BLOG 13: Smelo vpred! K záveru…

 In porotcovský blog

Porotcovský blog Mária Zeumera – predposledná časť, ktorá je už síce po vyhlasovaní finále, ale aj tak sa niektorí autori potešia (a niektorí sklamú)…

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. Teraz sa už k poviedke priznať môžete (ak si trúfate 😊

stošesťdesiatšesť

Jednoduchý text plný obrazov a fantázie, ktoré sa menia na realitu. Niečo ako most do Terabitie. Autor má však ešte pred sebou dlhú cestu. Tak smelo vpred!

stošesťdesiatsedem

Nápadito využitý motív ľudovej démonológie a slovesnosti.

Ak ste vyrastali na Požiarnikovi Samovi, ako ja, je toto výborný ďalší stupeň rozprávania, keď sa z dedinských dobrovoľníkov sformuje jednotka boja s nadprirodzenými bytosťami.

Dobre vymyslený príbeh doplnený o živé postavy a tajomstvo a to všetko na slovenský spôsob! Aj tu si to viem predstaviť ako podarenú sériu!

stošesťdesiatosem

Tak toto bolo asi jedno z najnáročnejších čítaní, ktoré sa v súťaži objavili. Náročné, no nie úmorné. Lebo aj také boli.

Veľkovýpravné rozprávanie o osudoch Bohov a ľudí bližšie neurčeného sveta, by mohlo pokojne slúžiť ako bájoslovie, či mytologický základ pre fantasy univerzum. Niečo, ako rozprávania zo Silmarilionu. A takých je málo.

Je obdivuhodné, ako sa autorovi podarilo vytvoriť funkčné vzťahy medzi toľkými postavami a zachovať v celom texte charakter báje / eposu.

stošesťdesiatdeväť

Dobre napísaný text, ktorému vlastne ani nie je čo vytknúť. Predpokladám, že ide o vypísaného autora (dokonca mám aj jeden konkrétny typ).

V poslednej dobe som si obľúbil detektívky z prvej republiky a Slovenského štátu. Vyšetrovatelia v nich sa musia viac spoliehať na seba, ako na techniku. Navyše, ak ide o lovcov upírov. Škoda len, že obdobie druhej svetovej vojny viac neovplyvnilo dej samotný. Je to tak charakteristická doba, že by som očakával nejakú zohrávajúcu úlohu v rozprávaní.

Noir – nenoir, podarilo sa!

stosedemdesiat

Rozprávkový motív o zázračnej rybke hodnotím ako šikovnú voľbu, no už po pár stranách sa autor začal odkláňať pracovať na zbytočných linkách, ktoré napokon neviedli nikam a hlavná linka následne stratila zmysel. Skončila náhle a z dvadsiatich štyroch strán urobil tento koniec kopu zbytočného odpadu.

Napriek počiatočnej skepse ma text začal baviť a bol som zvedavý, kam sa to vyvinie, no záver to všetko spláchol do mora.

stosedemdesiatjeden

Opäť poviedka typu ČO? KDE? PREČO? Autor vybudoval výborné prostredie, ktoré ale absolútne nevyužil. Alebo ho využil minimálne.

Úvodom ma zbytočne zaviedol do akejsi selanky, ktorá so zvyškom poviedky nemala nič spoločné. Za bunker s príšerou dám plusové body, inak je to len taká halucinácia.

stosedemdesiatdva

Keď som začal čítať príbeh o chlapcovi, ktorého vášňou je maľovanie wargamingových figúrok, predstavil som si hneď niekoľko verzií, ako by sa všetko mohlo zomlieť. Postupne som pochopil, že ide pravdepodobne o mániu samotného autora, s príbehom nemá nič spoločné a hlavný hrdina by tak pokojne mohol zbierať aj Polly Pocket.

Vravím si – dobre! Bude možno záživný dej. No vlastne som dostal iba prehliadku ponuky vianočných trhov na Staromáku a celá pointa aj so zámerom sa nakoniec zmestili do pár viet v závere.

Až na pár svetlých násilných momentov bieda.

stosedemdesiattri

Zabiť bývalého, narobiť z neho steaky a naservírovať ich priateľom, ktorí vás opustili a jeho možno aj kryli, to beriem. To je celkom slušná psychošina, v kombinácii so sexom, alkoholom a psychotropnými látkami. Skrátka pozor na to s kým spíte! Akurát, že v tomto prípade by kondóm nepomohol.

Meniť počas písania predmet rozprávača, a zahodiť krvopotne vypracovaný koncept tým, „že veď šialenstvo“, je podľa mňa spisovateľské rúhanie. Nuž, čo ste si navarili…

stosedemdesiatštyri

Za najväčší problém tejto poviedky považujem asi pridlhý začiatok. Teda text do momentu, keď sa začala retrospektíva. Bol natoľko dlhý, až som si neskôr neuvedomil, ktorej postave sa to dialo.

Retrospektívy sa navyše zvyknú časom vrátiť do bodu, v ktorom príbeh začal. Tu sa to tak celkom nestalo, dve časti sa tak neprepojili a nedošlo k plynulému vysvetleniu.

Inak je nápad s tajomnými entitami lákajúcimi do „zóny“ obete prostredníctvom iných obetí fajn. Aj záver bol taký dobre šialene cyklický. Postavy fungovali… Možno by som chcel viac vedieť o tých tieňoch. Nejaké články, omrvinky v texte ako sa vraví.

Jemne za polcestou na stanicu, kde čakala záchrana.

stosedemdesiatpäť

Dlho som premýšľal, ako to napísať, no najlepšie bude tak, ako je. Príbeh o homosexuálnom vodníkovi mi nič nehovorí. Bolo to patetické, prázdne a s nedostatočnou motiváciou. Láska a vášeň potrebujú viac. Dnes nestačí byť len homo na to, aby to bolo zaujímavé a niekoho to roznežnilo.

Poviedku beriem ako kostru, ktorú by bolo dobré naplniť a prepracovať. Homo – nehomo.

stosedemdesiatšesť

A máme tu opäť jeden pokus o mravokárnu poviedku. Príliš dlhú a rozvážnu na to, aby mohla byť dobrá. Začalo sa to dobre. To áno. Dokonca chápem aj odkaz, že NIČ v živote nie je zadarmo. Ale keď z toho vo finále vyšlo staré dobré „kto hreší, bude trpieť“, len som znudene prevrátil očami. Opakujem: po kázanie si zájdem do kostola. Nepomohlo ani to, že malo ísť o nejakú hru založenú na skutočnom prežitku. Rozmer reality show sa mi tam úplne stratil. Ale možno som to len nemal čítať o 21:33.

stosedemdesiatsedem

Vždy si s úľavou vydýchnem, keď počiatočnú skepsu vystrieda nadšenie a nebodaj úsmev. Viacero autorov už využilo na písanie poviedky námet neschopnosti písania, hľadania múzy, či ako v tomto prípade stratenej fantázie. Páčil sa mi nápad s vysvetlením, prečo dospelí ľudia strácajú fantáziu, prečo sa v dospelosti už nebojíme tmy a ako všetko so všetkým súvisí.

Trochu nefungoval princíp prechodu medzi fantáziou a realitou.

Baví ma sledovať, na koľko spôsobov sa dá prokrastinácia pri písaní premeniť na príbeh.

stosedemdesiatosem

Eko a kyberterorizmus skĺbené do jedného príbehu. Bol dynamický, mal spád aj akciu. Páčil sa mi začiatok, ako z Half – Life, keď napäto čakáte, čo sa v tak dokonalom svete konečne poserie, aby sa dej rozhýbal.

No najviac ma zasiahla myšlienka na záver: „Nič také zlé, sa vlastne nestalo.“

Takto napísaný eko-bio-natur-saving apel sa mi pozdáva. Núti ma premýšľať, no nie je patetický. Nebyť chýb v texte, pokojne by som dal aj 10.

stosedemdesiatdeväť

Príbeh sa začal výborne. Horiace chrámy a vyhnanstvo, ktoré odštartovalo dobrodružnú púť.

Chvíľu som premýšľal nad správnosťou dvoch liniek dvoch hrdiniek. Ale myslím, že sa celkom dobre prepojili. Nedočkali sa však rovnako hodnotného konca svojho príbehu. A to je škoda. V tomto smere ostáva linka blond hrdinky neuzavretá.

Veľa rás, veľa krajov, veľa Bohov. Je to pestré, len či nie na škodu.

stoosemdesiat

Navzájom nesúvisiace časti príbehu sú ako polorozpadnutý hotel. Nefungujú vzťahy, nespolupracujú úvod-jadro-záver a o pointe nemôže byť ani reči.

 

Úvodná fotografia z vyhlasovania finalistov: Ester Vařáková

Recommended Posts

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search