BLOG 07: Viac humorných fantasy! (Ako od Pratchetta)…

 kategória porotcovský blog

Porotcovský blog Mária Zeumera – časť siedma, v ktorej bol skoro aj plný počet bodov, niekoľko nezvládnutých dobrých nápadov, prvé military, humorná fantasy ako od Pratchetta a príde aj Smrť. Osobne…

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

sedemdesiatšesť

Mal by som byť potešený, no opak je pravdou. Príbeh napraveného papaláša, ktorý okúsil, čo je strach skrze dobre skonštruovaného mučiaceho plánu, sa šmahom zmenil na odvar z Bonda o zaľúbenom tajnom agentovi. Kým som čítal o trpiacom oligarchovi, brnkal autor na moju správnu plebejskú strunu. Nenávidíme ich a sme radi keď trpia. No náhla zmena v Rosamunde Pilcherovú tento zážitok pochovala. Nevadí mi KTO, vadí mi AKO.

Text až na chyby plynul dobre. Pekný nápad.

 

sedemdesiatsedem

Pokus o náročnú poviedku so zapojením fantastického sveta, mágie a zločineckej organizácie pohltil svojho autora, ako nezvládnuté kúzlo, ktoré príbeh opisuje. Autor si opäť nabral na rohy veľa. Kdesi na spodku, pod tým všetkým chaosom, zmätkom a nezrelým pubertálnym štýlom plným chýb bol azda aj dobrý nápad. Pracujte na ňom ďalej. Zatiaľ slabší podpriemer.

 

sedemdesiatosem

Príbehy z prostredia kláštorov majú v sebe často nádych tajomstva a zároveň pokoja. Legenda o Cypriánovi, Meno ruže a i. Je to tak aj v tomto prípade. Možno tento pocit vo mne vyvoláva len obraz starého kláštora pod Zoborom, na ktorého výskume som sa podieľal. Ticho, pokoj a prítmie stromov, cez ktoré presvitali lúče slnka. Aj toto prispelo k celkovému dojmu z textu, ktorý stavia vedľa seba čistotu kresťanského Boha v osobách mníchov a divožienky, ako stelesnenie sexu, zvrhlosti a divokosti pohanského sveta.

Povesť hodnotím len pod symbolom „F“, nakoľko jedno roztrhané hrdlo Bélu nerobí.

 

sedemdesiatdeväť

Tak tu máme prvé military. Chlapi v plnej zbroji, apokalypsou zničené mesto, arogantný veliteľ a uvedomelý jedinec, žiadajúci od života viac, ako len trčať v kasárňach a občas strieľať do zúbožených povstalcov, ktorí tak celkom neveria tomu, že civilná ochrana je tu na ochranu civilov.

Dostanete všetko: napätie, vygumovaných vojakov, nejasnú úlohu a (zaplať pánboh) záhadu na záver. Taký ten „plot twist“, ktorý to vylepší.

Dostanete však aj zbytočne dlhý text, ktorý by šiel zosekať minimálne o tretinu a chyby textu naznačujúce, že ide o preložený český originál. Ľudia! Kopete si hrob!!! Je to škoda, lebo mňa to bavilo.

 

osemdesiat

Od začiatku mi bolo jasné, že postupom času sa poviedky začnú zlievať. Napriek tomu sa pokúsim ostať subjektívne objektívny a posudzovať každú ako originál.

Táto konkrétne mi pripomína kombináciu dvoch už prečítaných. Je zaujímavé vidieť, ako sa rozmýšľanie jednej skupiny ľudí uberá rovnakým smerom.

Tak je tu opäť túžba dosiahnuť nesmrteľnosť. Kombinácia virtuálneho vedomia zrekonštruovaného na základe digitálnej stopy a 3D tlačeného tkaniva, už prestáva znieť ako čisté sci-fi. Vyvoláva to zamyslenie, kam nás pohodlie a technika dovedú? Nestratí sa všetko to, čo nás formuje? Zmizne strach, smútok… Na prvý pohľad zlé veci, no robia nás tým, čím sme.

 

osemdesiatjeden

Poviedka, ktorá pre mňa skončila skôr, ako začala, napriek tomu, že mala rozsah hornej hranice. Názov a prvých pár odstavcov vlastne prezradili všetko, o čo v nej išlo. Príbeh ženy, ktorá sa musí stať monštrom, aby sa iného zbavila.

Zvolený jazyk bol tak kvetnatý a plný prirovnaní, že som sa v ňom až strácal a premýšľal, koľký krát už čítam tú istú myšlienku. Text bol plný vnútorných pochodov a pocitov, a paradoxne som sa napriek tomu isté podstatné veci nedozvedel.

Štruktúrou mi poviedka pripomínala niektoré texty z Nedokončených príbehov J. R. R. Tolkiena. No utrpenie a transformáciu, ktorú som tu lúskal na cca dvadsiatich piatich stranách, zvládol iný autor vyjadriť na dvoch. A to nie je bohviečo. No ten náročný jazyk oceňujem.

 

osemdesiatdva

Humorná fantasy ako od Pratchetta, mi urobila ráno náladu. Keby takých bolo viac, netrpel by som tak často syndrómom náhleho poklesu záujmu.

Páčil sa mi nápad mágov pracujúcich v bežných sférach. Mená, ktoré síce prvoplánovo, ale o to výstižnejšie pomenúvajú osoby a príšery a pobavil ma aj Paľko, člen kočovného národa, ktorý je samozrejme menšinovo nekorektný, ale o to zábavnejší.

Viem si predstaviť pokračovanie tejto poviedky, či dokonca celú sériu. Pokojne sa toho držte a píšte takých viac. Pozor len na chyby uberajúce body a skloňovanie podľa vzoru DVE POLDECI, ako DVE OHNIVÉ ORBY (východ?). Tieto sa postarali o bodový únik. Inak som si to užil!!!

 

osemdesiattri

Začínam chápať naše učiteľky zo základnej školy, keď nám hovorili, že ich nebaví po nás lúštiť texty. Nuž, je to tak! Za seba hovorím, že môj záujem o poviedku klesá geometrickým radom, akonáhle sa musím sústrediť na dešifrovanie textu. No ale k textu samotnému.

Úvodná téma je zaujímavá: Čo sa s nami deje počas klinickej smrti? Zámerne píšem úvodná, lebo to, kam sa to neskôr ubralo, spôsobilo chaos a vnímam to ako uľahčenie práce, lebo akonáhle vstúpi do hry Diabol s odkrytými kartami, môžu pokojne začať aj traktory padať a nikto vám nič nemôže. Teda sa celkom dobre rozbehnutá záhada zmení na „aha, Diabol… no dobre…“ Chvíľu mi to pripomínalo DOOM. A vravel som si PARÁDA. A potom to upadlo. Škoda.

 

osemdesiatštyri

Naivne som veril, že som konečne našiel dobre napísanú mysterióznu poviedku, ktorej dám s kľudným svedomím plný počet bodov.

Príbeh o stratenej sestre a tajomnom interdimenzionálnom portáli, ktorý vedie do bytu nešťastnej duše. Ducharina, tajomstvo, nočné zvuky, zdanlivý koniec… mňamka! A potom prišiel záver! Zmieril by som sa s tým, že nešlo o happy end. S horormi je to tak. Zlo je večné. Ale toto bolo, ako keď decku ukážete hračku, necháte ho, nech si ju pozrie a ohmatá a následne ju pred ním zlomíte a hodíte do žumpy!!! Ani neviem, ako to mám opísať. Éterický, mimo priestorový, nadmyšlienkový a k posratiu tajomný koniec ma nechal sprostým. A o tom som tu už raz písal. Veľkáááá škoda.

 

osemdesiatpäť

Príbeh o sile ľudského odhodlania a sebaobetovania sa. Tento Žilinský „Deň nezávislosti“ v sebe ukrýva hneď niekoľko ľudských vlastností, ktoré nás buď zničia alebo privedú medzi hviezdy: už spomínané odhodlanie, naivitu a pud sebazáchovy.

Spozoroval som niekoľko dobrých nápadov, no inak je to len pekný príbeh vystavaný na vratkých základoch. Ako poviedka by to technicky mohlo stačiť. Pocitovo je to ale málo. Príjemný priemer.

 

osemdesiatšesť

Pri „ľudskom“ ostaneme. Tento raz odcudzenie. Myslím, že autorovi sa podarilo nájsť primeranú metaforu a nenásilný spôsob, ako ju vyjadriť cez tajomnú miestnosť, ktorú si vytvárame spočiatku pre seba ako miesto, kam môžeme ujsť pred svetom, a napokon sa stane naším väzením.

Celkom som nepochopil tú drobnosť s knihou, ale niekomu inému to možno príde úžasné. Tak či tak, príjemné čítanie so zamyslením.

 

osemdesiatsedem

Viem si túto poviedku predstaviť, ako film s úžasnou hudbou, ktorá by podporila chladnú atmosféru osamelého preskleného domu s pianom. Typom príbehu mi to pripomína PARFÉM. Ibaže o hudbe.

Nie veľmi náročný príbeh prekuknete (alebo aspoň tušíte) v momente, keď sa začne opisovať notový zápis. Ako hovorím, obraz a hudba by to posunuli ďalej.

 

osemdesiatosem

So smrťou sa každý z nás vyrovnáva po svojom. Čo však, keby sme stretli Smrť osobne?

Zobrazovanie smrti sprevádza ľudstvo od nepamäti. Je to tajomná postava, ktorej skutočnú povahu nepozná nikto. Spôsob, ktorý si vybral autor tejto poviedky, je sympatický. Zotiera démonický charakter a predstavuje smrť v prívetivom svetle.

Keď sa ale pozrieme na príbeh, ktorý opis sprevádza, je to bieda. Úvod, ktorý nevytvára dôvod, ani počiatok oblúka. V závere odmena za službu v rozprávke, ale… na čo? A vôbec. Mám predstavu, že keď sa Smrť rozhodne niekomu ukázať, musí to mať zmysel. Aj keď to navonok vyzerá, že nemá.

Podarilo sa tu vytvoriť milú postavičku. A za tú dávam plusové body.

 

osemdesiatdeväť

Poviedka mdlá, ako nálada v mestečku, v ktorom sa dej odohráva. Opäť tu máme pekný nápad: opustené tajomné mesto a chlapíka, ktorý stále mešká. Veril som, že to meškanie nejako zarezonuje, no bola to slepá nádej, ako koľaje končiace v bani.

PS: Vyškľabená ženská je super!

 

deväťdesiat

Také akože sci-fi, len preto, že dej rozpráva duch človeka. No dobre…

Hitler a druhá svetová vojna sú plné tajomstiev, kultu, mystérií a násilia. Stačilo si vybrať jedno a nechať fantáziu uletieť. Takto sme dostali len zbytočný príbeh zbytočného človeka, ktorý nič nezmenil ani neponúkol. Napísané dobre, ale slabé dejom. Ale hra s ponožkami sa mi páčila!

Recommended Posts

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie