Blog 02: Rozbeh s pár nadpriemermi (len tie chyby…)

 kategória porotcovský blog

Porotcovský blog Mária Zeumera – časť druhá, v ktorej sa porotca bavil, nádejal, ocenil dobrú fantasy, očakával (a nedočkal sa), rozdal pár nadpriemerov ale sa aj strácal v zbytočných dejových linkách vedľajších postáv…

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

jedenásť

Taaak som si želal, aby išlo o morské panny. Literatúry na túto tému je nedostatok. Teda, pokiaľ nerátame nejakého toho Aquamana, ktorého majú ľudia za naj gay hrdinu. Aké veľké bolo moje sklamanie, keď vysvitla skutočná podstata príbehu… Na rovinu: pirátov žeriem. Sloboda, poklady, rum, legendy, lode, rum… spomínal som rum? A nejaká tá česť. Ale tá patrí do legiend. Kto už dnes túži zachrániť random bezďáka, hoci sa tento za nás obetoval?

Záver: príbeh o večne vlhkej dievčine a záhade utopeného bezďáka – ľahký nadpriemer.

 

dvanásť

Ak by som mal poviedku hodnotiť jedným slovom, pri tejto by to bolo OČAKÁVANIE. Stále som totiž niečo očakával. Poviete si, že je to dobré. Znamená to dobre vybudovaný dej. A ja súhlasím. No toto očakávanie znamenalo „no a?“ alebo „dobre a?“.

Príbeh z prostredia cirkusu začína pútavo. Je to výborné miesto plné najčudnejších charakterov, ktoré len čakajú na vyrozprávanie životného príbehu. A ten, ktorý nám ponúka autor je dobrý: zlomený človek, ktorý cez svoje zranenie objaví nové možnosti života a preukáže tak nezlomnosť. Lenže toto celé šmahom ruky zmizne, keď sa z hlavného hrdinu stane chodiaci mlynček na ľudské mäso. Chápem prečo. Beriem, že sa to v nás deje, ale tak nejako mi to nezapadá do seba. Ako by sa v poslednej tretine vkradol k počítaču Epocha a doklepal to namiesto autora. Čo zas nie je a priori zlé Aj na jeho novely a´la bolognese mávam chuť, ale tu som očakával niečo iné. Lepší nadpriemer?

 

trinásť

Mám za sebou štyri semestre archeológie a preto vždy, keď sa hovorí o odcudzenom, či poškodenom umení a nálezoch, stúpa mi adrenalín. V tejto poviedke umelecký zločin dosiahol dokonalosti a paradoxne ma bavil. Niesol totiž atmosféru „rozkošného všiváctva“. Niečo ako Danyho jedenástka. Skrátka to tým smradom prajete. Navyše veci neničia.

Znamená to, že autor svoje postavy napísal dobre. Miestami im zbytočne rozpracoval bočné linky a pozadia, bez ktorých by som si túto konkrétnu poviedku vedel predstaviť, na druhej strane boli zas o kúsok živšie. Celé fajn, aj nápad zaujímavý, škoda len toho armagedonu na záver. Láskavá facka od života by týmto nespratníkom pokojne stačila.

 

štrnásť

Mnoho symbolov, ale na toto môj intelekt skrátka nestačí. Ako by niekto pospájal heslá zo snára. Za mňa nie.

 

pätnásť

Otázka, čo bude s planétou, keď Slnko vyhasne, trápi ľudí už veľmi dlho. A fantastom dáva priestor na budovanie scenárov alternatívnych budúcností. Jedno je však isté: ľudstvo ostane silné. Nie vďaka sile spoločnosti, ktorá sa požiera, nie vďaka vede, ktorá požiera našu planétu popri tom, ako sa ju snaží zachrániť. Ostaneme silní vďake sile jednotlivcov.

Myslel som, že toto je opäť poviedka o neodvratnom konci, no záver ma ubezpečil, že stále môžeme dúfať a veriť. A to je niekedy viac, ako happy end. Ďakujem a prosím si viac!

 

šestnásť

Dobrý hrdinský príbeh pripomínajúci klasiky ako John Carter alebo Almuric. Užíval som si jazyk aj nadhľad, s akým autor pristupoval k príbehu. Oživil tak prototyp tajomného eastwoodovského hrdinu, ktorý pomaly v našej literatúre vymiera. Drobné indície vyvolávajú zvedavosť a túžbu dozvedieť sa viac. Avšak niektoré fakty vyvolávajú logické otázky, ktoré nejde ignorovať, a tak uberajú body inak dobre napísanej poviedke, ktorú som si skutočne užil.

 

sedemnásť

Po prečítaní tejto poviedky som cítil istú dávku zadosťučinenia. Po prvé – dobrej fantasy je ako šafránu. Po druhé – oceňujem kreatívne riešenie problematiky developerskej ťažby dreva s politickým pozadím, ktorá rezonuje spoločnosťou. A to celé v duchu „nepriateľ môjho nepriateľa, je môj priateľ“, a že vyššie dobro si žiada obete.

Pre mňa nápadito skombinované slovenské bájoslovie a reakcia na súčasné problémy. Azda by som sa len vyvaroval prílišného množstva faktografie, ktorou je dej prepletený. Milý autor. Z démonológie máš jednotku, ale my sa chceme sústrediť na príbeh, ktorý si, napokon, zvládol dobre! A keď sme pri tom. Dozvedeli sme sa o každom, len nie o tých, ktorí v tomto príbehu hrajú prvé husle.

A čo sa týka konkrétnych mien, ktoré zazneli… ako mne to imponuje, no niektorí by s tím mohli mať problém. Ten kto bojuje s netvormi… Dobre napísané s morálnym presahom.

 

osemnásť

Keď otváram poviedku s poznámkou „horor“, mám isté očakávania. Priznávam, veľa som ich ešte neprečítal a literárnu poučku o tom, čo ich charakterizuje, tiež neovládam, no len preto, že niekde vylejete za vedro krvi a telesných tekutín, horor nestvoríte.

Najhoršie je, keď viete, že tomu niečo chýba, no neviete čo. Jazyk to má dobrý, dokonca som niekde v polke zažil „mindfuck“, čo je dobrým znamením. No následne by som chcel tento jav pochopiť. Nechcem riešenie na podnose. To ma nebaví. No chcem aspoň nápovedu.

Námet hodnotím pozitívne. Teda nie, že by na domácom násilí bolo niečo pozitívne, ale je to paradoxne bezpečné prostredie, z ktorého sa autor môže odraziť. Záverom – priemer.

 

devätnásť

Ľudské fóbie sú výborným zdrojom námetov na hororové príbehy. Najznámejším je asi ten od Hitchcocka  – Vtáky.

Aj v tomto prípade autor účinne útočí na našu averziu voči živočíšnemu druhu. A funguje to. Dokonca aj typický prípad „Zrušili mi výskum, lebo nie je pod kontrolou. Ale chce to len čas!!!“, funguje. Ako zo Spidermana. Čo však nefungovalo, bol začiatok. Pôsobil stredoškolsky a triviálne. Ako z vtipu „sedia dvaja v krčme…“ Prečo nezačať v laboratóriu? To je menšie klišé ako slovenská klasika „mal som na p…u deň a musel som si je…úť.“ To sa hodí do nejakej humornej švejkoviny. Hádajte sa so mnou, ale ak ide o vedecké thrillery, je D. Brown v písaní úvodných statí majster.

A budem sa opakovať, ale KONTROLUJTE SI TEXTY!!! Mal by som ešte výhrady k pár veciam, ale nie je to také podstatné. Zimomriavky boli a to je hlavné.

 

dvadsať

Začínajú sa mi čím ďalej tým viac páčiť poviedky, ktoré čitateľov nabádajú k väčšej otvorenosti, v zmysle byť vnímavejší, ako sa vraví OPEN MINDED.

Autor veľmi šikovne využíva lokálnu urban legendu a ja by som tento postup dal pokojne za vzor aj iným. Veď kto z nás si (nie len) v detstve nepredstavoval tajomstvá za múrmi polorozpadnutých budov a zarastených areálov. U nás to bol cukrovar.

Zároveň má poviedka ekologický rozmer, ktorý ale nie je tak násilný a „slniečkársky uplakaný“, keďže v sebe nesie nádych Stalkera, ku ktorému sa autor otvorene priznáva.

Celkový výborný dojem mi kazili len zbytočné bočné linky niektorých postáv, ktoré dej nijak zvlášť neposunuli a išlo by to aj bez nich. O všade prítomných chybách ani nevravím. Začínam si myslieť, že je to norma. Plný počet to nebude, ale dobrá práca.

Recommended Posts

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie

Martin Petro – číta za každých okolností