Blog 04: Nemiešajte!!!

 kategória porotcovský blog

Porotcovský blog Mária Zeumera – časť štvrtá, v ktorej bol guláš, rozprávka, čarodejnice, nedokončený úvod niečoho väčšieho, nepodarenú cestu časom ale aj ducharinu. A… Ešte… Ehm… krvilačnú masturbujúcu sukubu… Prečo nie 🙂

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

tridsaťjeden

Je super keď má človek rozhľad a prehľad. Je super keď máte radi viacero vecí. Napríklad guláš. Ja ho milujem. Ale niektoré veci by sa skrátka miešať nemali. Napríklad biela a farebná bielizeň, biely a farebný alkohol, Star Wars a Star Trek a i. Rovnako by sa niektoré veci nemali zamieňať. Tým predchádzajúcim počnúc, cez nacionalizmus a šovinizmus prechádzajúc a vlkolakmi s jednorožcami končiac!!!

Pochopil som, o čo asi autorovi išlo, aj čo tým chcel povedať. No v konečnom dôsledku to je nezrelé, zmätené, pomiešané. Štýl je zatiaľ jemne podpriemer, ale tréning robí majstra, takže smelo do toho! Pamätajte: menej je niekedy viac. To skrátka platí, hoc sa aj o zem hodíte. A vlkolak nikdy nemôže byť ako jednorožec. Ani v idióme!

 

tridsaťdva

Pri čítaní prvého odstavca som si s úžasom uvedomil, že čítam rozprávku. Úprimne som sa potešil, pretože rozprávky už dnes ľudia píšu málokedy. A pri tom sú rozprávky základným kameňom celej fantasy! Aj allmighty Sapkowski z nich vychádza. Akurát ich dokázal okoreniť.

Text teda nesie nesporné znaky rozprávky: prirovnania, mágiu čísel, oblúk vo forme „problém – dno – pokánie – náprava – poučenie“. Prekážalo mi pár výrazov, ktoré sa do rozprávky nehodia a dajú sa ľahko nahradiť, absentujúca postava dobrodinca, resp. dôvod/ pôvod nápravy hlavného hrdinu a záver, ktorý vyznel naivne (odfláknuto?).

No fakt, že išlo o rozprávku, to vyvažuje. Aj toto je cesta. A kto vynechal vo svojom živote rozprávky, mal by sa k nim vrátiť.

 

tridsaťtri

Fantasy na pozadí historických udalostí majú viaceré výhody. Nemusíte si napríklad vymýšľať vlastný svet a svojimi príbehmi môžete vyplniť diery v dejinách. Obdobie inkvizície je na to ako stvorené. Hádate dobre, že ide o poviedku s čarodejnicami. Dobre napísanú s jasnými pravidlami, v ktorých nie je problém sa orientovať. Autor výborne využil model dvoch hrdinov – staršieho, nazvime ho mentor so skúsenosťami a mladšieho, nemenej zdatného (no ako to býva) idealistu, ktorý, ak by na to mal priestor, by sa len tak neuspokojil s vyhlásením „urobili sme, čo sme mali a hotovo“. Tento model mne osobne vyhovuje. Necháva priestor na dialógy a slovné prestrelky.

Záver: zvládol by som pokračovanie.

 

tridsaťštyri

Netajím o sebe, že som naivný. Aspoň vždy môžem dúfať. Aj teraz som dúfal. A do názvu vkladal viac, ako som dostal.

Začiatok je celkom fajn. Hlavná hrdinka je na neznámom desivom mieste a spoločnosť jej robí jediná prívetivá osoba, ktorá, ako sa ukáže v závere, svoju skutočnú „agendu“ ukrýva. Po tadeto by to bolo fajn. Ale potom nastane autorov pokus o retrospektívu, v ktorom sa dozvedáme genézu celého príbehu. Je plná balastu a vaty (naozaj som musel hľadať slušné slovo), na ktorú nie som vonkoncom zvedavý. Nechcem čítať o tom, čo robia tri hlúpe ožraté vysokoškolské blbky po tom, ako hlavná hrdinka zmizne.

Rád by som bol konkrétny, no nedá sa.  Ergo sa to ťažko píše. Chýba mi PREČO? Ak nie je podstatné prečo, mala byť poviedka zameraná na vnútro hlavnej hrdinky. Takto som nedostal ani jedno ani druhé. Snáď len mierne zadosťučinenie na záver.

 

tridsaťpäť

Slovami Antona Ega: „Je ľahké písať zlé kritiky, ktoré nás baví písať a čítať…“ Čo však napísať vám, ktorým sa to písanie celkom darí? Budem sa opakovať: Dobre napísaný hrdinský príbeh, povedzme legenda, ktorá dokazuje, že slová majú veľkú váhu. A keď im veríme, môžu sa zmeniť na skutočnosť. A že všetko je uhol pohľadu. Čo je pre jedného hrdinstvo, pre druhého je hlúposť? Neviem už…ďéveť.

Autorovi sa podarila zvláštna vec. Od začiatku som vedel, ako to skončí. Celým dejom sa nesie sladký smútok. Ale presne to k tomuto druhu príbehov patrí. A ja som si to užil. Bude to stačiť na zlato? Alebo bude to zlato len mačacie?

 

tridsaťšesť

Túžba po dokonalosti nás poháňa vpred. Je impulzom mnohých výskumov. Obdivujem ľudí, ktorí vyvíjajú bionické náhrady a neuvažujú o ich zneužití. Odtiaľto je to už len krôčik k vytvoreniu databázovej schránky, ktorá by dokázala uchovať naše myšlienky v komplexe osobnosti. Akási forma nesmrteľnosti. Prečo nie.

Z poviedky som mal pocit, že autor má k danej téme blízko. Jazyk má presne tú dávku vedeckosti, ktorá ma presvedčí o tom, že čítam VEDECKO- FANTASTICKÚ literatúru. Čo mi však vadí (vadí nie je to pravé slovo, ale nateraz postačí) je fakt, že poviedka pôsobí ako úvod k väčšiemu celku bez toho, aby nastolená myšlienka došla k naplneniu. Takže čo? Mám si prosiť celú novelu? Ok! Sem s ňou. Ako autorské cvičenie to dopadlo na výbornú. Ako poviedka… hmm… je to len reflexia skutočnej kvality.

 

tridsaťsedem

Klasický príbeh starnúceho gangstra, ktorý je nútený čeliť hriechom z minulosti a neodvratnému osudu, radí medzi sci-fi poviedky jedine jeho „obal“. Ak by sme z neho olúpali nános všetkého vesmírneho a futuristického (neptúnsky heroín), dostali by sme starú dobrú mafiánsku prestrelku. Tak načo tá snaha? Nemyslím si, že takto sa píše sci-fi. Páčilo sa mi to. O tom niet pochýb. Aj tento druh príbehov mám rád. Prešiel som si fázou Mária Puzza a dnes už PC klasikou Mafia. Ale načo na to patlať ten nepotrebný nános? Aby to mohlo byť v súťaži? No tak blahoželám. Je to v súťaži. Pôsobí to však účelovo a uberá to celkovému dobrému dojmu z textu. Môžete namietať, že aj Firefly je len vesmírny western. Ale o to ide – VESMÍRNY. Či by stačilo, keby sa dej odohrával inde ako na Zemi? Neviem. Možno.

PS: Oceňujem, kam autor zaradil Američanov 😛

 

tridsaťosem

Cestovanie v čase ma fascinuje. Z jeho zákonov sa mi točí hlava. Pri multiverze – paralelných vesmíroch – mi ale totálne exploduje, ak sa ich snažím pochopiť. V tomto prípade, ale zostaňme pri cestovaní časom v jeho základnej podobe, pretože autor nám, napriek kvetnatému úvodu, nič iné, ako jednu cestu späť, neponúkol.

Prijal by som to. Hovorím si: „Okej, bude to také Ráno vstanu a opařím se čajem.“ No nebol z toho ani len Time Squad. Taký Sherman a pán Peabody. To je ono. Akurát s rozmerom Kriminálka staré mesto.

Dobre sa to čítalo, je v tom nejaké to morálne oné a možno v inom vesmíre by ma to ohúrilo. Ale takto…

 

tridsaťdeväť

Nerád ostávam zmätený. Je to pre mňa diskomfortné. S poviedkami tohto typu je to ako s ťažkým divadlom. Ľudia z neho odchádzajú s pocitom, že sú hlúpi. A preto radšej pozerajú debilné seriály, ktoré im dávajú pocit mentálnej nadradenosti.

Ja mám rád ťažké divadlo aj náročnú literatúru, no musí to odhaľovať nejaký význam. Príbehy typu „odhalil som veľké tajomstvo. Konečne viem, aká je pravda, ale vám ju nepoviem,“ sú na prd! Tak si tú veľkú pravdu strč za klobúk a neotravuj ma s ňou.

Mohla to byť len vražda z psychózy alebo transcendentálny jav s vysvetlením. Takto ostávam paralyzovaný, na pol ceste k pochopeniu.

 

štyridsať

Konečne prvá poviedka, ktorej rozuzlenie ma príjemne prekvapilo. Možno som len unavený, že som to nespozoroval skôr, ale o to nejde. Páči sa mi zažívať nečakané pointy a zvraty. Vážim si ich o to viac, lebo viem aké ťažké je vymyslieť dobrú zápletku. Teraz vychádzam z množstva tých menej vydarených, ktoré som tu už opisoval.

Nápad pozrieť sa na detské problémy v kolektívoch cez duchársku optiku vyšiel. Mnohí z nás tam boli. Teda nie s duchmi. O tom nič neviem. No duchovia ako takí sú fascinujúci a desiví. Majú svojské pravidlá, ktoré dávajú autorovi slobodu. V mnohom sú ako fantastické rasy. Nikto vám nepovie, čo skutočne platí a čo nie. A je už len na autorovi, aby to fungovalo a bolo dostatočne lákavé.

Oceňujem slang, humor a už spomínané rozuzlenie postáv. Po rozpačitom začiatku, dobrý dojazd.

 

štyridsaťjeden

Pri dočítaní tejto poviedky som pocítil podobný zmätok, ako pri Večnom svite nepoškvrnenej mysle. Autor necháva čitateľa prežiť centrifúgu zmätených obrazov, ktoré postupne vyvolávajú zdesenie nie len v hlavnom hrdinovi. Zrejme správne skonštruované pochybnosti nás nechávajú prehodnocovať, či to, čo čítame je naozaj alebo len ďalší sen. Už som tu opisoval poviedky, ktorých obrazy vyvolávajú zmätok, no tentokrát je to iné. S posledným odstavcom to celé do seba zapadlo a otázky, ktoré sa mi drali na jazyk počas čítania, zrazu neboli dôležité. Myslím, že celkom dobrá práca.

 

štyridsaťdva

Príbeh lásky zaťaženej kliatbou a bočná linka operených zradcov, ktorá funkčne zapadá do hlavného príbehu a vytvára preň ďalší rozmer.

Dobrý dojem z relatívne dobre vymysleného príbehu kazia presladené momenty ako z Twighlightu. Nikdy ma neprestane udivovať ľahkosť, s akou sa niektoré hrdinky prepracujú k zázračnému zaláskovaniu sa. Nie, že by sa to v živote nedialo. Iba to na mňa pôsobí naivne a osobne preferujem literárne vzťahy, ktoré si k sebe nájdu cestu. Možno len nie som cieľová skupina a inému čitateľovi to príde neskutočne romantické. Oceňujem však happy end. V tomto prípade bol na mieste a ak by to skončilo inak, bol by som ešte namrzenejší.

 

štyridsaťtri

To, o čom som si myslel, že bude len ďalšia spánková paralýza, sa odrazu zmenilo na krvilačnú masturbujúcu sukubu. Tá predstava je prinajmenšom znepokojujúca. Ale aj zvláštne vzrušujúca. Takže, čo s tým?

V prvom rade, za mňa je to málo. Ak má byť vrchol poviedky potláčané sexuálne napätie, resp. nejaká sexuálna deviácia, tak nech to má zmysel. Chýbajú motivácie, dôvody alebo viac sexu! Zase raz, ako autorské cvičenie nie zlé. Obraz sexi desivého démona je ok. Čítalo sa to dobre, no bez väčšieho prežitku. Takto je to len slabé SNUFF porno.

 

štyridsaťštyri

Začínam si myslieť, že by bolo na mieste vytvoriť kategóriu fraška (mám na mysli samozrejme slovo vychádzajúce zo základu hanlivo hanlivo pomenovávajúceho ženský pohlavný orgán). Viem si predstaviť čokoľvek na tému zomby. Ale toto už nie je ani Rodriguez, ani Tarantino. Možno tak Vasky, keby dokázal zosmoliť niečo, čo dáva zmysel. Táto poviedka však obsahuje veci, ktoré principiálne odmietam prijať. Nehovorím, že sa autorovi nepodarilo zachytiť istý typ matiek. Smutné je, že takéto prípady naozaj sú. No ak by sa ma niekto opýtal, či poznám hranicu, toto bola ona.

Dobrý námet. Pripomínal klasické D-čkové filmy. Ale jazyk a zvolená forma to u mňa zabili. A bojím sa, že z mŕtvych to nevstane. Taký nekromancer sa ešte nenarodil.

 

štyridsaťpäť

Poviedka, v ktorej nás autor vezme do Šale, v nie príliš vzdialenej budúcnosti, má dosť dosť DOSŤ  dlhý rozjazd. A keď ako – tak naberie rýchlosť, skončí. Toto mi prosím vás nerobte. Nenúťte ma čítať dvadsať stranovú expozíciu  a keď naveľa presvedčím samého seba, že „neboj teraz bude akcia“, príde katastrofa. Veľa logických nejasností, ktoré by bolo treba dotiahnuť, náhody svedčiace o príbehovej kríze autora a aby som nevyšiel z cviku CHYBY TEXTU! Taká lacnejšia Svetová vojna Z?

PS: Oceňujem aspekt ľudského hyenizmu a kolaborácie. Je desivá predstava, že takéto indivíduá sa nájdu vždy a všade. Škoda len, že o tom táto poviedka nebola.

Ďalšie články

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie