BLOG 05 – Odhaliť tak akurát

 In porotcovský blog

V poviedkach nielen tejto várky sa často vyskytujú dva protipóly toho istého problému. Nesprávna miera informovanosti čitateľa. Autor toho niekedy prezradí toľko, že pointa je jasná už veľmi skoro, alebo príliš podrobným vysvetlením a dodatkami zabije vau efekt. Ale to je ešte ten sympatickejší prípad. Menej milé mi je, keď predstave, ktorú autor svojimi slovami vykresľuje v mojej hlave, vypadne obraz aj zvuk. Skrátka sa v texte stratím. Autor nenapísal všetko dôležité pre pochopenie. Alebo napísal, ale tak nešikovne, nudne či skryto, že to na prvý raz prehliadnem. Problém však je, že musím prečítať tri poviedky denne, nevraviac o záľahe ďalších povinností. Nemám teda čas vracať sa, hľadať a dumať, ako to teda malo byť. A napriek tomu to robím. Ale iba pri lepších textoch.

Viem, že vy nemôžete za to, že v tomto ročníku prišiel taký vysoký počet príspevkov, ktorý nedáva porotcom veľa času na vnímanie jednotlivých textov. O únave zo zahltenia príspevkami už ani nehovoriac. Ale predsa je dobré vedieť nájsť tú správnu mieru odhalenia. Ako? To vám neporadím. Aj ja v tomto ešte len tápem. Zostáva len staré dobré: čítať, čítať, čítať dobrú literatúru. A ak rekreačné čítanie nepomáha, tak skúsiť vedome sledovať, ako spisovatelia dávkujú informácie.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

41. poviedka

Príbeh o deformáciách, ktorý však sám veľkými deformáciami netrpí (okrem pár hrubíc). Je sformulovaný tak, že nemusíte (veľmi) tápať v tom, čo sa v scéne deje. Má dobre vybudovanú zápletku, záhadu, ktorej rozlúšteniu sa postavy venujú, (ne)prekvapivý zvrat a zaklincovanie silnými vetami na záver. Taký poctivý, slušný súťažný príspevok. Slušný – ale nevíťazný. Chýba mu tá ťažko uchopiteľná iskra. Nič v ňom neoslní, nenadchne. Ani ústredný nápad. Nečítal autor náhodou Divoké karty? Ak nie, tak má smolu, že zápletka sa na ne podobá. A zároveň z práce cítiť silnú inšpiráciu nedávnym dianím. Aj keď čosi také sa dalo čakať, možno to tušiť z počtu prihlásených poviedok a tiež z názvov niektorých príspevkov. Ale späť k tejto poviedke. Možno autor urobil, čo mohol (až na ten pravopis) a nemôže za to, že nemá inšpiráciu, ktorá by tomu dodala šťavu, ale hodnotí sa nielen snaha. Takže priemer.

 

42. poviedka

Text prezrádza málo skúseného autora. Vety často neobratné, nešikovné, situácie nejasne vykreslené, vyvolávajúce nesmierne množstvo otázok, správanie postáv a ich emócie nezmyselné. Príbeh sa snaží priniesť posolstvo a kde-tu z neho trčia aj celkom prijateľné nápady, ktoré sú ale vzápätí pochované úplnými absurditami a neznalosťou. Niečo má autor ako-tak premyslené, niečo, oveľa väčšieho významu, však necháva bez vysvetlenia, bez povšimnutia. A tá pointa! Zase tá strašná, klišé, nefungujúca pointa! Ale treba uznať, že v tomto prípade bola tá pointa poslednou vetou čiastočne napravená. Nebola až taká zlá ako pri jej predošlých výskytoch v poviedkach. Klišé však bol aj začiatok. Nemôžem dať ani priemer. Hrdinka novozistené informácie komentovala: „Bolo to dokonalo logické.“ Ja jej odpovedám: „Nie, nebolo. Na tejto poviedke nebolo logické vôbec nič.“

 

43. poviedka

Ako som písala v jednom zo svojich článkov, ak máte naozaj originálny nápad, s veľkou pravdepodobnosťou je originálny len preto, lebo je zlý. O tomto príbehu to presne platí. Ale autor si to asi uvedomuje, pretože príbeh obrátil na humor. Teda, snažil sa. Nebol až natoľko vtipný, aby som mu odpustila neveľmi reálny zvrat. Viem, naznačoval, že v tom bola stará, dobrá „boh na stroji“ mágia, ale akosi to aj tak neberiem. Na druhej strane, aj napriek nie ktovieakému deju sa táto poviedka čítala menej bolestne ako plno iných. Dokonca som sa zväčša ani nedívala na strany zostávajúce do konca toho trápenia. Opäť však platí, že jej prvá polovica sa mi čítala lepšie ako druhá. Priemer.

 

44. poviedka

Ťažkopádne napísaný text, ktorého najväčším neduhom sú okrem nulového členenia opakujúce sa slová, dokonca opakujúce sa celé časti viet. Nápad nedotiahnutý, nelogický dej. Zase ten syndróm priťažkej témy. Ohrozenie celého ľudstva a jeho záchrana jedným jediným človekom – toto dokáže fungovať len extrémne zriedkavo a vôbec nie je isté, či to vie fungovať aj v drobnom priestore poviedky. Taká téma totiž budí bezpočet otázok, problémov, ktoré treba uveriteľne zaplátať. V tomto príbehu nebolo uveriteľné absolútne nič. Už len tá pomoc hlavnej postave, ktorá sa zjavila vždy v pravej chvíli bez zdôvodnenia! Ale opäť, na začiatku to nevyzeralo až tak zle. Detaily boli rozpísané, nie veľmi zaujímavo, ale lepšie než nijako. Prečo sú potom také „banality“ ako záchrana sveta odbavené len pár vetami?

 

45. poviedka

Príbeh s veľmi pekne spracovaním prostredím a postavami. Priam akoby som tam bola. Z postáv dýcha život a minulosť, ich príbeh naozaj vyzerá ako vytrhnutý z reálneho života, a nie ako divadlo nastrčených figúrok. Okolnosti spracované do detailov a takým spôsobom, že vôbec nevadí chýbajúce vysvetlenie fantastických prvkov. Spôsob písania veľmi zručný, hádala by som už etablovaného autora. Pravopisných chýb minimum. Dobrý zvrat a silný záver. Žiaľbohu, pointa je znova z filmu, hoci aspoň obsahuje vlastné spracovanie a nečakaný koniec. Najviac mi však prekážal rozbeh. Áno, už od prvého momentu je čitateľ konfrontovaný s vecami, ktoré bude ďalej potrebovať, najmä so vzťahom hrdinky a jej matky. Poviedka má zároveň charakter pomaly odhaľovanej záhady – nevyložíme čitateľovi zápletku hneď, rovno do nej vhupneme a podávame mu náznaky, aby si domyslel. Lenže tu bolo na domyslenie podané trošku menej, ako by mohlo, a až pomerne neskoro som pochopila, o čo ide. Až keď som začiatok poviedky prečítala druhý raz – áno, po druhý raz, tak sa dobre čítala! – ocenila som aj ďalšie veci, najmä dobre spracované príčinno-následné vzťahy, ktoré dodávajú poviedke niečo tak zriedkavo vídané – uveriteľnosť. Lenže takéto dojmy by mal čitateľ mať už pri prvom čítaní. Vysoký nadpriemer.

 

46. poviedka

Už názov napovedal, že budem mať zase do činenia s humornou fantastikou. Vzhľadom na to, že poviedka je skôr alegóriou na pozemské dianie a fantastické kulisy sú v nej len na vykreslenie myšlienky, pokúšam sa nad jej vecnými absurditami privrieť oči. Ale mohli byť aspoň podané o kúsok prehľadnejšie. Ale tá hlavná myšlienka, ach, tá myšlienka! S trochu lepším spracovaním sa mohla táto poviedka pokojne dávať ako príloha k ženským časopisom, predpokladám, že by k nim perfektne zapadla. Niežeby sa s niečím v nej nedalo stotožniť, ale je to také priamočiare a predvídateľné. Nad jej lacnými posolstvami som v duchu len prevracala oči. No pozdvihol to, napodiv, záver. Pekný vtipný zvrat s údernou poslednou vetou. Verím, že niekto by dal aj viac bodov, ale pre môj nepríjemný dojem z poviedky ako celku ja dávam slabší priemer. No stačilo upraviť málo a mohol to u mňa byť, aj napriek námetu, priemer.

 

47. poviedka

Horor s pomerne netradičným námetom a pomerne dobrou čítavosťou. Spracovanie témy ešte nedosahuje profesionálnu úroveň, no nepôsobí ani ako začiatočnícky pokus. Dialógy postáv miestami nevyzerajú úplne prirodzene, dokonca tu máme do činenia s pre mňa značne rozčuľujúcim klišé správaním, na druhej strane ale viem dôvody, prečo by sa niekto (nevravím, že akurát tento autor) chcel k takýmto riešeniam uchýliť. Čo síce neznamená, že sa k nim uchýliť mal, no prezrádza to isté zamýšľanie sa nad poviedkou, čo je rozhodne lepšie než hádzať text na papier hlava-nehlava. Aj zakončenie príbehu bolo zaujímavé, aj keď pred ním musím vytknúť ďalšie klišé: prečo len musí byť pri hororových akčných scénach vždy búrka s bleskami? To naozaj schyľovanie sa k niečomu strašnému zakaždým ovplyvní počasie? Ale aj tak nadpriemer.

 

48. poviedka

Začiatok bol sľubný. Veľmi sľubný. Bola som zvedavá, čo sa z toho vyvinie. Žiaľ, nasledovalo moje (a obávam sa, že nielen moje) neobľúbené rozprávanie o histórii. Áno, so snahou okoreniť ju rôznymi prerušeniami postáv-poslucháčov, ale tí priniesli len ďalší problém: stratila som sa v nich. Úplne. Nevedela som, kto je kto. Dokonca ani kto je hlavná postava. Nedokázala som prísť ani na to, či jedno meno, ktoré sa asi v strede príbehu začalo zjavovať, je skutočné meno alebo len nejaký titul či funkcia. Po dočítaní textu som pochopila, prečo (asi) hlavná postava nemala meno, ale aj keď niekto nemá meno, dá sa zreteľne označovať. Akoby to nestačilo, čiarky sa vo vetách zjavovali na vskutku podivuhodných miestach. Je to dôsledok toho, že autor čítava veľa v angličtine? Zmätok, vďaka ktorému som z drvivej väčšiny deja nemala nič, je veľká škoda. Štýl tohto je o čosi zručnejší, než som doteraz v tomto podžánri videla. A ten nápad, no… tiež nič nové pod slnkom, hoci tento nápad má dosť veľký potenciál na to, aby sa pri dobrom, hlbšom spracovaní tak skoro neobohral. Aj tu ten pokus o hlbšie spracovanie je. Ale kvôli vyššie menovaným problémom slabší priemer.

 

49. poviedka

Opäť tu máme príbeh, ktorý sa vyznačuje pokročilejšou remeselnou zručnosťou, ale žiadnou iskrou. Bol čitateľný (ako-tak), jeho prvky prepojené (ako-tak) a prináša aj protirasistické posolstvo – aj keď trochu príliš hlasno. Necítiť z neho profesionalitu, skôr mechanickú znalosť literárnych postupov. Stavba deja slušná, aj keď kdesi v strede som sa musela zase vracať. Nápad nijako prevratný, aj v tejto súťaži sme raz už niečo podobné mali. Atmosféra, sympatie k postavám a emócie pri čítaní takmer nulové, čo som vlastne zmienila už tou žiadnou iskrou. Šedý, šedivý priemer. Inak, podľa názvu som očakávala skôr humornú fantasy, ale nevyčítam, že nebola – s kvázi humornými fantasy som si už v tejto súťaži niečo pretrpela.

 

50. poviedka

Zase príbeh s morálnym posolstvom. Ale strašne, strašne, až otravne silným. Kritika spoločnosti, filozofia a ono vznešené Posolstvo bolo jediné, čo príbeh tvorilo. Žiadne postavy jednotlivcov, žiadne vykreslenie prostredia, žiadne scény, žiadna akcia, žiadne napätie. Skôr materiál na fejtón ako na poviedku. Chápem, že autor je na súčasné fungovanie spoločnosti napálený, ja som tiež. Ale literatúra je o niečom inom. Čitateľ chce byť predovšetkým zaujatý a to strohými poučkami nebude. Pri čítaní som poriadne strácala koncentráciu. Posolstvá treba ukryť do individuálnych príbehov, citov a realistických koncov (aj to poviedke chýbalo). A čo ten úplne odveci názov? Slabé.

Recent Posts

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search