Blog 03: Flinta v deviatom storočí? Díky, neprosím…

 kategória porotcovský blog

Porotcovský blog Mária Zeumera – časť tretia, v ktorej nájdeme vplyv Červenáka, nejaké to young adult, lepšie hororové sústo, ale tiež kopu zbytočnej alegórie, flintu v deviatom storočí a možno aj pokus nejakého autora o arteterapiu…

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

dvadsaťjeden

Jedno odvážne tvrdenie na úvod: je zvláštne a príjemné zároveň, ak počas života zaznamenáte vplyv jedného žijúceho autora na iných. Tatko nejak vznikajú literárne smery nie? Alebo skupiny. Či už toho Červenáka niekto kopíruje, alebo je jeho nasledovníkom, mne to neprekáža. Hlavne, že je to pútavé a dá sa to čítať (áno opäť s chybami, ale tentokrát som žmúril jak krtek!!!). Aj toto je cesta, ako oživiť najstaršie dejiny, všetkým suchárom na úStAVe napriek a vzbudiť o ne záujem. Legendy z toho obdobia nám chýbajú, tak prečo nejaké nevytvoriť? Veď legendy sú základom všetkého bádania. No nie? Mohla by síce padnúť otázka džendžeru, ale aj tento fakt sa dá vysvetliť, čo len dokazuje autorovu znalosť problematiky. Vidíte? Tu si dal niekto prácu s výskumom.

Túto poviedku som si naozaj užil. Z viacerých dôvodov. Ďakujem 🙂

 

dvadsaťdva

Áno! Toto beriem. Dýcha z toho zaujímavé čarodejnícke young adult. Dobre napísané, dobre vybudované, možno len pár vecí:

Ak máte čas vymýšľať nekonečné pubertálne vzťahové telenovelové doťahovanie sa typu: „Milujem ťa! Ja teba viac! Ale ja nevládzem! Neboj ja vládzem za oboch!“, nájdite si čas na efekty. Doprajte nám trošku farieb a iskier. Buďte chvíľu maliarmi. Nech si to môže predstaviť aj človek, ktorý nikdy nevidel mágiu Harryho Pottera, či delírium Maxa Payna. A keby ešte záver… juj! Rozpracovať, pridať, len tak ďalej.

 

dvadsaťtri

Ok. V istých chvíľach som sa skutočne chvel. Autorovi sa podarilo vyvolať mi pred očami obrazy, ktorých sa človek ťažko zbavuje.

Poviedka načala tému, ktoré sa dotýka nás všetkých. A kto tvrdí opak, nie je úprimný k sebe a okoliu. Nie nehovorím o masturbácii, hoci je s touto poviedkou spojená. Hovorím o temnote, ktorá je v nás. O tom, ako všetci spomalíme, keď autom prechádzame okolo nehody. Ako odvraciame tvár, keď niekoho bijú, no po očku zazeráme. Lenže kde je hranica, cez ktorú nesmieme do tejto temnoty prepadnúť?

Znechutenie, hrozivé obrazy a záver, ktorý by možno iného čitateľa neprekvapil, ale ja som sa tak zameral na obrazy samotné, až som to nečakal. Myslím, že v rámci žánru lepšie sústo.

 

dvadsaťštyri

Myslím, že psychopatov som sa bál vždy. Už ako malý chlapec som si uvedomoval, že sú nevyspytateľní. Útočia bez pravidiel a často bez logiky. A keď príde na psychopatov so spasiteľským syndrómom, začnete sa pýtať, kde ostal Boh?

Myslím, že autorovi sa podarilo jedného takého vytvoriť. Môžeme len predpokladať, že k daným činom ho priviedla duševná porucha, ale v podstate je to jedno. Mal svoju pravdu a vytýčený smer, presne ako všetci tí magori, ktorých poznáme z kriminálok.

V tomto prípade obzvlášť oceňujem moment nádeje (SPOILER?), ktorý sa autorovi podarilo vyrobiť. Utrpenie je o to väčšie, ak dáte obeti nádej na záchranu.

 

dvadsaťpäť

Je to ako pokúšanie Diablom na púšti, ibaže slovami autora, nie je to anjel. Takže čo?

Filozofický traktát táááák hlboký, že by sa zaň nemuseli hanbiť ani klasici. Ale opäť sa pýtam NAČO? Načo je dobrý text (hoc dobre napísaný), keď mu má rozumieť iba autor? Mám pocit, že táto poviedka je rovnako alegorická, ako sochy na katedrále. Ale možno som len vyhorený.

 

dvadsaťšesť

To, že názov nekorešponduje s textom, by sa prežiť dalo. Že text nespĺňa základné znaky gramotnosti, som si už zvykol. Ale keď sa mi budete snažiť podstrčiť do textu o deviatom storočí „flintu, v tých časoch zjednodušenú verziu“, to už kamaráti nebudeme. Hold, občas musí písaniu predchádzať troška výskumu. Zlaté pravidlo – nepíš o tom, čo nepoznáš! Námet dobrý, text katastrofálny.

 

dvadsaťsedem

Robotiku a umelú inteligenciu som prvýkrát začal vnímať ako malý cez film Číslo 5 žije. Túžba po živote a slobode, ktorá zotiera rozdiely medzi živými a neživými bytosťami. Ďalším stupňom bol Terminátor a celé to uzatvára Westworld, ktorý nastolil a posunul otázky etiky vo vzťahu k robotike. Čo sa však za metaforou robotiky ukrýva skutočne?

Možno je to celé o vzťahoch k naším deťom. Teda aspoň taký pocit vo mne vyvolala táto poviedka. Odovzdávame im naše skúsenosti a vedomosti, chceme aby boli dokonalými obrazmi nás samých, a keď urobia naše chyby, či zatúžia po slobode, vypíname ich. Ale možno to vnímam len skrz osobný sentiment.

Záverom: nič prevratné, ale dobre napísané.

 

dvadsaťosem

Neviem prečo, ale temnota, ktorá neberie samú seba vážne, mi je prudko sympatická. Taker a Dale verzus zlo, Stan proti Zlu, ale aj Constantine. Hrôza, ktorú ponúkajú dokáže byť skutočná, no humor a situácie, ktoré paradoxne vytvárajú, sú vražedné! A to má pre mňa veľkú cenu.

V tomto prípade zvolil autor jazyk, ktorý mne imponuje. Len škoda slabo prepracovanej dejovej zložky, resp. žiadnej. Bola to sympatická barová komiksová voodoo miniatúra, ale prečo sa s tým uspokojiť? Rozhodne máte naviac!

 

dvadsaťdeväť

Čím dlhšie pôsobím v umení, tým mám silnejší pocit, že umenie vzniklo len pre to, aby filtrovalo a transformovalo naše traumy. Že je len médiom na prenos nášho utrpenia na iných prijímateľov. A že to vtipné si vymysleli len nejakí podnikavci, ktorí v tom videli dieru na trhu. (Samozrejme je to prehnané, ale niekedy je tento pocit skutočne silný)

Arteterapiu považujem za prínosnú, no čo oslobodzuje pisateľa, môže ničiť čitateľa. Nedovolím si s istotou tvrdiť, že toto je ten prípad. Možno ide len o prepracovaný „Sucker Punch“ a snahu poukázať na potrebu pristupovať k duševným poruchám komplexne a s väčšou pozornosťou. Nič to však nemení na veci, že temnota pre temnotu je skrátka málo. To je ako s účelovým humorom.

Nie zle napísané, ale zmätené. Ak to mal byť zámer, fajn. Mne to nestačí.

 

tridsať

Nie je to prvý raz, čo sa stretáme s myšlienkou „čo by bolo, keby ľudia boli považovaní za zvieratá“. Planéta opíc nám myslím všetkým prevrátila pohľad na primáty. A to je presne ono. Máme túto tému ešte kam posunúť? Vie byť niečím viac, ako len leitmotívom?

Bohu žiaľ, nestačí len vymeniť opice za rasu… neviem čoho (Wookieov? Líšok? Lemurov?) a otočiť úlohy. Aký je vlastne ich vzťah k ľudom? Ako odchovanec STAR TREK a STAR WARS som dúfal aspoň v nejakú medzidruhovú erotiku, a dostal som „Zachráňte Juriho“. TOTO TU UŽ BOLO. Čítalo sa to dobre, štýl ujde, ale CHCIME VIAC!

Recommended Posts

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie