BLOG 04 – Zaujmite!

 In porotcovský blog

Táto várka hodnotení má spoločné to, že pri väčšine príbehov sa mi nepodarilo udržať pozornosť. Poctivo som ich prelistovala do konca, ale so skleneným pohľadom. Prečo? V rôznom pomere sa v nich miešali dva základné problémy: banálnosť a nejasnosť. Každá forma tvorby je ťažká, ale vystavať zaujímavý príbeh bez toho, aby sme ho scénu po scéne s hrdinami prežívali, je ešte ťažšia. Tiež som s tým mávala problémy. No jedna poviedka z tejto várky to napriek tomu zvládla podať pútavo. Aký trik na to použila, to sa dozviete v jej hodnotení.
A nejasnosť? Ubezpečte sa, či má čitateľ obraz aj zvuk. Buď testovacím čítaním, alebo pozorným skúmaním textu, či si má na základe čoho v predstave ten obraz a zvuk vytvoriť. Či ste dostatočne jasne napísali, kto, čo a prečo robí. Nemusíte po lopate, ale urobte to zaujímavo. Či už vtipne, šokujúco (ale logicky), netradične (ale logicky), alebo výstižne (ale logicky)… A čleňte text na odseky. Čím častejšie, tým lepšie. Ale logicky.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

31. poviedka

A opäť tu máme zlý horor. Horor? V podstate len obyčajná vyvražďovačka. Odseknuté hnáty lietajú a emócie žiadne. Ba ani emócie hlavnej hrdinky, ktorá prežíva niečo, čo by malo byť hotovým peklom. Je svedkom vraždy svojich synov, ale jej pocity sú odbité suchým konštatovaním, že jej puká srdce (alebo niečo v tom zmysle). Ale keby aj jej zúfalstvo bolo rozobraté do poslednej bodky, stále nie je dôvod, aby ten príbeh budil strach. Súcit, ľútosť, hnus, to áno, ale nie strach. A ešte vzbudzuje otázky, napríklad odkiaľ vrahyňa zrazu vzala také nebezpečné predmety, ako sú strelná zbraň, jed a bomba. A odkiaľ sa vôbec vrahyňa a jej motivácia vzali – jej zrod je opísaný nepresvedčivo. Nepresvedčivý je celý príbeh. Nesie stopy napozeraných hororov, ale, budem sa v týchto hodnoteniach opakovať, literárny horor musí byť napísaný úplne inak ako prostý opis scén z filmového hororu. Začiatok znova pôsobil sľubnejšie ako to, čo nasledovalo potom. A zase raz nečleníme text na odseky!

 

32. poviedka

Toto je jeden z tých prípadov, kedy neviem, čo napísať. Autor nerobí žiadnu z elementárnych gramatických či štylistických chýb, ale aj tak je to nemastné-neslané. Štýl je úhľadný, ale nebadať v tom tú vychytralosť naozaj dobrých autorov, tú šťavu. A jednu konkrétu vec môžem vytknúť – scéna je niekedy príliš slabo a nejasne opísaná, strácala som niť, čo a prečo sa s mladým hrdinom a jeho bratom deje. Snaha o zvrat a na konci aj o prekvapivú pointu tam bola, ale aj tak nenadchlo. Priemer.

 

33. poviedka

Už druhýkrát v tejto súťaži sa stretávam s fantasy napísanou formou kvázi legendy. A zase to nefunguje. Legenda bez scén, prosté opisovanie deja z diaľky, je forma, ktorá má sama osebe veľmi silný nábeh na nudnosť. Poznám iba jediný prípad, v ktorom takáto forma nenudila – v Ohni a krvi od G. R. R. Martina. Aj to len preto, že onu históriu neustále okoreňoval pikantnými, prekvapivými, informáciami. A napriek tomu to nebola jedna z najčítavejších kníh, aké poznám. Čo potom čakať, keď sa takejto formy chytí nevypísaný autor? Ktorý tam nevloží nič inovatívne, žiadne tie moje obľúbené oživujúce detaily? Zostane len záľaha nezapamätateľných mien, otrepaný boj čistého dobra s čistým zlom. A z mojej strany aj úškrn nad pointou – Mesiac (prečo ho skoro všetci píšete s malým „m“?) s výnimkou splnu býva aspoň počas časti dňa na oblohe spolu so Slnkom. Takže dojatie nad večne odlúčenými milencami, Slnkom a Mesiacom, ma úplne míňa. A tiež ma zaráža, že príbeh má do polovice dobrú gramatiku, ale od polovice sa to náhle zhorší.

 

34. poviedka

Príbeh, ktorý sa nám pokúša odovzdať Veľké myšlienky. Lenže to je pre začínajúceho autora ďalšia pasca. Je ťažké vybalansovať podanie Veľkých myšlienok tak, aby ich čitatelia ešte pochopili, ale aby zároveň neboli také priamočiare, že budú pôsobiť trápne a pateticky. Toto je žiaľ ten druhý prípad. Ale nie, autor nepíše celkom zle. Pomerne často sa striedajú záblesky naozaj slušného, publikovateľného spracovania so spracovaním prezrádzajúcim neskúsenosť. Lenže samotná podávaná myšlienka, aj keď vyznieva na prvý pohľad pre mňa sympaticky, nemá ktovieaké zdôvodnenie. A zvestuje ju chlapec, dieťa, ktoré hovorí ako stará múdra kniha. Detskejší a modernejší jazyk, ktorým neobratne lapá pre neho pridospelé závery, by mi bol sympatickejší a dodal by postave život. Spolu s množstvom ďalších detailov a stručných informácií o nej… teda nich, keďže máme dvoch hlavných hrdinov. Slabý priemer.

 

35. poviedka

Konečne tu po tých splatterových vyvražďovačkách máme nápaditý horor s netradičnou zápletkou a netradičnou formou. Rozoberá súčasné problémy mládeže a nenápadne dvíha varovný prst, ako by sa mohli (po fantastickej stránke) skončiť. Čítanie ma bavilo (vzácnosť!) a hovorila som si, že by konečne mohla padnúť doteraz nedosiahnuteľná bodová osmička. Napokon sme ale, žiaľ, zase skončili v len nadpriemere. Čím ďalej, tým menej realistické mi pripadali reakcie jednej z postáv. I to, že v dnešnom bažení po ochrane osobných údajov by sa zverenilo niečo takéto. A napokon ma nepotešilo ani ono záhadné vyústenie príbehu v štýle Akty X do „nevieme, kde je pravda“. Veď predsa existovali fotografie, ktoré aspoň jednu časť podivného príbehu potvrdzujú alebo vyvracajú. A že sa nič nevysvetlilo… no, trochu tajomna a otvorenosti na konci nezaškodí, ale aspoň nejaký náznak možností mohol byť.

 

36. poviedka

Toto hodnotenie sa asi nebude autorovi čítať ľahko, očividne na texte pracoval. Až na pár čiarok, ale priznajme si, kto ich úplne ovláda? Napriek tomu to bolo nudné. Príšerne nudné. A to horšie, že išlo o mimoriadne dlhý príbeh. O čom bol? Priznám sa, neviem. Len záverečná pointa je mi jasná a je trochu pokrokom oproti iným čierno-bielym fantasy, ale aj táto myšlienka je už stará a obohraná. Hlavná chyba príbehu je tá, ktorou tu už zopár fantasy poviedok trpelo. Neukazuje, ale popisuje. Namiesto scén, ktoré by charakterizovali prostredie, postavy, dianie a pocity nám to autor všetko predkladá doslovne. Lenže v prípade literatúry nie je prinesenie obsahu na striebornom podnose vôbec prínosom, práve naopak. Toto nie je učebnica dejepisu, všetko podstatné musíme s postavami zažiť scénu po scéne.

 

37. poviedka

Opäť neuveriteľne dlhý a neuveriteľne únavný text. Bez urážky, ale jeho čítanie mi niekoľkokrát prerušilo silné nutkanie na spanie. Vojenské sci-fi hemžiace sa opisom zbraní, útokov, taktiky. Príbeh je v denníkovej forme a autor si asi uvedomuje, že to nie je šťastné riešenie. Ak chcete písať realistický denník (čo autor zrejme chcel), musíte sa zväčša zaobísť bez dialógov a hlbších ponorov do scén. Preto do časti denníka akási „redakcia“ umelo dialógy vložila. To by bolo odpustiteľné. Čo je absolútne neodpustiteľné, je to, že celá tá mnoho strán trvajúca vojenská predohra bola úplne bez sci-fi prvkov a bez akéhokoľvek významu pre ďalší dej! Vzbudzuje to dojem, akoby autor miloval opisy vojny a sci-fi dianie na záver pridal iba preto, aby sa mohol zúčastniť v tejto súťaži. Ale takto to nefuguje. Každopádne, tých posledných pár strán ma prebralo, no vedela som, že na takom malom, záverečnom úseku textu to k pointe nepovedie. A veruže neviedlo. Len počet gramatických chýb ku koncu stúpol (alebo som ich v bdelšom stave lepšie vnímala?). Dávam body za presvedčivé konanie po stretnutí s paranormálnom a za celkovú realistickosť (aspoň nakoľko ju vie moja laická duša posúdiť). Ale kvôli úplne zlej stavbe príbehu aj tak slabé.

 

38. poviedka

Milá podivnosť. Absurdný svet, síce nie je prepracovaný tak dobre ako iné poviedky, ktoré som čítala mimo tohto ročníka Ceny Fantázie, ale nenudilo. Miestami to bolo dokonca celkom vtipné. Zaujímavé je, že tento príbeh bol podaný tiež tou nešťastnou formou opisov deja a nie vnorením sa do deja. Ale tým, že autor nepísal bežné, nudné veci, ale vtipné absurdity, to celkom bavilo. Keby to bolo dobre (v tomto prípade vtipne a s absurdnou logikou) vypointované, mohol sa tento príbeh rovnať zatiaľ najlepšej humornej fantastike, akú som v tejto súťaži čítala. Ale nebolo. A navyše, keď už autor spomína vzburu ypsilonov, mal si postrážiť aj svoje ypsilony, ktoré sa mu niekedy búria… Nadpriemer.

 

39. poviedka

Viem, že nemám hodnotiť autora, ale príbeh. Ale tu mi nedá napísať silný dojem sálajúci z celého, bohužiaľ zase dlhého textu: písalo to dieťa. Indikátormi sú hlboká, ale zúfalo hlboká neznalosť témy a prostredia a skutočnosť, že postavy dospelých vedcov sa správajú ako deti. Neustále vykrikujú: Halooooo? Huuuurááááá! Niiiiieeeeee! Juuuuchuuuuu! Výkriky pretína desivé množstvo bodiek za sebou (dávno som písala, že dvojbodka má mať tri bodky, aj to, že sa nemá nadužívať) a v texte nájdeme dokonca smajlíky! Dej obsahuje toľko chýb, absurdností a nelogickostí, že ich rozbor by bol dlhší než všetky tieto hodnotenia dohromady. A aký vlastne dej? Vydedukovala som, že hlavnou zápletkou bola zrážka „rakety“ s „ufom“. Autorovi by nezaškodilo zistiť si, čo tie pojmy v skutočnosti znamenajú. Taktiež prudko skáče z miesta na miesto, od scény k scéne, bez prechodov, bez logiky. Možno sa zdá, že záverečné rozuzlenie by celú absurdnosť príbehu mohlo ospravedlniť, ale je neuveriteľne otrepané (už aj v týchto hodnoteniach raz bolo!), a navyše, ak by sme mali byť veľmi prísni, by takéto rozuzlenie malo text zo súťaže diskvalifikovať.

Viem, že toto sa autorovi určite nebude čítať ľahko. Ja sama som so svojím textom kedysi tiež bola podobne na smiech. Vidieť, že to malo mať aj zámerne vtipné pasáže, lenže žiaľ, smiech to vyvoláva naopak tam, kde vôbec nemalo. Toto sa mi tiež už stalo. Lenže čo povzbudivé napísať? Azda to, že ak je moja dedukcia veku správna, autor sa ešte môže nesmierne zlepšiť. Len sa treba najbližších pár rokov držať ďalej od súťaží a veľa, veľa čítať. Najmä o tom, o čom chce písať.

 

40. poviedka

Zase jeden príbeh, v ktorého texte som sa strácala. Tentoraz za to mohlo najmä jeho nulové členenie. Čo ma celkom udivuje, lebo štýl budí dojem, že autor už nejaké skúsenosti má. Hlavná myšlienka je dobrá, vlastne skvelá. Keď som si ju prečítala, ihneď sa mi v hlave rozbehla obrazotvornosť, akým perfektným námetom mohla byť, ako zaujímavo by sa dala spracovať. Podmieňovací spôsob je namieste – toto spracovanie ma nezaujalo teda vôbec. Kvázi vtipné a pritom nie zábavné, neprehľadné, ani to prostredie nesadlo. A názvom sme sa inšpirovali v názve iného diela svetovej sci-fi prózy, však? (Za to body nestrhávam.) Ale za myšlienku a nie úplne najhoršiu štylistiku dávam slabší priemer.

Recent Posts

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search