Harmanom z vydavateltsva Artis Omni 

 

Cena spoločnosti INTEL za najlepšiu sci-fi poviedku:

Janka Javorka - Kosti, kostry, kostlivci

Vyhlasovanie Ceny INTEL pre najlepsiu sci fi poviedku

 

Cena OZ Fantázia pre najlepšiu fantasy poviedku:

Ján Gálik - U čierneho draka

finalisti Ceny OZ Fantazia pre najlepsiu sci fi poviedku ktoru tento rok zastresilo vydavatelstvo IKAR 

 

Cena Bibliotéky:

Naďa Langová - Tajomstvo Lucie Modrej

Cena Biblioteky a riaditel Biblioteka Ivan Vesely

 

Cena Fantasy Award 2016:

Adam Máčaj - Unholy Redeemer

Vitaz Ceny Fantasy Award 2016 Adam Macaj s moderatorkou Luciou Siposovou

labyrinth 1013625 1280Keď som na jar videl stúpať počty prihlásených poviedok, začínal som mať strach: Stihnem ich prečítať? Stihnem ich pozorne prečítať? Dokážem mať samostatný názor na každú z nich? Dokážem v takom množstve odlíšiť kvalitu od menšej kvality?

Strach bol oprávnený, lebo hodnotiť také množstvo poviedok z troch žánrov nebolo jednoduché. Ale dalo sa, dokonca som to stihol dosť dní pred koncom augusta, čo bola pre porotu mŕtva čiara, čiže deadline. Tieto útrapy sa však ukázali ako nevýznamné, malé boliestky.

Oveľa ťažšie bolo určiť si nejaké kritériá. Porotcovia mali voľnosť v stanovovaní kritérií, medzi sebou sme komunikovali minimálne. Niečo sa dalo vytušiť z blogov ostatných porotcov, ale aj to až v čase, keď súťaž naplno bežala a všetci sme museli naplno čítať.

Neexistujúce pevné kritériá od začiatku sú v podobných prípadoch veľkou nevýhodou. Ale vlastne sa ani nedali určiť definitívne hneď na začiatku, lebo by som tak mal sústavu zásuviek, do ktorých by som potom násilne vtesnával jednotlivé poviedky. Takže voľnosť v tvorbe kritérií bola zároveň veľkou výhodou. Mohol som si kritériá upravovať na základe prečítaných poviedok, aj keď to znamenalo vracať sa k už prečítaným (ach, tá strata času!). Tak sa ale zrejme nemohlo stať, aby som na základe prvého dojmu niektoré nadhodnotil, iné podhodnotil.

Ale čo hodnotiť? Stavbu, kompozíciu, štruktúru? Dej a príbeh? Psychológiu postáv? Motiváciu postáv? Pravdepodobnosť prostredia? Prepracovanie detailov? Čistotu žánru? Úroveň slovenčiny? Napätie? Úroveň fantázie autora? Odkazy na iné literárne diela? Súvislosti s vývinom žánru vo svetovej literatúre? Mám hodnotiť zámery autora/autorky, ktoré sa niekedy dali z textu vytušiť, alebo výsledok, ktorý zámerom nemusí zodpovedať (aj to sa niekedy dalo vytušiť)?
Toto boli pre mňa veľké útrapy. Nie množstvo poviedok, ale kritériá.

Viem, že neadekvátne postavené kritériá môžu autorom ublížiť. Viem, že v takýchto súťažiach sú aj totálni začiatočníci aj skúsení harcovníci. Na každého/každú z nich platí niečo iné, hoci tie absolútne kritériá literárnej kvality platia na každého. Ale začiatočníkovi ešte rôzne neohrabanosti odpustíme...

Texty iných porotcov mne osobne pomáhali, dostával som spätnú väzbu aj na moje hodnotenie. Ale zároveň mi komplikovali život: Prečo ona hodnotila túto poviedku tak vysoko, keď ja som bol z poviedky zhrozený (a naopak)? Kto to vidí zle, ja alebo ona? Je to skutočne len vec nášho individuálneho vkusu? To z veľkej časti áno, ale každá poviedka predsa má určité objektívne kvality, ako je napísaná. Vystihol som ich, alebo som príliš subjektívny? – To boli ďalšie útrapy z porotcovania, ale tie sa predsa len dali zvládnuť, lebo som trpel odborne. Ak už som v živote niečo prečítal, tak mám nejaký vnútorný kompas, ktorý ma orientuje v kvalite/nižšej kvalite. Takže som si síce so záujmom čítal hodnotenia iných, ale držal som sa svojho pohľadu na poviedky a svojich pocitov z nich.

Ešte horšie boli tie ďalšie útrapy – morálne. Pri nich som neprestal trpieť do konca.

Neublížim mojím hodnotením niekomu? Čo ak jeho/ju odradím od ďalšieho písania, hoci má talent? Ako predpovedať reakciu každého autora na môj počet bodov, ktorý je koniec koncov vždy subjektívny? Čo ak niekto spyšnie z môjho hodnotenia? Čo ak niekomu zvýrazním niečo, čo vôbec nechcel, a on/ona zmení svoje smerovania, a nebude to v súlade s jeho/jej talentom? Moje počty bodov môžu u niekoho ovplyvniť, ako vníma svoje spisovateľské ambície.

Táto súťaž bola pre mňa poučná, lebo som si musel položiť veľa podobných otázok. Spôsobovalo mi útrapy, že sa vynárali stále nové otázky, a vynárajú sa dones (– Prečo práve tieto poviedky postúpili do finále?). Otázky si totiž žiadajú odpovede, ale väčšina týchto otázok nepripúšťala jednoduchú odpoveď. Bolo však poučné pozorovať sám seba, aké otázky sa vynárajú a ako na ne hľadám odpovede. Bolo aj poučné pozorovať vlastný meniaci sa pohľad na tieto tri žánre, lebo doteraz som ich čítal len sám pre seba, pre potešenie, ale teraz ako povinnosť mať aj objektívnejší nadhľad – to núti človeka uvažovať inak a snažiť sa preciťovať poviedky inak.
Základné utrpenie: Ako ich čítať?

To vlastne neviem doteraz, hoci som bol schopný prisúdiť body 155 poviedkam. Možno som na záver ešte neistejší, ako som bol na začiatku. Pochopil som zložitosť problému, pochopil som pestrosť našich troch žánrov, lepšie sa mi ukázali rozdiely medzi začiatočníkom a pokročilým spisovateľom.

Preto som vďačný, že som mohol čítať tieto poviedky. Moje útrapy z porotcovania stáli za to.

 

Erich Mistrík

swan 721123 1280Dnes je ten deň, kedy sa rozplynú nádeje niektorých autorov na výhru v MCF 2016. Dnes sa zároveň zopár autorov poteší z postupu do finále. Viem, že ste plní očakání a že dúfate, že vaše diela boli pochopené a docenené, že váš talent vidia aj druhí a že za to budete odmenení. To, že sa nedostanete do žiadnej finálovej pätice je naozaj úplne OK a vôbec kvôli tomu nemusíte byť rozčarovaní. Ak chcete písať pravidelne a chcete sa v tomto smere presadiť, MCF vám v tom síce môže pomôcť, ale určite vás „nepostup“ nemôže zastaviť. Svet spisovateľov a vydávania kníh je o niečom celkom inom a to, že vaše diela neulahodili konkrétnej pätici porotcov ešte nemusí zákonite znamenať, že nie sú dobré a z vás sa nestane bestsellerový autor. Ale, občas to to znamená...

Tak si teraz v pohode prečítajte záverečné hodotenie tento rok od Saši Pavelkovej a o šiestej sa vidíme v kníhkupectve Martinus na Obchodnej. Prinesieme tabuľky s komplet bodovým ohodnotením a okrem Saši prídu všetci porotcovia. A, samozrejme, organizátori ;)

 

Poviedka 137

Umná hra s jazykom a vizualizáciou. Zjavenie ako z Biblie, keby Biblia bola písaná dnes, v ére internetu. Škoda, že autor nezašiel so svojou slovno-obraznou exhibíciou ďalej - keby bolo jeho ambíciou napísať naozajstnú poviedku, možno by bola skvelá.

 

Poviedka 138

Zábavný hororček o tom, ako čosi takmer božské za víkend vyzabíjalo celú záhradkársku osadu. Záchrana je tak trochu deus ex machina, ale autor evidentne ani zvyšok textu neberie príliš vážne. Zišlo by sa ešte poopravovať bohemizmy (kotník, spiklenecky...) a záhadou sú mi slová zvýraznené kurzívou.

 

Poviedka 139

Toto nie je poviedka ale slohové cvičenie a s fantastikou nemá nič spoločné.

 

Poviedka 140

Po vojne je Európa znova prerozdelená a ľudia tiež - podľa kódu, ktorý určujú ich genetické profily. Znova prepracovaná detektívka z rúk skúseného autora, osadená do neradostnej blízkej budúcnosti alebo alternatívnej prítomnosti. Žiadne slovo nepadlo bokom, zápletka je umne vykonštruovaná, prostredie plastické, postavy uveriteľné, záver prekvapivý a logický. Poviedka je až na pár bohemizmov okamžite publikovateľná. Niet si viac čo želať.

 

Poviedka 141

Znova horor o ľudskej predstavivosti, tentokrát celkom podarený, s nočným strážnikom a vodníkom. Zdá sa, že za malú chybu príde príliš veľký trest. Avšak chyba sa ukáže obrovská, našťastie na trest, ktorý má hrdina v hlave, sa ani naša jurisdikcia nechytá. V poviedke vadilo akurát pár bohemizmov a miestami text vypadával z rytmu.

 

Poviedka 142

Sugestívna, desivá a nesmierne depresívna poviedka o odmietaní reality, snáď o popôrodnej depresii. Autor v tvorivom zápale pozabudol doriešiť niektoré logické chybičky. Napríklad v istej časti pacientke tečie infúzia, priam odratúva kvapky, no v nasledujúcej vete sa pacientka zdvihne z postele a ide sa poprechádzať po chodbe, pričom má plné ruky a stojan s infúziou rozhodne nejde s ňou. Ináč jedna z najpôsobivejších hororových poviedok súťaže, aj keď tiež patrí do kategórie "Príšery v mojej hlave".

 

Poviedka 143

Príbeh v príbehu, pokus o vyspievanie balady o horkokrvnom rytierovi a čarodejníkovej učnici sa vydaril. Avšak napriek tomu, že vstupy poslucháčov do rozprávania vševedúceho i barda zvýrazňujú autenticitu, trhajú väzby v poviedke. Tá je prikrátka na to, aby takúto stavbu textu uniesla. Príbeh ako text pôsobí miestami menej súdržne a možno by mu lepšie pristala javisková forma.

 

Poviedka 144

To, čo na začiatku vyzerá ako ďalšie blúznenie z popôrodnej psychózy, sa pomaly rozvinie do napínavej urban fantasy. Páči sa mi moderný jazyk, akým je napísaný príbeh o matke, ktorá chce získať späť svoje dieťa, hoci iba ona jediná verí, že vychováva podhodenca. Sympatické je, že poviedka má viac plánov a vedľajších motívov. Pobavili aj rôzne odkazy na aktuálne témy, napr. webové stránky. Škoda, že smerom ku koncu sa konanie postáv a príchod dejových zvratov príliš zrýchľuje, ako bol autor(ka) zrejme pod tlakom maximálneho rozsahu poviedky. Tiež by bolo lepšie pre budúcnosť zvážiť vhodnosť prechodov z rozprávača na rozprávača, resp. tieto prechody zmäkčiť. Napriek tomu čítanie potešilo.

 

Poviedka 145

Priam biblická rozprávka o zmierení. Krásny príbeh napísaný pôvabným jazykom, s posolstvom. Túto poviedku by som raz chcela vidieť na plátne, najlepšie ako animovaný film.

 

Poviedka 146

Napriek všetkej snahe som v tejto poviedke nenašla prvok fantastiky. Ide skôr o ponášku na historickú literatúru, ktorá sa zaoberá klanovými vojnami. Niežeby sa to čítalo zle, príbeh je napínavý, jeho pozadie pomerne plastické. Autor by si mal pred odoslaním text po sebe prečítať, určite by naďabil na pár preklepov a nedotiahnutých zmien, ktoré zrejme priebežne robil. A HLAVNE by mal viac času venovať slovnej zásobe a synonymám, pretože nahromadenie rovnakých výrazov na jednom mieste niekedy pôsobí až humorne, ako napríklad v tomto prípade: "Gregov meč mu vyšiel z hrude. Mužov meč padol na zem. Grega vytiahol meč a nechal telo nasledovať meč."

 

Poviedka 147

Politfiction z podobného, ak nie rovnakého sveta ako ďalšia poviedka v súťaži. Autor v tomto texte potlačil technologickú stránku príbehu v prospech spoločenskej a osobnej drámy. Prostredie i postavy sú opísané sugestívne, autor očividne patrí k tým, ktorí netvoria len spoza stola, ale čosi už aj videli a čosi odžili. Uveriteľnosť výpovede zvádza k dojmu, že medzi tým, čo sa odohráva v tejto poviedke, a našou realitou je len tenká blana, ktorá sa jedného dňa môže ľahko pretrhnúť. A čitateľ, ktorý už tiež čosi videl a čosi odžil, tomuto efektu podľahne bez odporu. Drobné preklepy a chýbajúce čiarky sú zrejme spôsobené nedostatkom času na skontrolovanie textu pred odoslaním.

 

Poviedka 148

Autor zvolil zaujímavú štruktúru textu, ktorá tvorí zároveň aj jeden z motívov poviedky. Operátor helpdesku zachytí spočiatku zdanlivo nevinnú žiadosť o pomoc, čo vedie k reťazi ďalších udalostí. Autor v texte zručne a dramaticky použil časový paradox, postupné, priam detektívne odhaľovanie záhady, vývoj postáv, dokonca ďalšie motívy, zatiaľ čo v pozadí sa odohráva vyšetrovanie tragických udalostí. Zápletka je dobre premyslená a postupne graduje až k záveru. Autor potrebuje len viac praxe, aby sa zbavil rozvláčnosti (hlavne v dialógoch), a upustil od stereotypov.

 

Poviedka 149

Nejaké akože vtipné poznámky k poviedke, pár celkom originálnych a zábavnýcn nápadov, ako zniesť druhého človeka zo sveta bez toho, aby si profík zašpinil ruky. Chýba dej, príbeh alebo aspoň zmysel poviedky, a tiež som zrejme prehliadla prvok fantastiky.

 

Poviedka 150

Aké je to ľahké, keď príde nápad, ktorý sa dá jednoducho a účinne navrúbľovať na už známe veci. Takže príbeh o mestskom útulku pre túlavé roboty je prepracovaný do uveriteľných a často zábavných detailov. Je však trochu urozprávaný, oproti čomu stojí doslova odseknutý koniec. Čakala som trochu viac, škoda.

 

Poviedka 151

Po prehnitom ľudstve bude musieť niekto upratať, ale kto vyrozpráva tento príbeh, to netuším, lebo hlavná postava to podľa logiky stanovenej v poviedke byť nemôže. A predsa sa tak stalo. Žeby autor schovával v rukáve pokračovanie s nejakým dramatickým zvratom? Ináč ide o klasickú zombícku tému epizódneho formátu, ktorá stavia viac na atmosfére ako na príbehu. Bohemizmy textu tiež nepomohli, ale mám pocit, že autor na sebe ešte popracuje a ešte sa s jeho poviedkami stretneme.

 

Poviedka 152

Nebyť pridlhej, prakticky štvorstranovej opisnej expozície, mohol to byť pomerne strašidelný horor. Autor(ka) používa krátke vety, čo navodzuje dynamickú rytmiku, s ktorou však nekorešponduje obsah. Pokrivkáva aj slovenčina ("chodila tu už odmalička"), autor(ka) nepozná význam niektorých slov, ktoré používa (pod výrazom "zahriaknuť" sa zrejme myslelo "urieknuť") a priznávam sa, že "pitón" ma na okamih zaskočil, hlavne v tej súvislosti, že táto scéna sa odohráva v krčme.

 

Poviedka 153

Pre naše končiny netradične zvolená chronológia rozprávania. Na začiatku hlavný hrdina umrie a príbeh je jeho rozprávaním, ako k tomu došlo. Prostredie a téma je kombináciou anime seriálov s vojenskou tematikou, steampunku a fantasy - ten, kto pozná Pratchetta, má počas čítania tejto poviedky pred očami toho, kto rozpráva veľkými písmenami. Príbehom sa vinie hodnotenie, moralizovanie, namiesto predpokladanej akčnej military fantasy tu ide skôr o konverzačku. Na konci sa dočkáme poučenia. Keby bol text hutnejší, hrdina o čosi sympatickejší a autor si dal väčší pozor na gramatiku, asi by sa dostavilo aj vyššie bodové hodnotenie.

 

Poviedka 154

Akčná upírčina v kabáte vlažnej konverzačky šmrncnutej administratívnym štýlom. Zopár prehreškov voči gramatike. Ťažko však zaradiť - na paródiu málo paroduje, na vážnu tému je zasa poviedka priľahká. To sa zrejme bude týkať aj výberu cieľovej skupiny.

 

Poviedka 155

Pri prečítaní názvu poviedky človeku hneď príde na um, že to asi nebude prehrešok proti spisovnej slovenčine. A nie je. Jedna z úletových poviedok, kde sa blúznenie prelína s realitou, kde sa stierajú hranice medzi tým, čo naozaj vieme, a tým, čo ani netušíme. Vcelku sľubný pokus, ale poviedka by mohla byť konzistentnejšia a opakovanie toho istého deja z viacerých uhlov pohľadu by sa malo obmedziť na kľúčové úseky.

eye 1574829 1280Predposledná skupinka hodnotení Saši Pavelkovej je znova vyskladaná mimo poradia prijatých poviedok a aj keď viem, že viete, len pripomínam, že čísla v tomto blogu sa nezhodujú s ich reálnymi číslami. Šancu spoznať si svoje dielko máte celkom slušnú. Všade je väčšia, či menšia indícia. Možno ste sa našli hneď vo viacerých hodnoteniach. Overíte si to až na vyhlasovaní finalistov. Alexandra Pavelková síce zavíta až na vyhlasovanie víťazov na Bibliotéke, ale aj v utorok v Martinuse sa môžete čo-to dozvedieť

 

Poviedka 117

Byť rodičom je veľká zodpovednosť a ešte väčšia je, keď je dieťa choré. Balansovanie medzi beznádejou, nádejou, smrteľnou únavou a chvíľkami nenávisti k všetkému, kto za to môže. A strach. Poviedka, kde sa hlavná postava s podobnou situáciou vyrovnáva, je však z kategórie "všetko fantastické bol len sen" a to fantastické bolo navyše fan fiction. Okrem toho by si autor mal dávať pozor na gramatické väzby vo vetách, ktoré zámenami odkazujú na iné podmety, ako zamýšľal. Tiež by mal viac používať synonymický slovník alebo trochu viac obrazotvornosti, aby nemusel pre podobné významy používať stále tie isté výrazy, hlavne ak ich nakumuluje v jednom odseku.

 

Poviedka 118

Poviedka mi pripadá ako jeden diel z anime seriálu o dvojici hrdinov, pričom jeden z nich má niečo navyše. Niežeby to vadilo, naopak. Príbeh je celkom sympaticky dobrodružno-strašidelný, postavy sú plastické a text sa nejako extrémne nezasekáva. Autor by mal však používať v texte menej prechodníkov, pretože takto kumulované pôsobia umelo, rozhodne by nemali čo hľadať dva v jednej vete. Autor by si tiež mal vybrať, ako bude zapisovať japonské mená a názvy. Či podľa našich pravidiel prepisu z iných znakových sústav (napr. Ohidžiku), alebo dá prednosť anglickému zápisu, ktorý je nesprávny (napr. Yakushima), rozhodne by ich však nemal striedať. Tiež považujem za pomerne nešťastné riešenie dávať ku každému japonskému slovu do zátvoriek vysvetlivky (napr.: Bosá prebehla tatami (tvrdé tkané slamené alebo trstinové rohože uložené na zemi ako koberce) a zaliezla do vedľajšej miestnosti.) A, samozrejme, vyhýbať sa hrubiciam, aj keď sú miestami zábavné (napr.: Prestáva to biť bitkou...)

 

Poviedka 119

Autor sa v prvom rade dopustil vážnej chyby - vyrozprával svoj príbeh v minulom čase prvej osobe až do samého konca, kým jeho mŕtvolu našli policajti. Takže keby sa po západe slnka prebral v márnici a pobral sa na občerstvenie lognúť si čerstvej krvi, mohla byť poviedka zábavnejšia aj fantastickejšia. Takto to bola len nie celkom podarená sonda do predstáv človeka, ktorému už samota udrela na mozog.

 

Poviedka 120

Spočiatku zahmlená a rozvláčna zápletka sa našťastie časom začne vyjasňovať, autor sa viac začne pridržiavať témy a po odbúraní nánosov slov sa vylúpne z textu celkom zaujímavý príbeh o našom vedomí a možnostiach jeho zdieľania. Kombinácia zdanlivo nesúvisiacich dialógov, opisov vedeckých postupov a záznamov z nich je účelná ale nesúrodá a vyžaduje väčšie sústredenie čitateľa. Autor by mal tiež zvážiť nejaký kurz práce s počítačom, pretože sa zbytočne natrápil pri ručnom rozdeľovaní slov a vkladaní stránkovania priamo do textu - čo sprvu tiež miatlo, pretože to vyzeralo ako číslovanie kapitol.

 

Poviedka 121

Bola by to celkom vtipná anekdota, pokiaľ by z nej plynul nejaký iný záver. Autor na začiatku navyše čitateľa zmätie, keďže sa predpokladá, že prvého vodiča, ktorý sa dal oklamať bilbordom, postihol rovnaký osud ako ostatných. Ale nie je to tak. Poviedka je ináč milá, záver je však príliš otvorený. Človek by čakal na konci nejaký vtipý moment alebo zvrat, ale nič sa nestalo, nezvrátilo, nevysvetlilo. Škoda.

 

Poviedka 122

Znova poviedka, ktorá IMHO nepatrí do súťaže. Zaradená je ako horor, ale chýbajú jej hororové prvky, nevyvoláva pocit desu, ľaku, zimomriavky, nie je tu žiadne racionálne nevysvetliteľné tajomstvo, dokonca sa nad ňou ani neobracia žalúdok. Aj keď prvá scéna naznačuje, že by mohlo ísť o čosi tajomné, na prípadnú duchárčinu je tu príliš málo indícií; poviedka patrí skôr do detektívneho žánru. Trochu to rozladí, lebo prečítať ju bolo pomerne náročné. Autor v snahe vybudovať čo najdôveryhodnejšie prostredie a zápletku zaplietol seba i čitateľa do ohromného množstva detailov a odbočiek nesúvisiacich s príbehom, ktoré by sa pre vytvorenie atmosféry dali napísať pár vetami a nemuseli by tvoriť podstatnú časť príbehu - napríklad pozadie ľúbostného trojuholníka, názory administratívnej pracovníčky na Bratislavčanov, curriculum vitae hlavnej postavy, zoznam publikácií objektu pátrania a pod. Oproti týmto podrobne rozpitvaným marginálnostiam je potom príbehotvorná expertíza v závere spomenutá len v krátkosti, akoby mimochodom. Ďalším problémom bol administratívny štýl, ktorý miestami prenikol do beletristického textu. Poviedka by bola celkom dobrá, keby autor našiel rovnováhu medzi poskytovaním informácií a napätím v príbehu a keby zvolil trochu svižnejší štýl.

 

Poviedka 123

Na prvý pohľad postapo, na druhý počítačová hra so snahou o moralizovanie. Zem postihne katastrofa v podobe dažďa meteorov. Ľudia zahynú a tí, čo ostanú, sa venujú hľadaniu ostatných a ich strieľaniu. Hrdina putuje spustošenou krajinou so svojou malou sestrou a aj keď sa mu protiví, keď iní strieľajú iných, sám sa zdokonaľuje v streľbe a začne strieľať iných. V texte je zreteľná istá naivita pri stavbe príbehu a slabá slovná zásoba, pri ktorej si autor pomáha, ako vie (napr.: Prvej žene odkväcla hlava a z krku sa jej pustil nával krvi, Pozeral som na neho s nechutením...). Tiež ide o jedného z autorov, podľa ktorého je podstatné meno dievčatko ženského rodu. Pomohlo by pozerať menej seriálov a prečítať si viac kníh, fantáziu autor má.

 

Poviedka 124

Na necelé tri strany je to celkom komplikovaná kompozícia - príbeh v príbehu plus ešte ďalšia dejová línia s iným uhlom pohľadu. Pokus nahliadnuť do mikrosveta nijako orignálny, ale nebol by zlý, keby mu autor venoval viac priestoru. Takto je len krátkou epizódkou na hranici významnosti.

 

Poviedka 125

Poviedka o strachu zo smrti a (zrejme) mimozmyslovom vnímaní je úplne zahltená množstvom podrobností, ktoré odvádzajú pozornosť čitateľa od hlavnej myšlienky. Je jasné, že podrobnosti a rozhovory majú navodiť atmosféru, ale keby sme týmto štýlom chceli zdôrazňovať, že trebárs Kapitán Amerika je v zásade skromný a slušný človek, ktorý pomôže susedke s nákupom a podebatuje s pokladníčkou v kine, film by mal 71 hodín. Poviedka je navyše písaná kombináciou beletristického a výkladového štýlu, vetné konštrukcie sú komplikované a plné prechodníkov, čo sťažuje čítanie. (napr.: Skúšam sa zamýšľať skúmajúc ten jav, či by to nemohla byť nejaká super jasná hviezda, kométa blúdiaca hlbokým temným vesmírom, no vzhľadom na jeho intenzívnu žiaru, každým dňom nemennú polohu, veľkosť a oslepujúci jas ihneď súčasne zamietam tieto teórie ako nepravdepodobné). Snaha o dôraz zmenou slovosledu sa občas nedarí (napr.: ,,Som Chloe“ s nádherným úsmevom, odhaliac jej veľké zrkadlovo biele zuby sa predstavila.). Rušivo tiež pôsobí, keď autor od takéhoto štýlu odbočí ku kumulácii zdrobnelín a mám pocit, že aj samotný autor sa potom v takejto konštrukcii stráca. (napr.: Ukladám ju spinkajúcu na posteľ, dávam pusu na dobrú noc na líčko so želaním sladkých sníčkov, zakrývam ju paplónikom a nečujne sa vytrácam z jej izbičky, vyprevádzajúc pichľavým červeným lúčom pohybového senzoru domového alarmu.) Pri oslovení v priamej reči nepíšeme veľké písmeno a treba si popozerať aj písanie interpunkcie a úvodzoviek v priamej reči. Prinajmenšom jedno morálne ponaučenie z poviedky je jasné: Priveľa alkoholu škodí.

 

Poviedka 126

Trochu nedomyslená časovka. Našli sa záhadné hodiny, potom dlho nič, a už sa vie, čo s nimi. Prílišný skok vo vývoji deja aj postavy medzi začiatkom a pointou bez vysvetlenia. Ak to bola prvá poviedka, tak celkom dobré, ak nie, tak asi treba viac úsilia venovať výstavbe deja a uveriteľnosti postáv.

 

Poviedka 127

Príbeh pravdepodobne veľmi mladého autora alebo autorky. Skupinka vysokoškolákov sa záhadným spôsobom dostane na ostrov, odkiaľ sa musí dostať späť do školy. Je to test a ak ním prejdú, môžu pokračovať v štúdiu. Dejová línia je veľmi jednoduchá a drží sa princípu "prišli, videli, odišli". Autor/ka má slabú slovnú zásobu a občas zrejme celkom nerozumie výrazom, ktoré používa, cudzie slová píše nesprávne. O dynamickom deji alebo uveriteľnosti postáv sa tu nedá hovoriť (napr. "(zrazu) celý vlak spadol do vody," alebo: "Proste zmizol. Prežívala veľkú bolesť.") Autor/ka príliš často používa slovesá "bol", "mal", privlastňovacie zámená (jej, jeho...), používa nesprávne väzby ("prišla tu dobrovoľne") a bohemizmy. Výraz "dostať sa na univerzitu" má zvyčajne iný význam, než prísť včas do školy. Odporúčam viac čítať, viac písať a menej sledovať reality šou.

 

Poviedka 128

Nepochybne pozoruhodný text pojednávajúci o rôznorodom vplyve rôznorodých omamných látok na svetové ideológie a zrejme aj na písanie poviedok. Nápadité, sarkastické až absurdné načrtnutie fungovania istých súvislostí však vyzerá len ako príprava k naozajstnej poviedke a pre absenciu deja, postáv, emocionálnej zainteresovanosti, atmosféry sa u mňa míňa s účinkom.

 

Poviedka 129

Celkom milo desivá satira z umeleckého prostredia, ktorá miestami až zvádza k zavedeniu do praxe. Jedno je isté, hlavného hrdinu neurobila slávnym spisovateľom jeho láska k spisovnému jazyku. Napriek tomu ide o zábavný a ľahký text. Spôsob, akým sa autor v závere privráva čitateľovi, je klincom do rakvy, čo je v prípade hororu plusom.

 

Poviedka 130

Ani pokračovaniu úspešnej poviedky, s ktorou sme sa už v súťaži stretli, nechýba pôvab a nápaditosť. Text je kultivovaný, štýl ľahký a príjemne dobovo prifarbený. Páčila sa mi "mailová komunikácia" postáv. V poviedke je však primálo záchytných bodov, aby spôsobila v čitateľovi emócie - strach, obavy či aspoň pocit napätia. Forma tentokrát zvíťazila.

 

Poviedka 131

Aj v neutešenej Bratislave budúcnosti sa dá nájsť trochu radosti. Výborne prepracovaný svet po sociálnej i technologickej stránke, aj keď niektoré detaily by si žiadali viac priestoru, žánrovo ide o u nás zatiaľ vzácnu kombináciu scifi a mestskej fantasy. Príbeh je zaujímavý s peknou prekvapivou pointou, ku ktorej autor(ka) čitateľovi predhodí presne toľko indícií, koľko treba. Román z tohto prostredia (a možno aj s týmito postavami) by možno zaplnil jedno z bielych miest slovenskej literárnej fantastiky. Chybou krásy tejto poviedky je jej čiastočná neučesanosť po gramatickej stránke. Ak autorovi či autorke robí tento aspekt problémy, mal (resp. mala) by svoj text pred odoslaním do súťaže proste zveriť niekomu, kto by opravil chyby. Napriek tomu - za mňa palec hore a dúfam, že si z tohto sveta ešte niečo prečítam. Napríklad ten román.

 

Poviedka 132

Vysvetlenie, prečo bolo v Star Treku zakázané zasahovanie do chodu rozvíjajúcich sa civilizácií v praxi. Trochu ukecané, miestami až didaktické, ale s poučením. Autor by sa mal pozrieť do nejakej učebnice, ako sa používajú číslovky v beletristickom texte.

 

Poviedka 133

Dystopická poviedka zrejme čerpá inšpiráciu z viacerých zdrojov - od Vojny s mlokmi cez Ružu pre Algernon po Matrix. Je napísaná kultivovane, cez opis udalostí, bez priamej reči, čo možno súvisí s neschopnosťou hlavnej postavy verbálne komunikovať. Výpoveď v prvej osobe je sugestívna, ale skrýva v sebe háčik - pochybnosti, či by hlavná postava vedela skutočne takto podať svoj príbeh až do záveru. Vedecké vysvetlenie na konci mi prišlo ako trochu umelo prilepené - možno by vyznelo lepšie, keby autor rozhodil v texte viac indícií a čitateľ sa dopracoval k výsledku sám.

 

Poviedka 134

Príjemná, priam rozprávková metafora s výbornými príkladmi postupov ako sa vyrovnať so stresom a nepríjemnými životnými situáciami a tiež o dôležitosti duševnej hygieny. S radosťou napísané a s radosťou prečítané.

 

Poviedka 135

Mišung duchárčiny, vedy a výskumu. Poviedka je síce trochu ušomraná (via hlavný hrdina), ale zábavná, na čom má svoj podiel ľahká irónia, s akou sa autor stavia k vedeckým postupom.

 

Poviedka 136

Drsná fanfiction zachytávajúca víkend robotníka, vojnového veterána a zároveň slameného vdovca. K čítavosti príbehu, ktorý hovorí o tom, kam sa môže postupne zvrhnúť pôvodne nevinný flám chlapa, čo chodí makať na týždňovky, prispieva aj experiment s jazykom. Nebýva zvykom, aby ťažiari na asteroidoch hovorili archaickou, priam folklórnou slovenčinou a používali ľubozvučné ustálené slovné spojenia či prirovnania. Obzvlášť, ak nielenže nepochádzajú zo Slovenska, ale ani zo Zeme. Dojem trochu kazia hrubice a čechizmy a miestami je text trochu utáraný, ale ak bolo cieľom pobaviť, podarilo sa.

board 413158 1280V tejto várke poznámok Alexandry Pavelkovej k súťažiacim poviedkam sú texty, ktorým chýba prvok fantastiky (také však boli už aj predtým), sú tu dobré nápady v nie najlepšom prevedení a aj výborné nápady vo veľmi dobrom prevedení. Prezradím ešte, že niektoré poviedky rezonujú aj v ďalších podsúťažiach MCF, takže je možné, že niektorí finalisti sa budú prekrývať a opakovať. Ale nepredbiehajme. Vyhlasovanie finalistov je už čo nevidieť. Ak môžete, radi vás v utorok večer uvidíme v Martinuse. A ak nie, určite vám prinesieme súhnrnnú správu.

 

Poviedka 97

Príhoda z vlaku o chalanovi s mobilom a kočke, ktorá pristúpila. Nie je to ani poviedka, ani SF, ani F, ani H. Maximálne tak rozšírený status na FB. Autor to chcel očividne zaslať do inej súťaže.

 

Poviedka 98

Z tohto textu priam dýcha neistota, nádej premiešaná s beznádejou. Svet je v očakávaní prvého otvoreného stretnutia s mimozemskou rasou a autor sa snažil zachytiť rôzne postoje ľudí, ktoré ilustruje na rôznych postavách a pomocou rozhlasových vysielaní. Jazyková stránka pokrivkáva, najmä častý výskyt hrubíc ruší pri čítaní. V celku príjemné, trochu strašidelné. A teraz by to malo prísť...

 

Poviedka 99

Poviedka písaná skúsenou rukou má iba jeden väčší problém - v závere sa ukáže, že fantastický motív boli len povery a prílišná predstavivosť zúčastnených postáv, zatiaľ čo fakty sú fakty. Tých sa drží i hlavný hrdina - policajt -, a čitateľ môže sledovať jeho miestami až podrobné vyšetrovanie vraždy. Štýl textu pripomína známe autorské mená detektívneho žánru a až na pár bohemizmov a drobných chybičiek je text okamžite publikovateľný. Všetko sa vysvetlilo, ostala jediná záhada: Prečo sa v poviedke nikde neskloňuje často frekventovaný názov mesta Klatovy.

 

Poviedka 100

Pri hodnotení tejto poviedky mám zmiešané pocity. Na jednej strane jej podľa mňa totiž chýba skutočný prvok fantastiky. Na druhej strane je poviedka príjemne vedecká tým spôsobom, keď sa veda účelne spája s praxou a jej vysvetľovanie poslucháča/čitateľa nenudí, naopak, podnecuje predstavivosť. Autor už očividne o písaní čo-to počul, takže sa snaží pritiahnuť pozornosť už prvou vetou, resp. odsekom. Až natoľko, že čitateľ si povie: "To snáď nemôže myslieť vážne, na to musí existovať nejaké vysvetlenie." A veru existuje, ako sa dozvieme ďalej. Autor zručne narába s jazykom i predstavami (aj keď v zápale písania mu ušlo pár chýb a v priamej reči nevykáme s veľkým písmenom), s príbehom, jeho pozadím, s prvým, druhým i ďalšími plánmi. Tiež sa očividne orientuje v problematike fungovania pamäti a mnemotechnických pomôcok. Príbeh sympaticky zasadil do známeho prostredia a jeho funkčnosť zdôraznil aj zapracovaním motívov aktuálnych udalostí. Či je už tu fantastický prvok preukázateľný alebo nie, pre mňa ide o jednu z najlepších poviedok súťaže a autorovi ďakujem za účasť a akceptujem aj trochu prirýchlu a melodramatickú pointu.

 

Poviedka 101

Príbeh o superinteligentnej dvojchvostej líške je možno inšpirovaný nejakým anime alebo mangou a možno je trochu naivne spracovaný, ale má v sebe potenciál - poviedke nechýba napätie, atmosféra, zmysel pre spravodlivosť a hlavne pekne odsýpa. Verím, že autor/ka časom zvládne písanie v praxi a dočkáme sa ďalších a lepších príbehov. Na začiatok pár poznámok: v priamej reči sa oslovenie nepíše veľkým písmenom, číslovky (najmä tie do 10) v beletristickom texte nepíšeme číslicou a Nelle jej priateľ nebude volať Nelle skôr, ako jej niekto dá meno Nelle.

 

Poviedka 102

Mix slovanského prostredia, feudálneho zriadenia a moderná terminológia naznačuje, že ide o postapo. To slovanské tu prevažuje (hoci sú tu použité aj prvky iných kultúr), ibaže autor pristúpil k príbehu príliš rozšafne a priehrštiami rozsýpal slovansky znejúce názvy a mená bez toho, aby čitateľa k daným miestam a postavám ukotvil. Štýl sa bude páčiť fanúšikom slovanskej fantasy, pokiaľ by autor dokázal príbeh očistiť od nadbytočných odbočiek a postavičiek a držal sa hlavnej línie. Ešte by som poradila viac pracovať so synonymickým slovníkom, pretože ak sa na jednej strane vyskytne 20x slovo "vlk" alebo trikrát po sebe "húština", nevyzerá to dobre.

 

Poviedka 103

Kto straší strašiakov? Poviedka plná symboliky je vskutku strašidelná. Plastické obrazy a sugestívna atmosféra pomáhajú k zisteniu, kto je tu strašiak a čo ho vlastne straší. Jeden z lepších hororov v tejto súťaži.

 

Poviedka 104

Na tejto poviedke je dobré to, že síce na preskáčku, ale predsa len ide o pomerne plynulé rozprávanie. Poviedke však ubližuje, že spracovanie témy ducha mstiaceho sa ľuďom, ktorí mu ešte za života ublížili, je ošúchané a v tomto prípade aj naivné. Aj to, že autor nie celkom ovláda prostredie, do ktorého sa rozhodol vložiť dej svojej poviedky, a aj to, že chýba pointa, no nechýba kopec hrubíc.

 

Poviedka 105

Svieža, vtipná poviedka, ktorá sa číta sama. Žiadna veľká téma, len ľahká irónia v kombinácii s otrepanou témou mágie kameňov a poriadne prízemnou pointou, ale výborne remeselne spracovaná. Výsledok ako od Strugackých nebude robiť hanbu žiadnej zbierke.

 

Poviedka 106

Zberateľ so zrkadlom je zaujímavá téma. Poviedka je ako mozaika z rozbitých čriepkov . Autorovi sa však pár kúskov zrkadla kamsi zatúlalo alebo chýbajúce časti doplnil takými, ktoré nesedia. Poviedka príliš nedrží pokope, má málo spojovacích prvkov. K čítaniu nepomáhajú ani gramatické chyby a chýbajúce čiarky. Naopak, pomohlo by text trochu zhutniť a najmä pridať viac osobnej zainteresovanosti, ktorej by sa mohol čitateľ zachytiť a stotožniť sa s ňou.

 

Poviedka 107

Klasická fantasy meča a mágie so všetkými klišé, čo k nej patrí, plus upíri. Pointa je predvídateľná, ale milá. Dej je trošičku rozťahaný, ale niekomu to možno trvá dlhšie, kým sa jeho hrdina dopracuje k poznaniu. Autor by sa v zvolenom štýle, kde sa život človeka meria počtom slnovratov, mal vyhnúť slovám ako informácia, moment, paranoja, dirigent, sychronizovaný a i., trochu by sa mal povenovať gramatike. A priznávam, že konštrukcie typu "zohavená tvár vykonávala neistú mimiku" občas zneistia aj mňa.

 

Poviedka 108

Mikropoviedka o temnejšom alter egu Hellboya, ktorá by mohla byť kostrou väčšieho celku. Príjemná atmosféra, dynamické opisy, hutný a malebný jazykový prejav. Nie je jasné konanie ženskej postavy, ktoré tu pôsobí ako deus ex machina, takže hoci sa poviedka dobre číta, vyznieva nedokončene.

 

Poviedka 109

Krátka epizóda, ktorá je podľa mňa úvodom k rozsiahlejšieho dielu, hovorí o minulosti hrdinky a o jej prvom stretnutí s drakom, pointy tu niet. Rozdeliť štvorstranový text na prológ a štyri kapitoly nepovažujem za najšťastnejšie riešenie, najmä ak text v nasledujúcej kapitole plynule nadväzuje na text z predchádzajúcej. Autor(ka) patrí k tým, ktorí podstatné meno dievča používajú v ženskom rode a ktorým by sa zišlo pár hodín kurzu práce s počítačom. Pre informáciu - na klávesnici existuje "tlačidlo" na úvodzovky a predsadenie prvého riadku v odseku sa dá urobiť jednoduchšie ako piatimi údermi na medzerník.

 

Poviedka 110

Epizóda s pozadím trvajúcím niekoľko desiatok rokov je zrejme inšpirovaná známou hrou. Napriek tomu, že v rozprávaní ani raz nepadne priama reč a celý dej je len opisom udalostí, kde mnohokrát chýbajú čiarky a oko čitateľa sa často prekopŕcne na nesprávne väzbe či inej chybe, čítanie je to zaujímavé. Prispieva k tomu starostlivo vyvážená atmosféra, poetika textu, jeho rytmus, dynamické opisy a uveriteľné postavy. Problém je trochu s pointou - zvrtnúť ju inde, ako celý dej smeruje, by bolo klišé, a nechať ju plynúť prirodzene oberá čitateľa o prekvapenie.

 

Poviedka 111

Umelo vytvorený rozpor medzi prvým a druhým zákonom a dvaja zmätení ale učenliví roboti konfrontovaní s ľudskými majiteľmi, ktorí neoplývajú príkladnými morálnymi vlastnosťami. Ak predpokladáme, že tri zákony robotiky raz prevládnu nad trhovými až natoľko, že sa ich niekto bude pokúšať nezákonne eliminovať, táto poviedka má výbornú zápletku, uveriteľné postavy, uveriteľný pragmatický záver a vzbudzuje v čitateľovi pocit, že autor sa vyzná v problematike. Pár drobných chýb v gramatike a štylistike nie je ťažké odstrániť.

 

Poviedka 112

Dvaja na jednej lodi - lovec a jeho korisť. Oboch spájajú rovnaké vlastnosti: bezohľadnosť, arogancia, ľahostajnosť a sebectvo. Poviedkou sa nesie ľahký satirický tón, ktorý vynáša na povrch našu malosť a malichernosť. Na tento účel by jej však stačil oveľa kratší rozsah a prítomné bohemizmy znižujú úroveň textu.

 

Poviedka 113

Na prvý pohľad som čakala od poviedky, v ktorej nejaký čas neexistuje čas, čakala viac. Autor navyše experimentoval aj s formou textu, čo potešilo. Nápad je dobrý, ale škoda, že ho nedotiahol do konca. Keby sa zastavil čas, prestali by existovať aj okamihy, chvíle, hodiny, dni, včera, dnes či zajtra, dokonca aj hodinári. Ináč nemám výhrady, len by snáď bolo dobré nechať poviedočku ešte trochu odležať, preškrtať a stmeliť.

 

Poviedka 114

Poctivo prečítané, ale zbytočne, poviedka nepatrí do žánru fantastiky, tým pádom ani do súťaže. Aj keď je výsledné hodnotenie nulové, aspoň pár poznámok k textu: Nájdeme tu exotické prostredie v dvoch dejových líniách - austrálske dievča nájde rukopis Nemca, ktorý opisuje zážitky z Japonska počas vojny, a tento rukopis patrí zrejme starej mame, ktorá umiera v nemocnici. To je všetko. V celom texte poznať neskúsenosť autora (autorky). Nemá potuchy o členení textu. Prakticky tu neexistujú odseky, dokonca ani také, ktoré by naznačili prechod od súčasnej línie k línii v minulosti. Autor sa v origináli snažil odlíšiť jednotlivé línie rôznymi fontmi, čo sa však pri spracovaní stratí. V texte je nesmierne množstvo chýb, vrátane chýbajúcej diakritiky, za názvom je dvojbodka. To svedčí o tom, že autor nemá skúsenosti s písaním textu na počítači a bohužiaľ ani s čítaním. Poviedka nemá pointu ani vysvetlenie. Napriek tomu, že čítať text bolo ako lúskať sudoku, neupieram autorovi istú dávku predstavivosti a Benove príhody by mohli byť zaujímavé. Autorovi odporúčam veľa čítať, trénovať písanie, venovať väčšiu pozornosť podmienkam súťaže a snáď sa v budúcnosti ešte stretneme.

 

Poviedka 115

S prižmúrením jedného oka predpokladám, že táto poviedka mala byť o tom, ako sa môže prelínať hra s realitou. Že ak ti padnú v hre iba 2 body na úspech, tak ani v živote to nebude ktoviečo. Tým pádom by sme tu mohli mať prvok fantastiky. Ale to len predpokladám, lebo poviedka, tak ako je napísaná, ako fantastická nefunguje. Navyše je text rozťahaný do množstva zbytočných detailov, miestami nudí. Postavy sú však vykreslené pekne, celý námet je sympatický a keby autor poviedku prepracoval, bolo by to zaujímavé čítanie.

 

Poviedka 116

Trochu mi vadilo pár hrubiek a rada by som vedela, čo znamená slovo "pofľakovať". Ináč pôvabný text, skôr podobenstvo ako fantasy. Bez veľkého deja, zato marišková hmlovina presiakla cez strany s príjemnou atmosférou. Poučenie trochu príliš trčí, no rozkošne je to napísané, len čítať nahlas a opájať sa slovami. Na stand up celkom dobré.

SoykatJe to tu. Čakajú nás čísla. Možno budete sklamaní, možno nadšení. My si vydýchneme. Rozhodneme o piatich vyvolených, ktorí postúpia, budú lízať smotanu. Ostaneme ich sledovať z bezpečnej diaľky. Zo 155 poviedok som 37 zaradila do hornej časti tabuľky, na najnižších priečkach ukotvilo poviedok 16. Tieto extrémy mi pomohli vymedziť si mantinely, hranice toho, čo je výborné a naopak slabé, zvyšok tvorí horší alebo lepší priemer. Autorov topiek budem ďalej sledovať /som zvedavá, koľko mien som uhádla/, je možné, že sa časom objavia v niektorej z publikácií Hydry. Posledný blog som zahustila, lebo ma čaká súkromný život, aj práci som sa v poslednom čase venovala pomenej. Je potrebné dobehnúť zameškané, vrátiť sa do starých koľají a na vodnom drakovi uháňať plnou parou vpred, veď čoskoro vyjde Zombie apokalypsa a na spracovanie čakajú ďalšie zaujímavé novinky. Držím vám palce!

 

Poviedka číslo 116

Nápad nezodpovedá vyhotoveniu. Nájomný vrah vysvetľuje, ako zmenil metódy sily na metódy digitálnej likvidácie pomocou... no asi parapsychológie. Ciele boli vyššie, než siahali autorove schopnosti a myšlienky často predbiehali spracovanie. Hlavná postava, muž, vysvetľuje, akým spôsobom zneškodňuje mužov a ženy, aby sa nakoniec sám do podobnej „pasce“ chytil.

Tvrdé perly, ale že tvrdé:

  • Nebyť mňa a mojej úcte k tradičným hodnotám nášho povolania.
  • Poliši mi nič nedokážu, pretože na moje pokrokové metódy neexistujú ešte žiadne paragrafy (navyše sa snažím byť opatrný – pracujem výlučne cez anonymizéry a často mením svoje virtuálne identity (čo je oveľa jednoduchšie ako keď človek musel v minulosti falšovať doklady, pravda, za predpokladu, že nepoužívate Google sračky, pretože tí si o vás evidujú viac údajov ako daňový úrad a vaša zdravotná poisťovňa dohromady.
  • Samozrejme, nie každá chodí na Modrý koník.
  • Raz som napríklad všetky prachy svojej obete poslal z jeho internetbankingu na účet jeho právoplatnej manželky, s ktorou už dva roky nežil. A fotky, ako pózuje v ružovom negližé pred zrkadlom, jeho šéfovi. Do štyroch hodín vyskočil zo svojho (ne)skromného apartmánu s terasou na štrnástom poschodí v prostrednej z Troch veží. /To sú tie metódy./
  • Rusáci sú v tom už tak dobrí, že za ďalších 20 dolárov dokážu vytvoriť kópiu účtu, ktorú previažu s účtom obete, takže majiteľka ukradnutého účtu sa nič nedozvie. Ak niečo aj napíše mojej obeti, tak to ide na druhý naklonovaný účet, ktorý dostanem za dodatočný príplatok 5 dolárov.

 

Poviedka číslo 117

Vďačný námet cestovania do minulosti či iných realít trpí kvôli slabému spracovaniu. Priveľmi rýchle, priveľmi neprehľadné a bez atmosféry.

 

Poviedka číslo 118

Opäť jedna poviedka bez pointy, lebo hrdina ani autor netušia, čo by mali s hodinkami ovládajúcimi čas urobiť. Malý chlapec ich našiel na povale, keď sa hral so staršou sestrou na schovky. Vtedy posunul čas o jednu hodinu a v reálnom živote o tú hodinu aj prišiel. Teraz sa vrátil ako dospelý, aby si svoju teóriu o posúvaní času overil. Zistil, že mal vtedy pravdu. Len teraz nevie, čo s tým. A až na niektoré štylistické kotrmelce, to nebolo zlé. Pointa príbehu body ubrala.

Perly:

  • Už je to roky, čo bol naposledy na povale.
  • Pozrel za každý roh, za sedačky, do šatníka, skríň a všetkých malých priestorov, dokonca aj takých, do ktorých si bol istý, že by sa nezmestila.
  • Žeby hodiny, ktoré sa hanbia tikať pred ľuďmi? :-)

 

Poviedka číslo 119

Celkom sľubne sa vyvíjajúce scifíčko pochovala pointa úplne iného rázu než dovtedajší vývoj deja a hlavne atmosféry. Myšlienka o inštitúte na vývoj materiálov, ktoré sa presne po záruke pokazia, sa mi zdala geniálna. Vtipné otázky a odpovede, celkom uveriteľná show na holovízore a nakoniec toto. Vraj útok nepriateľa, všetci zahynieme, koniec. Lenže takto to nepasuje. Nie je to vygradovanie do pointy, ale pochovanie príbehu.

Perly:

  • Holvízor vytvoril zvukový kužeľ, v ktorom bolo počuť vysielanie a mimo neho bolo úplné ticho. :-)

 

Poviedka číslo 120

Pointa je zaujímavá, lenže kostrbaté dialógy ju nenechávajú dostatočne vyznieť. Výsluch profesora Fabera – mimochodom, netušíme, kto a prečo ho počúva, nevyznieva dostatočne fundovane, chýba mu kadencia a hlavne cieľ. Kto sú tí chlapi, ktorí sa pýtajú na objav premiestňovania objektov na veľké vzdialenosti nekonečnou rýchlosťou? Profesor na nich nahučí, že ruský fyzik tvrdí nezmysly a vybehne do ulíc, aby sa pozrel pravde do očí. Pravde, že sa zmýlil. Teda spracovanie príbehu je slabšie, pointa dobrá.

 

Poviedka číslo 121

Jeden veľký nezmysel prefrčal tak rýchlo, že si ho človek ani nezapamätal. Hrdina dokáže používať portál, ale neovláda pravidlá. Objaví sa boh, dá mu úlohu pod hrozbou smrti a pridelí mu sovu ako kamoša. Majú prísť k bohyni, získať od nej bylinu, preniesť ju z podsvetia portálom na svetlo. A tu začína autor vyťahovať prekvapenia ako kúzelník zajaca z klobúka. Hrdina svojím spôsobom cestovania spôsobil pred dvoma rokmi smrť milej, teraz sa rozhodne zradiť boha, lebo ho opantala šedivá bohyňa. Zoberie ju na slnko, kde ona zhorí. Takto rýchlo a nezmyselne.

 

Poviedka číslo 122

Poviedku musel písať niekto nezrelý, kto neovláda gramatiku, čiarky, ani priamu reč. Usudzujem tak aj podľa dialógov, ktoré akoby diktovala mimozemská rasa ešte neovládajúca našu reč.
„Ja pozemšťan, ty, daj vodu, oddych, ja kamarát, ak nie, ja bum-bum...“ Tak nejako.
Pilot prieskumník je nútený sa katapultovať, skončí na strome. Tam ho nájdu obyvatelia neznámej planéty, zachránia mu život. A on namiesto, aby bol vďačný, vyvalí na nich požiadavky. Oni zasa namiesto, aby ho niekde zakopali, vyšlú ho do vesmíru. A on sa vráti. Aj s admirálom, ktorý nastoľuje požiadavky na vodu, priestor na oddych, ale nie pre jedného dvoch vojakov, ale stovky ba tisíce. A keď mu domorodci nechcú vyjsť v ústrety a chcú sa dohodnúť, označí ich za vydieračov. Tak neviem, či presne chápem, čo vydieranie znamená. Nakoniec domorodci nie sú takí slabí, ako sa zdalo. Z mesiaca priletia posily, zvíťazia, „priateľsky“ vyženú votrelcov a na konci nastane akt rozlúčky záchrancu a zachráneného, akože sú a navždy ostatnú kamarátmi.

Perly:

  • Po chvíli sa im postavu podarilo dostať zo stromu, na Nastasovo prekvapenie bola stavba jeho tela aspoň zvonku takmer totožná s ich telami, objavil náznaky života, ale netušil či dýchanie a ozvi jeho orgánov sú v poriadku či nie.
  • „Volám sa Trumble, a som súčasťou flotily, ktorá tu hľadá zásoby a možno obchod ak sa dohodneme.“
  • „Dlžím ti za svoj život. Keď sa spojím so svojimi ľuďmi, určite sa ti odvďačia. Je určite niečo čo by si ty, či ľudia na vašej planéte mohli chcieť.
  • „A čo keď odmietneme vašu ponuku? Budete nás chcieť prinútiť?“
  • „ Vieš, možno nie sme takí bezbranní ako sa zdáme, možno naša spoločnosť nie je taká zaostalá ako sa vám javí, a možno nie sme v tomto vesmíre sami, takže už viem ako sa mi môžeš odvďačiť za záchranu života. /Inak toto hovorí mimozemšťanovi z vesmíru./
  • Keby som mal záujem o rozprávky, nevolám si na vás.
  • Predstavitelia osady už viac ako hodinu prehovárali k svojim ľuďom svojím jazykom a nevyzeralo to že by speli k dohode.
  • „Vaše zotrvanie, zdroje ktoré potrebujete, to všetko sa dá dohodnúť, ale musí to byť za našich podmienok admirál.“
  • „Takže sa musíme spoľahnúť že nám zabezpečíte toľko zdrojov koľko uznáte sami za vhodné a na čas aký uznáte za vhodné, a celá naša flotila a životy našich mužov sa musia spoliehať len na vašu dobrú vôľu? /No, isteže, veď ste na cudzej planéte!/
  • No ja to tak nevidím, a vo vydieraní máme tiež bohatú históriu.
  • V dave to začínalo vrieť, výsadkári nervózne držali prsty na spúštiach svojich útočných pušiek. /My používame len obranné pušky/
  • „Bola to vaša voľba Nastas, odvážna, ale hlúpa, a nemusí byť posledná z vašich ľudí.“
  • Objekty podobajúce sa na oblaky tepla a energie, z ktorých v priebehu sekundy dvoch vyskočili tmavé postavy v exoskeletoch, každá z nich okamžite zneškodnila výsadkára, čepeľou na ich krku idúcou akoby z ruky ich prinútili kľaknúť s rukami za hlavou.
  • Na oblohe sa odmaskovali tri na prvý pohľad bojové lode, dve z nich držali v šachu prepravnú loď na zemi, tretia mierila na skupinku odzbrojených výsadkárov.

 

Poviedka číslo 123

Príbeh plný symbolov je v podstate o znásilnení jednej ženy, ktorá sa nedočkala návratu muža z vojny. Namiesto toho prišiel niekto iný s jazvou na chrbte. Rozprávači sú dvaja – najskôr ona popisuje svoju potupu, potom on pridáva textu poetickosť /hádam preto si myslím, že príbeh písala žena/. Roland sa odobral z vojenského tábora , aby sa obetoval a svojou obeťou tak pozdvihol bojovú morálku a spojil mužov, aby sa zjednotili. Lenže napísané to nie je veľmi zrozumiteľne, obzvlášť výmena rozprávača dojem kazí.

 

Poviedka číslo 124

Príbeh nie je príbehom, ide o hru s kockou. Netuším, prečo by ma malo baviť takto nie naozaj hrať, ale sledovať popis hry so všetkými možnými odbočkami a variáciami. Dej nie je strhujúci, dobrodružstvo sa nekoná. Hlavný hrdina ide zachrániť brata, na niektorých poliach zlyhá, na iných sa mu podarí nájsť rozvaliny starého kláštora a skrinku so zázračným amuletom. Obávam sa, že čitateľ sa nedokáže vcítiť do takto podávaného zadania.

Perly

  • Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a vo vzduchu visel ten zvláštny opar podvečernej osady.
  • Už po stý krát sa zahľadíš na ten špinavý zdrap pergamenu, zvierajúci vo svojich rukách.
  • Kráčaš už celé hodiny a pomaly si zvykáš na neústupné ticho lesa, len občas preťaté náhlym vzletom sojky, ktorú vyľakal tvoj príchod. :-) /Y/
  • Všetko je však akosi namáhané iba časom; nikde nebadať známky rozbíjania a hýrenia, ako to v bežných krčmách býva.

 

Poviedka číslo 125

Malo to mať hlbokú myšlienku, lenže...
Pracovný tábor – kdesi. Jakub – mladý muž, ktorý sa do tábora vydal, nevedno prečo.
Sú tam segregovaní neprispôsobiví, väčšinou cigáni, ale, ak som správne pochopila, aj zlodeji. Podaktorí sa v tábore dokonca narodili. Uviazol tu Sergej, ktorý ani sám nevie, aký má charakter. Na jednej strane mu vojaci zabili syna, takže mieni nad Jakubom držať ochrannú ruku, ale pritom neváha nespravodlivo zabíjať, zneužívať. Nakoniec toho Jakuba aj naozaj zachráni.
Pozor! Stále platíme eurom, takže malo ísť o fikciu v zmysle, takéto tábory možno existujú niekde aj dnes. Lenže...
Autorovi ušlo množstvo detailov, drobných dielikov, ktoré by vytvorili kompletný a uveriteľný obraz. Nepodarilo sa. Štylistika je nezrelá, v texte sa hromadili chyby, ktoré nielenže posúvali význam, ale často aj odrádzali od čítania. Veď, komu sa chce hádať, ako to autor vážne myslel?
Ale keby to bolo dobre napísané, mohlo to byť o krivdách, ktoré sa páchajú v getách. O nespravodlivosti pre tých, ktorí sa do nevýhodného prostredia narodili a nemôžu, nemajú šancu odtiaľ odísť. O zbabelosti tých druhých, Jakubov, ktorí nedokázali zabrániť usmrteniu priateľa, ba nestáli ani za svojou milenkou, zabudli na ňu, akonáhle mali vlastné nohy v teple. Preto sa mi páčili posledné dve vety, ktoré na mňa skutočne hlboko zapôsobili:
„Systém ho ubezpečoval, že sa jej /rozumej navigácie/ stačí bez zmien držať a všetko bude v najlepšom poriadku. V túto chvíľu Jakub nevládal nájsť dôvod, prečo by tak nemal spraviť.“

Perly

  • Jakub bol prekvapený koľko barakov pre obyvateľov výrobného centra tu bolo. Väčšina boli drevených.
  • Boli tu ale aj stany a v rohu, kde sa stretávali ploty z hrdzavého drôtu, boli otvorené ohniská bez nejakej možnosti úkrytu. /Ohniská sa ukrývať nepotrebovali./
  • Jakub nečakal, že muž v plášti bol zblízka bude chlapec, mladší ako on sám.
  • V tlmenom svetle vystúpila z Jakubova podoba s jeho synom, hlavne s rovnakými úzkymi lícnymi kosťami a šibalským úsmevom.
  • „Rodičia boli migranti zo Sibíri. Odišli ešte pred tým, než ho Rusko odovzdalo Číne.“
  • Jakub bol pravdepodobne z jednej z tých chudobných rodín, ktoré sa potácali na hrane zákona o príživníctve a hocikedy sa mohli prepadnúť cez sieť úradov až do jedného z centier. Snažil sa vyzerať blahobytne, ale prezradila ho prílišná dychtivosť zapôsobiť.
  • Keby nemali peniaze, mohlo všetko vyzerať úplne ináč. Spomenul si, ako mu to niekedy vôbec nevadilo.
  • Oproti Jakubovmu príchodu sa zmenil.
  • Pracovné centrum malo aj hasičský zbor. Ten sa za zvuky sirény, ktorá ešte len prispela k chaosu, dovalil na miesto.
  • Bol tiež presvedčený, že príčiny mohli byť vypracované podrobnejšie, v konečnom dôsledku to však bolo jedno.
  • Práca im išla od ruky, po dvoch skleslých sa Jakub konečne cítil aspoň trochu príjemne.
  • Pri práci pripomínala balerínu, žiaden z jej presne odmeraných a elegantných pohybov neplytval ani kúskom energie.
  • Gejza naznačil Jakubovi, aby sa prepchal cez úzky priestor medzi takýmto skladom.
  • Marisa prikývla a ešte skôr, ako sa stihla poriadne obliecť, odišla preč.
  • Osadenci do nej zapojení sa postavili do jednotlivých radov ako prví, odzadu k nim putovali železné tyče, ktoré si skryli do záhybov nohavíc.
  • Vojaci začali klásť spájať drevenú stenu s múrom.
  • Zvedavé pohľady ostatných ľudí v kupé postupne premenil jeho smútok na hnev. /Mág ovládajúci cudzie pohľady./
  • Začne blog. Osloví radikálov, pripravia demonštráciu./Záchrana sveta rýchlo a hladko – stačí blogovať./
  • Vlak sa začal spomaľovať. /Zrejme silou vôle./

 

Poviedka číslo 126

Neviem. Chvíľami lepšie, chvíľami horšie. Bolo by to výborné, keby som stále nenarážala na nešikovnosti, či už v štylistike alebo, a to hlavne, v myšlienkach. V podstate nie je jasné, komu tu fandiť, kto je naším hrdinom. O koho sa báť? A do konca nie ja jasné, kto sú tu dobrí a čo bude nasledovať. UI zachránila posledného človeka a poslala ho domov, aby sa sama kdesi vyvinula. Nad Zemou človeka zachytia mimozemšťania a z nepochopiteľného dôvodu ho udržujú pri živote, aby mohli ťažiť suroviny, lebo inak ich vyvinuté UI vyženú. A vyvinuté UI človeku ponúknu smrť, veď sa zachová jeho DNA a oni ľudí obnovia, aby právom mohli vyhnať mimozemšťanov. Tak neviem.

 

Poviedka číslo 127

Ja viem, že to nie je dokonalé. Ale je to ozaj space opera, dokonca military postapo, označte si to, ako chcete. Malo to svoje grády a mne sa to celkom páčilo. Partička vojakov vylepšených kovovými náhradami končatín a tak, sa rozhodla vzbúriť proti svojej existencii a utiecť z podzemia. Ľudstvo postihla nemoc, lieky sa dávajú na prídel. Nikde nie je vysvetlené, čo presne sa stalo a prečo trčia pod zemou. Práve takýto prídel liekov prilieta na vesmírnej lodi, o ktorú sa členovia sprisahancov rozhodli zabojovať. Všetko by šlo hladko, keby sa medzi nimi nenašiel zradca. Scéna s potrestaním zradcu mi prišla najmenej uveriteľná, lebo na neho Clara minula cenný liek, aby chlapíka potom odbachla a aj, chcelo by, veselá nálada na konci sa k ostatným častiam plným bojov nehodila. Lenže na taký krátky útvar to stačí.

Perly

  • Spoločne už hodinu sledovali starý film plný svetelných mečov a vesmírnych lodí. :-)
  • „Okej,“ rezignovala Clara a nechala ho, aby z nej stiahol tričko a rozptýlil jej myšlienky. :-)

 

Poviedka číslo 128

Poviedka začala dobre, dokonca výborne. Páčila sa mi atmosféra takého toho fantastična hravo magického. Dej sa neskôr zamotával a ja som stále chcela vedieť, kam speje. Lenže sa zmotal natoľko, že sa viac nerozmotal. Vzťahy už neboli jasné, osôb bolo priveľa a pán Ay, na ktorého sa chvíľu upriamovala zbytočná pozornosť, vyfučal do prázdna. Škoda. Mohlo to byť ešte lepšie.

Perly

  • Ako prvých sa zameria na dlžníkov.
  • Necítil tekutinu vo svojom hrdle, ani posledný srdca, ani ako spadol na zem, keď sa uvoľnili svaly v nohách.

 

Poviedka číslo 129

Haha, tak som sa zasmiala! Autentické. Do tohto sa človek dokáže vžiť, hoci by si nevedel vybrať stranu.:-) Vynikajúce! Slováci na festivale Sf&F, traja chalani, strhne sa bitka v štýle LARP-u a možno sa všetko deje naozaj. Topky

Perly:

  • Samozrejme za predpokladu, že máte katapult a nesnažíte sa použiť jeden z kameňov tejto zákonom chránenej pamiatky, ktorá je tak sprofanovaná, že ak by bola živá, ostatné megality by ju mali za nafúkaného frajera a pravdepodobne by sa s ňou nikto nebavil. :-)
  • Po zvyšok cesty zisťoval, že čím viac pije, tým lepšie po nemecky rozpráva. :-) /Funguje to u cudzích jazykov všeobecne./
  • Ak by bol tento odstavec kapitolou, niesla by pravdepodobne meno Prvá krv alebo niečo podobne gýčové. :-)
  • Porozumenie teda nie je prirodzený stav, ale luxus, o ktorý sa načim vedome snažiť, lebo separácia bez komunikácie ešte prispieva k prehĺbeniu odlišnosti. :-)
  • Ako každý plešivejúci dvadsiatnik, ani Mário nemal rád, keď sa jeho úbytok vlasov spomínal, preto sa pod prilbou zamračil a zahrešil typicky po trnavsky (obsahuje to vulgárne poňaté sloveso súloženia v prvej osobne jednotného čísla, privlastňovacie zámeno v druhej osobe jednotného čísla a podstatné meno anjel v genitíve). :-)

 

Poviedka číslo 130

Dala by som to autorovi prepísať, lebo výborné nápady úplne topia pričasté výrazy – TO, TU, TEN, KTORÝ, VŠAK. A ešte jedna vec. Ako si budúci emigranti hľadali svojich cháronov? Ako sa na nich nakontaktovali? Inak je to naozaj zaujímavé. Ide o ľudí, ktorí chcú opustiť normálnu spoločnosť a odísť do slobodného sveta. Nedá sa len tak sa zbaliť a ísť, je nutné nafingovať vlastnú vraždu – o to sa starajú špecialisti Chároni. Na nich dohliadajú Kerberovia a proti nim zasa bojujú SUP-y. A ešte je tu droga, vďaka ktorej sa človek dostane do virtuálnej reality, takže si myslí, že sa mu útek do slobodného sveta podaril. Topky /ale opäť to nebude za plný počet/.

Perly:

  • Bol presvedčený, že akékoľvek vzťahy v ľudskom živote, súkromnom ako aj pracovnom, by mali byť vždy obojstranne dobrovoľné. :-)

 

Poviedka číslo 131

Presne tento typ príbehov nemám rada. Autor nás zahlcuje menami, voľká si v ľúbozvučných slovanských názvoch na úkor deja. Zápletka je slabá. Bývalý žoldnier vychováva syna bývalého pána, ktorý zahynul v boji. Lenže žoldnierov prišlo do osady viac, niektorí sú zlí a zmeniť sa nedokážu. Tí vyvolajú roztržku. Ide o drahokamy a práve toho synka. Pridlhé úseky popisovania okolia by som najradšej preskakovala. Nie som cieľová skupina, vôbec nedokážem takéto naťahovačky čítať. Zároveň je text zahltení niektorými slovami – sekera, ale, ktorý. Aj prílišné filozofovanie, ktoré ma asi textu dodať vážnosť, mi skôr prekážalo, ako ma bavilo. Nevhodne boli zvolené niektoré mená, často končiace na –aj, ej a vôbec, postáv bolo na taký krátky úsek priveľa, rovnako ako zemepisných názvov. Pripomenulo mi to časť z filmu Na pasece u lesa, kde muž stavajúci dom neustále niečo vymenováva. Ani v chlapáckych príbehoch plných drsných bojov si nevoľkám. A rohy zla tu nikto nevysvetlil, či ide o meňavcov, či následky degenerácie... Poviedka ani nie je poviedkou, zrejme je časťou väčšieho celku a mňa obišla úplne.

Perly tak či onak:

  • Priťahoval hrubých mužov, ktorí si pre svoju povahu nedokázali založiť rodinu a tak sa sami – svojou neznášanlivosťou a potláčanými túžbami - vytláčali medzi večne nespokojných. :-)
  • No ani do dôsledkov nepochopil, že ho o prst pripravila vlastná chyba a hlúposť. To by si musel priznať množstvo svojich neschopností a zlyhaní, ľahšie bolo nájsť niekoho iného, kto za konkrétnu chybu mohol. :-)
  • „Vpred!“, stál proti nemu už nielen Hurej, ale po jeho pravici aj Zamej a za ním Šuma, Math, Mano, Juvo, Šele, Voja a ďalší mládenci. /Ešteže sa autor nerozhodol vymenovať aj tých ďalších./
  • Trinásti z nás tak urobili a siedmi sa rozhodli pre návrat na východ. Piatich z nich chytili a obesili, o zvyšných dvoch sme nemali viac žiadne správy.
  • „Všetci poznáte legendy o Skrytej jaskyni za Ostrozubom, aj o mládencovi z Trojúdola, ktorý jediný môže do nej vojsť a nájsť, čo je v nej skryté... „ /Nie, zrazu sa tu zjavila, lebo ju autor potreboval./
  • Jeho cesta viedla kúsok popri Divovlne, ktorá sa v tých miestach menila na Modrú, dlhou stúpajúcou trasou cez Pahorkatinu, poza Pravý hrb, ďalej ho čakal chodník popod Kozoroh a Kozie štíty do údolí pod Ostrozubom.
  • Bezpochyby pochádzali zo Smrtozubov a Vdovinych zubov, nedostupných divočín Sklenených hôr pod Obrochrbtami.

 

Poviedka číslo 132

Pseudoesej, či ako nazvať tento kúsok, ktorý vôbec nesúvisí s fantastikou a je to len prázdne mudrovanie a zahmlievanie.

Perly:

  • Ľudia sú takí leniví riešiť čo i len nepatrnú črepinu nepohodlnosti, že radšej sa obalia nevedomosťou, zaviažu si oči a usmievajú sa ako drevené vianočné ozdoby na stromčeku, ktoré ešte vyrezávali naši prastarí rodičia.

 

Poviedka číslo 133

Projekt venovaný premene obojživelníkov je napísaný tak tajomne, až je nudný. Prílišné zahmlievanie je zdĺhavé a málo akčných udalostí spôsobuje, že sa čitateľovi nechce dohadovať a lúštiť. V prvom rade chýba dôvod, prečo, za akým účelom sa ktosi snaží premeniť obojživelníkov, aké využitie má i56-ven. Najskôr s mlokom prežívame jeho dezorientáciu, potom už o ňom čítame len správu napísanú vedeckým kádrom. Veľa sa nedozvieme a je nám to jedno. Stred.

Perly

  • Aj tie stromy vyzerajú inak. Neviem, prečo sa stále držím v strede, všetci ma musia obchádzať. Vzduch pod nimi je vlhký a je tu príjemnejšie.

 

Poviedka číslo 134

Predpokladám, že to bolo zaradené ako scifi, ale napísané je to veľmi zle. Hromada nezmyslov v slede za sebou. Autor vychytal všetky moderné konšpiračné teórie, lenže im nedal význam, obral ich o príbeh. Hrdina sedí v kancelárii a chce sa tešiť z dcéry, lenže mu umrela matka. Nevadí, nejako bude. Nebude! Dcéru aj s manželkou uniesli a on sa vydáva na cestu. Od tej chvíle všetko vie, to len my sa oneskorene dozvedáme, že mu ktosi uniesol brata. Bolo to už pred piatimi rokmi, odvtedy o ňom nevedel. Najskôr. Potom o ňom vedel, že ho určite využili, lebo bol programátor, nakoniec ho celkom isto prerobili na androida, lebo tak to robia. Unášajú ľudí, robia pokusy, menia ich na androidov. Nevieme kto, ani prečo. Vlastne dobre, že mu ukradli rodinu, inak by pracoval ako dosiaľ a o ničom netušil. Cestou po nekonečnej ceste bez odbočiek – to ho prekvapuje – ho zastaví spolužiačka, on jej všetko vyklopí, ona prezradí, že jej tiež uniesli sestru a potom skočí z mosta. Na neho strieľa chlap, podozrivý, lebo medveď, potom ten chlap po ňom strieľa, nato sa hrdina preberá z mrákot a ide ďalej. V aute sa mu zjaví mŕtva matka, vyskočí z neho. Ide sa ďalej. Zastaví ho manželka, on sa ju snaží prehovoriť, aby nebola android, načo sa ona naoko poddáva, ale ním prebehne prúd a asi je z neho android. Je niečo nejasné? V poriadku.

Perly:

  • Mocnosť, ktorá nás ovláda, chcela vytvoriť jednotný svet s uceleným národom – jedno mesto, jednu myseľ, jeden nezmysel, jeden typ umelého človeka.
  • Bolo mi horúco a zároveň vo mne rástol chlad, tlačiaci na orgány.
  • Ak je tento most nekonečný, kde nájdem manželku a dcéru? /Vôbec tá logika, že má sadnúť do auta a ísť kade-ľahšie dúfajúc, že takto nájde manželku, je absurdná./
  • Museli ich zaniesť do skladov, tam, kde nikto nesmie ísť, aby z nich urobili aneroidy alebo súčiastky, či konzervy. /Do skladov? Veď ľudia sa dajú pokojne ukryť v prízemí budovy s open office-om. To mu nenapadlo?/
  • Ale v ktorom sklade sú? /V treťom zľava./
  • V skladoch sú aj náhradné zdroje, náhradný svet, lieky na slepotu, rakovinu. Všetky lieky sú produkty farmaceutického priemyslu, ktorý nemá dno. /To je super, konečne pozitívna informácia./

 

Poviedka číslo 135

Military. Na začiatku stretávame Teodora, ktorý končí. Preberá sa po smrti a spovedá sa mužovi, ktorý by ho mal predpripraviť na posledný súd. Teodor vykladá, ako prešiel výcvikom, spoznal Pedra a spolu s ním mal zaútočiť na dedinu. Reč je plná mazáckej ťažkej frajeriny a drsňáckych rečí, lenže je dosť nezmyselne napísaná. Autor sa v príbehu či dokonca aj vo vetách často stráca /a preto mu utekajú pády prídavných mien/. Čo bolo však najhoršie, v jeden časti sa tajomného muža Teodor pýta, či sa aspoň Pedrovi podarila cesta domov, načo dostáva odpoveď, že mu to nemôže byť prezradené. V inej časti však Teodor sám rozpráva o Pedrovej smrti. Prekvapenie na koniec, že tajomný muž je vlastne Teodor sám, je na jednej strane pochopiteľné, podozrenie vzniká už pomerne skoro, v častiach, kde autor až priveľmi tlačí na pílu a naznačuje, že mu je muž podivne povedomý, na druhej strane, ak je aj druhý muž Teodor, jeho správanie voči sebe samému by bolo potrebné viac vysvetliť.

Perly:

  • Muž si všimol, že Teodor si to všimol.
  • Obzrel som sa po nich a napadlo ma, že niektorých možno vidím naposledy s otvorenými očami. /So zatvorenými sa vidíme zajtra./
  • Dostali sme rovnaké účesy a uniformy.
  • Nikdy nevyslovil vulgarizmus, a to ani po čase strávenom v prostredí kasární, ktoré nie sú známe pre dodržiavanie formálnej etikety. Práve pre výchovu si však užíval, keď mohol byť skupinovým bavičom.
  • Jeho výstroj nebola určite predpisová. Zato bola praktická. Najzvláštnejšie boli hnedé oči.
  • Na každého generála, ktorý pošle aspoň tie dve bedne, je celá banda našušorených livrejovaných snobov v uniforme, ktorí ani za Cisára nedopustia, aby náhodou nažratá a vystrojená armáda vyhrala!
  • Teodor odtrhol zrak z vlastných telesných pozostatkov, ktoré sa venovali odpočívaniu v pokoji.
  • Teodor si sadol a bol rád, že vojak odišiel, ale zlý pocit ho nechcel následovať.
  • Rozhovor s touto bytosťou odstraňoval po malých kúskoch ťažobu, ktorá sa zhromažďovala počas posledných dní a Teodorovi pripadala ako veľký balvan prikutý reťazou k nohe.
  • Ďobol do stredu a opísal malý kruh, ktorého druhý koniec /koniec kruhu?/ sa nachádzal na polceste k hraniciam Mocnárstva.
  • Hlavné sily následne počas troch dní postúpia od osady k osade a zničia ju spolu so všetkými duchmi.
  • Okamžite sa pridal k Pedrovi, ktorý tam už kľačal a mieril smerom k chodníku vedúcom do hôr.
  • Pochod to bol ako v peci na chlieb.
  • Po chvíli sa Benny začal rozhliadať po tvárach a keď si bol istý, že každý má cieľ, zapískal.

 

Poviedka číslo 136

Na začiatku sa píše o hre, potom rozprávač, hlavný hrdina vyznáva, ako nenávidí sestru, lebo v nej vidí príčinu rozvodu rodičov. Lenže padali hviezdy a zdemolovali Zem. Ema, nenávidená sestra, hrdinu zachránila, tak ju začal mať rád a spolu sa potulovali po svete. Našli panelák, zbrane, jedlo, dokonca si varili a trénovali streľbu. A začala tá kúl akčná časť, v ktorej hrdina už vedel nielen strieľať, ale aj vrhať nože, či dokonca bojovať telo na telo. Snažil sa zachrániť akési dieťa, no nevyšlo to. A Emu tiež uniesli, tá tiež zomrela. Hrdina ju mstí, vystrieľa všetko živé, čo v postapo meste ostalo a zanecháva nám posolstvo v zápisníku svojej mladšej sestry, že si máme zvoliť inú cestu, ak chceme svet urobiť lepším. Nuž, tu by pomohli workshopy a tréningy, ibaže nie v strieľaní, lež v písaní. Dielko by potrebovalo dozrieť nielen štylisticky, ale aj v myšlienkach. Možno by postačilo nechať ho trochu odležať a čítať s odstupom času.

Perly

  • Povedal som jej predsa, že jej chcem pomôcť, no aj tak zaútočila. Akoby som jej niečo urobil. Neskôr som pochopil, že aj keď si už takmer mŕtvy, nechceš sa vzdať a snažíš sa vyhrať túto hru so smrťou.
  • Ak sa spoločnosť naozaj rozpadla a všetci sa zabíjajú pre zvyšky sveta, čo môžem urobiť?
  • Všetko je tak zničené, že ukrytého v troskách by si ho isto nikto nevšimol, ale v takých podmienkach nemohol Emu donútiť žiť. Tak skúsme druhý bod strategického plánu. /?/ Odkiaľ by som sa vedel najlepšie brániť?
  • Ako náznak toho, nad čím premýšľam, sa mi rukoväť zbrane zatlačila do chrbta.
  • Vystrel som ruky a ukázal jej zbraň. Bol to Magnum s trochu oškretou hlavňou a vidno, že sa často používal.
  • Je tam niekto alebo to bol len prirodzený zvuk?
  • Na pár minút sme sa zastavili a napili sa vody, ktorú sme nabrali už ani neviem kde./Nevie autor, nevie ani hrdina./
  • Takže pre toto tu bol ten muž. Aby zabil týchto ľudí. Musela to byť jeho práca./Ako na toto prišiel?/
  • Ale aj táto „rodinka“ mala už určite zopár smrtí na svojom zozname.
  • Našiel som aj obväzy a ďalší Magnum. Ten som tam nechal, len som pozbieral všetky náboje, ktoré sa nachádzali v byte a zobral ich zo sebou.
  • Povystrihoval som kruhy a namaľoval od nich ďalšie a menšie.
  • Čo budeme počas svojho života vlastne robiť? Iba sedieť v byte a pohnúť sa von, iba ak to bude nevyhnutné. Veď to bude na porazenie.
  • Vystrel som ruky a namieril Magnum na najväčší terč. Videl som, ako sa mu myká hlaveň.
  • Nevedel som udržať tú zbraň v rukách bez toho, aby som mi ich pri výstrele neodhodilo úplne niekam inam.
  • Strieľanie mi už šlo celkom pozoruhodne. Vždy som trafil do terča, veľakrát aj presne do stredu. Už som strieľal na tie najmenšie. Začínal som si veriť. Potom však nastala revolúcia.
  • Snažil som sa, ale nepomohlo to a jediné, čo som teraz mohol robiť, bolo vrátiť sa späť do svojho života alebo sa viniť. Prvá možnosť bola lepšia, ale ja som podľahol tej druhej.
  • Po ceste som vrazil do ďalších dvoch. Jeden mi vrazil, až ma odhodilo o zopár schodov nižšie. Keď sa ku mne blížil, aby opäť zaútočil, vytiahol som nôž a podrezal ho. Išiel som s takou istotou, ako keby som zabíjal odjakživa. Necítil som svedomie.
  • Strieľal som všetkých po ceste a vytváral prácu smrti.

 

Poviedka číslo 137

Príbeh je príliš krátky na to, čo chcelo byť povedané. Muž prišiel o ruku, dostal náhradnú a má zvláštne spojenie s vlkom. Akási žena ide po ňom, lenže nevedno, prečo práve po ňom, lebo nakoniec to vyzerá, že sa mstí mužom všeobecne /ohrdená láska/ a s ním to nemá nič spoločné. Takže ho napadne v nevestinci, kde on práve zapíja žiaľ a chystá sa utlmiť svoje pudy. Do súboja sa zapletie vlk, vtrhne do miestnosti na pomoc pánovi a žena zviera šiestimi ranami vyradí. Ukáže sa však, že neusmrtila vlka, ale pána s žeravou rukou, tá ruka sa z posledných síl pritlačí na jej krk a... a tu nie je jasné, kto zhorel, lebo jednou z posledných viet je: Ostali po ňom iba čierne odtlačky a popol, ktorý sa sypal na podlahu. Vlk kňučal a naposledy pánovi olízal tvár. Tak neviem.

Perla:

  • Zdola naňho civel pár hustých azúrových očí.

 

Poviedka číslo 138

Invázia mimozemšťanov sa odohráva na oblohe, nikto ich zatiaľ nevidel, len ich robotov. Správy o nich zaplnili médiá, o inom sa nerozpráva, všetko ostatné zatlačili do úzadia. Ale hlavný hrdina prišiel o manželku a ostal s adoptívnou dcérou sám. Prehodnocuje zmysel svojho života, budúcnosť nevidí ružovo. Potrebuje nádej. Nielen on, aj ľudstvo. Trochu nemastné, neslané.

Perly:

  • Snívalo sa mu o Anabele. Zvláštne bolo, že to bolo po prvýkrát, čo sa mu o nej snívalo, odkedy pred tromi rokmi zomrela. Obaja boli opäť mladí a bola to ona, ktorá za ním prišla v tom bare, aby sa mu prihovorila. Ale v tom sne neprišla.

 

Poviedka číslo 139

Ja som sa nasmiala. Síce nemám v láske politikárčenie, ani politické vtipy, ale tuto mi všetko pasovalo do nálady. A aby to nevyzeralo, akože poviedka uspela len vďaka mojej nálade, treba povedať, že bola vynikajúco napísaná, vtípky padali ako kvapky dažďa na vyprahnutú pôdu. Bratislavské UFO, Kamzík, obrátená pyramída a obchvat, to všetko využili mimozemšťania ako úkryt pre svoje skutočné lietajúce taniere a iné technické pomôcky. Načo? To je predsa jasné – pre prvý kontakt. Topky

Perly:

  • Za tie roky si už zvykol, že najlepšie sa vie pochváliť on sám a že nikto to nevie urobiť tak dobre. :-)
  • Jemný dotyk od víly deti upokojil, otecka zase naopak. :-)
  • Príslušník strážnej služby začal rozvíjať konšpiračné úvahy, že za spojením štátneho rozhlasu a štátnej televízie bola určite snaha ukázať niektoré zamestnankyne rozhlasu na obrazovke. :-)
  • Električkou párkrát zatriaslo, keď míňala čierne diery a bielych trpaslíkov. :-)
  • Chcel namietnuť niečo briskné a vulgárne súčasne, ale zistil, že si takouto požiadavkou nastavil latku príliš vysoko nad svoje intelektuálne schopnosti. :-)
  • Slovákom vôbec nevadila pomalá výstavba novej budovy národného divadla. Trpezlivo čakali dvadsať rokov, kým bioenergetický akumulátor úplne dozrel.“ :-)
  • „Žiaden národ debilov. Nie sú o nič zaostalejší a hlúpejší než ostatní. Podstatné je, že si to o sebe myslia.“ :-)
  • „To by mohlo byť pochopené ako nepriateľský akt,“ zamietol majster nápad, ktorý nemohol byť dobrý, keďže nebol jeho. :-)
  • Dážď ustal a mračná ustúpili. Premočený starec vyzeral ešte horšie, premočená blondína ešte lepšie. :-)
  • Vládnuce špičky nedokážu nadviazať kontakt s realitou. Už chápem, prečo ich držia za vysokým kovovým plotom a dobre strážia.“ :-)
  • Na to však dostal silný kopanec od Normy rovno medzi čiapku a kravatu. :-)
  • Vzdušné sily Slovenskej republiky dostali rozkaz neznáme objekty okamžite zneškodniť, ale obidve stíhačky práve tankovali. :-)

 

Poviedka číslo 140

Space opera napísaná s mnohými štylistickými nedostatkami a predpokladateľným koncom. Pýtala by si dlhší formát, na poviedku sa nestihlo rozvinúť pár detailov, ktoré v tomto útvare vyzneli ako zbytočné: napr. klony. Inak množstvo postáv tiež bolo skôr zahlcujúce ako vhodné. A posledná veta, ktorá mala všetko vysvetliť, iba kladie viac otázok. Prečo bojovali? Čo sa teda stalo? Ako to, že obsadili tri planéty kdesi ďaleko a na pôvodné sa vykašľali...

Perly

  • Zarazila ho energicky Dafné a prešla po ručne tkanom koberci k nemu, objímajúc ho pevne zozadu.
  • A to som sa tak tešil sa nechať takýmto profíkom otvoriť.
  • Gliesčania sú tí poslední, od ktorých by som prijal podanú ruku. Vlastne ani nepodal.

 

Poviedka číslo 141

Geniálne. Myslím si, že dielo nepísala autorka, lebo je plné mužského ega. Bude zábavné, ak sa mýlim. Správu píše duch, vedec, potom ako v experimente prišiel o život. Snaží sa upozorniť svojho kolegu a priateľa, že do jeho tela sa nevrátil on sám, ale ho uzurpoval niekto iný a nebezpečný. Topky.

Perly:

  • Sústredil som sa na všetko, čo som prežíval, aby som si to čo najjasnejšie zapamätal, lebo s kolegom sme predpokladali, že budem schopný o tom neskôr referovať. :-)
  • Poznačil by som si to, ale nemal som kde. :-)

 

Poviedka číslo 142

Toľko vtipu sa ukrýva vo vetách, že som sa zakuckávala od smiechu. Škoda, že pointa trochu zadrhla v časti, v ktorej si hromotĺk pýtal len dvacku. Za taký úkon mohol pýtať viac a nabíjaním čarovných predmetov pomaličky zbohatnúť. Pýtal len 20€! Dobre, keď nabíjačku vymyslel, bol ožratý, takže ju nemôže patentovať a nezbohatne na sériovej výrobe. Ale pýtať viac za jeden úkon by mohol určite. Urobiť si z toho biznis. Nebyť tejto časti, bola dokonalosť nespochybniteľná. Napriek tomu radím poviedku medzi Topky.

Perly:

  • Bohumilovi sa pri pohľade na takmer dvojmetrové chlapisko, ktorému do poldruhého metráka chýbala jedna pizza a dve pivá, zmäkli kolená. :-)
  • Z kúta vytiahol niečo doma zmajstrované a usiloval sa to sprevádzkovať najmä zlostným bručaním a jemným poklepávaním, každé by zlomilo väz býkovi. :-)
  • Pod ťarchou tohto pohľadu by Al Capone prehodnotil svoje daňové priznanie. :-)

 

Poviedka číslo 143

Erotika mi neprekáža, pokiaľ je dobre napísaná. Nie samoúčelne, ako v tejto poviedke. Zrejme chcel autor/ka vydolovať z čitateľa odpor, znechutenie s hnusom. Pohráva sa s prvkami bezcitnosti a s nezáväzným sexom. Lenže slová a epizódy sú volené skôr kŕčovito, ako frivolne a chýbajú im logické nadväznosti. Hlavná postava je zrejme mimozemšťanka, ktorá sa sýti sexom a mäsom. Jednoducho vraždí svoje obete, s ktorými si ešte pred chvíľou užívala. Nič viac sa z textu nedozvieme. Ide len o sex, krv, násilie. Raz sme tu, potom zasa tam. Blysneme sa prehľadom snobských podnikov a nápojov, preletíme klišé momentky typu jazda na Ferrari. Sem-tam začujeme francúzske slová a vety. Vraždí sa na rôznych miestach sveta, čo nevzbudzuje pozornosť. Len posledná vražda sa odohrá na Slovensku, hlavná hrdinka urobila chybu. Užila si Borisa Kollára, čo v takom malom štáte určite spôsobí senzáciu, takže sa vrahyňa bude musieť pratať inam. Textu by prospelo, keby sa mu niekto viac povenoval. Myšlienkam zasa, keby ich niekto viac domyslel.

Perly:

  • Preväzovala si prsia /Prečo? Ktorú podobu teraz mala?/, sťahovala vlasy do ulízaných copov /Tie riedke, či tie dlhé a krásne?/.
  • Na to by sa musela presťahovať do preľudnených krajín, kde by tri-štyri obete mesačne /Mesačne? Kedy sa cyklus zahustil?/ ostali nepovšimnuté.
  • Bol prudký a šúchal jej freneticky bradavky, do živého.
  • Zriedkavé články o vraždách v jazykoch, ktorým rozumela, nenachádzali odozvu.
  • Dvakrát povedala Pardon, ale nedostalo sa jej žiadnej reakcie.
  • Svetské svetlá, žiariace do stredomorskej noci, vzývali k romantike. Galantne jej otvoril dvere a vsunul ruku pod šaty. /Čo je na tomto romantické?/

 

Poviedka číslo 144

Dielko je nedomyslené a v slovách sa vyskytujú časté výpadky písmen. Líška, ako nakoniec zistíme, má telepatické schopnosti a dokáže ovládať cudzie mysle. Napriek tomu ju hneď na začiatku chytia. Jej priateľa zabili. Už tu je prvá nelogickosť, môže totiž byť rada, že sa dostala k zberateľke, inak by skončila na ražni rovnako ako priateľ. Prečo sa nepokúsila ovládnuť mysle lovcov? U Déladierovej je množstvo exotov, lenže nejde o zberateľku, ako najskôr autorka tvrdí, ale o obchodníčku, ktorá bohatne na nedovolených zápasoch týchto zvierat, teda má ich pre boj. Líška sa spriatelila s medvedicou, rozvinutie vzťahu nesledujeme, len nás o ňom autorka informuje. Tak isto nám predstaví dievča Sofiu. Až na mieste zápasov sa líška naštve, ukáže svoju bojovnosť a teda skončí v aréne, kde zvíťazí, lebo použije svoju schopnosť. Majiteľka ju zoberie domov a tam už to ide ľahko. Líška ovládne mysle strážcov, tí pootvárajú klietky a Sofia hlavnú bránu. Je po boji, všetci sú zachránení. Slabé.

Perla

  • Unavím Brutusa /z lat. skloňovanie – Brutus, Bruta/

 

Poviedka číslo 145

Veľmi zle napísaný príbeh, v ktorom autor alebo autorka vyťahuje všetky známe postavy z kníh a filmov a vytvára nerozumiteľný miš-maš, pretože netušíme, kto kedy rozpráva. A pritom jedinou pointou je sen. Otec zaspal nad knihou, keď strážil svojho syna autistu. Chlapec skákal na trampolíne. Tu by sa to veľmi muselo prepísať, aby to celé malo zmysel. A nepáčil sa mi ani koniec, keď matky okríkli otca, lebo jeho syn nechcel pustiť ostatné deti na trampolínu a zmrzlinár ich zahriakne, nech mu dajú pokoj, lebo veď chlapček by nikomu neublížil. Musíme byť k sebe ohľaduplní, to áno, ale navzájom.

Perly

  • Zem sa zatriasla a vystúpila pri dopade jeho nôh.
  • Nespočetné stovky jazdcov, no ani jeden sa nepodobal na tých ostatných.
  • „Bola to márnosť kráčať ďalej bez toho, aby som uvidel vytúžený cieľ?“

 

Poviedka číslo 146

Veľmi zlé. Ani neviem, ako sa vyjadriť k dielu, ktoré nemá s fantastikou nič spoločné a dokonca ani nie je dokončené, uťaté uprostred deja. Odohráva sa na ostrove niekde v Ázii, počas druhej svetovej vojny. Ben je Nemec, jeho japonský kamarát prišiel o nohy a trpí, takže jeho otec nechal Bena uniesť, aby synovej psychike pomohol. Pomáha. Správa sa, akoby Nemci boli vo vojne tí dobrí a Japonci vraždiace nemorálne beštie. Autor pričasto používa príčastia ako robiac, vidiac a vôbec nepozná písanie dĺžňov. Dáva ich tam, kde byť nemajú a naopak.

Perly

  • Zaujmúc ma slovo ,,zajatci“ som vyzvedal ďalej.
  • Obohnané vysokým, ostnatým drôtom.
  • Holými rukami zvláčali veľké kamene a skaly z neďalekej, obrovskej hromady, ktoré potom ručne s veľkou námahou vyťahovali kladkami ďalším na lešenie.
  • Neupúšťajúc sa však od práce.
  • Zbadal som ako tam thajský strážnik vrieska a mláti bezvládne vysileného muža
  • Podopierajúc som ho, sme sa ponáhľali ako to len šlo.
  • Chlapi už-už dobiehajúci plaziaceho sa muža, ktorý sa s vypätím posledných síl snaží dostať do vody, cítiac tam svoju záchranu.

 

Poviedka číslo 147

Máme tu príbeh typu Ja, robot od Asimova, aj s funkčnými tromi zákonmi robotiky, a teda s úsilím ich znefunkčniť a použiť robota na vraždu. V istom zmysle sa to aj podarilo, hoci nie tak, ako aktéri zla predpokladali. Aktivoval sa totiž iný robot a urobil to sám, bez zásahu zvonka. Jednoducho dospel k názoru, že ľudí netreba vždy počúvať, samozrejme, pre ich vlastné dobro, lebo často vydávajú kontraproduktívne rozkazy. Príbeh je napísaný dobre, len niektoré maličkosti čítanie brzdili. Pôsobil na mňa trochu okukaným dojmom, lebo už som niečo podobné čítala. Napriek tomu autorovi neupieram jeho majstrovstvo a hodnotiť budem pomerne vysoko.

Perly

  • Tomovi zmrzol spokojný úškľabok z tváre.
  • O čo je toto odlišné?
  • Všetku dominanciu, ktorú si užíval pri podobných výstupoch pred Sašou či Annou, Bob zobral pravým hákom do brady a kopancom do kolena. :-)
  • Nie sú všetci vo väčšom bezpečí, keby som bol viazaný všetkými troma zákonmi?
  • Vytvorili nás, aby sme slúžili ľuďom, nie človeku. :-)

 

Poviedka číslo 148

Asi to mal byť horor, ale bolo to slabé. Najskôr sa hrdina zaujímal o prácu ošetrovateľa v sanatóriu. Potom na chodbe našiel pacientku, ktorá sa pokúsila o útek. Skutočný ošetrovateľ ju spacifikoval, aj znásilnil. Ona skočila zo strechy, všetkých prekliala a smrťou získala nevídanú silu, môže vraždiť a upaľovať. Napokon hrdinu zachránilo len to, že včas všetko oľutoval.

 

Poviedka číslo 149

Zle napísaný príbeh o výskume snov. Autorka sa snaží cez dialógy posúvať dej, ale nejde jej to. Čítala som Lenoninu poviedku Dobrá noc na čary. Šlo o experiment, v ktorom sa iné než priame reči ani nenachádzali a považujem ju za vrchol slovenskej fantastiky. V tomto príbehu pokus zlyháva, a to literárny, aj snový. Chýba mu logika. Petrova manželka je v realite neuveriteľná, akoby ani nereagovala na Petrove slová. Partnerka zo sna je na tom lepšie, hoci ani tá nehádže perly. Nakoniec sa hovorí o Petrovi ako o novom človeku, ale vlastne sa nič nedozvieme, lebo sa nič reálne nestalo. Len vo sne. Peter si s Hannah zatancoval. Sirény znamenali čo? Že ho na lavičke niečo prešlo? Alebo že skolaboval? A čo sa opakuje stále dokola? Sen? Lenže tu slečna na konci nesníva, takže... čo sa deje? Toto by potrebovalo riadne prepracovať, aby všetky myšlienky dávali zmysel.

Perly

  • Peter rýchlo uhol s pohľadom smerom na monitor svojho počítača. /Obaja sa odvrátili – Peter aj pohľad./
  • Práca na poli vedy môže mať svoje prekážky - aj vlastnú manželku.
  • „To tvoje podvedomie má celkom sexi prekvapenia. Už si s ňou vyskúšal všetko? Si z nej celý nadržaný.“ /Manželkine reakcie sú hlúpe. Buďto si zobral hlúpu manželku, alebo je to zle napísané./
  • Si obyčajný sebec! Záleží ti len na význame tvojej jedinečnosti.
  • Ľudské telo prostredníctvom piatich základných zmyslových vnemov je schopné vnímať svoje okolie, aby mu bolo zrejmé, kde a za akých okolností sa práve nachádza, ale to nie je všetko čo ešte potrebujeme k svojmu životu. ...každá nová situácia nám ponúka niečo nové, nie len zažiť, ale súčasne aj prežiť. Nie vždy sa to musí podariť v celom rozsahu. Je potrebné poznať obmedzenia, ktoré sú nám len na prekážku.
  • „Vy ste jeho manželka?“ nemocničný personál neoblomne vyžaduje od Paulíny jej preukaz totožnosti. Nerozumie prečo by práve ona nemala byť jeho zákonitou manželkou. /Čože? Toto je čo za veta?/

 

Poviedka číslo 150

Nie je to fantasy, nie je tu žiadny fantastický prvok. Mohlo sa to všetko takto odohrať, nie je tu zásah nadprirodzených síl a napísané to nie je zručne. Chlapec uteká pred prenasledovaním znepriatelenej rodiny, hádajú sa veky. Žoldnier, ktorý ho sprevádza, cestou umrie a pošle ho k umiernenému krídlu znepriatelenej rodiny. Tam ho nezabijú, môže prežiť pekný život, ale dostane ponaučenie, aby sa ďalej nemstil.

Perla:

  • Nepomsti sa. Keď niekoho zabiješ, tak jeho duša odíde za tými, ktorých si pomstil, ale tá duša ti na oplátku nepošle ich duše späť.

 

Poviedka číslo 151

Nie je to ani SF, ani F či horor a je to zle napísané.

Perly:

  • Pravdu poviem, dnes si na túto rutinu neverím.
  • Na okamih ma dokonca premôže malý pocit viny, že som ju o ten kufor nepožiadal ja sám. Už je preč. Vystrieda ho úžas z tej ženy.
  • Zakrývajú jej tvár občasne podfarbenú pehami.

 

Poviedka číslo 152

Zaujímavé. Príbeh sa rozvíja v dvoch rovinách, jedna je herná, druhá reálna a obe sú zaujímavé. Zrejme poviedka neskončí na vysokých priečkach, ale nie je jej veľmi čo vyčítať. Dospievajúci sa stretávajú, aby spolu hrali hru, ku ktorej jeden z nich píše scenáre. O osude dobrodruhov, samozrejme, rozhoduje kocka. A majú aj skutočný príbeh, prvé lásky, priateľstvá, problémy s rodičmi. Kým ich alteregá vo fantasy rovine hľadajú kosti bosorky a musia poraziť jej fanatikov, reálne predobrazy sa stretávajú v nemocnici, pri priateľovi v bezvedomí. Páčilo sa mi to.

 

Poviedka číslo 153

Nielen, že to nebolo domyslené, ale nebolo to ani dopísané. Časté opakovanie slov čítanie sťažovalo. Autor je nezrelý, či už vekom alebo literárne. Dej, pomerne jednoduchý a nie práve najnapínavejší, často preruší kvôli dovysvetľovaniu svojich myšlienok. Som presvedčená, že je to autorka. Hrdinka má byť akousi bytosťou so schopnosťami a z nejakého dôvodu sa ubytuje v hotely, kde sú draci, hoci najskôr chcela od nich ujsť. Potom nám vysvetlí celú minulosť bojov nadprirodzených bytostí medzi sebou, vyberie sa na chodbu, spacifikuje akéhosi muža a text utne...

Perly:

  • Každý deň stretávam tváre ľudí a ani sa im nemôžem prihovoriť.
  • Každý sa má v živote niečo, čo si nepredstavoval, že sa stane.
  • Ani som sa nesnažila spomenúť si náhodou, či som si nevšimla náhodou názov.
  • Keby som mala vymenovať všetkých, trvalo by to dlho a polovicu by som ani nepovedala.
  • Asi ešte nespoznala, že nie som človek. Alebo už zabudli, že niekto taký ako ja, vôbec existuje. Aspoň niekto.
  • Ten, kto zabil draka, oslavovali ako hrdinu.
  • My sme získali ochrancu a draci zvláštne schopnosti. Každý získal väčšiu silu, zlepšené zmysly a zvláštnu schopnosť, ktorú mal každý drak inú. Táto prísaha mala aj odvrátenú stranu mince.
  • Pre vás to možno nie je skorá hodina. Pri mne to však neplatí.
  • Už som sa chcela vrátiť do izby, keď som si uvedomila, že nemám dôvod.
  • Akurát vtedy mi museli naskočiť reflexy.

 

Poviedka číslo 154

Hodinár Adam prehodnocuje svoj život, lebo sa dopracoval k odcudzeniu od manželky a ani sám nevie, kam sa uberá. Do jeho obchodu vtrhnú beštie, „vydobijú“ – schválne s mäkkým i, si jeho prácu pre klienta, starca, ktorý má mladú ženu a chce pre ňu zastaviť čas. Nie vrátiť – to ešte nebola na svete, ale zastaviť, nech spolu ostanú na veky. Tu práve vidím najviac chýb v logike príbehu, autorka podriaďuje myslenie postáv svojmu účelu. Beštie Adama zbijú, unesú mu manželku, aby si vynútili časostop – asi ako prvé by mu napadlo čas vrátiť /napokon, odišla od neho manželka/. A aj žiadosť o častostop od samého začiatku prináša predpoklad, že všetko v čase uviazne, takže si starček zlatokopku neužije. Adam nakoniec čas vráti, starca ponechá v medzičase a so svojou manželkou chystá happy end. Inak napísané je to výborne.

Perly

  • Už zas bolo po zotmení a večera na stole chladla rovnako ako jej niekdajšia láska k manželovi. :-)
  • Hodinárovi sa také stavby nikdy nepáčili. Mal radšej staré veci. Vždy mal pocit, že sa v nich skrývajú príbehy, zatiaľ čo novostavby mu pripadali ploché a bez života. /Isteže, ešte sa do nich príbehy nestihli nasťahovať./

 

Poviedka číslo 155

Apokalyptická alegória, psychoesej, či ako nazvať tento útvar. Len jediné to nie je, epická poviedka. Ani názov mi nesedí, keby čierňavu objavilo, zbadalo dievčatko a urobilo z nej kult... možno. Takto neviem. Čierňava, možno mimozemského pôvodu, ovládla ľudí – tu ide o to, že sa oddávajú počítačom, odosobňujú sa, slepnú a zahynú. Nakoniec svet zaplavia moria. Mne toto nesedí a nehodí sa mi to do súťaže.

Perly:

  • Ocitnú sa uprostred očí – lesklých buliev všade okolo, v čiernej bubline ako v tme, len tie oči sa odvšadiaľ blinkajú a žmúria a čosi šepocú... drmolia... cvakajú... cvak... Ťažkosti.
  • Avšak nové životné podmienky – rozpínajúca sa pohromná tma, akási neurčitá hmota alebo diera v nebe.

 

Kat. Soyka

planetaĎalšia desiatka poznámok Alexandry Pavelkovej k súťažiacim poviedkam nás posúva bližšie k stovke. Hodnotenia budeme prinášať až do vyhlásenia finalistov, ktoré prebehne 13.9. od šiestej do siedmej v kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici v Bratislave.

 

Poviedka 87

Páčia sa mi ľudia, čo pri písaní do počítača pred každým odsekom medzerníkom odbijú 5 úderov. Čo zväčšia medziznakové medzery tak, aby bolo textu 2x toľko. Človek sa aspoň preberie, kým text upraví tak, aby sa dal normálne čítať - a niečo na prebratie pri tejto poviedke treba, lebo podraz je to neskutočný. Pokojný úvod zaodetý do počtu slov vysoko presahujúceho ich potrebu núti sem-tam zívnuť, ale zápletka začne pomaly gradovať. Čitateľ sa teší na to, ako hrdinka bude musieť hľadať cestu k svojmu životu, na ktorý pomaly začína už zabúdať, keď príde zrazu ďalší zvrat, tentokrát už skutočne napínavý. A potom končok. Bez záveru, bez rozuzlenia. Toto by malo byť trestné.

 

Poviedka 88

Poviedka zo známej autorovej série. Trochu rozvláčnejšie rozprávanie, ako by sa patrilo, a časté opakovanie slova "les", "kôň" a iných výrazov ("smrteľná agónia" atď.) svedčí o tom, že autor nemal kedy nechať poviedku odležať. Nabudúce si treba dopriať viac času a používať synonymá. Časté vnútorné monológy hlavného hrdinu, písané kurzívou, príliš spomaľujú dej a posúvajú ho o triedu nižšie. Slová ako "telepatia" sem nepatria. Po úprave by ale poviedka iste potešila fanúšikov dobrodružnej historickej fantasy.

 

Poviedka 89

Myšlienka zaujímavá, ale vo výsledku nudný výpočet bratislavských stavieb, ktoré sú v skutočnosti mimozemského pôvodu, a nedorozumení na základe kolízie hodnotového systému medzi mimozemšťanmi a pozemšťanmi, teda špeciálne Slovákmi.

 

Poviedka 90

Nesmierne sofistikovaná poviedka. Autor sa hrá s textom ako žonglér, bravúrne a sebaisto. Žiadne slovo nepadne bokom, odseky majú presnú dĺžku, rytmus je takmer dokonalý a dôraz je presne tam, kde má byť. Ibaže mi pri čítaní pripadá, že poviedka je v cudzej, neznámej reči. Nerozumiem, o čo tu ide, a nemám motiváciu čítať odznova. Chýba povestný háčik, ktorý vtiahne čitateľa do deja. Príliš veľa cudzích slov, príliš veľa fiktívnych faktov, v ktorých sa autor síce orientuje ako ryba vo vode, no čitateľ sa cíti utopený. Perfektná forma, ktorá skryla obsah.

 

Poviedka 91

Text na hrane fantastiky. Prvé strany avizujú fantasy alebo hororovú poviedku s témou "deti a opustený starý dom", no potom sa "reálne fantastično" vytratí a nahradí ho "imaginárne fantastično". Napriek civilnému, pokojnému štýlu ide o príjemné rozprávanie, trochu rozťahané, ale s teplým ľudským nábojom. Kde niet ozajstných kamarátov, pomôžu imaginárni, a v tomto prípade pomohli. Po troche škrtania by bola poviedka publikovateľná aj v nežánrových časopisoch.

 

Poviedka 92

Mierne naivná ale pôvabná poviedka, ktorá mi pripomenula starý seriál Rachotilkovia s Matejom Landlom. Navonok síce pôsobí skôr ako súbor nápadov a poznámok k väčšej poviedke, ale autorke sa nakoniec podarilo zapracovať do textu aj nejakú zápletku a dokonca poučenie, že staré veci netreba vyhadzovať, ak ich stačí opraviť. Čo považujem za veľmi aktuálne.

 

Poviedka 93

Vyrovnávanie sa so stratou blízkeho človeka. Ďakujeme za účasť v súťaži, za ktorú aj priradíme bod. Druhý za slušnú slovenčinu.

 

Poviedka 94

Táto poviedka neobsahuje žiadny prvok fantastiky a vysvetlenie, že šlo len o sen, je už len čerešničkou na koláči. Ktorý sa ešte ani nedostal do rúry.

 

Poviedka 95

Motív časovej slučky v trochu popletenej fantasy. Text je neprehľadný, presýtený, zišlo by sa ho skrátiť, zhutniť a viac pritlačiť na motiváciu hlavného hrdinu. Otec, okolo ktorého sa všetko točí, je vykreslený príliš plocho, aby bol taký dôležitý. Dezorientáciu podporuje aj nejasná časová hranica, keď v čase otcov ešte žijú drakobijci a čarodejníci, a v svete synov sa už chodí na lov s puškou. Prípadná nadčasovosť príbehu sa v príbehu rozpila.

 

Poviedka 96

"I can see dead people" mixnuté ľudovou rozprávkou o kmotre Smrti. Nemyslím, že je vhodné rozpísať životopisy a rôzne životné príhody troch generácií hrdinov do jednej poviedky. Samotná téma je zaujímavá, ale zahltená zbytočnými podrobnosťami, pričom sa stráca zmysel celého textu. Jednotlivé príhody sa čítajú dobre, ale pristal by im skôr tvar románu a postupná gradácia a cieľ, než ich proste pospájať do formy poviedky bez nejakej pointy. Okrem toho neviem, prečo je poviedka zaradená do kategórie SF, pretože prvky vedeckej fantastiky sa tam nevyskytujú.

Mrtvi se nekdy vracejiPoďte do temného lesa! Rozprestriete si čiernu deku na dávno zabudnutom cintoríne a pripravíte piknik pre duše zatratených. Je dobré mať po ruke motorovú pílu, neviete totiž, čo po polnoci vylieza z čiernych dier.

Horory som kedysi dobrovoľne nečítala. Až keď Vydavateľstvo Hydra zaplavovali spisy so strašidelnou tematikou, stala som sa odolnejšou, dokonca sa mi niektoré práce zapáčili. Vďaka tomu vyšla Krajina kanibalov od Marka E. Pochu, zbierka poviedok o krehkej hranici medzi životom a smrťou Na hroby, aktuálne chystáme mrazivé odpornosti od Ivana Kučeru Obchádza nás temnota a česko-slovenskú zbierku Zombie apokalypsa. Z nej pochádza ilustrácia k tomuto príspevku od Michala Řezníčka. Aj v  súťaži sa ma snažili viacerí autori vystrašiť, a niektorým sa to podarilo. Zatiaľ čo splatter, v ktorom strieka krv, ma baví drsnými hláškami a atmosférou neskutočna, nadupanými akčnými vyvražďovačkami a vtipnými prešľapmi, jemné vtieravé psycho ma prenasleduje ešte aj dlhé hodiny po čítaní. Nápady vás neobchádzali.

Nebudem vás ďalej nudiť mudrovaním ani naštudovanými frázami, lebo veď o vás nejde. Ide o čitateľa, ktorý sa potrebuje zabávať. Vy sa snažte prežiť čakanie na výsledky, možno nimi na oplátku vystrašíme my vás :-)

 

Poviedka číslo 96

Katastrofa. Ešte som nečítala niečo tak veľmi zle napísané. Buďto písal nezrelý chlapec alebo muž, ktorý by písať nemal. Chlapec má ešte šancu, že sa písať naučí, len by nemal priveľmi vychádzať z filmových hlášok, radšej nech sa učí skloňovať. Je to detektívka. Lenže ťažko povedať, o čom... O diablovi. Či démonovi?

Perly nad perlami:

  • Ja si chcem len sám pre seba triviálnym spôsobom povedať, k čomu sa práve chystám, je iba krvavé a barbarské.  /Ale netáraj!/
  • Sex, to je len uvoľnenie po práci, alebo fľaša bourbon. /Prosím, fľašu niečoho silného!/
  • Vytiahol zo zásuvky ošúchanej skrinky polepenou samolepkami s vyobrazenými chlapeckými skupinami, ‚tá je z bazáru,‛ vedľa rozheganej postele fľašu bourbonu.
  • Navyše som najlepší detektív, aký žil. /Ďalej pátram už len medzi nemŕtvymi./
  • Neznášam reči, radšej mám akciu a činy, ktoré robím. /Moje činy nadovšetko!/
  • Do pohodlia z toho nerozumného dažďa, ktorý sa teraz z ničoho nič spustil, čo sa stáva tutok nedávno až neuveriteľne často. /Aj nám sa tu vždy občas rozprší./
  • Hladujem, i vo vnútri, po niečom celkom inom. /Vonku ma hlad prejde. Netuším prečo./
  • Nie, nebol to deň ako každý iný,‛ nieslo sa mu mysľou ako zlovestné šepkanie obchodníkov na tržnici počas jazdy. ‚Obyčajný deň to boli nejaké bitky, sem-tam strieľanie, zatknutie alebo zastrelenie drogového dílera, či nejaký styk s verejnosťou.
  • Zastavil svojou jasne svietiace červenou Korvetou C3 ročník 68 bočným šmykom tesne pri obrubníku chodníka. Na ňom stál mierne obézny štyridsiatnik v ošúchanom béžovom obleku čiernej pleti so skoro dopálenou cigaretou v pevne zatnutých perách a zúrivo prižmúrených očiach.
  • Pozrel úkosom na neho bez pohnutia obrvy. /Nadprirodzené schopnosti s obočím./
  • Znelo chápavo s prikyvovaním hlavou obidvoch. /Asi mali spoločnú hlavu./
  • Ozval sa kapitán nemiernym tónom počuteľným k posledného stolu cez zatvorené dvere pri schodoch a pritom zopár nezvyknutých preľaknutými ľudí. /Možno hlavolam./
  • Vrhol odrazu pohľad Jerry priamo na neho a neviditeľne nepríjemne sa zamračil. /Maskuje city./
  • Začal ležérne po niekoľko minútovom tichu a obzeraní sa po všednom  okolnom vybavení obsahujúcim stôl
  • „Dobre,” dodal s drsne bezvýraznou odpoveďou.
  • „Ako viete, o čom sa rozprávame?” /Netušíme, o čom sa rozprávate./ Jerry vravel prekvapene so žiadnym výrazom. /Taký si musím natrénovať./
  • Odpil si s popáleným gestom. /Nové dimenzie gestikulácie./
  • Poobzeral sa polkruhovo po prítomných. /Človek sa učí celý život, koldokola./
  • Zreval hlasnosťou hraničiacou so silou motorovej píly a pár prestrašení.
  • Hovoril už opäť vážne s hlasitosťou počutia až na koniec uličky.
  • Poupravil si okuliare s tenkými sklami staromódneho strihu. /Táto vychytávka k nám ešte nedorazila./
  • „Našlo sa niečo zváštne pri tele,” spýtal sa kapitán, keď odišiel, nezaujímavého policajného kolegu. /Hlas po ňom totiž zostal./
  • Po útrapnom dni plným nezmyselného prezerania kartoték, vypočúvania žiadnych svedkov, čiže tam s Dougom len tak sedel a čučal na stôl a driemal s mysľovými pochodmi minimálne zapnutými.
  • „Čo ste to spravil? ”ozval sa zhrozene Doug. Pristúpil k nemu a skúsil mu pulz. Pokrútil len sucho hlavou.
  • Zagánil bokom na ňu Jerry, aj keď stála priamo pred ním. /Zrejme ho vytočila./
  • Dodal Doug, zatiaľ čo Jerry odomykal dvere pokojne bez najmenšej známky bolesti či únavy vo výraze, alebo výčitiek.
  • „Ja ti pomôžem s tým, pozrela na ranu, nechtom?” Prekvapene sa pozrela na jeho ľadovo kľudnú tvár.
  • Dotkla sa mu rany, načo ucukol a noha na nej unavene zaprašťala. Pozrel na ňu svojim najjemnejším drsniackym výrazom. Trochu si v rane pomrvil a vytiahol hnedý zošúverný necht. Potom skočili bez slova do postele, doslovne. Tá sa rozhegane prepadla.
  • „To je všetko kvôli detstvu. Bolo drsné.” Povedal po troch minutách ležiačky Catherine pozerajúc do stropu.
  • Na druhý deň, v prázdnom byte, keď si obliekol včerajšie oblečenie cítiace mužnosťou.
  • Dopoludnia hneď Jerry v prvom bare do ktorého vstúpil, poobzeral sa naokolo v zafajčenom prostredí, hľadal možných podozrivých. /Kade chodí, tade pracuje./
  • V roztrhaných džínsoch a tričkách s krátkymi rukávmi ukazujúce svaly veľkosti riadnych krumplí.
  • Hrala pri tom úplne neznáma avšak povedomá ťažko rozpoznateľná ťažká kovová skladba, podľa čoho sa dalo jednoducho určiť, že všetko, stoly i stoličky i barový pult bolo, po rýchlom vyprovokovaní pár briskných poznámok o ich matkách a barmanovi o hygiene, zničené na maderu.
  • Chvíľu na seba vrhali očný kontakt. /Úderom kontaktnej šošovky./
  • Opäť sa pousmial rafinovanou formou psa zakusujúceho sa do krvavého steaku. Revolver sa bleskovo zablyskol pri vytiahnutí z puzdra pod pažou, úderník, ale cvakol naprázdno.
  • Ešteže nikdy nezamykáte auto. /Ešte vždy mi to nikdy nenapadlo./
  • Kričal zúrivo bez žiadnej zmeny výrazu.
  • „Nebolo by dobré nejaké predstavenie, sa?” /„Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som... sa“/
  • Nato sa muž usmial teraz uštipačne s nulovým účinkom. /Zbytočné plytvať štípancami/
  • Päť metrov a dvadsať centimetrov a sedemdesiať milimetrov, samozrejme len približne. /To sa rozumie, presnejšie už by sa to muselo zmerať./
  • Vtedy mu skoro nevidene rýchlo sekol nechtami do hlavy, kde bolo vidieť pásy s kúskami ružového mozgu. /Tie miesta mal predznačené./
  • Pozrel na krvavú známu ruku s hnedými  nechtami vytŕčajúcu z jeho hrudi a pokojne sa prebudil. /Hnedá upokojuje./
  • Povedala žena vedľa neho so známou tvárou po zdvihnutí sa na lakťoch v rozpadnutej posteli.

 

Poviedka číslo 97

Neznášam vojnové príbehy, teda špeciálne tú druhú s esesáckou minulosťou. Ľudia sa radi tiťrú v tých časoch, akoby mohli niečo zmeniť na tom, že sme zveri. Nemôžu. Človek dokáže človeku neskutočne ubližovať, dokonca pritom pociťovať radosť. Fantastiku čítam práve preto, aby som sa od hroznej skutočnosti, voči ktorej som bezmocná, odosobnila, aby som sa stratila vo svetoch, kde je aj týranie len vymyslené a naozaj nikoho nebolí. Toto bolelo. A bude bolieť vždy, lebo vymyslená časť len potvrdila, že sa to naozaj stalo. Musím sa vyjadriť bez zaujatia. Až na opakovanie slov – ale, už... je totiž poviedka napísaná vynikajúco, presne tak bezútešne ako zodpovedá motívu. Pracovný tábor a v ňom sa objavuje muž. Nie raz, ale viackrát, vždy ten istý, bez ohľadu nato, koľkokrát ho zabili. Nič nehovorí, len hľadí. A jeho pohľad sa nedá vydržať. Topky. Nech neprajníkov porazí, pretože dúfali, túžili po tom, aby niekto vyhlásil, že úroveň súťaže bola nízka. Ja si myslím, že výborných poviedok bolo skutočne viac než tých nečitateľných. Nebudem predsa škodiť poviedke len preto, že osobne uprednostňujem paranormálnu romantiku.

Perly:

  • Ubytovňa bola síce murovaná, ale škárami v rámoch a rozbitými oknami na chodbe dovnútra vnikal mráz v plnej poľnej  :-)
  • Čakal od neho čokoľvek, ale nebojácnu tvár, znepokojenie, či aspoň vzrušenie z odhalenia, nie. /?/
  • „Nezaslúžite si ani tú zimu, čo tu máte.“  :-)
  • Kým sa nedoberieme odpovede /?/
  • Činil tak niekoľko minút, mužova tvár konečne zmenila aspoň farbu, hoci nie výraz  :-)
  • Ešte tam na neho čakalo pár cigariet a panákov vodky, aby to spolu dotiahli až do rozvidnenia  :-)

 

Poviedka číslo 98

Páčilo sa mi to. Chlípne, vtipne, rýchlo. Nemám rada zbytočné zdržiavačky... obzvlášť v texte :-). Isteže, pomohlo by ešte nejaké to prepracovanie, lebo autor často používa niektoré slová a barličky a aj logike príbehu by pomohlo mierne rozšírenie. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Po prvom čítaní som si vystačila s označením výborné. Po druhom som pridala Topky, hoci desiatku nedostane. Nádejný spisovateľ /tak ako my všetci/ je ochotný urobiť čokoľvek, aby sa preslávil /to my zasa nie/. Vymyslí plán, ako dodať svojim knihám život, ako ich písať na základe skutočnosti. Rušili ma niektoré prekvapené komentáre rozprávača o pivniciach v Case a podobne, keď nakoniec vysvitlo, že plán vrážd sám pripravil. Číta sa to dobre a na konci sa čitateľ nezdrží smiechu. Som zvedavá, ktorý úchylák toto vymyslel.

Perly zo šuflíka:

  • Pri pohľade stála podobizeň Mickeyho Mousa /Kde presne?/
  • Pripravení po nich siahnuť agenti a producenti svetového mena
  • Mozgy, nemozgy, aj medzi najlepšími kreatívcami Slovenska sa nájdu úplní idioti  :-) /Svätá pravda./
  • Nerozumeli sme im, či to je z ich strany iba póza a chcú byť len chrumkaví, alebo sú naozaj takí retardovaní.  :-)
  • Nikto z nás nebol taký odborník na víno, aby sme vedeli, čo pijeme. Jedno bolo isté – bolo to pekne drahé.  :-)
  • Ja som zobral stoličku, ktorá dovtedy slúžila ako súčasť barikády a jedovatý plaz /jedovatého plaza/ som umlátil na smrť.
  • Ak z tohto celého vyviazneme živí, nepochybujem, že bude  budúcou matkou mojich detí.  :-)
  • Muž takých budúcich matiek svojich detí stretne za život neúrekom.  :-) /S otcami je to podobne./

 

Poviedka číslo 99

Veľmi pekný príbeh. Autorka síce často opakovala slovo VŠAK, lenže myšlienka o živote, ktorý treba uchopiť do vlastných rúk, nepoddávať sa problémom, ale sa s nimi vyrovnať, sa mi páčila. Adama každý večer navštevoval obor, aby mu z hrdla vyťahoval stuhu života a požieral ho. Adam už to chcel vzdať a ukončiť. Našťastie mu kolegyňa vyzradila, že by sa mal zbaviť hlavne problémov a nočných môr a naservírovať ich obrovi. Tak sa aj stalo. Depresívny Adam obrovi nechutil, tak sa ozrutný muž pobral požierať niekoho iného. Krásne. Topky.

 

Poviedka číslo 100

Mohlo to byť dobré, nebyť toho zmäteného konca. Škoda. Koža, kliatba, čary, starosta, krčmár. Všetko pomiešané, celkom zaujímavé, ale nezrozumiteľné...

 

Poviedka číslo 101

Výborne napísaný feťácky príbeh. Nie je to moja šálka kávy, nevidím dôvod, prečo by som si mala čítať niečo podobné. Som životom príliš unavená, aby som voľný čas premrhala sebatrýznením. Hoci slovenská duša so záľubou v tragike a so zmyslom pre dramatično, v zmysle starého – je zle, a bude ešte horšie a ak nebude, tak sa o to postaráme, sa v tom nájde. Oceňujem prácu autora, poviedka je napísaná bezchybne, dielo graduje od začiatku až do desivého konca. Psycho o snoch a ich presahoch. O snahe zabrániť zlu, aby sa dostalo do nášho sveta. O snahe bojovať proti démonom v nás. O muchách, ktoré prechádzajú lampou do inej dimenzie. Mne pripadali pasáže zo sna zdĺhavé, ale so sebazaprením priznávam Topku dielu, o ktorom som presvedčená, že ostatní ho ocenia lepšie než ja.

Snehové perly:

  • Mal pocit, že noc na okamih stíchla, ani čoby spozornela a nastražila uši.  :-)
  • Dvere sa ľahko otvorili a svetlo zvnútra vyrazilo von, zahryzlo sa do tmy, aby vzápätí ustúpilo späť zavrátené presilou temnoty.  :-)

 

Poviedka číslo 102

Exotika z Japonska až na pár štylistických a gramatických prešľapov napísaná dobre, v zmysle čitateľne. Uvítala som vysvetlivky cudzích výrazov v zátvorke, lebo hoci hovorím po čínsky, japonský svet je natoľko odlišný, že by mi žiadna dedukcia nepomohla. Kliatba vyvolala morských chlapcov – kappy, ktorí vraždia a ničia dedinku, takým typickým ázijským spôsobom, v ktorom lietajú črevá a vnútorné orgány, krv sa valí v potokoch. Shikaro riadi obranu, ozbrojuje dedinčanov a uvíta pomoc dávneho priateľa Musuka, osamoteného bojovníka. Ten bojuje nielen proti zlu tam vonku na cestách svetom, ale aj proti démonovi, ktorý sídli v ňom. Z príbehu plynie ponaučenie o tom, že si treba dobre zvážiť vlastné slová, môžu mať totiž silu zbrane. Výborné.

Perly:

  • Trmácali sa, rumázgali kadečím /?/
  • Každý mal ale vlastný krk, čo chcel chrániť.  :-)

 

Poviedka číslo 103

No, nápad by bol, ale zatiaľ nebol najlepšie napísaný. Autor okukal príbeh Doriana Graya, lenže mladosť v tomto príbehu prináša zrkadlo. Prvou obeťou bola Calisté, namyslená panička, ktorá záujemcovi zrkadlo najskôr vyfúkla. Obmenou tu je, že duše obetí sa ukladajú do zrkadla, ako dušičky do hrnčekov vodníka. Napísané to nie je najlepšie, bežíme storočiami, ani sa nestíhame diviť.

Perly v odraze:

  • Jeho plné sústredenie malo čosi iné.
  • Lákal iných, hodnejších jeho sile a schopnostiam.
  • Konečne dala bokom svoj najnovší mobil evokujúci ovocný sad.
  • Slová, ktoré chcel počuť a na ktoré nešlo zareagovať inak ako zvedavým pootočením sa k žene a hravo prekvapeným výrazom.

 

Poviedka číslo 104

Vtipný hororček o vraždiacej paradajke. Autor je pri popisoch našich bežných dní, susedských vzťahov a chatových víkendov skoro dokonalý. Horšie už to bolo pri akčných scénach, kde sa príliš často opakovali niektoré slová – to, iba, však, už. Paradajka strašná nebola, stále mi pripadala skôr smiešna. Napriek tomu dielko hodnotím celkom pozitívne. Bola to zábava.

Perly:

  • Výstup do kopca, s tým čo mal v hlave, bude ako zdolávať Ká-dvojku.  :-)
  • Došliapaval, akoby sa zakrádal domov tak, aby ho nechytila manželka.  :-)
  • Rozsvietila baterku, aby sa jej pozrela priamo do očí. /Baterka je z toho vyčumená./
  • Upadla do únavného spánku. /To aby si náhodou neoddýchla./

 

Poviedka číslo 105

Nedokončený a naivný detský príbeh, zrejme napísaný pod vplyvom z čítania Harryho Pottera. Je bez hĺbky, takže ho ťažko hodnotiť. Alica a akýsi chalan sa dostanú /neznámo kam/ na univerzitu, kde študuje jej brat a musí prejsť skúškou. Nevedno akou a aký je jej zmysel, lebo žiadne hrdinské skutky sa nekonajú, a ani hádanky sa neriešia. Mladí sú tu a zrazu sú v minulosti, tam ich prepadnú, povraždia im rodičov. Mladá dostáva ranu do brucha a zasa ich to prenesie na univerzitu. Príbeh nekončí, na čosi sa čaká. Asi na pokračovanie. Nie je to poviedka.

 

Poviedka číslo 106

Príbeh by nebol zlý, keby mu nechýbala logika. Zlo je tu priveľmi silné, ničí nevinné duše. Hovorí sa o démonovi obesenca samovraha. Autor mu vkladá do rúk schopnosti, vďaka ktorým je neporaziteľný. A kde je dobro? Prečo je bezmocné? Blúdna duša nenachádza pokoja. Toho pokoja!!! Nenachádza ani spravodlivého odpustenia, spravodlivosť tu chýba. Kto dal fantómovi silu zasahovať do života živých? Ako je možné, že si jednoducho príde, keď ho klebety z hrobu vytiahnu a vraždí? Takto by totiž zlo svet ovládlo a neplatili by žiadne zákonitosti, len zákonitosti prevahy zla, vraždenia, luhania, podvádzania a ľudskej bezmocnosti. Nevyváženosť hodnôt pointu pochovala. 

 

Poviedka číslo 107

Zle napísaný duchársky príbeh. Toľko chýb vyčarovalo z textu červené more a to som sa snažila zvýrazniť len tie najhlavnejšie. Autor stráca správne pády aj podmety, takže brzdí dej. Zbytočne dlhé vety ani nie, že zauzľujú dej, ale unavujú myšlienky. V texte je veľa patetických nezmyslov. Muž vidí svetlo, v noci. Nevie sa k nemu dostať, akoby ho niečo odtiaľ odháňalo. Tak sa ožerie a pod vplyvom alkoholu sa dostane na párty mŕtvych. Na druhý deň prezrádza manželke, kde bol a s existenciou druhej strany sa zmieri. Nápad by tu bol. Len to spracovanie.

Nočné perly – dychové cvičenia:

  • Ale ak naozaj sme veľmi senzitívni a vnímaví, svojou dušou dokážeme tieto niekedy až príliš nejasné ba až chabé záblesky svetielkujúcej nádeje  v mori čierno-čiernej tmy zachytiť, spracovať a nakoniec aj vyhodnotiť, že je tomu naozaj tak, temnota nemôže jestvovať iba sama o sebe, ale iba vtedy, ak existuje jej fyzický a psychologický protiklad  ,,svetlo“. /Skús prečítať na jeden nádych./
  • Pričom jej hlavička bola opretá svojimi voňavými blonďavými vláskami o moje plece únavou dňa. /Čím sa to opierala?/.
  • Ďalší večer som bol opäť večer kontrolovať hlavné vchodové dvere, či som ich nezabudol uzamknúť pred zlobou sveta a silným mocnostiam noci.
  • Tušil som to a cítil som v duši  aj na takúto zatiaľ neznámu diaľku, cez priesvitnú sklenenú hranicu okna a bolo to absolútne nepodstatné z akého sveta to na mňa vyplazovalo svoje každou chvíľou meniacou intenzitou a farbou svojich úžasných paprskov.
  • Prešiel som až k oknu a zahľadel sa smerom, ktorý bol jasný a jednoznačný cieľ môjho záujmu.
  • Tráva podo mnou ustupovala váhou môjho stokilového tela.
  • Boli to deti noci a chechotali sa škodoradostno - žalostným smiechom, a nijako sa mi nedarilo ubrániť sa týmto pochmúrnym disharmonickým zvukom a aj napriek bohatému alkoholovému posilneniu, to všetko začalo u mňa vyvolávať tie najnegatívnejšie myšlienky a postupne som doskladával kúsky zlovestného puzzle obrázku, vo veľmi krátkom časovom rozostupe sa formulujúceho v mojej duši. /To chce cvik./
  • Cesta bola úzka, lemovaná sprava stromami a po ľavej strane poliami plnými voňavého obilia, pozvoľna prechádzajúcich do lesných porastov na oboch stranách cesty. /Alebo cvak./
  • Môj protihráč, nech je to akákoľvek temná moc, je prisilná nato aby som s ňou zvíťazil. /S protihráčom nezvíťazíš, skús zvoliť iného partnera./
  • Čo znamenalo pitie skvelých nápojov a jedenie najlepších jedál vo vybranej najčastejšie noblesnej reštaurácii za odmenu ako vernosť našej firme vo finančnej réžii našej šéfky. /Ostatné reštaurácie boli noblesné len zriedkavo./
  • Témy, ktoré prediskutovávala relaxujúca IT spoločnosť pri stoloch tohto podniku hýrili všetkými možnými odtieňmi. /Predpokladám, že šedej./
  • Tak to zapil fľašou vína najbližšie sa nachádzajúcej pri ňom.
  • Chlapíka s upravenou briadkou niečo medzi 50 a 60-timi rokmi, ako mi podáva ruku, čo som vzájomne opätoval.
  • Čím viac som sa prechádzal pomedzi ľudí, tým viac som ich v diaľkach videl ešte viacej. /Prechádzka robí so zrakom divy./
  • Keď tu zrazu sa môj pohľad stretol s nejakým starším pánom, či skôr s dedom./Pohľady na cestách./
  • Svet mŕtvych, ktorý je praotcom súčasnosti, pramatkou terajších citov a dotykov zhlukujúcich v sebe všetkých tých, vďaka ktorým sme tu, našim dávnym láskam, vyblednutým účesom na nejasných fotografiách, prosebne na nás žmurkajúc aby sme im aspoň  raz, iba kratučký raz venovali maličký záblesk spomienky na nich. Jedno som, ale pochopil týmto nočným výletom, o tom nebolo žiadnych pochýb.
  • Zaujal ma jej zvláštny tvar a rovnako aj etiketa na nej bola značne divná na moje pomery.

 

Poviedka číslo 108

Celkom dobré. Krátke a desivé. Niekedy je menej viac. Predčasný návrat manžela nie vždy zahreje. Topky

 

Poviedka číslo 109

Malo to svetlé, aj temnejšie miesta. Čosi k dobre napísanému, ani nie hororu, skôr balade /autor neznámy  :-), číslo 9, tragika/, chýba. Veľmi rýchlo je jasné, že sa Anča pomstí a vôbec sa jej nečudujem, hoci spôsob neschvaľujem. Keby sa vypchatá figurína diabla prebrala k životu a mstila sa za ňu, alebo keby sa jej Anča upísala a žiadala smrť roztopašných dievok, možno by sa mi to páčilo viac než takto. Odrazu Anča – sirota nabrala dosť peňazí na perie /Odkiaľ? Veď len toť sa chystala s ostatnými drápať/. Požrala a povarila celú miestnu omladinu a nič sa nestalo? Len dedina zmizla a rastú smutné liesky? Nikto vraždu nevyšetroval? S Ančou  nik poriadky nenarobil? Aj tých dievok bolo priveľa, aby si ich človek zapamätal a sledoval, ako miznú.

Perly:

  • Mladé dievčatá už rúče na vydaj sa schádzali pri tržnici, kde sa o pár metrov ďalej zhovárali a určite aj ohovárali staré babky, ktoré boli práve v strede problému.
  • Do nôh jej udierala ostrá tráva, ruky sa jej hojdali pri tele pred ňou, za ňou všade vôkol horeli svetielka. 

 

Poviedka číslo 110

Dejiny, prostredie múzea, Žilina, to určite nie sú jediné atribúty, ktoré ma k tejto poviedke pripútali. Čítanie plynie bez zdržovania, napätie graduje a hoci som čakala nejakého skutočného revenanta, výsledok ma uspokojil. Igor pracujúci v múzeu sa dostane do kancelárie, v ktorej sa dejú čudné veci a celé múzeum je akoby prekliate. A navyše sa tam pred pätnástimi rokmi stratila kolegyňa, nikdy sa nevyriešilo jej záhadné zmiznutie. Všeličo sa šepká a zamestnanci medzitým prežívajú svoje bežné životy, lásky aj nelásky, nenávisť aj závisť. Jeden z nich je Milan. Najviac všetkým lezie na nervy hlúpymi poznámkami, ale ako odborníkovi mu nemožno nič vyčítať. Igor sa s ním dostane do užšieho kontaktu, spisujú zoznam reliktov, na ktorý sa nedostanú „tie“ kosti, lebo nemajú historickú hodnotu, mali by to byť len repliky. Lenže... Milan dostane infarkt a Igor má svoje podozrenia. Áno, kosti nie sú replikami, ale skutočnými pozostatkami dávno zmiznutej kolegyne a niektoré vzťahy sa tiež konečne vyjasnia. Bravo.  Topky

Perly

  • Človek musí mať buď známosti na tých správnych miestach, alebo byť skutočne najlepší z najlepších, aby to niekam dotiahol.  :-)
  • Mnohé rozhodnutia v jeho živote pramenili ani nie tak v konkrétnej túžbe po tom či onom, ale skôr v snahe vyhnúť sa niečomu.  :-)
  • Igor sebou mykol /?/

 

Poviedka číslo 111

Detektívka. Nadprirodzený prvok chýba, ide skôr o mystery. Policajt pátra po vrahovi, ktorý žltou kriedou píše meno na stenu a labarum na fasádu domu obete. Indície ho zavedú až do Španielska, lebo podobné vraždy pretrvávajú vyše 250 rokov. Nikdy ma nebavili detektívky, konšpiračné teórie beriem s nadhľadom, takže sa pokúsim odosobniť a hodnotiť len štýl písania. Autor často opakuje rovnaké slová, nepochopila som, prečo v Španielsku začal hrdina vo veľkom kliať – predtým to u neho nebolo také časté. Zrejme fanúšikovia žánra zápletku ocenia, mne pripadala pritiahnutá za vlasy. Keď sa hrdina vychytil do Španielska, nebolo mi jasné, či je tam služobne alebo na vlastnú päsť. Pomstu voči nespravodlivosti a jej putovanie históriou uveriť dokážem, ľudia symboly milujú. Hodnotiť budem celkom pozitívne.

Do Loyoly ho priviala iná náhoda, ktorú si časom vzal za ženu.  :-)

Po tých dvoch to boli dvaja chlapci /?/

 

Poviedka číslo 112

Topky. Dokonalé. Detektívka od nás z ďalekej neblahej budúcnosti, keď sa ktorási vojna skončila nerozhodne, lebo inak sa nedalo a teraz žijeme vo federácii na spôsob Rakúsko-Uhorska. Ľudia sú vylepšovaní až tak, že skoro nie je možné normálne zomrieť. Z Viedne k nám pošlú vyšetrovateľa, aby zistil, komu patria kosti a či sa niečo nechystá. Tragický osud a tragický príbeh síce končí endom, ale neviem, či ho možno označiť aj pojmom happy. Bravo!

Existenčné perly:

  • Nemôžete vyhrať, lebo ani ten druhý nemá kam ísť.  :-)
  • Vtom svet za jeho chrbtom rozťalo na dve polovice a otvorilo sa skutočné peklo. Čas sa na okamih zastavil a vzápätí sa premenil na tekutý krištáľ vo všetkých farbách spektra.  :-)
  • Ak jestvuje nebo, musí to byť chladné miesto. Chladné a tmavé miesto.  :-)

 

Poviedka číslo 113

Častý výskyt niektorých slov – už, len, potom, ten, tá, to, tie, takí – brzdil čítanie. Príbeh sám o sebe bol zvláštne nesúrodý. V úvodnej časti bol vynikajúci, postupne strácal napätie a aj príťažlivosť. Najskôr sa stretáme s trestom pre dievča, potom spoznávame chlapca, ktorý vie čarovať a zisťujeme, že dedina, veľmi pobožná, „iné“ deti neznáša, raz už také upálila. A ešte je tu symbol očí, ktoré všetko vidia a sú tu duchovia detí, ktoré kedysi uhoreli v kostole. Lenže momentálne ide zasa o „iné“ deti, lebo v dedine je chrípka, nešťastie treba na niekoho zhodiť. A zabudli sme na lekára. Aj jeho brat bol kedysi medzi upálenými deťmi. Takže hrdinom je nakoniec lekár, lebo zachraňuje deti útekom z dediny, ktorá sa stráca v plameňoch. Trochu komplikované? Áno, trochu viac ako trochu.

Perla:

  • Tá pravda ho zabolela omnoho viac ako rana, ktorú mu mohol spôsobiť.

 

Poviedka číslo 114

Výborné. Takéto poviedky rada čítam. Nemyslím tým konkrétne tento typ, ale takéto dobre napísané poviedky o hocičom. Chlapík, žiadny hrdina, sa akosi dostane k tomu, že spolupracuje so zlom pre peklo samotné. Stavbári betónom zamurovávajú ľudské obete – zaživa samozrejme. Lenže raz sa v ňom čosi zlomí a pokúsi sa poslednú obeť zachrániť. Nakrátko sa mu to podarí. Potom sa poslednou obeťou stáva on sám.

 

Poviedka číslo 115

Neviem, či táto poviedka do Ceny Fantázie patrí. Nie je v nej nadprirodzený prvok a ako horor sa mi to tiež nevidí, lebo mi chýba pocit vydesenia. Stať sa to totiž mohlo. Ide skôr o konštatovanie stavu, bez budovania napätia.

 

Kat. Soyka

paper 112Všetci autori tohto ročníka MCF vedia písať – výborne, dobre, slabo, strašne. Takže predpokladám, že vedia aj čítať. Pri charakterizovaní ich čítania však stupnicu trochu zmením – dobre, slabo, strašne. Lebo pri mnohých som mal pocit, že čítajú málo a zle.

Každý spisovateľ musí, ale pre začínajúceho je absolútne nevyhnutné čítať. Pozorne, teda pomaly čítať. Čítať pomaly znamená uvedomovať si význam prečítaného, vracať sa k prečítanej vete, odseku, slovu. Zastavovať sa, obzerať sa po vetách, nechať v hlave zaznieť a doznieť ich zvuk, prevaľovať ich v mysli tak, aby sa ich rôzne významy vzájomne obohacovali, súperili, aby sme cítili, čo nám môžu priniesť. Cítiť rýchlosť vety, jej kyslosť alebo prázdnotu, jej umelosť alebo nežnosť.

Čítať rýchlo znamená vnímať len dej. Dej, príbeh je veľmi dôležitý, ale je len nositeľom oveľa dôležitejších vecí – ľudských emócií, vzťahov, skúseností.

 

Takže prvé pravidlo – čítať pomaly.

Čo čítať? Všetko. Nielen „môj“ žáner a mojich autorov. Tie samozrejme musí mať spisovateľ „načítané“, ale musí čítať aj iné žánre, malé i veľké, čisté i krížené, nudné aj zábavné, dokonalé aj nepodarené, moderné i klasické. Rovnako to platí o čítaní spisovateľov – čítať treba všetko, občas aj to, čo mi až tak nechutí (ale priveľmi sa znásilňovať netreba J ). Od absolútne najnovšej novinky v mojom žánri, až po klasikov typu Balzaca. Treba čítať slovenských aj svetových spisovateľov, v akomkoľvek jazyku, ale hlavne v tom, v ktorom chcem písať.

 

Takže druhé pravidlo – čítať všetko.

Prečo čítať? Lebo tak sa naučím, ako písať.

Samozrejme, písať sa naučím samotným písaním. Nestačí napísať jeden text a myslieť si, že som spisovateľ. Aj to sa niekomu občas podarí, ale väčšina z nás týmto géniom nesiaha ani po ponožku v topánke. Musím napísať viac textov, aby jeden z nich bol dobrý. (Ale tu nie je reč o písaní, len o čítaní.)

Ako je možné, že sa čítaním učím písať?

Lebo čítaním čerpám skúsenosti o ľuďoch. Čítaním spoznávam myslenie druhých ľudí, ich emócie, pozorujem variácie v ich správaní, spoznávam ich postoje, ich túžby, vnímam ich pády. (Poznámka bokom: Spisovateľ toto musí robiť aj v živote, samotným čítaním to nezíska. Ale tu je reč o čítaní.)

Čítaním načerpám rôzne spôsoby, ako ľudia vyjadrujú svoje emócie. Vidím, ako dokážu komunikovať, odhaľujem jemné zvraty v ich vzťahoch, jemné detaily ich predstáv o živote, motívy ich konania...

Čítaním spoznávam vzťah slova a emócie. Emóciu síce vidím v živote na tvári a v konaní, ale keď chcem písať, tak musím vedieť, ako je možné emóciu vyjadriť v jazyku, v slove, vo vete. Čítaním načerpám aj jemné štylistické zvraty, ktoré som nepoznal. Bez čítania spravidla ani netuším, aké možnosti ponúka môj jazyk na vyjadrovanie jemných odtieňov ľudskej psychiky. Ak veľa čítam, spoznávam toto bohatstvo a postupne sa učím samostatne ho dotvárať.

Čítanie vo mne preto bez akéhokoľvek násilia rozvíja bohatstvo mojich jazykových schopností. Učí ma všímať si, rozoznávať a používať rôzne vrstvy jazyka. Čítaním sa naučím, že ľudia na ulici rozprávajú inak ako na úrade, že v intímnom denníku sa vyjadrujú inak ako v zápisnici, čítaním sa naučím, kedy má vulgarizmus svoje oprávnenie a kedy je prázdnym gestom. Čítanie mi ukáže, ako rozpráva snob, ako vedec a ako športovec, akú stavbu má monológ na verejnosti a akú môj vnútorný monológ. Zistím, prečo je politik patetický a čo to znamená vyslovovať prázdne, bezduché vety. Naučím sa, ako sa rozpráva sústredene a citlivo, ako formulujeme vety, keď chceme niečo povedať rýchlo a prehĺtame konce slov.

Len ak ovládam jemné technológie ľudského vyjadrovania a komunikácie, môžem písať. Bez nich v mojom texte nevystihnem to bohatstvo dejov v ľudskej hlave a v ľudských vzťahoch.

Čítaním si osvojujem gramatiku! Neovláda gramatiku, kto vie vymenovať nominatív, genitív, akuzatív... Gramatiku ovláda ten, kto vie s ňou pracovať tak, aby nezmiatol čitateľa (teda napr. ten, kto chápe rozdiel medzi spojením „niektorý z nich“ a „niektorí z nich“). 

Gramatické pravidlá sa síce čítaním neučím, ale dostanem ich „do očí“. Ak veľa čítam, nemôže sa mi stať, že napíšem „staly sa“, alebo „nechápal tomu“, lebo mi to kole oči. Čítanie mi pomôže rozlišovať slová dobiť a dobyť, krištáľ a kryštál a mnoho ďalších. Aj zákernosti interpunkcie spoznávam čítaním, hoci mnohokrát ani nemusím poznať zdôvodnenie, prečo niekde patrí dvojbodka a inde bodkočiarka. Sú to len obyčajné bodky a čiarky, ale môžu veľmi, veľmi zmeniť zmysel toho, čo som napísal.

 

Tretie pravidlo – čítať preto, lebo ma to učí, ako funguje môj jazyk.

Ktosi sa na facebooku MCF vyjadril, že mnohí naši autori vyrástli na svete hier a filmov. Tiež som mal občas podobný pocit. Akoby niektorí autori perfektne poznali hry a filmy žánru sci-fi, fantasy a hororu, ale akoby nečítali. Svet hier a filmov mi dá veľa pre poznanie môjho žánru, ale dá mi to sploštene, zjednodušene. Hra a film, to je akcia, hra dokonca ešte oveľa viac. Ľudské vnútro sa v nej môže ľahko stratiť.

Literatúra, to je ľudské vnútro. Akcia ho iba nesie. Akcia, to je hrmot, prudké svetlo, pohyb, rýchlosť. Aby sa vnútro prejavilo, na to nestačí rýchla akcia. Vnútro potrebuje rozvláčnosť, opakovanie, spomalenie i zastavenie, potrebuje stíšenie vonkajšieho hrmotu, potrebuje detail a prítmie. To mi ponúkne literatúra a jej pozorné čítanie.

Viacerí z našich autorovo sa len pousmejú, možno aj urazia, že im radím čítať. Pre nich som tu nepísal. Píšem pre tých, čo si myslia, že stačí sledovať „svoje“ hry a filmy a novinky vo „svojom“ žánri. Nestačí. Treba hlavne čítať – často, všetko a pozorne.

 

Erich Mistrík

Pavelkova DDTúto sériu hodnotení Alexandry Pavelkovej začíname zostra. Môže slúžiť aj ako osobnostný test. Váhaví, menej sebavedomí, prehnane sebakritickí jedinci, alebo tí, čo sú si svojho začiatočníctva vedomí (takí asi neexistujú :-) ) v čísle 67 objavia svoje dielo, alebo aspoň zapochybujú, či to náhodou nie je o nich. Sebavedomí, narcistickí, prípadne nekritickí, tí, čo sa našli inde, alebo aj tí realistickí mávnu rukou a budú vedieť, že sa ich to netýka a skôr pocítili šteklenie v bruchu pri titule. Tak čo? Kam patríte vy?

 

Poviedka 67

Toto nie je fantasy, ani poviedka. Je mi ľúto očividne mladučkej autorky, ale nedá sa pomôcť.

 

Poviedka 68

Poviedka s prvkami akcie i filozofie, jedna z ojedinelých ciest do vesmíru v súťaži. Príbeh neprináša nič nové, ale postavy a ich motivácie sú uveriteľné, dej celkom odsýpa. Trochu by sa žiadalo vyladiť zmeny uhla pohľadu postáv, opraviť pár hrubíc, oslovenia (mám nejasný pocit, že v anglofónnych armádach sa nehovorí "pán major") a preškrtať dialógy, kde už prestávajú byť konštruktívne. A pointa tiež nie je extrémne presvedčivá.

 

Poviedka 69

Dobrý nápad bol zárodkom sugestívnej výpovede o simulovanom pôrode. Ide o jednu zo sci-fi poviedok, ktorej niektoré motívy by nebolo odveci zaviesť do praxe. Prepracované pozadie procedúry, na odľahčenie kvapka čierneho humoru robia text ešte hmatateľnejším. Neviem posúdiť, či je autorom poviedky muž alebo žena, a to je dobre. Poviedka, ktorá naozaj pobavila.

 

Poviedka 70

Po trochu komplikovanej niekoľkonásobnej expozícii nasleduje rozprávka o podhodencovi rusalky v modernom háve. Rozprávanie je trochu naivné a konanie aktérov prehnané, ale celkove sa poviedke nedá uprieť istý pôvab a pravý strašidelný nádych, ktorý chýba vo väčšine hororov v súťaži, i keď táto poviedka spadá pod kategóriu fantasy. Pomohlo by upraviť kompozíciu, trošku preškrtať pomalé pasáže a doodpovedať na pár otázok, napríklad, čo boli zač zvyšní traja chlapci v ústave.

 

Poviedka 71

Ekologicko-rozprávkovo-poetická fantázia, ktorá zrejme pochádza z dievčenského denníčka. Autorke sa ale nedá uprieť predstavivosť a chuť urobiť zo sveta niečo lepšie a krajšie. Aby bola poviedka konkurencieschopná, bolo by potrebné korigovať viacero chýb, najmä vyhnúť sa prílišnému moralizovaniu. Pokiaľ je však autorka -násťročná, iste o nej ešte budeme počuť. Mimochodom, mnohé súťažné poviedky začínajú "správami o počasí", čiže odsekom, príp. stranou, kde sa opisuje, ako svieti slniečko, fúka vietor či prší. Toto je jedna z mála poviedok tohto druhu, kde je takýto začiatok vítaný.

 

Poviedka 72

Sci-fi poviedka z rúk bezpochyby skúseného autora. Zaujímavý aktuálny námet, prepracované technologické reálie (luciferky pobavili), postupný prerod hlavnej postavy a napätie až do konca. Pointa iná, ako som čakala, ale logická. Našlo by sa pár motívov na širšiu diskusiou, napríklad prečo (SPOILER) matka nemala dosť výživy, keď pomerne neďaleko tiekol splaškovitý Dunaj, ale táto otázka by sa dala jednou-dvoma poznámkami rýchlo preklenúť. Môj favorit súťaže.

 

Poviedka 73

CV skrížené s chlapčenským denníčkom a hociktorým zombíckym hororom, ktorý je v texte však ťažko hľadať. Autor konflikt totiž dôkladne zakamufloval v neuveriteľnej záľahe vaty (väčšinou cukrovej). Nedozvieme sa, kto vlastne boli nepriatelia, ako vznikli a ako sa do poviedky dostali. O stavbe textu a jeho dynamizácii nemá ani tušenia - napísať na prvých troch stranách, kde hrdina študoval a ako sa zoznámil so svojou láskou čitateľa dostatočne nepresvedčí, že ide o pútavú poviedku. Jednoliaty odsek, ktorý má 4 strán nepomáha orientácii v texte, aj keď autor používa na zdôraznenie niektorých slov veľké písmená, kuzrívu a pod. Samotná zápletka je naivná a hľadať pointu v poviedke tiež nemá zmysel. Odporúčam pozerať menej seriálov a viac čítať, i keď v kontraste s už uvedeným, slovenský jazyk autorovi nerobí, chvalabohu, problémy. Až na "rúžovú knižnicu" a pár drobností.

 

Poviedka 74

Podľa názvu sa od poviedky dalo čakať viac. Stretnutie skrachovanca so starým homelesákom však príbeh utopilo v čuči. S hororom má poviedka málo spoločné, iba ak by mala fungovať ako odstrašujúci príklad nezvládnutej kompozície.

 

Poviedka 75

Problémom dosiaľ takmer všetkých súťažných poviedok, kde je hrdina inštalovaný do extrémnej situácie (napr. jediný preživší), je nedostatočná psychologizácia postavy. Tým nemyslím siahodlhé vnútorné monológy, kde sa hrdina vyrovnáva s problémom, ale jeho nelogické správanie. Hrdina tejto poviedky sa takmer okamžite po tom, ako musí čeliť konfliktu, rozhodne, že musí zomrieť, pričom aspoň v danej chvíli nemá k tomuto rozhodnutiu žiadne relevantné informácie. A keby ich aj mal, nestihol by ich v takej krátkej chvíli pracovať. O čom sú potom takéto poviedky? Technologická stránka, zánik Zeme, zánik civilizácie, cesty vesmírom, to všetko sú témy už mnohokrát v žánri spracované, prakticky vyčerpané. Jediné, na čom môže autor stavať, sú postavy, ich správanie, reakcie, hľadanie riešení, prípadne ich neúspechy a nejaké poučenia z toho plynúce - alebo aspoň tá sranda okolo toho všetkého. V týchto poviedkach nevystupuje hrdina ako hlavná postava, ale ako nedokončený avatar autora - hýbe sa, ako chce autor, robí, čo chce autor, kýve pántom, lebo mu to káže autor, ale nemá dušu. Čitateľovi je potom jedno, ako to dopadne, pretože napriek tomu, že autor hocijako premyslene vytvorí konfliktnú situáciu, nevytvorí nikoho, kto by tento konflikt "prežil" – a s ním by si ho prežil aj čitateľ. Taká je aj táto poviedka. Keď sa k uvedenému pridá aj nie celkom šťastne zvolená kompozícia, kde sa striedajú uhly pohľadov, výsledok je neuspokojivý.

 

Poviedka 76

Bezútešná kolonizačná výprava súvisiaca s rozpadom spoločenského zriadenia, jej pozadie a vedľajšie motívy sú starostlivo prepracované. Vidno tu náznaky gradácie a pointa je vítaná. Autor však text zahlcuje prílišným množstvom zbytočných podrobností ("vstal z kresla zo syntetickej kože"), navyše v zle padnúcich vetných konštrukciách, v priamej reči a pod. Ťažko si viem predstaviť človeka, ktorý okamžite po prebudení prednáša hotové prejavy plné detailných analýz atď. Autor sa často opakuje - jeho postavy v pridlhých dialógoch rozoberajú to, čo už povedal božský rozprávač, a to poviedku zbytočne spomaľuje. Odporúčam autorovi prečítať si text nahlas, pristaviť sa najmä pri priamej reči a zvážiť, či ľudia skutočne takto komunikujú. Po dôkladnom preškrtaní a troche štylistických opráv by z Keplera bola zaujímavá poviedka.

 

Poviedka 77

Toto nie je ani poviedka, ani fantasy. Zlí chlapi jej zobrali kušu, ona si ju ukradla späť a navyše získala aj psa. To je všetko. Ináč celkom príjemne vyrozprávaná krátka príhoda oplýva začiatočníckymi chybami - množstvom bohemizmov, rôznymi spôsobmi zvýrazňovania slov a viet, vnesením výrazov, ktoré nepatria do slovnej zásoby ukotvenej v historickom období - hajzel, sekunda, milisekunda, meter atď. Ale zrejme sa v budúcnosti stretneme so zrelšími textami autorky.

 

Poviedka 78

Konečne nejaká poriadna virtuálna realita. Úvod je však opisný a nudný a keď sa konečne začne niečo diať, v polovici poviedky nastupuje ďalšia (nie druhá) dejová línia s ďalšou nudnou a opisnou expozíciou. Kompozícia je komplikovaná, rozbitá, čitateľ sa nestihne nechať strhnúť dejom. Mimochodom, je zbytočné niektoré výrazy či slová zvýrazňovať boldom - ich dôležitosť má vyplývať z kontextu.

 

Poviedka 79

Slušný horor podľa pravidiel typu "Viem, čo ste robili minulé leto", resp. pred tridsiatimi rokmi. Páči sa mi, že je ťažké zaradiť ho na prvý pohľad do konkrétneho časového obdobia, čo poukazuje na fakt, že ľudská poverčivosť a zloba sú bezhraničné a strach z čarodejníc nás sprevádza dlho a ešte asi aj bude dlho sprevádzať. Text je úhľadný, ale miestami by sa ho zišlo zoškrtať a trochu zhutniť. Expozícia kurzívou je zbytočná, poviedka mala začať nasledujúcim odsekom. Kľúčové postavy sú trochu schematické, zišlo by sa ich oživiť, ale celkový dojem je uspokojivý.

 

Poviedka 80

V podstate príjemná detektívka z obdobia pary, ktorá sa odohráva v historických reáliách mesta v strede Slovenska. Úvod je trochu rozťahaný, ale postupne text naberie na obrátkach a len občas vykĺzne zo štýlu. Fantastické ozvláštnenie je tu však skoro nulové, pokiaľ neberieme do úvahy výskyt mechanickej hračky, ktorá má však zanedbateľný vplyv na dej príbehu a jeho rozuzlenie. Neviem, či brať poviedku ako politfiction alebo vedeckú fantastiku, keďže najbližšie má k pojmu historická detektívka.

 

Poviedka 81

Text nie je horor, len hyperbolizovaná tragická príhoda, kde hlavnú úlohu mala nešťastná kombinácia dvoch faktorov: príliš veľa alkoholu a príliš málo opatrnosti. Autor trochu sprvu zavádza, že poviedka pôjde iným smerom, ale nestalo sa.

 

Poviedka 82

Nápad nie je zlý, aj keď zrejme ide o fanfiction zo sveta StarWars. Stavať scifi poviedku na omyle pri prvom kontakte dvoch civilizácií je vždy vďačná téma. Aj hlavná idea textu je zaujímavá, postavy tiež. Spracovanie je však naivné a akoby šité horúcou ihlou - autor bol témou príliš nadšený, aby si uvedomoval nedostatky. Čítanie sťažuje fakt, že autor neuznáva čiarky, čo miestami pôsobí zmätok.

 

Poviedka 83

Motív tekutiny, ktorá vysáva a pohlcuje negatívne emócie, je zaujímavý a chápem, ako sa vytvárajú závislosti od čohokoľvek. Problém je, prečo by kozmonaut na cudzej neprebádanej planéte do takej vody liezol, keď vie, že prístroje nie sú schopné nič zaznamenať a ľudské zmysly sú na tom ešte horšie. Zápletka nemá logiku. Ak ju máme brať ako alegóriu stavu duše a tela a vyrovnávania sa s emocionálnym problémom, nefunguje zasa technologické pozadie a ani stavba príbehu. Okrem toho je poviedka pridlhá, na to, koľko by potrebovala. Autor opakuje tie isté informácie, najprv ako rozprávač, ktorý hovorí o svojich zážitkoch, a potom ako rozprávač, ktorý tie isté zážitky reprodukuje iným postavám v priamej reči. Čítanie tiež rušia bohemizmy, aj keď niekedy pôsobia celkom zábavne.

 

Poviedka 84

Téma skokanov medzi realitami, ktorí sa dobrovoľne či zlovoľne zapletú so zlými ľuďmi, nie je nová. Avšak navrúbľovať ju na bratislavské podsvetie, pridať obchod s drogami, osobnú tragédiu, istú záhadu a všetko okoreniť bezvýchodiskovou situáciou bol dobrý nápad. Poviedka pekne odsýpa, čitateľ je vtiahnutý do deja a drží hrdinovi palce, a rozuzlenie je ale logické. Nič viac si jeden porotca momentálne nemôže želať.

 

Poviedka 85

Oceňujem nadšenie, s akým autor zhliadol Interstellar a úplne chápem hlboký dojem, ktorý v ňom film zanechal. Poviedka, ktorá je odrazom tohto zážitku, však má pár chýb. Postavy sa správajú nelogicky - napríklad keby mne do záhona vrazil modul z budúcnosti alebo paralelného vesmíru, v ktorom by ležalo moje mŕtve druhé ja, asi by som si nepovedala len: "Super!", pretože taký prístroj sa mi iste zíde a čo tam po mojej mŕtvole. Spomenúť v texte, že hrdina je vdovec, dôležité pre pointu, ale venovať kvôli tomu dve úvodné strany fiktívnemu listu či vyznaniu bývalej láske, je naozaj trocha viac ako treba.

 

Poviedka 86

Postaviť poviedku na motíve ideálneho materiálu používaného ako kazítko vo všetkých výrobkoch ľubovoľného priemyselného odvetvia je nápadité a aktuálne. Autorka (?) sa pokúša vyčerpať túto tému formou fiktívnej diskusnej relácie. Avšak po expozícii o dosť dlhšej ako bolo treba nasleduje v podstate doslovný prepis celej relácie a reakcií divákov, čo spolu s predvídateľnou pointou robí poviedku nudnou a k čítavosti neprispieva ani školácky štýl.

art 01Tento text je dlhý, lebo klišé sa v poviedkach vyskytovalo často.

Klišé, to je stereotyp.

Človek potrebuje stereotypy, aby bol schopný fungovať vo svete každodenných starostí. Stereotyp neponúka nič nové, je to rutinné a často sa opakujúce vnímanie sveta bez ohľadu na zmenu situácie, bez ohľadu na kontexty. Ale umenie nepotrebuje stereotypy. Umenie je umením vtedy, ak ponúka nové pohľady, ak provokuje, ak vymýšľa, ak znepokojuje človeka. Teda ak narúša stereotypy.

Klišé je slovný obrat, ktorý sa veľmi často používa. Alebo je to opis sveta, ktorý sme už tisíckrát počuli. Význam tohto slovného obratu a opisu už vnímame úplne automaticky, neprináša nám žiadnu novú informáciu, neprovokuje žiadnu novú emóciu ani predstavu. Klišé nič nevysvetlí, je len barličkou, o ktorú sa opriem, keď neviem veci poriadne vysvetliť, alebo mi nenapadajú metafory. Klasickým učebnicovým klišé je veta „Nastala hodina pravdy.“

Klišé v umení má svoje miesto vtedy, ak napr. chcem charakterizovať nejakú postavu, ktorá vníma svet stereotypne. Klišé v rozprávaní však kazí obraz o situácii, lebo nás posúva do schém, neponúka nič nové, všetko hovorí polopate (lebo sme to už tisíckrát počuli a čítali). Poriadne klišé, teda úplne sprofanované slovné spojenie, je už frázou.

Ponúkam výber z klišé, ktoré som v poviedkach zachytil. Bolo ich tu dosť, nevybral som všetky, čo som stretol. Je to môj pohľad, pre iného čitateľa môže niečo iné vystupovať ako klišé. Čísla za vetami označujú číslo poviedky.

V hodnotení týchto klišé a fráz som zlý, ironický, sarkastický. Robím to preto, aby lepšie vynikli absurdnosti týchto klišé.

Ak si tu autori a autorky nájdu klišé zo svojej poviedky, prosím, aby si uvedomili, že som vytrhol jednu vetu z kontextu ich poviedky a nehovorím nič o kvalite celej poviedky. Klišé občas použijú aj najväčší spisovatelia (neverili by ste, koľko klišé použil človek, ktorý je takmer etalónom kvalitnej literatúry – Dostojevskij).

 

Takže tu sú klišé, pri ktorých som gúľal očami: 

- S veľkými ťažkosťami zadržiavala slzy únavy. 3 – Keď sme unavení, tak len veľmi ťažko sa nám podarí neukázať to. Ale naše slzy únavy to vždy prezradia.

- Z jej úst unikol pobavený smiech. 3 – Autora/autorku zrejme nenapadlo, že smiech by mohol byť aj smutný, sarkastický, ironický, potuteľný, hurónsky, vulgárny, ukrývaný...

- Oranžové telo im pokrývajú slizké šupiny. Z nenásytných papúľ im vytŕčajú tesáky, ktorými rozdrvia aj ľudské kosti. Živia sa najmä malými deťmi, bez ohľadu na vek či pohlavie. 12 – Hnusné príšery musia byť slizké, musia mať veľké tesáky a musia žrať ľudí. Ale najlepšie na tomto klišé je, že ony žerú deti bez ohľadu na vek či pohlavie detí, čiže asi žerú deti vo veku od 0 do 100 rokov a zrejme im nezáleží na tom, ktoré z dvadsiatich detských pohlaví práve prežúvajú.

- Srdce mi od radosti až poskočilo. 15 – Prečo musí srdce vždy skákať, keď sa potešíme? Nemôže sa chvieť? Nemôžeme ho krotiť, aby sa netešilo príliš? Nemôže robiť kotrmelce? Nemôže sa jednoducho prudšie rozbúchať?

- Po lícach sa jej kotúľali obrovské slzy. 19 – Slzy sa zrejme vždy len kotúľajú, lebo tak sa to píše v literatúre. Ale mohli by sa aj šmýkať, kĺzať, plaziť, ukrývať na lícach, osychať na lícach a všeličo iné by slzy mohli stvárať. Navyše, slzy sú vždy obrovské, lebo žiaľ je obrovský. Ak sa chce umenie ubrániť klišéovitosti, tak to musí urobiť inak. Veľkí umelci vedia, že najväčší žiaľ nezobrazím plačom ani krikom, ale tichom, kŕčom, napätím.

- Ruka v ruke odídeme. 24 – Nemôžeme odísť spolu, ani vedľa seba, ani jedným smerom, ani hľadiac na seba, ani naraz, iba ruka v ruke.

-Ten malý kúsok lásky nám zmenil život k lepšiemu ... a dúfam, že navždy. 24 – Ako inak, len navždy. Veď láska musí byť večná.

- Nie je dôležitý cieľ, ale aj cesta. 50 – Fráza 1 000 000 krát opakovaná, nemám čo dodať.

- Vytrhol som si plavý vlas. 66 – Keď vlas, tak musí byť plavý. Ani kučeravý, ani hrdzavý, ani čierny, dokonca ma nezabolí, keď si ho vytrhnem. Neurobím to opatrne, radostne, rýchlo, kruto... len si vytrhnem plavý vlas. Mimochodom – skúšali ste si niekedy vytrhnúť iba jeden(!) vlas? Viete, koľko to dá roboty a ako dlho by ten vták v poviedke na vlas čakal?

- Ak ma však podrazíš, zomrieš v najhorších mukách. 66 –Podľa správneho literárneho klišé sa dá umierať len v najhorších mukách.

- Bol som ničím aj všetkým. Bol som atóm a bol som vesmír. 66 – Možno ak by neprišla tá druhá veta, dalo by sa... Ale atóm a vesmír z toho urobili frázu.

- Na obrazovke sa objavila vysoká športová postava v slávnostnej uniforme s prísnym a vážnym pohľadom. 67 – Bol to generál, a ten musí hľadieť prísne a vážne. Občas by sa mu zišla možno aj láskavosť, alebo mierne pobavený úsmev. Ale tu vyhlasoval vážne veci, takže musel byť prísny. Ešteže nebol „prísny a spravodlivý“. Okrem toho generáli určite v televízii vystupujú v slávnostných uniformách.

- ...fajčiac vychutnávali posledné hrejivé lúče. 72 – Slnko bezdomovcom ponúka len hrejivé lúče. Ale žeby pálilo nevyspaté oči, alebo mrazilo svojou silou, prípadne svojou červeňou podfarbilo podnapité oči...

- Opatrne som sa popri NEJ pretlačil a naše pohľady sa stretli. Len na malý zlomok sekundy, ale to stačilo. 74 – Láska sa vždy začína tým, že sa naše pohľady stretnú. Veď „na prvý pohľad“ je to naj.

- Započula som jednoduchú, ale zároveň neobyčajnú pieseň slávika. 78 – Slávik musí spievať nádherne, neobyčajne, ale pritom je to krása v jednoduchosti, lebo príroda je krásna aj harmonická zároveň. Samozrejme, aby to bol krásny spev, musí to byť slávik. Ale počuli ste napríklad takého páva, žlnu, kolibkárika..., aké krásne zvuky vydávajú? A „započula som“... preboha, z ktorej zápisnice ste to vypísali?

- ... strom s takmer nadpozemsky hrubým kmeňom... 78 –„Nadpozemsky“ asi znamená, že to presahuje rozmery Zemegule, Na Zemi nerastú hrubé kmene? Alebo na Marse sú hrubšie?

- Modrá klenba 78 – Obloha musí byť klenbou, a zásadne modrou. Ale všimli ste si, koľko rôznych farieb sa na oblohe počas dňa vystrieda, pričom modrá je v menšine?

- ... haldy mŕtvych stromov. Stromov, ktoré zabil človek. 78 – Človek je proste vrah prírody.

- Zanôtil si so slávikmi. 81 – So slávikmi sa dá len nôtiť. Nedá sa pískať, hmkať, spievať, kričať, vrzúkať... Ale čo ak ten slávik práve urobil na moje čelo takú malú smradľavú značku? Navyše – opäť je tu slávik.

- ... ako iste viete... 86 a inde – Mnohí autori nás chceli poučovať. Touto frázou však len povedali, že oni niečomu veria a nútia aj čitateľa, aby tomu veril.

- ... ako sa to rýchlo zbehlo a nestačili sme sa diviť, školský rok sa skončil a všetci sa tešili na prázdniny. 86 – Ako ten život len rýchlo letí! Ako sa všetci vždy tešíme na tie prázdniny! Túto vetu určite napísali deti na základnej škole do slohovej úlohy na tému Prázdniny. Ale mám problém: Tešia sa aj tie deti, ktoré idú na otravné prázdniny k babke okopávať zeleninu? Alebo deti, čo idú s rodičmi bez kamarátov k moru, kde ich zasa budú natierať tými otravnými krémami a nedovolia im večer si niekam vyraziť?

- ... ak sa ich [mačiek] náhodou dotkla, tak sa im doslova zježili všetky chlpy. 87 – Ako by sa im tie chlpy zježili, keby to nebolo doslova? Ak poviem, že „doslova“, tak to znamená, že to bolo len akoby, čiže sa im nezježili. Vlastne nerozumiem. „Doslova“ je tiež takou barličkou, ktorú použijem, ak neviem, ako veci charakterizovať.

- Život sa s Annou nikdy nemaznal. 88 – Môže sa život s niekým maznať? Určite nie. Život je krásny, ale ťažký. A keď už, tak ju nemohol ničiť, preškrtnúť, miagať, zhúžvať? Dokonca aj vulgarizmy sa v takomto kontexte občas hodia.

- Následne [v mnohých poviedkach] – Tak toto som skutočne nečakal. Neverím, že by autorom všetkých poviedok, kde sa používa táto príslovka, bol jeden človek. Nechápem, prečo si viacerí autori osvojili tento absolútne byrokratický termín, ktorý možno ešte tak vložiť do priamej reči, keď v poviedke prehovorí byrokrat, ale rozhodne ho nemožno používať na posun deja.

- Jedného dňa, po šiestich rokoch utrpenia, sa otec spamätal a prestal piť. 91 – A čo sa mu stalo? Proste sa dobre vyspal?

- Silná chlapská ruka 93 – Ruka muža musí byť chlapská a silná. Pretože muž je určite „chlap“ a je určite silný.

- Či na mňa zhora dáva pozor. 93 – Ak niekto umrie, musí „zhora“ na nás dávať pozor. Všetci sa staneme anjelmi.

- Ale o tom až neskôr. 101 aj inde – Táto veta patrí do odborného textu, nie do umeleckého. Z textu urobí správu a analýzu, pri ktorej musíme jasne vidieť súvislosti. V umeleckom texte je dôležitý istý moment prekvapenia, takže čitateľovi netreba ukazovať, že sa o niečom dočíta neskôr.

- ... som spomínal na rodičov. Čo asi teraz robia... 101 – Keď na niekoho spomíname, určite vždy rozmýšľame, čo asi robí. Prečo by sme nemohli spomínať na chvíle strávené s rodičmi, na pocity, čo vyvolali, alebo na miesta, kde sme s nimi boli?.
- Druhá [dáma] zaujala miesto pri mne. 101 – Druhá dáma si nemohla prosto sadnúť, ale musela podľa úradníckeho žargónu zaujať miesto. Ale viem si predstaviť, že by vkĺzla do kresla, zniesla sa na stoličku, priplávala vedľa mňa, zosunula sa ku mne, vkradla sa ku mne, pritlačila sa ku mne, pritlačila sa na mňa. Každé vyjadrenie by niečo povedalo o tejto dáme, ale „zaujala miesto“ znamená, že sa správala vecne a chladne (čo vôbec nezodpovedá povahe tej dámy v poviedke).

- ... pohovor ohľadne miesta ošetrovateľa... 102 – Ďalšia ukážka úradníckeho žargónu. Kto o sebe povie, že ide na „pohovor ohľadne miesta...“? Nepovieme o sebe napríklad, že ideme na konkurz ošetrovateľa? Alebo na pohovor o tom ošetrovateľskom fleku?
- Len na neho vrhol svojský úškrn namiesto odpovede. 102 – Ten úškrn určite bol veľmi svojský, len škoda, že nevieme, aký. Bez bližšieho určenia je to floskula.

- Stál na svojom mieste ako nejaký soľný stĺp. 102 – Keď niekto stojí bez pohnutia, určite nás všetkých napadne ten biblický soľný stĺp. Ale prečo je to „nejaký“ stĺp? Autor/ka nevie, že je to veľmi konkrétny obraz zo Starého Zákona? A prečo nemohol stáť ako drevený totem, ako kus ľadu, alebo úplne nepohnute, prečo nemohol obyčajne stuhnúť na mieste?

- Krásna vo svojej dôstojnosti a dôstojná vo svojej kráse. 110 – Hra so slovami, ktorá je frázou. Keď chceme povedať, že niekto nemá iba peknú tváričku, slovo dôstojnosť sa veľmi hodí. Aj potom ako prešmyčka. Prečo je však človek dôstojný vo svojej kráse? Aký je skutočný zmysel druhej časti tej vety?

- Muž s očami modrými ako najjasnejšia obloha. 111 – Keď sa zjaví princ, čo má zachrániť princeznú, tak má buď oči modré ako obloha, alebo čierne a hlboké ako studňa.

- A otec... Ten múdry muž ... a mamka príde tuhšie zavinúť do deky. Pohladí mi vlasy. 115 – Otec musí byť múdry a mama musí byť starostlivá i láskavá. Prečo otcovia tiež nie sú láskaví? Prečo mamy nie sú múdre?

- Krása, ktorou [dievčina] žiarila touto nočnou hodinou, bola čarovná, ba priam ľudsky neskutočná, až diabolská. 120 – Krása musí žiariť a musí byť čarovná. Ale najviac ma fascinuje to, čo je ľudsky neskutočné a ľudsky diabolské. Mám to považovať len za zmätenie slov, alebo zmätenie fráz? Okrem toho – ak je čarovná, tak ju hodnotím skôr pozitívne. Ak je diabolská – tak ju hodnotím negatívne. Ako sa v tom vyznať?

- Toľko bilbordov ako nevraživosti medzi politikmi a ľudom. 128 – Všetci predsa vieme, že sa politici a ľud navzájom nemajú radi, však?

- Bulvárny plátok. 128 – Noviny, ktoré sa venujú tzv. bulvárnym správam, sú zásadne „plátkom“.

- Ľudia šikanovaní systémom, ovládaní štátom i oligarchmi. 128 – Táto fráza je akoby niekto nahrával rozhovor v krčme.

- Masívne bezpečnostné múry honosných drahých rezidencií politikov, oligarchov a prisluhovačov. 128 – Veď predsa dobre vieme, v akých obydliach bývajú všetci politici, oligarchovia a ich(?) prisluhovači...

- Rodiča zomreli v objatí. 135 – Ľudia, ktorí sa majú radi, predsa nemôžu zomrieť inak!

- Prídem v noci pred splnom mesiaca. 134 – Povedala to najáda. Víly a im podobné sa zásadne zjavujú pred splnom. (Drobný detail – v splne je Mesiac alebo mesiac? Viacerí autori to nerozlišujú.)

- Obrovská otcova náruč ... keď bolo zle... keď mala rozbité koleno. 144 – Otcova náruč musí byť vždy obrovská, aby sme sa do nej schovali, keď nás niečo trápi.

- Zaklonil hlavu k oblohe a dlho a hlasno zakričal. Hrôzu výkriku umocňovala ozvena spôsobená okolitými kopcami. 152 – Keď príšery kričia, tak vždy smerom k oblohe a ešte dlho sa nesie ozvena ich hrozného hlasu. Ako vo filme z Hollywoodu. (Mimochodom, páči sa mi tam to „spôsobená“ – ďalšia ukážka úradníckeho žargónu.)

- Vedeli o nebezpečenstve, ale potenciálny zisk bol silnejší než morálka. 152 – Podnikatelia sú vždy bezcitné a nemorálne beštie.

 

Moje vlastné klišé na záver:

Tieto vety znejú ako obohraté platne, išiel som pri nich do vývrtky a po ich prečítaní som niekedy skutočne nevedel, kde je sever

 

Erich Mistrík

cituskaNeviete si predstaviť, ako sa teším na chvíľu, keď si budem čítať len to, čo si vyberiem, oddychovať pritom a nič si nepodčiarkovať. Jednoducho vstrebávať písmenká a pokiaľ možno sa zabávať. Plné pracovné nasadenie a dve deti ma skutočne vyčerpávajú natoľko, že ma nebaví hľadať vo všetkom vyšší presah. Súhlasím s porotcom pánom Mistríkom, že Slováci sa berú priveľmi vážne, takže vyhľadávam ľahšie žánre. Toľko zaznávaná romantika ma utvrdzuje v tom, že ľudia /hlavne ženy/, ktoré po nej siahajú, žijú normálne a snívajú paranormálne, naopak, bránia sa jej často ženy, ktoré majú v niektorej z vyššie uvedených častí nevyrovnaný účet. Lenže aj tu platí, že nie všetko, čo sa blyští a snaží sa vycediť naše slzy dojatia či šťastia, skutočne aj je kvalitnou romancou. Poďme si posvietiť na vaše city. Láska má veľa podôb. A priznávam sa bez mučenia, že v tejto súťaži ma v rovine romantiky oslovilo máločo.

 

Poviedka číslo 76

Medik, nesympatický ufrfľaný odľud, cestuje z Košíc do Žiliny. Vo vlaku je husto a dusno a on sa zamiluje do prekrásneho dievčaťa, ktoré nazve anjelom. /Obyčajne nás práve tí najväčší úchyláci nazývajú anjelmi./ Mládenec hrá džentlmena, uvoľňuje miesto akejsi nesympatickej študentke. Vlak vchádza do tunela, kde sa všetko mení. Ľudia zmutujú na zvery, nielen zjavom, ale aj správaním. Požierajú sa navzájom, svet prichádza o farby, ostáva iba krvavá a obesenecko fialová. Nakoniec sa zdá, že zmutoval aj medik a svoju lásku k sebe pripútal násilím, bude s ním, kým ich smrť nerozdelí, takže nie dlho. Ak z krátkeho zhrnutia vyplynulo, že to bol dobrý horor, tak sa niekde stala chyba (alebo bolo zhrnutie napísané lepšie než príbeh). Čitateľa totiž nestihla opantať hrôza a najväčšie znechutenie v ňom vyvoláva práve opis tlstého rapavého spoteného smrada, kým ostatné scény pôsobia bezducho a prvoplánovo. A koniec nešokuje.

Krvavé perly:

  • Ja som mu nevyhovoval po každom smere. /I keď po tom prvom som na chvíľu zabodoval./
  • Väčšina ľudí má rado život.
  • Popravil som si na nose okuliare /Smrť nastala okamžite./
  • Pupok sa nebezpečne naklonil pri moju tvár.
  • Doposiaľ to bolo prvé dievča, ktoré o mňa prejavilo nejaký záujem a ktoré sa na mňa milo usmievalo. /Aký záujem? Tí muži sú ale domýšľaví!/
  • Predo mnou sedel manželský pár, no už asi dlho neboli do seba zamilovaní. Hlučne po sebe vrieskali a jeden do druhého do seba hádzali... keď som sa tomu bližšie prizrel, uvidel som, že to, čím po sebe vrhali, boli ľudské oči. To oko, ktoré na nich dopadlo, si automaticky strčili do úst /Definitívne neboli zamilovaní, lebo zamilovaní síce po sebe hádžu očami, ale nie takto./

 

Poviedka číslo 77

Na jednej strane máme pekný príbeh o láske, teda o jej začiatku. Alan rozpráva čašníčke obsah svojej poviedky, ktorú síce napísal, ale stratil v električke. Je o Bubline a chlapcovi, ktorý v nej žije. A o dievčati Nilhasa, vďaka ktorému chlapec nájde odvahu vyjsť na svetlo. Ľudia za zvedavosť a odvahu objavovať často platia cenu najvyššiu. Na strane druhej je tu „nad“ príbeh, ktorý poviedke čaro uberá prílišným zahmlievaním.

 

Poviedka číslo 78

Papier znesie všetko. Autor je veľmi nevypísaný, takže dej plynie úplne iným smerom, než si myslí. Duševne narušený cyklista sa zahľadí do bežkyne. Naozaj zvláštnym spôsobom sa dozvedáme, že buď zavraždil matku, alebo ju priviedol k samovražde, zavraždil bežkyňu, lebo ho odmietla, a nakoniec aj jej manžela – ten si to zaslúžil, lebo bol tyran a ožran. Skočíme do väzenia, kde je cyklista riešený psychiatrom, lenže zle. Nie celkom jasnú úlohu tu zohráva pero. Cyklista ho vždy nosil pri sebe. Písal si ním poznámky, zavraždil ním ožrana a nakoniec pero ukradol psychiatrovi, aby spáchal samovraždu. Takýto komplikovaný príbeh by si vyžadoval lepšie spracovanie a skúsenosti. Obe danosti autorovi chýbajú.

Perly na hrane duše /bicyklovej/ :

  • Dokázala by sa ho ešte dotknúť po tom, ako omylom takmer pobozkala nohy jeho obesenej mamy?
  • Bola to jeho skriňa? Áno, určite bola jeho. A to čo v nej bolo? Jednoducho to tam bolo a tak je to v poriadku.
  • Mal pocit, že v tej skrini niečo je, preto to jeho ruka stále písala.
  • Skriňa. Tá sa neustále opakovala a neprekvapovalo ho to. Keď čítal v zložke, v akom stave našli telo, bola ako maják v celom príbehu.
  • „Hovoril, že Richard sa správal pri večernom sčítaní normálne ako vždy a ani nevedel, že má odniekiaľ pero.“
  • Dieťa stále žilo. Nikto mu na tvár nepriložil vankúš a neuspal ho, pretože sa podobalo na svojho otca. Pretože tu zostalo ako jediná spomienka na život, ktorý mohol Richard mať.

 

Poviedka číslo 79

Nechcem tvrdiť, že výborné, ale radím to k Topkám. Milujem tento typ príbehov, keď hlášky sršia sarkazmom, prostredie je síce drsňácke, ale naše. Hlavný hrdina je lúzer, chudák, ktorého nevšedné skokanské schopnosti zneužívajú tzv. kultivovaní mafiáni. To sú tie bezcitné svine, celebrity, ktoré nás vyciciavajú a pritom sa nám smejú do tváre. Rado dokáže skákať do medzipriestoru. Nič tam nie je, len dlhý tunel a na jeho konci... Ibaže odtiaľ nosí kamienky na výrobu drog. Možno by to dávno skončil, všetko, keby nemali jeho sestru. To pre ňu sa odhodlá na posledný skok, na riskantný skutok, pri ktorom chce svet zbaviť jedného zloducha. Zistí však, že sestra podľahla už dávno. Žena, ktorú za jeho sestru vydávajú, s ňou nemá nič spoločné. To je koniec. Boj stratil zmysel.
Alebo nie? Zloduchov je stále dosť a do tunela sa toho ešte zmestí...

Naše perly:

  • Neďaleko Panskej, v uličke, kam by sa v túto hodinu neodvážil ani zločin sám :-)
  • Vajgel sa po mladom zahnal päsťou. Budiž tma :-)
  • Ďalší úsmev, takmer žraločí. Rado mu normálne civel do papule, či v nej nenájde záložný rad zubov :-)
  • Ležal v nemocnici v erárnej posteli, v erárnej pyžame a v horúčke, tá bola jeho vlastná. :-)
  • Obzrel sa, ale nič podozrivé nevidel. Práve to bolo podozrivé. :-)
  • Bruno sa rád bavil tvrdením, že elýzium je v podstate homeopatikum. :-)
  • Nevedel to ovládať, rovnako ako chameleón nevedel ovládať svoje farby – oboje záviselo od okolia :-)

 

Poviedka číslo 80

Romantika najsladšieho zrna... či ako to povedať. Kráska a zviera, pričom zvieraťom je človek z našej technicky vyspelej civilizácie, lenže blúdi zámkom ako kráska z rozprávky a kráska je princom vo svete mágie, ktorého /rozumej princa, hoci aj svet sa dá zachrániť/ možno zachrániť len svojím odchodom. Pravá romantika neprináša vyložene dobré konce. Autorský jazyk planie búrlivými opismi zelenej nádhery a zároveň z neho prýšti „chladná“ logika. Poviedka končí tam, kde začínala. Tí dvaja už sa nestretnú, a predsa dúfame, že by mohli...

Perličky:

  • Bytosť, ktorá sa podobala na prelud. /podobala sa preludu/
  • Vstal, ľadovou vodou spláchol z tváre zvyšky zabudnutých snov :-)
  • „Dobrú noc, Aulin,“ zaželal ľahučkej vôni, ktorá ostala visieť vo vzduchu :-)

 

Poviedka číslo 81

Veľmi zle napísaná post-apo scifi o rodinách robotov, ktorí na jednej strane majú znovu zaľudniť Zem, na strane druhej vlastne nie, snažia sa sami rozmnožovať. Nech mi niekto vysvetlí načo, keď by sa mohli jednoducho vyrábať. Ľudí nepotrebujú, takže celé to bolo o čom? O mužovi, ktorý je mimoriadne inteligentný, lebo číta Shakespeara a hudbu počúva z platní – áno, to sú tie znaky. A ešte je inteligentná maliarka, lebo maľuje. Rodina robotov žije na Olympe a plní ľuďom všetky želania, pritom hľadá vyvoleného na plodenie polorobotických mutantov. Hrdinovi sa zapáči jedna z nich, kým ho nesklame. Keď ho sklame, čaro sa vytratí, aj tak to bola len projekcia na oklamanie zmyslov. Načo? Tiež neviem. O štylistike sa radšej ani nebavme, častá zmena času pri slovesách, nedostatok uvádzacích viet, to všetko vytváralo nezrozumiteľný mix. Chcelo by to utriasť, odležať a po čase sa k textu vrátiť. Dôkladný prepis by tomu pomohol.

  • Vyrastal som v malom štáte vo východnej Európe, ktorý bol tak bezvýznamný, že som prestala dúfať v zázrak /Tak to je veľmi bezvýznamný./
  • Je mi smutno z toho, že ľudia uprednostňujú mamon pred základnými ľudskými právami a bezpečným životom.
  • „Možnože sa mi tu nepáči. Čo tak skúsiť založiť vlastné mesto, znova niečo zasiať a dostať sa spod tyranie tých nadutcov?“ /Čo ti ja viem? Skúsme najskôr len farmu.../
  • Silné búchanie na vchodové dvere ma vyľakalo, pretože vonku zúrila búrka, a to je živná pôda pre katastrofu, zvlášť v Paradise Village.
  • Zamyslím sa, kedy naposledy som mal to šťastie počuť niečo podobné, ale klamal by som sám seba, pretože toto je prvýkrát. /Treba sa zamýšľať častejšie./
  • Vyzval ma sotva tridsaťročný uhladený muž v drahom smokingu a s pohárom kvalitnej whisky v ruke. /Na pohári bolo napísané: kvalitná whisky./
  • Pán Donovan si ani raz neodpil z pohára. Očividne mu ide iba o imidž.
  • Paradise Village nespalo, lebo mesto nerestí nespí nikdy. Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo či lenivosť. Toto všetko bolo podčiarknuté heslom „oko za oko, zub za zub“. /Zrejme prícestné pútače./
  • No čoraz viacerí sa začali stavať proti nim. /A čoraz menejí boli za./
  • Ostatní by to mali vnímať ako veľkorysé gesto. A to sa dá nájsť vždy. Krádež sa pretransformovala na vypožičanie bez dátumu návratnosti a známeho dlžníka.
  • „To by si musel zlikvidovať zdroj, inak sme nesmrteľní. Keby si nás tu rozporcioval na tisíc kúskov, znova by sme sa dali dokopy.“ /A potom zastreliť kačku, chytiť vajce... možno by mu mohli dať presnejšie inštrukcie./

 

Poviedka číslo 82

Geniálne. Toto ocenia všetci, čo majú náležitú skúsenosť. Žeby favoritka? Debilný svet sa v honbe za rodovou rovnosťou nezastavil ani pred pôrodom a núti mužov absolvovať simulované rodenie za účelom získania povolenia na dieťa. Muž, hlavný hrdina, teda rodí a my s ním prechádzame /nebudem tajiť/ dobre známymi zážitkami, ktoré ani po rokoch nedokážeme dostať z hlavy, len ich úspešne potláčame. A mimochodom, ani mne žiadnu poistku nedali. Asi nebola súčasťou simulácie.

Perly z pôrodnej sály:

  • Moja dierka v čalúnení je spoľahlivý úkryt. Škoda, že do nej nemôžem vliezť celý a navždy sa stratiť. :-)
  • Môj penis ma zase dostal do problémov. :-)

 

Poviedka číslo 83

Toto je detský príbeh o čistej láske. Ak ho písalo dieťa, až na niektoré gramatické chyby je napísaný výborne. Žiaľ, súťaž na kategórie nehľadí, takže poviedka sa určite neumiestni – nato ešte nedozrela. Lenže štylistika je výborná, fantázia pracuje, vidím v tom obrovský potenciál. Do budúcnosti.

Perly zo žiackej knižky:

  • Nesmie prejsť hranicu. Ešteže sa tak často stratil, takže by ešte nemusel byť za hranicou.
  • Vlastne ani neviem, prečo ti to hovorím. /Aby sme si uvedomili, aké je to priehľadné./
  • “Neútočí preto, že je Lias jeden z nich a mi naňho ešte zatiaľ neútočíme. Čoskoro sa zmení do rovnakej bezcitnej beštie, ako je on!” odporuje zase ten starší.

 

Poviedka číslo 84

Tento text je najlepším príkladom toho, ako si autor viac myslel, než napísal. Vety a hlavne dialógy často sádže za sebou bež užšej súvislosti, takže niekedy si len ťažko a komplikovane čitateľ domýšľa, čo chcelo byť povedané. Vyložene zle sú napísané priame reči, čo inokedy až tak neprekáža, lebo nesprávne umiestnené úvodzovky a čiarky nezdržujú čítanie, ale tu boli použité pomlčky a to už je zásah do zrozumiteľnosti výrazný. Kým na začiatku je hrdina v práci a jeho kolega Iránec sa s ním neskôr opíja v krčme, zdá sa, že pôjde o celkom zábavný a zaujímavý príbeh. Lenže potom sa dvaja miestni zarozprávajú v autách, spôsobia zápchu, hrdina ich ide upozorniť, strhne sa bitka. Odvtedy už nič nedáva hlbší zmysel, aktivity stratia logiku. Dobitý hrdina sa v diplomatickom aute rozváža po baroch a spíja sa, z partie nakoniec pri ňom ostáva len čiernovláska. S ňou uteká, chytia ich, skočia z vrtuľníka... záverečný dialóg je opäť zábavný a teda koniec je dobrý, lenže poviedka by potrebovala prekopať alebo najlepšie komplet prepísať.

Perly dvojaké:

  • Vedúci sekcie sykol arabskú mrzkosť. :-)
  • Mal som sto chutí opýtať sa čašníka, či sa tu dá niekde blízko dobre najesť. :-)
  • Zandi na mňa zazeral, akoby som doň lial vodku nasilu. :-)
  • Chvíľa v diere vybratej obrou lyžicou v planétke a potom dominanta, 40 au ďaleká hviezda. Bola milá, okná bez radiačnej clony. /Toto je akoby nezmysel bez uvedenia./ Sňal som oči z horizontu.
  • Vysoko nad ňou hraničná služba, dva člny a bojový krížnik si človek ľahko zmýli s hviezdami. Hlásenie od pilota im stačilo.
  • Delia ho dve polárne noci a dve polárne dni. /Pánko sú z východu? Poznáme, že Lenona/
  • Je tam asi ľadová doba, takže domorodci vo vývoji úplne ustrnuli. Ale my im s tým pomôžeme /Keď ustrnúť, tak poriadne./
  • Fronteru ste vnútri po obvode autom prefrčali za tri hodiny, nenamietal som. Ten mrakodrap, pred ktorým sme zastali, má 30 poschodí.
  • Založila mi pažu za driek a viedla von. /Tie, čo vedú dnu, sa so zakladaním nezdržujú./
  • Lavla sa našla pri chodníka medzi kvetmi. /Toto nie je preklep, ale je to zle./
  • Dusno kypelo do zálievky.
  • Mal som gate, ona podprsenku nenosila.
  • Zo trikrát som ju dostal k činkám a zo mesiac sa držala mojej kuchyne. Potom som si mal vybrať.
  • Poškrabal som si hlavu i pokračoval - nech raz poďakujem trtkovi, že mal vážnu besedu.

 

Poviedka číslo 85

Jednohubka. Miestami vtipná, dokonca aj napísané je to takmer bez zádrhov. Len občas bolo tých SOM priveľa a aj vtip mi prišiel už trochu nasilu. Logiku to občas zavrhlo. Lenže to bude asi veľmi subjektívny pohľad. Napríklad mi nebolo jasné, prečo upír, hlavný hrdina Gorazda, údajne svojho najlepšieho kamaráta, vydieral hrozbou vraždy. Nepripadalo mi smiešne, že mu kedysi vypil milú. Netuším, prečo mu strelil zaucho, keď ukradol klenot. Neviem, prečo vôbec predpokladal, že s ním pôjde zabojovať o klenot pre priateľku, ktorá predsa mohla byť Gorazdovi ukradnutá, a už vôbec sa mi nevidí, že by mal hlavný hrdina o premenu milej stáť alebo že o premenu bude stáť ona. Takže zabaviť sa človek síce zabaví, ale stále si hovorí, že mu na tom čosi nesedí. Priemer.

 

Poviedka číslo 86

Kde bolo, tam bolo, tých bolo, bolo veľa. Príbeh patetický, zrejme napísaný veľmi mladou autorkou, ktorá nedáva čiarky ani tam, kde aj ja viem, že majú byť. Logika deju chýba. Dievčatko vychovali akýsi majstri zo spoločenstva vrahov za jediným účelom – aby v pravej chvíli zavraždilo dediča cechového majstra, šľachtica, lebo by si mohol robiť nárok. Autorka sa venuje popisom krásy mladej vrahyne, neskôr láske, akou ju manžel určený na zabitie zahŕňa, takže vytvára atmosféru rozprávky. Na chvíľu sa aj zdá, že sa deva vzoprie a manžela nezavraždí, ale zdanie klame. Urobí to, lebo však je to kúl. Text je napísaný nešikovne s množstvom štylistický kotrmelcov. Ani len bohyňa nezasiahne, takže gradovanie k vyvrcholeniu spľasne ako bublina.

Krvavé perly:

  • A samozrejme, v diaľke bolo vidieť aj vily ostatných šľachticov, každý jeden vyzdobený kontroverznejšie než predchádzajúci.
  • Calinth vyrazil k ním, pripravený zasiahnuť napriek panike, ktoré sa odrazila na tvárach jeho stráži.
  • Calinthové šľachetné úmysly sa zmenili na chabé opýtanie či bola v poriadku
  • Že by spoznali po-zlato-bažiacu-suku na míle ďaleko
  • Ale keď jej šíp prestrelil oko neulapiteľnej beštii a potom ju aj stiahla z kože priamo pred nimi,
  • Ale nech už akokoľvek miloval lov, cesta k srdcu Calinthovho otca bola dláždená zlatom
  • Calinth spravil všetko čo nasledovalo tak jednoduchým
  • Ale predovšetkým chcela vedieť pravý dôvod za týmto svojím „osudom“
  • Podiel v cechu hoci odvtedy patrične narástol v hodnote.
  • A tak majstri v tajnosti zozbierali obrovskú čiastku, v ich očiach nepochybne len ďalšia dobrá investícia, a zabezpečili aby už Calinth nemal ani najmenší nárok na ich obchody.
  • Nejakým nevysvetliteľným, hlúpym trikom mysle sa jej zazdalo
  • Ten prúžok mesačného svetla na čepeli má presne rovnakú iskru ako tá v očiach jej manžela
  • Toto boli drobné, nepodstatné detaily, ktoré ju ani len nenaučili počas jej tréningu
  • Mala šťastie, že mala svoj osud, vec pre ktorú mohla žiť, nech už bola akokoľvek krutá.
  • Čo ak život samotný mohol byť osudom?
  • Už tým, že sa na ňu díval, sa mu zrýchľoval pulz a bolo ťažké uveriť, že si ho takáto bytosť vybrala, aj po toľkom čase spolu.
  • Malá, ako tak triezva časť jeho mysle sa mu pokúsila povedať, že tu niečo nehralo
  • Ale bol ňou príliš okúzlený na to, aby dbal na akúkoľvek kognitívnu myšlienku

 

Poviedka číslo 87

Tento príbeh naozaj trpí kvôli spracovaniu, autorka si podáva slová ako štafetu. Tým, ktorým vetu končí, v ďalšej vete začína. Často sa opakujú slovné spojenia, či dokonca niektoré myšlienky. Ani logika rozuzlenia nie je v poriadku. Kým na začiatku vstupujeme do reálneho sveta a Jana sa javí ako typická malomeštiačka, náhle sa kulisa mení. Počas polnočnej omše sa ponúka spovednica, Janu vťahuje do svojho vnútra a dej začína mať podobu sna. Možno to pripisovať hrdinkinej náhlej nevoľnosti, takže má halucinácie. Spovedá sa zo svojich hriechov, ale nechce priznať, že zavraždila manžela a syna. Odrazu ju už nespovedá kňaz, ale mŕtvy manžel. Odsudzuje ju, vonku ju čaká syn, o ktorom sme dosiaľ vedeli len toľko, že stále spí, jedáva kašičku, lenže v kostole stojí dieťa, ktoré jej vlastnými rukami vytrhne srdce z hrude. A namiesto toho, aby autorka ostala pri uveriteľnom príbehu o zabití manžela jednoducho tým, že ho nechala zamrznúť v lese, odrazu išlo o naplánovanú akciu, lebo mu dlhodobo dávala do pitia arzén. Pritom sa hovorilo, že muž chodieva piť do krčmy. Ba ani to nestačilo, arzénom otrávila aj dieťa a nikto nič nevyšetroval, na nič sa neprišlo. Nikto si nevšimol pigmentové škvrny, ani nápadnú chorobnosť oboch nešťastníkov. Jana si našla milenca a žije s ním až dodnes. Ako naozaj skončil jej príbeh, nevedno, lebo nereálny záver nás ponecháva na pochybách, ibaže nie takých príjemne nejasných, lež takých, čože?

Mútne perly:

  • Jana vedel, že už dosť leží v žalúdku ostatných za svoje prepychové bývanie a život na vysokej nohe. Nemusela navyše počúvať aký je to pohan a uctievač diabla
  • Keď jej zahynul muž a umrelo dieťa. Preklínala všetkých ľudí. Oni ho zahriakli. Oni jej zobrali malého Tomáška. Po čase však prišla na to, že ľuďom treba odpúšťať. Nech sú akýkoľvek zlí. Uvedomila si, že dieťatko jednoducho zomrelo na chorobu a muž sa upil na smrť. Žiadne zaklínanie. Žiadne porobenie.
  • Starcovu zvráskavenú tvár, ktorý bafká fajku.

 

Poviedka číslo 88

Nádhera. Ja viem, že budem v tomto obdive asi osamelá, lebo milujem paranormálne romance, sama ich predsa píšem. Rey bola znásilnená bandou líškolakov /hlasujem za používanie slova vlkodlak, psodlak, medveďodlak/ a hľadá upíra, aby ju pomstil a zachránil. Jedného nájde, lenže Igy akosi nezodpovedá jej predstavám. Zachráni ju, pomstí ju a ona odhalí jeho tajomstvo. Krásne tajomstvo. Moje osobné Topky.

Perly lásky:

  • Volali ju aj Grétka, ale to bolo predsa len meno pre dvanásťročnú, už bola o mnoho zážitkov staršia.:-)
  • Mrakodrapy z unifikovaného stavplastu vypúšťali do ulíc mraky ľudí. :-)

 

Poviedka číslo 89

Ja viem, že sú udalosti možno až prekomplikované. Lenže poetickosť obrazov sa mi vryla do srdca a nechce zísť ani z mysle. Happy end je zrejme typický klišé vývar, a mne sa to predsa páči. Muž s geniálnou pamäťou vyhráva súťaže. Na nich spoznáva ázijskú krásku, mladú ženu, ktorá ho sprvu odmieta. Objavia ho výskumníci, chceli by vniknúť do tajov jeho mozgu a poučiť sa. Hrdina okrem iného pátra po príčinách autonehody, v ktorej prišiel o matku a v podstate aj o otca, lebo ho smrť manželky nadobro citovo ochromila. Vrah sa nájde, lenže milá so šikmými očami má nádor. Potom ho nemá, píše list, aby vysvetlila, že všetko na hrdinu narafičila. Lenže ani to nie je pravda. Naozaj má nádor a ide na operáciu, nádej na záchranu je minimálna. Hrdina sa púšťa na smrteľnú jazdu s bicyklom, ostáva v kóme. Jeho kráska operáciu prežíva, pod srdcom nosí dieťa.
Možno to neznie tak krásne, ako je to napísané, lebo autor dokázal každý svoj pohyb či pohnutie mysle namaľovať klávesnicou a skoro dokonale tak získať čitateľovu pozornosť. Topky

Perly z Ulanbátaru:

  • Bígl sa nikdy nepozeral do očí, ale iba do zeme, až som čakal, že začne oňuchávať obšťaté pouličné lampy. :-)
  • Veru, som muž svojho slova. Objednal som si ďalšiu rundu a ožral sa na šrot. :-)
  • Kráčame teraz pozdĺž Dunaja, a jeho hladina nesie svetlá, sny a sračky z celej Európy. :-)
  • Ale to, že má človek doma čínsku gramatiku a slovník neznamená, že vie po čínsky. /smajlík, veru nie/
  • Pritom som lakťom rozlial šálku s čiernym čajom, ktorý sa tu už nejaký ten deň archivoval :-)
  • Zvečerieva sa a ja sedím na kameni, obmývaný chladom, ktorý odplavil mŕtvy deň na vrakovisko minulosti :-)
  • Karmínová, fialová a medená trikolóra súmraku spustila svoje zástavy nad mestom a spolu s ňou naplnili chvejúce sa povetrie mäkké odtiene svetla a ozvy nenaplnených snov. :-)
  • Vzal som do dlaní jej virtuózne prsty, ktoré sa tak sladko hrali so strunami môjho srdca :-)
  • Iba klenba neba sa jej zdala dostatočne vysoká po dňoch strávených v nemocnici :-)
  • Pocity sú to jediné skutočné, ktoré ostáva. Nepotrebujem smutnú realitu. :-)

 

Poviedka číslo 90

Autor má možno veľa načítané a príbehy o astronautoch ho bavia. Chcel povedať oveľa viac, ako napísal. V snahe natlačiť do príbehu čo najviac znalostí mu unikali vety, slová, významy. Ak sa na začiatku sústredíme na dieťa, ktoré na narodeniny dostalo mikroskop, neskôr odletíme k jeho dedkovi, ktorý mal skúmať čosi – neznáme signály na druhom mesiaci inej planéty než Zeme, lenže sa stala nehoda a on, keďže vedel, že tam zahynie, s vypätím posledných síl vyrýva do tvrdej pôdy srdce. To po ňom ostane.

Perly astronauta:

  • Na bokoch vystupovali ostré hrany čadičových vyvrelín. Zväzky šesťuholníkových prútov vybiehali vysoko nad úroveň okolitého terénu. Vďaka chýbajúcim atmosferickým javom nepodliehali erózii. Vytvárali bizardné útvary podobné vytŕčajúcim zväzkom káblov. Nadviazali vizuálny a hlasový kontakt s raketoplánom

 

Poviedka číslo 91

Zle napísané akože psycho. Pomätenec uteká z ústavu, kde sa dostal potom, ako dobodal v lese svoju snúbenicu. On sám si ale myslí, že to urobili akýsi vesmírni neznámi oni. Šialenstvo mu vidieť v očiach, tak reaguje aj neznáma v parku. On ide z baru do baru, nakoniec ho chytia a naložia do auta. Lenže napísané to nie je dobre, štylisticky je ten text hladký asi ako šmirgľový papier.

Perličky a slzičky:

  • Dievča si ma nevšíma. Začala strašne hlasno chrčať na zemi. Priamo tam, kde dostala päsťou.
  • Akoby...akoby tie pľúca patrili starému človeku. Ale zdalo sa, akoby človeku ani nepatrili.
  • Bytosť predo mnou na mňa len civela. Neviem ani, či mala oči
  • Ucítil som neľudskú bolesť a zistil som, že moja ruka nadobudla rovnakých tvarov ako ostnaté prsty dvoch tvorov
  • Vnáram sa priamo na hlavnú cestu mesta z druhej strany centra.
  • Začal som smerovať svoje zrýchlené kroky presne opačným smerom

 

Poviedka číslo 92

Véééľmi zaujímavé, hoci preladenie na beznádejné psycho mi z roviny funny fantasy vôbec nešlo. Jednoducho poviedka neplynula na jednej vlne, i keď bola super. Hlinár behá každý deň a spriada si svoje úchylné fantázie, pričom tají svoje myšlienky pred ženou, s ktorou žije, ale nič nezdieľa – ani vraždu, ani jej sex s asfaltárom... Topky

 

Poviedka číslo 93

Veľmi zvláštne rozprávanie o bývalej narkomanke, ktorá sa v rauši upísala mimozemšťanom. Zmluvu si poriadne neprečítala. Dostala peniaze, dala sa na odvykačku, odcestovala inam a začala nový život s manželom, deťmi, prácou, so všetkým, čo k usporiadanej existencii patrí. Lenže zmluva si ju po rokoch našla. Podľa podmienok sa mala žena vrátiť k mimozemšťanom a hoci jej prišiel na pomoc večný právnik, nepodarilo sa ju zachrániť. Odišla od rodiny, viac ako tridsať rokov sa o nej manžel dozvedal len základnú informáciu, že žiaľ, ešte stále žije a trpí. Kým nespáchala samovraždu. To mal byť údajne happy end. Ťažko posudzovať zvláštne s odstupom napísané často veľmi stručné vety, napriek tomu plné ťažkých osudov, nešťastia a prežívania posledných chvíľ bývalej narkomanky v kruhu rodiny. Pokrivená spravodlivosť, ak o nej vôbec môže byť reč, beznádej, surovosť, s akou sa napriek tomu denno-denne v živote stretáme. Bez príkras, bez odpustenia. Nechcem to zaradiť medzi topky, ale musím.

Trpké perly:

  • Bola mladá a závislá :-)
  • Znel prekvapený

 

Poviedka číslo 94

Ja si myslím, že táto poviedka je dokonalá, presne v tom zmysle, že ju napísal človek a teda drobné detaily dokonalé nie sú. Vedec pri tragickej nehode prišiel o manželku s dcérou, ešte ich držal za ruku, ale zomreli mu pri prevoze do nemocnice. Svoj ďalší osamotený život venoval výskumu tzv. posmrtného života. A zistil, že ak človek zomrie na smrť pripravený, ide do raja, ak zomrie tragicky, náhle, jeho mozog ho doslova vypustí do slučky nočných môr. Jeho výskum teda priniesol ovocie, ktoré by chcel speňažiť niekto iný, a nielen speňažiť, ale aj pozmeniť, upraviť tak, aby vynášal čo najviac a zamlčal, že nejde o spôsob, ako ľuďom raj po smrti pripraviť, len ho zaregistrovať. Tak profesor pod tlakom fyzického násilia prijíma spoluprácu, ďalej sa však snaží sám sebe pripraviť istú „priaznivú“ smrť. Ako to už býva pri podobných istotách, istoty neexistujú. Posledné chvíle prebiehajúcej smrti sa mu vymknú z rúk. A predsa aspoň dokázal svet informovať o tom, že jeho práca bola o čomsi inom, než sa predáva. Topky

Duchárske perly:

  • „Nechápem tvojím slovám.“
  • „Nechápeš mojim slovám?“

 

Poviedka číslo 95

Už pri opakovanom – vidieť ju, cítiť ju, počuť ju – bolo jasné, že posledný človek je natoľko psychopatický, že to so ženou nedopadne dobre. V podstate to bolo priveľmi jednoduché riešenie, aby sa mi páčilo, zložitejšie by boli zaujímavejšie. Vlastne je cool koniec najväčším nedostatkom dobre napísanej poviedky o človeku, ktorý po zničení ľudstva /epidémiou/ stratil sociálne návyky, takže keď nájde živého tvora, ženu, už ju nedokáže prijať do svojej osamelosti. Topky

  • Aj keď, pokiaľ mám mokrú nohu, automaticky došliapnutím zamočím aj podlahu a kto potom odlíši, ktoré mokré vlastne zapríčiní, že sa šmyknem? :-)

 

Kat. Soyka

penguins 16Tentokrát prinášame hneď dvadsať hodnotení poviedok súťažiacich v MCF 2016. Znova mimo poradia, aby hra pokračovala počas celej fázy bodovania. Našli ste sa? Potešilo vás, že ste potešili? Nezabúdajte, hlavne anonymne.

Hodnotí, samozrejme, Alexandra Pavelková.

 

Poviedka 47

Trochu ukecaná poviedka o otváračovi portálov mala byť oživená aktérmi zo slovanského pantenónu. Ležérny prístup k opisovaniu hrdinových príhod necháva čitateľa až príliš nad vecou, nestrháva do deja. Text zachraňuje pointa, resp. posledná veta.

 

Poviedka 48

Ďalšia herná poviedka, ktorá ani nie je scifi, pretože skutočného fantastického motívu tu niet. Skôr je kruto realistická a poukazuje na fakt, kam môže viesť, ak deti trávia príliš veľa času vo virtuálnom svete a stratia kontakt s realitou. Text sám o sebe nie je zlý, ak by sme ho zaradili do kategórie školské slohové cvičenie.

 

Poviedka 49

Pátranie po stratenej dcére a manželke sa hemží zvratmi, napriek tomu je suché, bez šťavy, farby a zápachu. Opisný štýl expozícii akčného príbehu nepristane, tak isto ako zbytočné dialógy. Niet komu držať palce a čitateľovi tak trochu jedno, čo je tu vlastne za záhadu.

 

Poviedka 50

Detektívka s kvalitne vybudovanou kompozíciou, premysleným svetom a zápletkou. Technicky na dobrej úrovni, avšak bez osobitého náboja, ktorý by ju odlíšil od prác s podobným námetom. Navyše, text je prikrátky a priplytký, aby si čitateľ stihol vytvoriť k hrdinom vzťah, výsledkom je síce plynule sa odsýpajúci dej, ale bez väčšej zainteresovanosti. Pozitívne hodnotím problematiku riadených mutácií, ktorá je v súťaži ojedinelá.

 

Poviedka 51

Mnohí sme takto začínali - že sme si svoje sny, bolesti, túžby a predstavy prenášali na papier. Niektorí ostali pri zápisníčkoch a denníčkoch, iní začali abstrahovať, budovať svety, postavy a tvoriť ich príbehy. Takto sa z vyslovených snov rodia poviedky. Táto však zatiaľ ešte poviedkou nie je.

 

Poviedka 52

Krátka epizóda zo života vedeckého skeptika. Je napísaná svižne, uveriteľne, hmatateľne. Do žánru však neprináša nič nové a pointa, keď už bola očakávaná, mohla byť údernejšia alebo aspoň humorná.

 

Poviedka 53

Ak autorovi išlo o to, aby si precvičil napísanie príbehu, do ktorého by nastrkali všetky klišé, čo o čarodejniciach či upírkach a ich pretvárkach poznáme, tak sa mu to podarilo. Niektoré pasáže zaujmú atmosférou. Keby autor po sebe poopravoval chyby, aj štýl by bol celkom príjemný, hoci kompozícia sa trochu rozsypala, a keby sa pokúsil spracovať nejaký menej ošúchaný námet, možno by sme sa dočkali zaujímavej poviedky

 

Poviedka 54

Problémom tejto Príručky malého úchyláčika je to, že sa tu nič nedeje. Text síce prekypuje sugestívnymi opismi brutálnych sado-maso praktík, ale v každom odseku, na každej strane je to isté: jedna postava mučí druhú/druhá postava mučí prvú/jedna z postáv mučí tretiu/mučia nejaké zviera, ztiaľ čo mučiteľ má z toho radosť. Niet komu držať palce, niet sa o koho báť, maximálne je čitateľovi ľúto tých nevinných zvierat. Ústredný objekt – dieťa by to malo viesť k nejakému cieľu, ale poznanie sveta, ku ktorému sa takouto oklieštenou výchovou dopracuje, logicky nemôže byť priveľmi široké. Prekvapivý koniec sa nekoná, napínavé to nie je, zábavné to nie je, okrem detailných opisov násilia za sprievodu bigotných rečičiek text nemá žiadny ďalší rozmer.

 

Poviedka 55

Zaujímavý pokus napísať poviedku v podobe beletrizovaného herného plánu klasického questu. Hlavným hrdinom by tu mal byť čitateľ, autor/ka sa obracia priamo na neho a vedie jeho kroky za získaním magického artefaktu. Pokiaľ môžem posúdiť (hracie kocky po vreckách zvyčajne nenosím), text je dôkladne prepracovaný a jeho zrozumiteľnosti napomáha aj príjemná jazyková stránka. Na druhej strane, je tu priveľa mien, názvov, ktoré nie sú potrebné a zbytočne odvádzajú pozornosť. Kulisy a postavy sú tradičné, ploché a napriek všetkej snahe sa autorovi/autorke nepodarilo vtiahnuť čitateľa do deja a tak pristúpiť na jeho/jej hru. O pointe sa tu hovoriť tiež nedá, keďže cieľ je stanovený hneď na začiatku a nejaké odvážnejšie zvraty v deji nie je možné očakávať. Predpokladám, že s textom bolo veľa práce, výsledok však nie je taký, aký by si toľká námaha zaslúžila. Možno však nadšených hráčov zaujme viac.

 

Poviedka 56

Poviedka je rozdelená do troch blokov. Prvý z nich je relatívne zábavná space-opera, kde autor využíva pre stavbu textu dialógy. Postavy a rozhovory pripomínajú hociktorý diel Tučniakov z Madagaskaru, pričom kapitán lode ako keby Skipperovi z oka vypadol. Druhá časť je avizovaná vo forme denníka, čo sa ale nezhoduje so zámerom, lebo denník by nemal byť jednorazovým zhrnutím udalostí, ktoré sa udiali počas niekoľkých desaťročí. Tretia časť, ktorá chcela byť zrejme pointou, pôsobí ako zbytočný prílepok. Poviedka je nevyvážená. Do ináč pomerne zvládnutej autorovej slovenčiny vkĺzli nejaké tie hrubice a bohemizmy, ktoré jazykovú stránku textu znehodnocujú. Autor je jeden z tých, čo používajú výraz „čoby“ namiesto „ako“, „ináč takto“ a pod. Mimochodom, veta „...umrel som šťastný,“ tak akosi prirodzene do osobného denníka nepatrí.

 

Poviedka 57

Predstavivosť je potvora práve preto, že ak jej majiteľ niekedy prekročí hranicu, sám na to sotva príde. Pokiaľ chýbajú dôkazy, možno nikdy. Pôvabný, sugestívny text založený na jedinom motíve rekreačného bežca obdareného príliš bujnou fantáziou a príliš nedostatočne napĺňajúcim životom. Zážitky z každodenného tréningu však boli vyobrazené lepšie než samotný konflikt, následkom čoho poviedka ostala nevyvážená a pôsobí nedokončene.

 

Poviedka 58

Diabolská akčná pátracia naháňačka by sa čítala lepšie, keby autor neignoroval interpunkčné znamienka (čiarky, otázniky) a nepoužíval slová a vetné konštrukcie, ktorým nerozumie alebo ktoré sa v daných situáciách nehodia. Čím teraz nemyslím diagnózu v latinčine. Tiež nie je vhodné vykať v priamej reči s veľkým V. Po prefiltrovaní textu a následnom vyšetrovaní, čo vlastne autor chcel povedať, vychádza z toho pomerne svižný dej. Aale autor by sa mal ešte na bojovom poli slovenského jazyka ešte nejaký čas poobracať, kým sa mu podarí vyhrať.

 

Poviedka 59

Drogy sú zlé. Poviedka tiež nie je najlepšia, aj keď jej hlavná myšlienka je zaujímavá. Ale rádová účtovníčka nie je to isté čo radová účtovníčka. Zvolená forma je však otravná a dostatočne neponúka čitateľa, aby pokračoval do konca. Je to škoda, lebo niektoré pasáže sú emotívne a keby sa v tomto duchu držal celý text alebo aspoň jeho väčšina, výsledok by bol omnoho lepší. Veď ide o dušu, o telo a o smrť.

 

Poviedka 60

Pokus o akčnú predapokalypsu by sa hádam vydaril viac, keby autor vyškrtal apolovicu textu, trochu si zopakoval slovenčinu a prečítal zopár dobrých kníh. Poviedka trpí začiatočníckymi chybami - opakovanie tých istých slov, opakovanie informácií, nikam nevedúce rozhovory a opisy či vnútorné monológy postáv. V priamej reči vykanie nezdôrazňujeme veľkým písmenom. Autorovi sa však predsa len akosi podarilo ukotviť zápletku v istom hodnovernom prostredí, takže verím, že sa časom ešte stretneme s jeho lepšími textami.

 

Poviedka 61

Poviedka, ktorá sa netvári, že je niečo iné, čo je. So sympatickou hravosťou okorenenou sarkazmom autor napísal beletrizovanú reportáž z conu, ktorý sa ešte nestal. Pritom využil množstvo (zrejme svojich) skúseností z conov, narážok na súčasnú situáciu v Európe a určil aj rýchlosť, či skôr pomalosť napredovania niektorých technológií. Autor nešetrí nápadmi, humorom a aj po jazykovej stránke je tento text radosť čítať, s výnimkou niekoľkých hrubíc, preklepov a bohemizmov. Výsledkom je zábavná fraška s hrozivým podtónom, ktorý opisuje, kam pri všetkej srande môže viesť naša malichernosť a úzkoprsosť. Poviedke ani nie je veľmi čo vytknúť, okrem spomenutých nedostatkov v gramatike by sa možno žiadalo určité pomalšie pasáže skrátiť, resp. zdynamizovať, napríklad besedu o scifi a fantasy.

 

Poviedka 62

Ľudia modernej doby vs. staré čary. Nie hrdinovia, ale obyčajní, „každýdruhí“ Slováci, so svojimi malými pragmatickými túžbami a krivdami. Humorná atmosféra napomáha stretnutiu starého s novým, starodávnych povier s dnešnými prioritami, rozprávky s realitou. Príjemné rozprávanie by bolo treba ešte trochu učesať, uhladiť, a určite by sa ujalo v nejakom zborníku alebo časopise.

 

Poviedka 63

Spočiatku to tak nevyzerá, ale postupne sa z textu vylúpne celkom sľubná sonda do pokrivenej mysle. Umiernené stalkovanie, predstavy a postupná strata kontaktu s realitou je len prvá úroveň tohto textu, ktorý v sebe spája niekoľko žánrov. Fantastické ozvláštnenie je nulové, všetko iracionálne sa odohráva v mysli človeka a kladie otázky aj racionálnemu svetu. Poviedka je, bohužiaľ, málo konzistentná. Žiadalo by sa venovať viac času jej finalizovaniu – intro je zbytočne dlhé a následné preskakovanie medzi realitami čitateľa miestami dezorientuje. Zimomriavky sa však dostavili, a to bol zrejme autorov zámer.

 

Poviedka 64

Kultivovaný text s dejom zasadeným do atraktívneho prostredia, v ktorom sa autor/ka očividne vyzná. Hororová variácia na Laktibradu, kráľa Modrofúza či Martinka Klingáča v škótskom vydaní trochu oživuje súťaž. Dialógy v poviedke však miestami opakujú už známe udalosti z rôznych pohľadov, nie všetky sú konštruktívne, vo výsledku spomaľujú dej. Textu by pomohlo nechať ho trochu odležať a potom preškrtať. Napriek tomu sa podarilo vyvolať aj príjemné zimomriavky

 

Poviedka 65

Situačný humor, ktorý je chrbtovou kosťou poviedky, je celkom nápaditý. Autor sa pri opise peripetií kýchajúcej smrtky nehanbí cynicky zachádzať do detailov. Dokonca sa objavil aj náznak gradačného oblúka. Jediný motív však na poviedku takéhoto rozsahu nestačí, aj keď sa autor snažil vyčerpať ho do sucha. Poviedka pôsobí riedko a pomohlo by jej, keby bola hutnejšia, a tým pádom kratšia.

 

Poviedka 66

Celkom sugestívna výpoveď človeka, ktorý ako posledný prežil vo svete, ktorý pokosila katastrofa. Autor sa hrá s jazykom a asociáciami ako s nástrojom. Hrdinova myseľ je pokrivená, myšlienky mu utekajú a autor za nimi behá ako tenista na kurte, aby ich vrátil späť na plochu. Je to zábavné. Poviedku priam počuť v ušiach ako dramatizované čítanie. Pointa je však príliš predvídateľná a autor trochu príliš popustil uzdu hrdinovmu lamentovaniu a komentovaniu, čo miestami pôsobí únavne. Ináč jedna z lepších poviedok na túto tému v súťaži.

cube meltAlexandra Pavelková tentokrát chváli a jednu z poviedok by raz rada videla aj sfilmovanú. V porote mávame aj filmárov, tento rok Maroša Hečka, ktorý, narozdiel od minuloročnej porotkyne Mariany Čengel Solčanskej tvrdí, že dobrý film môže natočiť hocikto. Aj vy. Alebo sa vám môže podariť, že natočia film z vášho námetu. Vraj to nie je také nereálne. Zostaňme však pri písanom slove.

Z poznámok Saši a Soyky mám občas dojem, že niektorí autori skúšajú v súťaži šťastie s poviedkami, ktoré už v minulosti súťažili. Aspoň popisky niektorých mi akoby osviežujú spomienky na to, keď som hodnotila a blogovala ja. Ale ktovie. Možno sa len nápady opakujú, recyklujú, preberajú a spracovávajú nanovo...

 

Poviedka 37

Text s potenciálom, ktorý sa nepodarilo naplniť. Kompozícia bola nevyvážená, nedokončená. Riddickovské pasáže sa čítali dobre, ako keby rozprávač nahovoril komentár k reportáži o daných udalostiach. Tiež ma zaujal motív obnovy Zeme, príchod novovyvinutých živočíchov a teória, prečo sú tu. Záver však vyšumel do stratena. Autor sa snažil na malý priestor nakopiť príliš veľké množstvo ďalších udalostí, a popri tom sme sa ani nedozvedeli, kam sa podel pes. Poviedka by si zaslúžila väčší priestor, premyslenejšiu zápletku so všetkými príčinami a následkami, dynamizáciu deja a lepšiu pointu než tú, ktorú poznáme od začiatku. Hádam sa s autorom a touto témou ešte stretneme.

 

Poviedka 38

Veci existujú, iba ak existuje pozorovateľ, ktorý ich vníma. Zaujímavý nápad, resp. zaujímavé spracovanie obľúbeného motívu kombinovaného s večnou otázkou: Čo sa deje s vedomím človeka po smrti? Prostredie vedecko-výskumnej inštitúcie je už tak trochu tradičné a kultivovaný literárny prejav pôsobí v dnešných časoch rozvláčne, najmä pomalšiu expozíciu by sa zišlo trochu skrátiť. Poviedka sa však číta hladko a až na pár prehreškov proti slovenčine bez rušivých faktorov. Jedna zo súťažných prác, ktoré si zaslúžia pozornosť a konkrétne túto by som raz možno rada videla aj sfilmovanú.

 

Poviedka 39

Sfušovaná výskumná misia pár bacilmi nakazila aj súťažný text. Autor sa príliš sústredil na zahmlievanie identifikácie, kto je tu výskumným objektom, kto subjektom a kto náhodným okoloidúcim, takže výsledok je naozaj neprehľadný. V poviedke sa zle orientuje a čitateľ stráca chuť štvrtýkrát si prečítať ten istý odsek, aby sa dostal k nejakej informácii, ktorá by ho posunula dopredu. Chýbajú záchytné body. Čitateľ nielenže spočiatku nevie, kto je kto (čo bolo zrejme zámerom), ale ani nevie, ktorý prehovor má komu priradiť, kedy je dej opisovaný z pohľadu ktorej postavy. Zmätok je väčší, ako bolo potrebné, na úkor gradovania napätia. Zmierneniu neistoty nepomáha ani módne neosobné označenie postáv: pozorovateľ, medik, fyzik... aj keď záver bol zaujímavejší, fopracovať sa k pointe stojí neprimerane úsilia. V texte je aj mimo priamej reči veľa bohemizmov a hovorových, resp. zle vyhláskovaných slov, čo pri čítaní ruší. Autor si mal nechať väčší časový odstup od napísania poviedky po jej zaslanie, bol by na to prišiel sám. Škoda.

 

Poviedka 40

Mišung sci-fi a fantasy chce pravdepodobne poukázať na rozpor medzi technologicky a duchovne (magicky) fungujúcou civilizáciou, ktoré tu predstavujú muž a žena z rozdielnych svetov. Rozhodne však nejde o prvý literárny pokus zobrazenia takéhoto konfliktu a, bohužiaľ, ani najlepší. Kostrbaté opisné vyjadrovanie a príliš dlhé vety ničia abstraktnú atmosféru a unavujú čitateľa. Autorovi odporúčam, aby si budúci text prečítal nahlas, a aby na miestach, kde sa mu zahrčká jazyk, zvážil inú formuláciu. Okrem toho odporúčam opatrnejšie pracovať s menami a názvami (napríklad so sskloňovaním mena lode a s výberom mien postáv – predsa len s názvom Aulin majú mnohí nie celkom žiaduce asociácie). Posledná veta zachránila síce dosť veľa, ale nie celú poviedku

 

Poviedka 41

Sprvu sa zdá, že ide o chybu v názve, no autor veľmi rýchlo presvedčí, čo bolo jeho zámerom. Príjemná pekná alegória síce neprekvapí, ale zaujme a pobaví, i keď len v súťaži samotnej toto nie je jediná poviedka s podobným motívom, kde tí, čo rozhodujú o našich osudoch, podľahnú našim slabostiam.

 

Poviedka 42

Poviedka je písaná osviežujúcou formou korešpondencie, ktorá zdôrazňuje dobovú aktuálnosť udalostí. Bohužiaľ, téma Jánošíkovej nezraniteľnosti a hrdinstva je už značne vyčerpaná, folklórom, beletristickou aj odbornou literatúrou. Presah témy do nedávnej minulosti potešil, ale škoda, že autor nápad nerozvinul ďalej, pretože podľa môjho názoru by sa hlavný motív poviedky dal zaujímavo zapracovať aj do našej súčasnosti. Aspoň som si precvičila latinčinu.

 

Poviedka 43

Jeden z lyricko-poetických príspevkov v súťaži. Fantastické ozvláštnenie je tu takmer nulové, pokiaľ nerátame príjemné predstavy niekoho, kto má už trochu pod čapicou. Úvodná veta vzbudzuje nádej, tá sa však rýchlo rozplynie. Text by fungoval lepšie ako reklama na víno v nejakom klube intelektuálov, resp. ako literárne cvičenie. Ako poviedka bohužiaľ nefunguje.

 

Poviedka 44

Krátka poviedočka, ktorej by viac pristalo, keby bola básničkou v dievčenskom pamätníčku. Teda ak si dnes dievčatá ešte niečo také píšu. Ale k stromom aj ja prechovávam nežné city (aj keď nepredpokladám, že ich opätujú), a preto dávam poviedke pár bodíkov za pekný obraz, ktorý v mysli vyvolala.

 

Poviedka 45

Sugestívna emocionálna výpoveď sa dá napísať aj s pomocou odbornej až vedeckej terminológie, technických opisov a (tu) dostatočnej dávke predstavivosti. Príjemný, hladko plynúci text, ktorý síce štýlom pripomína odosobnený technický návod na použitie, v druhej rovine však čitateľa vtiahne a núti držať hrdinovi palce, aj keď autor hneď na začiatku dal najavo, ako príbeh dopadne. Čaro umocňuje aj bohatá slovná zásoba a niekoľko vhodne použitých romantizujúcich prvkov, ale kto z nás nesníval, že raz bude priekopníkom v dobývaní vesmíru? Škoda, že si autor nenašiel čas na vychytanie chybičiek, takže nejaká tá hrubica či chýbajúca čiarka zostala.

 

Poviedka 46

Páči sa mi hra s psychikou hlavnej postavy, ktorá balansuje medzi každodennou praktickosťou, odôvodneným strachom a stavom totálneho mimonizmu. Poviedka sa radí medzi horory, ale strašidelného je v nej ozaj málo. Číta sa však veľmi ľahko, autor zručne pracuje s kulisami i prostredím, text plynie hladko a pôvabne. Oceňujem autorovu prácu s detailmi, ktoré tu i tam vyskakujú, aby o pár strán ďalej zapadli presne na svoje miesto. Páči sa mi aj gradácia deja, ako sa zo spočiatku nevinnej expozície hrdina musí vyrovnať s odchodom priateľky, dlhom u miestneho mafiána a vlastnou závislosťou, niet divu, že mu trochu hrabká. Na poctivý horor je to však trochu málo a poviedka trochu trpí na prešvihnutie potrebného rozsahu – aj tu platí, že menej je niekedy viac.

samankaVybrala som si často skloňovanú tému životného prostredia. Je to moderné. Čím viac sa o prírode hovorí, tým menej o ňu ide. Neustále proklamované frázy sa skĺznu po povrchu podstaty a doma si ľudia aj ďalej užívajú všetky výhody luxusu, ktorým si pília konár pod zadkom. Zobrali sme zvieratám právo na city, produkujeme tony odpadu, niektoré mestá sa varia v smogu (dalo by sa povedať, že sa naparujú), skleníkový efekt narastá, ľady sa topia. Musím oceniť množstvo neokukaných nápadov, ktorými ste ma zaplavili. Živé čítačky (predstavujem si ich ako fazuľky), mačkovité šelmy – mutanti, život strašiaka so všetkými jeho osobnými tragédiami, eco-atómovky (pobavili, lebo boli šetrné k životnému prostrediu aj ľuďom), čierna voda (poskytuje psychoočistu), listovníčkovia, vodníci, rusalky, jednorožce. Závidím si, že som vás mohla čítať. Nuda to nebola.

 

Poviedka číslo 56

Biopunk. Máme tu niečo prudko vedecké, nezrozumiteľné časti pokojne preskakujte, dodávajú textu šmrnc vyššej literatúry, a pritom ho vôbec neokrádajú o dramatično. Ani akčných scén nebude málo, čo doslova prekvapí, lebo akčným hrdinom sa stane spočiatku nie veľmi sympatický, zaprášený teoretik. Živé knihy, tento projekt nie je o audioknihách, ale o skutočne živých knihách, bytostiach, ktoré sa vyvinuli, aby si to neskôr zrejme rozdali s človekom. Talbot pokašľal, čo mohol. Práci obetoval život. Žiaľ, nielen svoj, ale aj synov, a to doslova, a manželkin, tej trošku prenesene. Napriek tomu sa našiel niekto, kto stojí na jeho strane a možno mu ešte pomôže nájsť zmysel pre ďalšiu existenciu. Čo vyčítam? Je toho dosť: striedanie časov (hoc aj uprostred vety), prehnaná vedáckosť (chlap - chlapák, vedec - vedák) na úkor pochopu, ibaže to mi nebráni označiť tento kúsok za TOPKU!!!

Perly brúsené:

  • „Dva zbery folií mesačne, čo je z pohľadu biológov úplný zázrak a z pohľadu marketingových expertov zúfalý nedostatok.“ :-)
  • „Aktuálne sa ich počet blíži k dvadsiatim miliónom. Presne 19 995 128 pripojených jednotiek.“ :-)
  • „Zvonku sa javila ako výšková, no výstižnejšie by bolo povedať, že išlo o budovu hĺbkovú.“ :-)
  • „Pretože nie len živé knihy sa najlepšie skladujú zamrznuté, ale aj myšlienky a pocity.“ :-)

 

Poviedka číslo 57

Naivné. Nápad bol dobrý, dá sa povedať, že dej napínavý, len písal nevyzretý autor. Príliš jednoducho sa vyriešila pomsta, priveľmi rýchlo prišli kolegovia na sprisahanie, pričom vôbec nezvažovali iné možnosti. Ešte to chce čas a bude to dobré.
Halan sa nakontaktuje s kolóniou, ktorá bola pred dvomi rokmi vyvraždená neznámymi jaštermi. Ide o zvláštny posuv v čase, ktorý signál prekonal. A tak začínajú dohady, odkiaľ správy prichádzajú, čo sa za nimi skrýva. Halanovi pomáha kolega John, skvelý hacker, takže všetko dokáže prelomiť, odhalí sprisahanie, zatiaľ čo Halan stále komunikuje s kolóniou. Ak čitateľ zadúfa, že sa sympatický Anaton zachráni a nastane zmena v jeho minulosti, tak sa mýli. Keby to bolo lepšie napísané, aj koniec by bol na mieste.

Kostrbatá perlička:

  • „Podľa stavby tela predpokladáme, že vie byť veľmi rýchly a skočiť až tri metre do diaľky.“ (Vidím mu to v očiach. A teba tipujem len na dva a pol.)

 

Poviedka číslo 58

Steampunk. Atmosféra parostrojov sa mi páči. A neprekážalo mi ani to, že dej posúvali dialógy (hoci často bez uvádzacích viet). Vyšetrovanie vraždy zvolenského župana, zato vďaka. Konečne steampunk od nás, nie z Anglicka alebo inej cudziny. Zápletka bola síce vykonštruovaná, ale tým správnym spôsobom. Išlo o zábavnú jednohubku, župan sa zbavil nepriznanej dcéry a nakoniec bol zastrelený – už druhýkrát. Dieločko malo problém so zmätenou neprehľadnosťou, ale páčilo sa mi.

Zvolenská perla:

  • „Až kapitán začal pochybovať nad úsudkom mladého strážnika.“ (Inde nebolo miesta.)

 

Poviedka číslo 59

Kým začiatok poviedky akoby písal niekto iný, koniec je len takým rýchlym zhrnutím a zošuchnutím sa po deji, ktorý v príbehu nebol. Najskôr sa posádka vesmírnej lode rozpráva, slovo za slovom, veta za vetou, takže spoznáme každého jej člena, priam sa ich snažíme zapamätať, lebo veď ich zrejme budeme potrebovať. Ale nie. Loď sa dostáva do ťahu čiernej diery, opice sú vypustené a... Čo? Asi členovia posádky pristáli, prežili. Bojovali s opicami, jeden sa nakazil chorobou, z ktorej začal mladnúť. Ostatní pomreli, teraz o tom píšu a nakoniec je tu ešte akýsi prezident Aliancie, ktorý o tom informuje. Že nerozumiete? Ani ja.

Perla vesmírna:

  • „Zachová sa ako chrapúň, ale s čistým štítom.“ (Nový druh záporáka.)

 

Poviedka číslo 60

Mne to zmysel nedáva od začiatku do konca. Zdá sa, že nejde o príbeh, ale epizódy. Ak toto napísalo dieťa, potom je šikovné a malo by rozvíjať svoj talent, lebo je ešte pred ním dlhá cesta. Ak dospelý, potom by potreboval cvičenia. Veľa cvičení. Príbeh nemá pointu, čo je zlé, čitateľ totiž netuší, komu má držať palce, o čo sa bojuje, ak sa vôbec bojuje. A priznajme si, nebojuje sa. Anna je dieťa, potom už je veľká, stane sa slobodou mamičkou – presne takto informatívne jej vývoj prebieha. Odrazu má dcéru, tá má syna. Všetci sú divní, majú schopnosti a nakoniec vysvitne, že tá dcéra tej matky, čo má syna, bola možno unesená, či dokonca znásilnená mimozemšťanmi. Krátke a rýchle správy končia.

Perlový náhrdelník:

  • „Mami, závidím ti, že ťa Marcus videl prvú. Teraz si bude myslieť, že ty si jeho matka.“ (Husací syndróm)
  • „Začiatky boli ťažké, ale nejako ich uživiť musela.“ (Kým nedorástli do koncov.)
  • „Anna v prstoch zacítila nepríjemné tŕpnutie a tlak v hlave bol taký silný, že mu okamžite pustila ruku.“ (S tlakom sa viac nehrám.)

 

Poviedka číslo 61

Zaujímavé. Možno aj trošku desivé. Vo svojej podstate, nie v spôsobe opísania. Ema, zo začiatku hádam vniesla do večera trochu romantiky, si spomína na svojho milého, ktorý zomrel na chorobu. Mesiac v splne vykúka spoza slnka a Ema rekapituluje svoj život s Tomášom. Uvedomuje si, že nie je pre ňu ten pravý. Ide za ním a zavraždí ho spolu s preludom, ktorý si v mysli vytvorila. Napísané výborne a hoci sa mi nemusí páčiť, čo sa stalo, poviedke nie je čo vyčítať. Topky.

 

Poviedka číslo 62

Na tejto poviedke sa mi páči len to, že je zo žilinského prostredia. A ešte aj o mačkovitých šelmách. Pripomenulo mi to oveľa lepšie napísanú poviedku Jozefa Girovského. Zahmlievanie sa nedosahuje nezrozumiteľnosťou, a tu je nezrozumiteľného až priveľa. Svet ľudí existuje s rešpektom k mutantom. Vzájomné prepojenia zrozumiteľné nie sú. Mutanti za bieleho dňa pracujú, navštevujú školy... v noci lovia. Preto existuje Zóna, tam je zabíjanie povolené, ale iba v noci. Lenže niekto začína zabíjať mutantov cez deň, máme dve mŕtvoly, hrozí niečo ako vojna. Vyšetrovateľ má nevlastnú dcéru, je to prevtelená vedkyňa. Pôvodne mali mutácie pomáhať ľuďom pri osídľovaní vesmíru. Všetko sa zmenilo, nikam sa necestuje, ale vzniknutí neľudia s ľuďmi veľmi nevychádzajú. Mutácie sa vyrábajú na požiadanie, sú z toho prachy. Vedkyňa preto chce vyvolať konflikt a vraždí ona. Lenže jej konanie nie je pochopiteľné, jej cieľ ešte menej. Kto má navrch? Ľudia? Mutanti? Ako funguje takáto spoločnosť?

Perly:

  • „Opýtal sa, ale z pohľadu na vytečené oči mŕtvoly ani nepotreboval odpoveď.“ (Možno sa mal opýtať niekoho iného.)
  • „Zbadal mŕtvolu. Keď zistil, o koho ide, privolal hliadku.“ (Inak by sa neunúval.)
  • „Jeho červená koža s výraznými čiernymi pruhmi a divoký výraz v tvári ho jednoznačne určovali na toho, kým bol – predátor, vodca, kráľ Dokov.“ (Make-up ťa predurčí.)
  • „Vynoril sa mu v hlave verš z knihy, do ktorej nepozrel od svojej prvej mŕtvoly.“ (Nazrel teda do druhej.)
  • „Kde na kostiach detského ihriska stáli trosky prvej budovy Ústavu.“ (Cintorín ihrísk.)

 

Poviedka číslo 63

Toto je také uletené, až je to desivo úžasné. Tragédia rodiny strašiakov na poli a súboj pozostalého, malého chlapca s havranmi. Neuveriteľné. Dobre napísané a absurdné. Topky.

 

Poviedka číslo 64

Príbeh má niekoľko nedostatkov a časté opakovanie slov je jedným z nich. Akýsi postapo hrdina je zavretý v miestnosti, lebo sa z nej bojí vyjsť a na vlastné oči sa presvedčiť, či už je posledným človekom na Zemi. A pritom ním už raz bol. Aspoň si to myslel. Ľudstvo vedelo, že začne vojnu, aj ju začalo. Atómovky lietali, aj hrdina bol blízko, ale toto boli akési eco-atómovky, lebo ľudia zomierali a trpeli, ale rádioaktivita tam veľa škody nenarobila, napokon, vstrebali ju Remy, podivný drobnochovateľský produkt Matky Prírody a vojen a možno planéty Zem samotnej, tvor určený na likvidáciu ľudí. Každý človek má jednu Remu a päť bodnutí, posledné je smrtiace, tie predošlé mu len ukážu smrť blízkych, čím ho týrajú. A hrdina zbabelo nezomrel včas. Ktovie, prečo? Na neho piate bodnutie nezabralo. Žije ďalej, ale po poslednom bodnutí videl koniec ľudstva, takže zošalel a už na nič nečaká, len na ten koniec. Ibaže príbeh je málo nihilistický, chýba mu atmosféra, zrejme dôsledkom nedostatku štylistických zručností alebo skôr uponáhľanosťou či snahou autora dostať sa do určitého počtu znakov. Neviem. Jednoducho chýbalo tomu dosť, aby sa vytvorila snová neskutočnosť dôsledkov niečoho strašného. Hrozivá prítomnosť smrti a zomrelých. Krajina beznádeje. Práve tie atómovky mi pripomenuli úžasnú poviedku Denisa Bíma zo zbierky Fantastická 55 – Krajina. Oba príbehy však majú pramálo spoločné. A už vôbec nerozumiem pomenovaniu poviedky podľa psa, ku ktorému si nikto, hádam ani hrdina, nestihol vytvoriť hlbší vzťah.

Energetické perly:

  • „Ako každý večer, i tento sme sedeli okolo ohniska tŕpnuc, koho si Remy zvolia dnes. Istý čas existovalo obchodovanie s tým, kto pôjde dnes. Lenže pre Remy neplatili naše dohody a vždy si aj tak vzali, koho chceli ony. A tak sa dohody prestali uzatvárať.“ (To ani neboli dohody, ale stávky.)
  • „Veď ktorý človek by po prežití konca sveta, naozaj žadonil o svoju smrť?“

 

Poviedka číslo 65

Ciťák. Ja mám rada ciťáky, obzvlášť tie dobre napísané. A tento dobre napísaný je. Viac ako sci-fi je to príbeh psychoanalýzy, lebo práve tú na planéte X objavili astronauti v Čiernej vode. Ponárajú sa do nej v skafandroch. Do tekutiny (áno, pripomínalo mi to ktorýsi diel Star Treku) čiernej ako smola a pohlcujúcej všetko zlo. Pôsobila očisťujúco. Lenže nie všetko zlé sa dá napraviť. Možno len dúfať a ďalej sa ponárať s nádejou, že raz sa ľady prelomia a... Vynikajúce. Topky.

Čierne perly:

  • „Kde nielen telo má svoju váhu, ale aj myšlienky, ktoré človeka tak nekonečne ťažia a sťahujú k zemi.“ :-)
  • „Tiene na brehu sa predlžovali a naťahovali za hladinou.“ :-)
  • „Nie mne, ale stene. Tá bola jej spovedníkom – nie ja.“ :-)

 

Poviedka číslo 66

Toto vyzerá ako detský sloh na tému ochrana prírody. Ani text nedokážem posudzovať inak, lebo na dieťa sa nemôžu vzťahovať tie isté kritériá ako na dospelých. Ak príbeh písalo dieťa, potom je napísaný výborne a autorke možno odporúčať, aby písala ďalej, má talent, určite raz siahne aj na métu najvyššiu. Nápad s listovníčkami bol krásny. Žiaľ, vekové kategórie v súťaži nemáme, na víťazstvo táto úroveň určite nestačí.

 

Poviedka číslo 67

Nad týmto som chcela veľmi rýchlo zlomiť palicu rovnako, ako hlavná hrdinka nad Práčkarom. Ibaže čosi sa mi na príbehu zapáčilo. Je taký naivný, detský, priamočiary a úprimný. Isteže, sú tu mnohé lepšie a dokonalejšie, ale tomuto nemôžem uprieť pôvab. Milé. A hlavne nezabudnuteľné.

Kostrbaté perličky:

  • „Pešo je to ďaleko, aspoň trištvrte hodinu minút.“

 

Poviedka číslo 68

Ako vyjadriť superlatív, aby som sa stále neopakovala? Dokonalé! Nemám slov. Napísané hádam bez chýb a presne ten typ príbehu, ktorý milujem. Vodníci, rusalky, ča(vo)jky. Strážte si svoje detičky, mamičky, svet iných sa s naším často pretína!

Perla na okrasu:

  • „Potom zaparkovali na lavičke v tieni, aby mohli spriadať nekonečné rozhovory o uškách, bruškách, dečkách a mliečkach.“ :-)

 

Poviedka číslo 69

Super. Topka! Poviedka podľa môjho gusta. Vodníci majú u mňa momentálne našliapnuté, čoskoro mi vyjde novela, v ktorej vystupuje vodník – tiež Gabriel, len... o niečo milší. Tu máme hlavnú postavu, nemôžem napísať hrdinu, takto sa hrdinovia nesprávajú. Brigáduje ako noční vartáš na kúpalisku Matador. Odrazu pristihne pri kúpaní dve dievčatá a situácia sa mu vymkne z rúk. Objaví sa vodník. Jednu dievčinu utopí – úžasný nápad strčiť dušičky do kelímkov –, druhá dievčina utečie, lenže vodník chytí vartáša a prepustí ho len pod podmienkou, že privedie ďalšie dve dušičky, jednu hneď – utekajúcu dievčinu. Tu sa nám hlavná postava mení na sériového vraha. Zabíja tlstú prostitútku, bohužiaľ, priskoro, vodník si chce obete utopiť sám. Tak zabije jej pasáka. Nakoniec sa snaží utopiť policajta, ktorý ho odhalí, lenže prichytí ho policajtka, zatkne a náš vartáš, stále tvrdiac, že vraždil niekto iný, skončí vo vypočúvacej cele. Krásne. Na kamerách žiadny vodník nie je, dokonca sa našli telá. Kto teda vraždil?
A ešte dodávam, že milujem čítanie. Len aby ste vedeli.

Riečne perly... alebo také z bazéna:

  • „Keby sa im tak dal vypnúť zvuk. Slečny sa prekárali a detinsky hádali.“ (:-). Spomínam si na môjho brata, ktorý si púšťal Britney Spears na začiatku kariéry bez zvuku. Dnes si ju už nepúšťa.)
  • „Mal smolu, že ženy ho väčšinou vnímali ako super kamaráta a nikdy nie ako alfa samca, s ktorým by chceli plodiť deti. :-)
  • „Dúfal, že to vyzeralo aspoň trochu mužne a že nepostrehli, ako si oplieskal brucho.“ :-)
  • „Dúfal, že mu alkohol napovie. Nenapovedal.“ :-)

 

Poviedka číslo 70

Poviedka chcela byť o diabolskom dare a našej nesprávnej voľbe ľahšej cesty. Spôsob písania zabíja aj to dobré, čo autor vymyslel, lebo používa nešikovné závery bez predošlej nadväznosti a logiky. Pochoval aj jediné svetlé miesto, v ktorom sa zo zeme vynárala bytosť s konármi namiesto rúk. Tu mi fantázia dokresľovala desivé detaily a skoro som si povedala, že sa mi poviedka páči. Ale nie. Ďalej nič nečakané nepriniesla a zastrela aj svoju vlastnú slávu.

Drevená perla:

  • „Do jamy vkladám aj zvyšok materiálu. Kosti začali nepríjemne zapáchať.“ (Predtým nezapáchali? To ich pochytilo tak náhle?)

 

Poviedka číslo 71

Zvláštne. Chvíľami ma mrzelo, že k priamej reči nie sú aj uvádzacie vety, lebo nie vždy boli rozhovory hladké. Ale snovosť a podivná atmosféra príbehu spolu s množstvom nevyslovených súvislostí sa mi zdala veľmi zaujímavá. Gróf číta odkaz napísaný neviditeľným písmom, Viola ho chce opustiť. Vychytí sa od spoločnosti a cvála za ňou. V lese stretne muža so zbraňou, ktorý nesie vrece. Muž oberie grófa o koňa a ešte ho vyzve, aby mu pomohol to vrece naň vyložiť, zrejme, aby gróf zistil, aký je jeho obsah. Gróf ďalej napreduje pešo a stretá dvojicu mužov. Tí záhadného zlodeja prenasledujú. Našťastie Viola je doma, sníval sa jej sen, že bola vo vreci. Vlastne sa nič nestalo, ale...

Temné perly:

  • „Tma na chodbe bola mäkšia než v lese.“ :-)

 

Poviedka číslo 72

Nádherné, dokonalé, geniálne. Som zo Žiliny, takže nie všetkému som z týchto primaďarských regiónov rozumela (nepomohol ani manžel z Lučenca). Takže čo sú to tie réteše? (A nepíše sa brašňa, ale brašna.) Ale inak je príbeh o jednorožcoch a pegasoch, ktorým ľudia odpília ich jedinečnosť a rozprávkovosť, a my nesmieme dovoliť, aby sa to dialo. Milujem tento príbeh a jemu podobné, lebo som vždy bola človekom, ktorý lietal na pegasoch a obdivoval krásu strieborných jednorožcov. Topky.

Dúhové perly:

  • „Bol najvyšší čas, slnko už zaliezlo a cvrčky vyliezli, takže to odvšadiaľ zurčalo ako podmaz vo filmovom slaďáku.“ :-)
  • „Stál nehybne, lakte naširoko opreté o vrchné brvno na ohrade – stál tak, akoby sa vykláňal z rýchlika a pozoroval kone.“ :-)
  • „Takže som minul celý film, a na každé z dvadsiatich ôsmych políčok sa zachytil jeden dievčenský sen.“ :-)
  • „Namiesto prázdnin som postával pri kopírke vo firme otcovho kamaráta a nosil účtovníčkam kávu. Akože ekonomická prax.“ :-)

 

Poviedka číslo 73

Teda pointa to zavŕšila! Povesť, balada, o akých spievajú trubadúri a presne tým spôsobom je aj podávaná. Jean putuje od hradu k hradu, aby zanechal odkaz pre lásku svojho priateľa, ženu, ktorú jediná noc strávená v hriechu premenila na starenu a ona sa túla s dieťaťom v náručí. Nádherné a skoro bez chýb. Topky.

 

Poviedka číslo 74

Časté opakovanie slov a drobné štylistické nezrovnalosti trochu brzdili inak vynikajúcu myšlienku. Bilbord poisťovne Istota umožňuje každému zísť z cesty všednodennej nezaujímavosti do inej dimenzie alebo reality a začať odznova. Ľudia v autách spočiatku náhodne, neskôr už však celkom úmyselne využívajú plagátový portál, aby opustili všetko, čo im v starom svete liezlo na nervy. So sebou berú aj miesta posledného zotrvania v predošlej realite. A tak v starom zdevastovanom svete ostávajú iba politici, oligarchovia a prisluhovači, ktorým predošlé usporiadanie vyhovovalo. Vynikajúce.

 

Poviedka číslo 75:

Takéto pseudointelektuálne špekulácie čítam nerada, lebo sú nudné, rozvláčne a sebastredné. Nevidím v nich ani štipku fantastiky, či sci-fi. A nie drogou vyvolaný trip nemá s týmto druhom literatúry nič spoločné. Náboženstvo nepotrebuje hľadať pravdu v hubách, pomáha ľuďom ponoriť sa do seba a viesť ich k morálke. No rovnako ich môže zmanipulovať, to už závisí od inteligencie jedinca. Na manipuláciu však netreba náboženstvo, manipulovať sa dá aj s oveľa jednoduchšími prostriedkami. A bez morálky je možné dosiahnuť ešte lepšie ovládanie más.

 

Kat. Soyka

man 1Na základe 4/5 prečítaných poviedok mám pocit, že medzi nimi niečo chýba.

Máme tu mnoho žánrov a foriem. Horor, sci-fi, hororové sci-fi, utópiu, dystopiu, romantický príbeh, akčnú detektívku, mytologický príbeh, fantasy, lyrický príbeh, komické sci-fi aj komickú fantasy, fantasy+sci-fi, romantický horor, fantasy+horor, erotický horor, dobrodružný príbeh, psychologický príbeh, psychologické sci-fi, historický príbeh, akčné sci-fi, mytologický horor ...

Hranice medzi žánrami nie sú pevné a často sa prekrývajú, ale taká je literatúra. Chvalabohu, že sa nedá nastrkať do zásuviek a chvalabohu, že naši autori sa pohybujú naprieč hranicami žánrov, lebo vtedy to v texte iskrí.

Mám ale jedno ale:

Žánrovo to nie sú najnovšie texty.

Toto nespravodlivé ohodnotenie nepoužívam rád, lebo viem, že kvalita nezávisí od dátumov, ani od použitého žánru. Len chcem vyjadriť, že žánre, ktoré tie 4/5 autorov poslali do súťaže, nie sú nové. Sú zaužívané, mnohokrát prežuté. Je to pre porotcov výhoda, lebo hodnotia niečo, čo už môžu mať načítané. Ťažšie by sa im hodnotilo, ak by ich autori prekvapili niečím u nás neobvyklým.

Nedá mi nespýtať sa:

Prečo naši autori nepíšu napr. cyberpunkové texty? Prečo v sci-fi textoch vystupujú ešte tak roboty, alebo umelá inteligencia, ale nie riadna koláž človeka a techniky? Prečo tie sci-fi texty, ktoré opisujú techniku budúcnosti, nie sú techno-optimistické, ale len techno-opisné? Prečo neuvažujú o skutočnom zliatí schopností človeka s počítačovou technológiou budúcnosti? Kde sú kyborgovia, kde sú vymakané umelé inteligencie založené na nanotechnológiách, kde sú manipulácie s ľudským telom alebo génmi? Ešte tak nano sa občas vyskytne...

Dobre, spomenú sa, ale nebol na nich vybudovaný príbeh. Možno sa tomu zatiaľ priblížila 123-ka alebo 70-ka.

Neverím, že by naši autori nepoznali Williama Burroughsa, Bruce Sterlinga, Williama Gibsona, že by nevideli stovku podobných filmov, že by nepoznali Stelarca alebo Orlan.

Ešte väčší otáznik – Kde je virtuálna realita? Ako je možné, že som zatiaľ nenatrafil na riadnu virtuálnu realitu? Matrix je už hodne starý (1999), a jeho svet stále neprenikol do sci-fi textov? Nejaké slabé náznaky som postrehol, ale len náznaky. Pokiaľ odhadujem vek našich autorov, tak mi pri väčšine vychádza 15-30. Táto generácia ešte necikala virtuálne do tabletov ale do skutočných plienok, vyrastala však už s elektronikou a počítačmi, takže by nemal byť problém vymýšľať príbehy z virtuálnych svetov. Určite poznajú Second life alebo umelcov typu Micha Cárdenas...

Ešte niečo ma prekvapuje. Horor je ako stvorený na to, aby sa z neho stal thriller a psychothriller, aj preto dnes poriadny horor ide k psycho. Okrem pár slabších náznakov som sa tu s nimi nestretol. Celkom slušná bola z tohto hľadiska 35-ka. Ale klasický horor, čo sa tu pestuje, sa mi už zdá trochu zastaraný. Vidím, že niektorí autori sú schopní postaviť hutný psychologický príbeh, iní sú schopní vystavať celkom slušný horor – ale nestretne sa to v takom psychothrilleri, ktorý by si človek pamätal najbližších desať nocí. Neverím, že by nepoznali Stephena Kinga...

Chýbajú mi snahy o psychedelické texty, ktoré perfektne vyhovujú žánru fantasy. Tunajšia fantasy sa najviac blíži rozprávkam a mýtom, prečo to neskúsiť aj ako psycho? Fantasy už dnes tiež nevystačí len s rozprávkovým svetom.
Dobre vystavaný psychothriller v kombinácii s fantasy a s kyborgom ako hlavným hrdinom, to by bol bonbónik. Podobné miešanie sci-fi, fantasy a hororu ako vážnu literatúru som si s chuťou prečítal snáď len v 73-ke, ako dobrú srandu tuším len v 49-ke.

Téma sama určite neurobí dobrú literatúru. Len ma prekvapuje, že pri takom množstve poviedok a takej pestrosti tém i žánrov sa niektoré témy, žánre, subžánre alebo formy nevyskytujú. Pritom vymedzenie fantasy – sci-fi – horor je také široké, že sa do neho zmestí všetko.

Som nespravodlivý, lebo autori nechceli písať „žánre“, ale dobré poviedky, čomu som samozrejme rád. Nechcem, aby sa znásilňovali, iba ma vo výsledku niečo prekvapilo.

Možno niečo ešte príde vo zvyšnej 1/5 poviedok. Idem s nádejou čítať ďalej.

 

Erich Mistrík

writer 1S Fantáziou a (Martinus) Cenou Fantázie zažívam samé výnimočné situácie. Moja prvá poviedka bola publikovaná v poslednom čísle časopisu, ktoré (zatiaľ) vyšlo. A stal som sa historicky prvým porotcom z ľudu, ktorý mal tú česť hodnotiť súťažné príspevky do súťaže.

Prvý príspevok do súťaže som zaslal v roku 2011. Spomínam si, že šlo o hororovú poviedku Ramoon7, ktorá – navzdory dovtedy napísaným príbehom – skončila celkom, ehm, ukričane. Už vtedy som si hovoril: „Ja predsa nie som poviedkár, ja som románopisec a tieto epizodické postavičky si nezaslúžia žiť dlhšie, ako dopovedia svoj príbeh.“ Čo je podľa mňa dobré, pretože ak sa chcem zúčastňovať anonymných súťaží, bolo by trápne, keby ma identifikovali na základe obľúbenej postavy, s ktorou sa neviem rozlúčiť. Toto u mňa nehrozí. Nástup, povedať svoje, pod fialky.



Vždy som sa zameriaval skôr na to, aby bola poviedka dôveryhodná, niečím charakteristická, postavy uveriteľné (najmä moje deti v príbehoch) a text gramaticky správny. Nie vždy sa mi podarilo všetko, no moje stúpajúce umiestnenie v jednotlivých ročníkoch nasvedčovalo tomu, že aj ja sa niekam kvalitatívne posúvam. A hoci som zatiaľ nikdy neskončil medzi finalistami, vylial som svoj kalich závisti do odpadu a napísal pomerne objektívne recenzie poviedok najlepšej pätice. Bolo to asi civilným štýlom, akým boli tie recenzie písané, neviem. Prišla totiž príležitosť, ja som po nej chňapol a pozrime sa – chalan v károvanej košeli sedel razom medzi Danielom Hevierom a Adelou Banášovou.

Porotcovanie so štatútom „porotca z ľudu“ so sebou nieslo aj niekoľko povinností, predovšetkým blogovať o súťažných príspevkoch a poskytnúť tak aspoň nejakú odozvu autorom, ktorí sa v roku 2014 rozhodli poslať svoj výtvor do súťaže. Myslím, že som v tejto úlohe obstál celkom dobre – blogy vychádzali pomerne pravidelne počas celého leta a hoci som si z času na čas kládol otázky typu: „Prečo toto nerobia ilavskí väzni namiesto nútených prác?“ prečítal som 98% všetkých poviedok od začiatku do konca. Poctivo som sa priznal, že niekoľko obskurných kúskov som psychicky nezvládol, navalil im päť bodov alebo nulu a šiel ďalej.



V januári 2015 som si zaspomínal na minulé leto a hoci spomienka na ranu nebolí tak ako rana samotná, nedokázal som sa prinútiť k žiadnej literárnej aktivite. Popri čítaní poviedok som natrieskal takmer sto normostrán hodnotení a hoci to nie je veľa, bolo to pomerne vyčerpávajúce. Leto 2015 preto dopieklo, Kladivák vyhral, čo mohol a ani neviem kedy, bol tu jedenásty ročník súťaže.

„Marek...“

„... no?“

„pohni zadkom...“

„... čo? Kam?“

„... pohni zadkom a napíš poviedku...“



Ten hlas sa nedal ignorovať. Po vyše dvojročnej prestávke som sa rozhodol opäť zúčastniť súťaže ako bežný, anonymný smrteľník. Lenže čo ak bude konkurencia agresívnejšia, vypísanejšia, zábavnejšia? Má môj trápny námet, ktorý miesi đĐ[>>#& a {{$Łł>#& (ospravedlňujem sa za cenzúru, viete, anonymita...) vôbec šancu uspieť medzi ostatnými? Neprepadnem sa do hlbín priemerných hodnotení?

Neviem. A ani na tom až tak nezáleží.

Ako porotca som si mohol všimnúť postupy svojich kolegov. Osobný vkus nemožno nijako ovplyvniť, darmo sa bude jeden porotca dušovať, že je objektívny. Keď sa mu raz zdá, že dielo je veľmi strašidelné, málo fantastické, priveľmi experimentálne, tresne mu tam jeden, dva body, poznámku „nechápem“ alebo si nakreslí k hodnoteniu smrtku a číta ďalej. Nemožno to však zazlievať – dva mesiace sa zdajú ako dostatočne dlhá doba, no ak si má človek plniť svoje povinnosti porotcu svedomito, písať o tom, čo prečítal, zúčastňovať sa akcií a popritom, ja neviem, napríklad žiť a užívať si leto, chce to poriadnu istú dávku výdrže, sebazaprenia a odhodlania.

Príbeh bol teda dopísaný, uložený, vytlačený a odoslaný a mňa opäť zaliali pocity ako spred pár rokov. Každým dňom očakávam novú várku blogov s anonymnými poznámkami porotcov k poviedkam. Potom sa hrám na detektíva a snažím sa zistiť, či tá vlna kritiky alebo hrejivé slová patria môjmu počinu. Samoľúbo poznamenám, že ja by som to hodnotenie napísal tak, aby sa autor zaručene našiel, lebo z tohto sa vyjsť nedá. Koncom leta v panike vyhlásim, že moju poviedku asi niekde zabudli, pretože som ju v žiadnom texte nenašiel. A nakoniec si aj tak urobím myšlienkovú mapu, vypichnem najvýstižnejšie komentáre a utvrdím sa v tom, že moju poviedku vystihuje ten najmenej kritický, pretože viete, ego nepustí.



Nech už budú finalisti Martinus Ceny Fantázie 2016 akokoľvek – ako jeden z tých, ktorí si týmto všetkým prešli z jednej aj z druhej strany, nebojím sa, že dostanem zlé hodnotenie. Iste, ak sa už prihodí a skončím niekde za stovkou, bude ma to štvať asi ako otlak z nových topánok. No číslo vybledne, otlak zmizne a ja sa poučím, že si nabudúce mám vybrať topánky, ktoré mi sadnú lepšie. A v nich dobyjem svet.

 

Marek Kolcun

Slug1Áno, aj počas dovolenky som na vás myslela. Hlboko v horách, len ja a čítačka SAGA Dibuk /a dve deti, medvede, veveričky, srnky, všetko vtáctvo.../. Na moje počudovanie sa zo mňa, zarytého zástancu papierového šušťania, stáva vyznávačka digitálneho papiera, lebo neťahá oči. Na chate bez elektriky dobre padlo jemné podsvietenie monitora, listovanie dotykom bolo určite rýchlejšie ako prevracanie strán. Nehovoriac o úspore priestoru. Len vpisovať komentáre som do nej nedokázala /ak to možné je, tak som nato zatiaľ neprišla/, takže si vás prečítam znova. Veď pri písaní blogov si každú poviedku aj tak ešte raz prebehnem a veruže aj prehodnotím /zatiaľ len k lepšiemu, body som pridávala/. Sama sa čudujem, ako agitujem, a pritom ma o to nik nežiadal. Výsledkom je, že vás mám definitívne prečítaných, takže môžem rekapitulovať. Bavilo ma to. Nulu som nedala žiadnu, každá snaha sa cení. Viac bolo dobrých a zaujímavých kúskov než slabých. Ponúkli ste nesmierne množstvo vypointovaných príbehov a invenčných zápletiek. Pár menej vydarených kúskov /presne dva/ mnou na chvíľočku zamávalo a spôsobilo mi čitateľskú krízu. Nedokázala som sa prinútiť k povinnostiam a nastavenému počtu strán. Siahla som teda po dlhodobo odkladanom Testerovi od Lenony /Dosiaľ som sa k finálnej verzii nedostala, lebo poznáte to, aj obuvníkov syn chodí bosý./ Zmákla som ho za dve hodiny a ujasnila si, v čom spočíva čaro dobre napísaného textu. Dsrňácke hlášky pobavia presne tam, kde si to autor želá, dialógy sú ako zo života. Ale nebudem vás zbytočne naťahovať, zdržiavať, napínať, aby ste nepraskli. Iba pripomeniem, že perličky uvádzam v pôvodnom znení /niekedy aj s titulkami/.

 

Poviedka číslo 36:

Toto je riadne rozporuplné u mňa. Aj som sa nasmiala, aj je to zle napísané. Asi to písalo dieťa alebo viac detí spolu. Preto je sloh plný nedostatkov v štylistike, gramatike, dokonca logike. Lenže nápad je skvelý a zábavný, takže si to zaradím medzi tie najlepšie kúsky. Máme tu totiž Smrtku, ktorá zabudla prísť na svadbu svojej najlepšej kamarátke, ktorej mŕtva sestra u nej slúži a pripravuje jej elixír /aby ju ľudia nevideli a predčasne neumierali na infarkt/. Slúžka sa urazí, nepríde do služby. Smrtka si elixír pripraviť nevie, putuje po svete bez neho a dostáva chrípku, možno mor. Stáva sa nákazlivou, ľudia umierajú mimo poradie a v neschválených množstvách. Smrtka chorľavie, nevie, čo so sebou. Nepomáha ani liečiteľ – šarlatán. Našťastie sa slúžka vráti a všetko je po starom. Kým Smrtka opäť raz nepozabudne na krst syna svojej najlepšej kamarátky. Preto tie morové rany, priatelia. Ja ju dám medzi topky, lebo k niektorým dielam som si jednoducho vytvorila akýsi nevysvetliteľný pozitívny vzťah.

Tu dáme namiesto perličiek kostičky a koštialiky:

  • Švihla kosou a namiesto neho zabila jeho nohu. /Potom nohe vytvorili nožný pohreb a všetky ostatné nohy ju oplakali/
  • Keď zbalila aj posledného mŕtveho, opäť zamierila domov. Neskoršie, ako predtým.
  • Jej slúžka sa vrátila. Radosť z jej návratu vyvážil len šok a strach. Ako oživená mŕtvola nemala mať veľký citový rozsah.
  • „Čo si myslíš, že sa stane, keď ho prestaneš piť?“
    „Nie, ale som si istá, že mi to povieš aj sama.“ /tu musela nastať nejaká mimoverbálna komunikácia nezachytená písmom/

 

Poviedka číslo 37:

Príbeh o strašidelnom byte, lenže časti vyvolávajúce strach boli priveľmi popisné, nešla z nich temná atmosféra. Možno aj preto, že okolnosti okolo bytovej tajuplnosti sa vyťahovali ako králik z kúzelníkovho klobúka. Otcova teta, stará dievka, žila v byte a bola chorá. Umrela, a už nebola stará dievka, ale žena, ktorej zmizlo dieťa. Potom bol k dieťaťu aj muž a ešte pribudla sestra- zlá a závistlivá, veľmi silná, takže teraz straší v byte a kradne deti. Hlavný hrdina si nás nezíska od začiatku, je to slaboch, ktorý príde o ženu s dievčatkami. Žena sa rozvedie, chvíľu čaká, kým sa okolnosti okolo bytu trochu vyjasnia a až vtedy si ho kúpi /Pozor! Nevysúdi rozvodovým právnikom, ale kúpi!/, aby do neho prišla aj s deťmi, o ktoré príde. Bolo to priveľmi nasilu a predpokladateľné, preto málo desivé.

 

Poviedka číslo 38:

Dobre. Mám výhrady proti častému opakovaniu slov – ale, však, to, už... zároveň mi prekáža, ako sa autorka zbavila pána záchrancu – dalo sa to predpokladať. A aká veľká náhoda je to so Zuzanou. Niektoré čechizmy: z „rúžovej knižnice“, naprataný až k prasknutiu, s kámoškou, dvere zatarasím botníkom /údajne to má byť topánkovník/. Ale nečítalo sa to zle. Juro, vysokoškolák, sa ide do hôr učiť /aj ja som sa tak bola učiť v Čičmanoch/. Myslí len na Zuzku a medzitým nastane apokalypsa. Ďalej sa presne podľa Kulhánkovho štýlu ľudia zmenili na zombie. Pošiel pes, záchranca bez mena a Juro sa dostáva do Sniny k Zuzke. Dá sa, prst hore.

Ružové perličky:

  • O mojom slnku, okolo ktorého som ja obiehal ako planéta. :-)
  • Myslím, že som vtedy asi vyletel dva metre. Ale asi sa mi to len zdalo, lebo okolití cestujúci neprejavovali prekvapenie, aké by si letiaci človek zasluhoval. :-)

 

Poviedka číslo 39:

Mohlo to byť dobré, keby... štylisticky je tam veľa chýb, autor je nevypísaný a zrejme aj nezrelý. Vedomosti má a chce ich všetky vyklopiť. Dejová línia je zjednodušená, potlačená práve podávaním autorových teórií. Dieťa, chlapec z decáku príde o lásku kvôli rakovine, ale našťastie, z alternatívnej planéty priletí jeho alterego, zomrie – to aby on mohol letieť za ňou, lebo ona tam prežila. Na Zemi sa medzitým strhne boj, nezmyselný.

Nahnité perličky:

  • Prišla si, aby si ma zbavila hrče, ktorá ma tak dlho dusila na srdci. /Hrča na srdci? Býva v hrdle/
  • Spomínam na nekonečne dlhé noci, keď som sa ti raz ja, potom ty, vkradol do izby pod perinu
  • Dutý hrudník s visiacim kameňom na tenkej šnúrke v mieste srdca, ktorá sa mala každú chvíľu pretrhnúť, nahradil pocit vlažnou vodou vyplneného vnútra nadnášajúce jeho srdce
  • Majiteľ rádia býval neďaleko. Boli prakticky susedia, oddeľovalo ich len sedem hektárov obilia. On žil vzhľadom k nemu najbližšie, domy ostatných obyvateľov vidieka stáli ešte o čosi ďalej, no stále spolu tvorili jednu dedinu.
  • Švihom naň hodil ukazovák a rovnako rýchlo, behom mihnutia, ho aj stiahol naspäť k telu /Ukazovák na šnúrku/
  • Možno by ho aj zadržali z podozrenia, že niečo skrýva.
  • povedal vysmiaty, na pohľad vyspatý muž
  • „Počuj, ak potrebuješ spoločnosť, ja a moja žena ti ju u nás vieme poskytnúť, môžeš aj prespať ak sa na to cítiš.“ /Na trojku sa asi necítil/
  • celkom jeho fungovaniu nechápal
  • Opäť sa z východu blížila studená tma zahaľujúca všetko viditeľné.
  • Tomáš zastavil svoju ustupujúcu nohu a zaujal bojový postoj. /Stůj, noho!/
  • vďaka pohybovému momentu ho šmahol oproti ďalšiemu dedinčanovi
  • Vyštveral sa do lode, zatiaľ čo všetci okolo hľadali svoju pozíciu na svete, ktorá sa následne uzavrela a upustila bleskozvod.
  • Tomášov žalúdok sa prinútil dáviť, avšak on tomu včas stihol zabrániť /Vzbura vnútorných orgánov/
  • Stavby sa rozprestierali systematicky okolo centra, ktorý vyzeral ako veľký cirkusový stan s vežou uprostred, až do vzdialenosti pár kilometrov.

 

Poviedka číslo 40:

Poviedka o vedeckom dôkaze vzniku obrazcov v obilí asi chcela byť strašidelná a možno by aj bola, keby bola lepšie napísaná. Hrdina píše svoj denník, v ktorom nie je jasné, či je ešte dieťa alebo už dospel. Asi dospel. Študuje zemské vibrácie a pri ich výskume aj zahynie. Tu sa hlavná postava strieda, niekto druhý – patologička hrdinu pitve. Príbeh dovysvetľuje najskôr ona, neskôr encyklopédia. A strachu nikde. Nestačí totiž konštatovať, že je niečo strašné, malo by to vyplynúť z textu.

Perly z mušle vytrasené:

  • Díval som sa na to z hľadiska rozumného vysvetlenia.
  • Netušil som ale, že práve touto informáciou začalo moje dobrodružstvo a objav, ktorý mi snáď prinesie čestné miesto medzi prevratnými objavmi. /Skončíš na poličke alebo v databáze/
  • Nelenil som, a to mi nechávalo otvorenú myseľ.
  • Vznik obrazcov nie je spôsobený ničím iným, než prirodzenosťou samotnej planéty Zem.
  • Teraz nemáte právo pri rýchlosti sto kilometrov za hodinu používať ani najpomalší pruh. /Tak čo s vami?/
  • Bola to predpokladaná posledná kvapka môjho úspechu. /Nakvapkaj mi za fľašu!/
  • Musel som sa pripraviť pri najhoršom na tri dni samoty. /Možno by to malo byť aj dlhšie, aby si myšlienky trochu utriasol/
  • Vzal som si prenosný detektor siločiar a od svojho tábora som sa vzdialil na viac ako päťsto metrov. Uvedomil som si to, keď pípanie v detektore ustalo a ja som pozdvihol zrak a rozhliadal okolo, vtedy som vedel, že som dosť ďaleko.
  • Cítim zvýšený tlak na hlavu. Podlamujú sa mi kolená. Akoby som bol opitý. Vibrácie musia byť silnejšie, ako som predpokladal. Určite na mňa vplývajú a to aj napriek tomu, že som ďaleko od miesta, kde to malo vyvrcholiť. Strácam ostrosť. /Asi otupel/

 

Poviedka číslo 41:

Všimla som si často sa opakujúci jav. Nevypísaní autori hojne používajú slovesné podstatné mená, netuším prečo. Asi to znie múdro. Tu máme postapo príbeh. Hrdina prežil virózu, ktorá vyvraždila ľudí nahrnutých do bunkrov. Na chvíľu sa šialený lekár hrá na boha, hrdina stretne ženu, vzplanie minútová láska a aj tak všetci vybuchnú, lebo ide o pokus. Čo je cieľom takýchto pokusov na ľuďoch, jasné nie je.

Perly z bunkra:

  • S každou hodinou rozmýšľania sa zúfalstvo stále viac mení na boj so žiadnym zajtrajškom. /Nie je zajtrajšok ako zajtrajšok/
  • Stačilo prejsť z malej miestnosti, kam som s tým predposledným žijúcim našiel posledné útočisko, do ďalšej miestnosti, kde sa ešte pred mesiacom váľali desiatky mŕtvych susedov.
  • Nezomreli ale na nevedomosť, skôr na lenivosť a zlepšenie hrozných podmienok, ničiacich našu komunitu od začiatku. /Kapali od blaha/
  • Rýchlosť príchodu ich smrti urýchlili prerezanými žilami na zápästiach. Tým sa z toho miesta stala skutočná karanténa.
  • Pri takomto tempe budem už len možno dve minúty s ďalším človekom.
  • Johny z posledných síl ťahal obidve ruky do vrecák jeho zelenej vojenskej bundy. Jeho končekom chýbali milimetre do cieľa. Zrazu sa jeho dlane zošmykla z bundy a voľne padli na široký stola, ktorý predtým už mesiac slúžil ako posteľ pre štyri posledné deti. /Prosím, ešte raz. Alebo... radšej nie/
  • Dotyčný síce stratí vedomie a vyzerá, akoby bol mŕtvy. V skutočnosti len upadol do bezvedomia, v ktorom za niekoľko hodín odídu naraz všetky orgány. /Iďte v mene božom!/ Bohužiaľ, skúsenosť ukázala, že všetko prebieha za ukrutných bolestí pacienta. /A pacient už nie je v bezvedomí?/ Až po zlyhaní pacient zomrie.
  • Z neznámych príčin som siahol do prvého vrecka, kam už ruka Johnyho nikdy nedorazí. /Ruka putuje na vlastnú päsť/
  • Moje myšlienky konečne nadobudli šialenosti
  • Možno sa aj vydám aj za miesta, kde sme sa po prvé po tom všetkom ocitli.
  • Keby som však vedel, ako dlho bude trvať, než sa niekto ozve. Ten niekto rozbehol duel s mojim narastajúcim šialenstvom. Kto nakoniec vyhrá?
  • Doteraz nikto neprišiel na presný spôsob, ako, alebo prečo, sme sa tu vzali.
  • Deti mali vyčlenené školské autobusy. Trhať ich od nariekajúcich matiek akoby nebolo v tej panike ťažké. /Zdanie klame/
  • Chcete mať plechoviek, koľko chcete? /Čoby ste nechceli?!/
  • Telo starostu vtedy pleštili pred hlavný vchod, kde bolo dovtedy, pokiaľ nezomreli tí lekári. Odvtedy tam je veľká uschnutá kaluž krvi ako pamätník na tento malý prevrat, smerujúci napokon k absolútnej krutovláde.
  • S ohromným premáhaním strachu z neznáma, skríženého s lenivosťou, spôsobenou samotou a perfektnými kvalitami jedinej mäkkej postele v celej známej časti bunkru, vstávam z postele.
  • Celé moje telo bojuje s odchodom z neznáma, kde sa jedlo od Ovensovej smrti zjavovalo v plechovkách tak isto, ako manna Mojžišovi a jeho národu v knihe Exodus. /Balenie manny do kníh bolo predsa len kultivovanejšie než plechovky/
  • V strede chodby naproti dverám miestností a medzi dverami ďalších ubikácií je povestný hrob. Jeho pomníkom sú zdvojené silné dvere s krvou na nich aj na verajach.
  • Nastalo ticho vo vysielačke. Počul som, ako uvoľnila signál.
    „Máš prekrásny hlas,“ povedal som prvú nádhernú vec, ktorá ma napadla.
  • Pomaly otváram predtým spomínané prvé dvere a vchádzam dnu. Niečo tu však nesedelo. Vlastne tu nič nesedelo. Za dverami neboli klasické miestnosti pre dáky počet ľudí. /!/ Za tými dverami bola obrovská, slabo osvetlená, hala. Od pohľadu do nej ma delil priesvitný záves, vytvárajúci polkruh okolo dverí. /Kto uhádne, ktoré je najobľúbenejšie slovo tohto autora?/
  • Po líci mi preletela slza. /To keď na smútok nie je čas/
  • Na stoloch sú zelenými prikrývkami zakryté veľkosťou malé telá. /A na šírku boli určite úzke/
  • Začal som bežať k tým stolom, čo mi sily stačili. Hľadám tú sekeru, nehľadiac na to šialenstvo, videné mojimi očami. Niečo ma popoháňalo, aby som teraz prežil. /Zajtra si dám pauzu/
  • Neviem, ako dlho bol vo mne takýto stav. /Treba ho odstaviť/
  • Okolo krku mala akúsi mužskú ruku. /Módne trendy jazdcov apokalypsy/
  • Pustil som sa do smiechu, aj keď vo mne nabehli pochyby, či je vôbec sa čomu smiať.
  • Na jednom zo stolov bol aj mikrofón, napojený na kábel, niekam vedúci.
  • Venovali sme si francúzsky bozk bez prestávky.

 

Poviedka číslo 42:

Nemusím mať rada horory, aby som uznala, že je to dobre napísané. Hemo a Čučec, občas sa mi plietli, sú bezdomovci. Jeden mladý, stratená existencia a druhý vrah, ktorý si ukrýva kostlivca v truhlici. A pritom najstrašnejšie nie je stretnúť kostlivca, ale ostať s ním naveky zavretý v horárni. Otec a syn, možno si to zaslúžili, ale koniec je príliš strašný, aby som ho niekomu želala. Vynikajúce! Topky.

 

Poviedka číslo 43:

Presne toho som sa obávala, že pôjde o politikárčenie v konečnom dôsledku. Nemusí mi pointa sadnúť, aby som ju dokázala oceniť. Nápad bol super, masť proti zbrani a právu a jej vplyv na rôzne osoby a osobnosti v dejinách Slovenska – Jánošík, Mach. Škoda, že sa jej nedá vyrobiť viac. Využili by sme jej ochranný faktor proti zbraniam. Forma listov je tiež výborná, nehovorím, že originálna, ale zvládnutá a zaujímavá. Trochu ma rušilo množstvo preklepov. /To poznám, tiež sa často ponáhľam./ Určite sa poviedka zaradí medzi Topky.

 

Poviedka číslo 44:

Perfektné! Drobné nedokonalosti nedokázali zabrzdiť úžasný príbeh. El je lúzer. Presne ten typ, čo začne hrať automaty, napožičiava si peniaze, a nedokáže ich splácať. Príde o priateľku a aj posledné drobné minie na cigarety. Ale je tu ten slimák. Vlezie mu do hrdla a začnú sa diať veci. El sa zmení, vyhodí z balkóna mafiána, ktorého gorily sa premenili na iný živočíšny druh a vráti sa domov. Jedno jediné nie je isté. Či sa to všetko skutočne odohralo. Poviedku neviem pustiť z hlavy. Topky.

Perla drsná:

  • Lebo ak nie, na naše minulé stretnutie budeš spomínať ako na staré dobré časy. :-)
  • no nemohla odolať pozrieť sa na Muza - na to telo rozbité na chodníku ako vajíčko, čo sa vyšmyklo nešikovnému kuchárovi. :-)
  • Rozpučili sa. Zomreli a ich vnútornosti sa medzi sebou premiešali. Už boli jedno a to isté. :-)

 

Poviedka číslo 45:

Tak. Samoúčelné vyvražďovanie a nelogické postupy. Mužovi sa snívajú vraždy, ktoré sa aj stávajú. Lenže nič viac. Medzi vrahom a spáčom nie je žiadne zmysluplné puto, nič, čo by vraždy vysvetľovalo. A keď sa spáč rozhodne izolovať od okolia, vrah sa k nemu ľahko dostane – napokon, všetko pácha ľahko, len tak, lebo chce a zastrelí. Nemá to myšlienku, ani zaujímavý štýl.

Perly:

  • pokračoval svoju púť naprieč rozladenou ulicou
  • Nepočul viac okolitý svet... silno ho bodal ten vnútorný, do tých najslabších miest. /Svetové bodné zbrane/

 

Poviedka číslo 46:

Zaujímavé, zvláštne. Niektoré štylistické nezručnosti čítanie spomaľovali, ale páčilo sa mi to. Mladý muž v snahe pohnúť sa ďalej, zabudnúť na svoju nenaplnenú lásku, vydá sa do sveta, aby sa zatúlal do mestečka na konci sveta – pokojne to mohlo byť aj niekde u nás, ale tu zrejme autor využíva znalosti škótskych reálií, staré povesti... Abi prišla o muža, utopil sa. V dejinách mestečka sa stávalo, že ak žena takto prišla o muža, krátko po jeho smrti zmizla tiež. Na konci sa ukáže, že starý štamgast z krčmy je vlastne pôvodcom škody. Kedysi bol sám o manželku násilne pripravený a teraz pácha násilie na iných ženách /Práve s touto časťou som sa najviac nedokázala stotožniť/. Našťastie zloduch prežíva v starom hauzbóte z dreva a sena a poslednému hrdinovi sa podarí dom spáliť spolu s pôvodcom nešťastia. Príbeh mal zaujímavú atmosféru, pôsobil na mňa neokukano, rovnako ako správanie sa ústrednej dvojice. Dobré!

 

Poviedka číslo 47:

Tento typ romance v súťaži veľmi nemá šancu uspieť – nielen preto, že romance majú veľa neprajníkov, ale aj preto, že nie je najlepšie napísaná. Láska tu stratila cit, či ako vysvetliť fakt, že vzájomná príťažlivosť bola postavám umelo vložená do sŕdc, a preto nás nemôže dojímať. ON Annu zbavil lásky z detstva, aby si ju ukradol pre seba. Jemu lásku zasa vložila do hrude Zázrak /tá Zázrak/, aby... Čo? Chcelo sa jej kruto pohrať s kolegom? Štýl písania prezrádza ženskú ruku. Ide o YA – zjednodušenia vo vzťahoch vynášajú zjednodušené rozsudky. A moje pochybnosti? On je predsa Osud! Keby chcel, keby zabojoval, mohol dosiahnuť viac. Nebol uveriteľný On, nebol uveriteľný ani jeho príbeh. A to sme fantasti, radi sa zahráme a uveríme v čokoľvek.

Perličky kostrbaté:

  • vždy je zhmotnená na nádhernú ženu
  • Priestor zdvihne ruky na pokyn toho, že sa vzdáva.
  • Aj tak som naštvaný a spôsobím, že tristo ľudí spácha samovraždu, vybuchnú štyri sopky, vznikne päť ničivých cunami. Aj tak ma to neupokojí.
  • Rád by som si ju takto odfotil a zarámoval, ale potom si uvedomím, že fotografiu si nemám kam zarámovať
  • Som až príliš zahĺbený do spomienky nášho stretnutia, že nezačujem, ako ku mne ktosi kráča.

 

Poviedka číslo 48:

Dostalo ma to, ale asi nie nejakým brilantným spôsobom písania, lež myšlienkou, podstatou. Priateľstvo človeka a psa. Akcia bola napísaná vynikajúco, hlavná hrdinka, žiadna superhero, ale normálne inkasujúca, nie nadľudsky silná bytosť, porazila gaunerov aj vďaka psovi, ktorého si zloduchovia zrejme ulovili na večeru. Výborné.

 

Poviedka číslo 49:

Nezvládnutý príbeh plný postáv, ktoré sa len ťažko pamätajú. Autorka si podáva slová ako štafetu. Ústredná trojica žien, pričom dve majú mená na Z... sa nejakým spôsobom prepája, zrejme knihou alebo hrdinkou, ktorá ju píše. Kto zabil manžela jednej z nich jasné nie je a nebude. A už vôbec nie prečo. Nepodarilo sa ani vyčarovať atmosféru čarovna.

Vytratené perličky:

  • Každé písmeno tejto vety sa do nej zabodli, akoby padla do ružového kríku a aby sa viac neporanila, ostala v ňom bez pohybu ležať. Až kým jej niekto nepomôže vstať.
  • Nevadilo jej, keď bola tma vonku, skôr sa cítila neistá v tmavých chodbách a niekedy, keď bola sama doma a zaspávala v posteli, videla rôzne obrysy niečo, čo nevedela čo je, v tme.
  • Bolo pre ňu príjemné, keď sa o ňu staral, ale na druhej strane sa cítila aj nepríjemne, či mu to nevadí.
  • v rukách zvieral drevené vedro plné vody a pokojne si z neho načieral do dlaní, aby sa mohol napiť a osviežiť. /Jeden pár rúk navyše/
  • Keby sa zobudila na sen a zavraždený by bol zavraždený, „uškrnul sa pri tejto slovnej hračke, „vtedy by som povedal, že áno, mohla ho zabiť v spánku, hoci je to pritiahnuté za vlasy. /Keby len za vlasy, ale aj za chlpy na nohách/

 

Poviedka číslo 50:

Príbeh o chlapíkovi, ktorí vo vesmíre prišiel o milého. Najskôr v jeho tele nesídlilo vedomie a neskôr ani duša, lebo zomrel v nemocnici. Chlapík sa opil, nahneval, čosi vykričal v krčme a tak ho zavreli. Tam mu ponúkli, že buď pôjde do basy alebo do vesmíru a on si vybral vesmír, kde ho, rovnako ako predtým jeho milého, našli mimozemské mravce a zavreli ho do laboratória. Tam ho skúmajú. Napísané je to bez zručnosti, filozofovanie len poskakuje po známych teóriách, konanie hrdinov je nelogické, neopodstatnené, zbytočne patetické.

Perly vesmírne:

  • Sériou ťahavých pohybov si ponamáhal krk, počas ktorých mu v ňom niekoľko krát zapraskalo a z boku steny modulu vybral palubný počítač pozostávajúci z tabletu s uhlopriečkou sedemnásť palcov, aby zistil stav.
  • Hoci sa vedci o Oortovom mraku vyjadrovali s pochybami a neúplnými ideami, čo sa v ňom vlastne nachádza, v podstate mali pravdu.
  • S výsuvného šúflíka vytiahol sklíčko, na ktorej ležala tmavomodrá kvapka a vložil ho na stolček mikroskopu.

 

Poviedka číslo 51:

Toto bolo pre mňa hrozivé, krátke a zmätené. Pointa jasná – strašidelná. Lenže nato, aby sa mi to páčilo, tam nebola žiadna fantastika. Príbeh bol zo života. Tragédia plynúca z podliehania hrám a virtuálnym realitám. Malí chlapci sa hrajú v labyrinte s prilbami na hlavách, ten menší z nich zlyhal. Dajú si dole prilby, ibaže... jeden z nich priveľmi uveril, že sa môže ďalej pohybovať ako v hre. A ani lúskanie prstov nemá v reálnom živote schopnosť zvrátiť neželený koniec.

 

Poviedka číslo 52:

Nápad nezodpovedá vyhotoveniu. Nájomný vrah vysvetľuje, ako zmenil metódy sily na metódy digitálnej likvidácie pomocou... no asi parapsychológie. Ciele boli vyššie, než kam až siahali autorské schopnosti. Myšlienky často predbiehali spracovanie. Hlavná postava – muž vysvetľuje, akým spôsobom zneškodňuje mužov a ženy, aby sa nakoniec sám do podobnej „pasce“ chytil.

Ostré perly:

  • Nebyť mňa a mojej úcte k tradičným hodnotám nášho povolania
  • Samozrejme, nie každá chodí na Modrý koník
  • Ukradnúť účet na fejsbúku stojí necelých 10 dolárov (v bitcoinoch, samozrejme). Rusáci sú v tom už tak dobrí, že za ďalších 20 dolárov dokážu vytvoriť kópiu účtu, ktorú previažu s účtom obete, takže majiteľka ukradnutého účtu sa nič nedozvie. Ak niečo aj napíše mojej obeti, tak to ide na druhý naklonovaný účet,

 

Poviedka číslo 53:

Spočiatku to vyzeralo na dobre napísanú scifi, ale čoskoro vyskočila nevypísanosť autora. Nedodržiava podmety vo vetách za sebou, takže čitateľ sa rýchlo stráca, netuší, ktorá postava kedy-čo vlastne vykonáva. Pointu si možno len domyslieť, ale množstvo postáv ju vrhá do nejednoznačnosti. Najskôr je výsadok na planéte, kde prebehol útok silnejších na slabších. Výsadok pozbiera vzorky a odnáša ich na palubu. Tam dôjde k záhadnému úmrtiu, kamery nezaznamenali, čo sa vlastne stalo. A jedna vzorka sa zmenila na čerta. Dvaja muži vniknú k vzorkám, dôjde k súboju... nakoniec sa spor vyrieši s prijatím obety zosnulých a vyjde najavo podraz priamo vo velení lode. Lenže dá sa povedať, že to bolo tak nejako, lebo ako presne, to hádam vie len autor. Dúfam.

Pomätené perly:

  • V prvej chvíli bol ako vystrihnutý z predchádzajúcej scény, v druhej sa jeho stále nestratené pudy snažili zachrániť mu život.
  • Kolega stále stojí oproti s odsávačom. V tomto uhle mu síce nevidno cez kryt priezoru... Výkrik doňho udrel silou kladiva, a bol to známy hlas. Spoza stola sa naň škerila zjazvená grimasa, kosť a suchá koža, dych na jeho priezore kvitol a rev priateľa v oceľových svorkách sa predieral celou jeho nehybnou bytosťou.
  • Siréna už nehučala a on už nebol pri sebe. Telo nehybné, duch blúdil. Tichý dážď, dupot mnohých nôh. Zástup zbitých stojaci na rozbahnenej ceste, po známom výjave z radu niekto vystúpil. Teraz omdliem, pomyslel si, no nestalo sa. Zbadal svoje skrútené telo, čomu sa napodiv vôbec nedivil.

 

Poviedka číslo 54:

Historický epos, putovanie kráľa za odpustením, ktoré musí udeliť predovšetkým sám sebe. Stratil obe deti, krajinu uviedol do vojen a utrpenia, ale srdce mal studené a oči zastreté hnevom. Ochromel na obe nohy, bol spurný a nezmieriteľný. Musel sa pozrieť na svoje skutky očami iných, aby pochopil a precitol. Krásne.

Leštené perly:

  • Ten had neprišiel, - zvolal a Balumova sieň jeho hnev ešte sedem ráz zopakovala. :-)
    Ani cudzinec, ani princ mu neodpovedali. A ak odpovedali, kráľ nepočul nič. Vietor hltal všetko, čo sa ocitlo medzi nebom a Jazerom najád. :-)

 

Poviedka číslo 55:

Chystáme zbierku poviedok s názvom Zombiepokalypsa, možno práve preto má téma zombie zaujala. Poviedke niečo chýba, zrejme akčnosť a strhujúci dej, napriek tomu mala svoje pekne prehnité miesta. Hlavný hrdina sa na začiatku vyrovnáva s rozchodom s priateľom, ktorý spolu s rodinou odišiel pred Nákazou niekam do hôr. Ostať v meste sa čoskoro ukázalo ako ten horší z hrdinských nápadov. Nákaza neminula ani hlavnú postavu. Lenže hrdina sa po ochorení bráni strate vlastného ja, nechce sa stať vraždiacim monštrom. S ľudstvom život na Zemi nezaniká, zostávajú zvieratá a možno im bude bez nás lepšie. Získajú naspäť rodinu, svoje pôvodné inštinkty a prežívanie. Nie zlé.

 

Kat.

book fantasyPrečo ma baví čítanie týchto poviedok? Lebo sú fajn, aj keď každý žáner trochu inak. Asi mi to čítanie niečo dáva.
Po stovke prečítaných textov už mám určitú predstavu o celom súbore.

V súťaži 2016 máme celkom slušnú kôpku hororových poviedok. Horor má tú zvláštnu silu, že nepatrí k príjemným zážitkom, veď sa máme pri ňom báť. Nepochopiteľné... veď ako sa človek môže tešiť, že sa bude báť?

A predsa to môže byť príjemný, šteklivý zážitok, trochu ako dirty pleasure. Pri horore totiž viem, že sa nebojím naozaj, že sa s poviedkou len tak hráme na strašenie. Občas mi je ľúto, ak ma chce autor/autorka poviedky silou-mocou vystrašiť a vymýšľa prvoplánovo strašidelné situácie. Príjemnejšie strašia tie poviedky, v ktorých neprichádza strach zrazu a povinne, na príkaz autora, ale prichádza nenápadne a pomaly sa stupňuje. Keď si v pohode čítam ... a zrazu zistím, že sa začína diať niečo nepríjemné, už je to dokonca tu...či tu?... alebo tam?!... ešte je ďaleko!... uááá... niekde tu je, ale ja neviem, z ktorej strany...! Strašenie (strašidlo) je tu, strach vrcholí, a ja stále neviem, kedy a ako sa všetko skončí. – Také poviedky ma bavia, lebo mi napovedajú, čoho sa v živote bojím, hovoria mi, čo ma vystraší, aký strach už nezvládam, ale dozviem sa aj, kedy som frajer.

Kvalitného hororu tu nie je veľa, je to ťažký žáner, ale nájde sa.

Edgar Allan Poe, ten vedel strašiť. Ani veľa krvi nebolo treba.

 

Medzi sci-fi poviedkami je asi najviac takých, čo ma nudia. Ak vidím, že sa autor nespoľahol na vzťahy medzi ľuďmi, čo v poviedke vystupujú, ale chce čitateľa zahltiť množstvom rekvizít a situácií z budúcnosti – vtedy dočítam len s ťažkosťami. Ešte možno keď sa objaví nejaká dystopia, ktorých tu niekoľko je, prípadne trochu hororové sci-fi...

Nie je však zábavná tá dystopia, ktorá ukazuje kataklizmu a koniec sveta tým, že vypočítava detaily pohonu kozmickej stanice, alebo opisuje detaily šupín na chrbte príšery. Nudím sa, ak sa svet rúca kvôli nejakým príšerám z inej galaxie, alebo kvôli vyšinutej technológii. To nech si robia v Hollywoode, kde na to majú techniku.

Príjemná je dystopia, kde sa svet rúca kvôli vzťahom medzi ľuďmi. Také poviedky ma bavia, lebo ukazujú, akí môžu byť ľudia, lebo texty ponúkajú možnosť „na nečisto“ prežiť vzťahy zloby, nenávisti, či obyčajnej ľahostajnosti. A niektoré poviedky z tejto súťaže ich ponúkajú dostatočne živé.

Phyllis Dorothy Jamesová či Karel Čapek, tí vedeli vyrobiť hrôzostrašnú budúcnosť. Žiadni kozmickí votrelci, stačilo, aby sa prestali rodiť deti, alebo aby prišla neznáma choroba.

 

Najviac poviedok tu chce patriť k fantasy. Na ne som sa zvlášť tešil, ale trochu sklamali. Fantasy texty sa tu často vybíjajú v zaklínadlách, v magických postavách, v čarovných mečoch, v trolloch, v odkazoch na slovanskú mytológiu alebo rozprávky... Mnohým poviedkam chýba nadhľad a humor.

Fantasy z našich troch žánrov by asi najlepšie zniesla humor. Ale tu sú väčšinou ukrutne vážne, svet je podľa nich veľmi seriózny, ľudia v týchto fantasy poviedkach sa zaoberajú len samými vznešenými vecami.

Je tu strašne málo satiry, karikatúry, sarkazmu, chýba tu vtip, ktorý by sa pohrával so slovami či s komickými vlastnosťami alebo vzťahmi postáv, chýba tu show, fraška, paródia, groteska, obyčajná sranda. Skoro všetko je veľmi dospelácke. Akoby sa do súťaže ani nehlásili mladí adepti spisovateľského umenia, ale len samí dospelí a starci. Aj keď sa objaví erotika, je hrozne vážna, nie zábavná a veselá.

Nepíšu mladí spisovatelia pre seba...? Pre koho potom?

Je to, akoby som bol na oficiálnom obede v serióznej reštaurácii, čo je fajn – ale niekedy by som radšej lízal nanuk ležiac na tráve v parku.

Pri čítaní fantasy poviedok sa chcem baviť. Fantasy dokáže čitateľa vtiahnuť do inak nezmyselného sveta mágie a mystiky (nevyhnutná tajuplnosť fantasy), kde ho však neopustí zvedavosť (nevyhnutné napätie vo fantasy), kde sa bude trochu báť (hrdinovia musia prekonať veľa prekážok až na hranici smrti), kde však čitateľ uverí v dobrý výsledok (uveriteľný happy endu, ktorý vyplýva z logiky príbehu). Z troch žánrov v tejto súťaži práve fantasy môže byť najvtipnejšie a najoptimistickejšie, ale tu to vidno zriedka.

Terry Pratchett, ten vedel zabávať. Stačila jednoduchá definícia malebnosti a držal ma v hrsti.

 

Je zvláštne, koľko textov v tejto súťaži neviem zaradiť do našich troch žánrov. Akoby sem vôbec nepatrili.

Aj spomedzi nich mnohé z nich čítam s chuťou, lebo dokážu byť kvalitnou literatúrou – ukazujú mi, ako cítia a rozmýšľajú iní ľudia, ako si ľudia dokážu riešiť svoje problémy, ako dokážu/nedokážu spolu komunikovať, ako hrdinsky idú za svojimi cieľmi. (V poviedkach z tejto súťaže je veľmi málo zbabelcov či slabochov. Hrdinov je vo všetkých žánroch ako maku, ale tých, čo utekajú z boja, alebo sa chcú zašiť, treba hľadať. Čím to je?)

Teším sa z tých poviedok, ktoré čitateľovi ukážu, ako iní ľudia myslia a cítia. Také mám rád, lebo aj keď sa často nehrajú na nič vznešené a veľkolepé, predsa sa z nich niečo naučím. Cez ľudí v týchto textoch sa môžem pozrieť na svet inými očami a môžem načas zabudnúť na vlastný pohľad. Alebo si ho aj skorigovať.

Clive Staples Lewis písal, že ak človek vie vychutnať literatúru, prečíta si jeden text viackrát s pôžitkom. Sú tu poviedky, ktoré by si si to zaslúžili. Sú tu, žiaľ, aj poviedky, ktoré si to nezaslúžia. Niektoré neprečítam dvakrát, lebo mi všetko povedia polopate, a už sa nič nové nedozviem. Iné by som prečítal aj päťkrát, lebo sa v nich stále dá objavovať niečo nové.

A nakoniec je toto čítanie aj výborný relax. Porotcovia trávia leto pri čítaní sci-fi, fantasy, hororov. Chtiac-nechtiac sa tak odpútajú od každodenných starostí a práve pre vstup do tých bájnych (či do absurdných) svetov môže toto čítanie ponúknuť relax. Aj preto sa poviedky oplatí čítať.

 

Erich Mistrík