BLOG 31 – Poradie čítania ste mali (trochu) v rukách

Čakanie na to, kedy padne verdikt o vašej poviedke, môže byť frustrujúce. Preletíte očami najnovšiu várku a… dočerta, zasa nič. Ale prezradím vám malé tajomstvo. To, ako rýchlo príde vaša poviedka na rad, ste čiastočne ovplyvniť mohli. A to jej názvom.

Zaujímavé názvy ma priťahovali a vyberala som si ich medzi prvými. No to, prirodzene, neznamená, že zostavenie rebríčka od najzaujímavejšieho po najmenej zaujímavý názov odráža reálne poradie poviedok. Niektoré názvy ma zaujali z čisto osobných dôvodov, iný by ich za pútavé nepovažoval. A niekedy som si schválne vybrala názov evokujúci veľmi zlý príbeh, aby som to už mala za sebou. Aj tak som však zo začiatku čítala viac pútavo nazvaných poviedok ako pri konci.

Aj bez ohľadu na to je názov jednou z najdôležitejších častí diela. Neraz rozhoduje o tom, či si váš príbeh niekto nalistuje, rozklikne alebo dokonca kúpi. Nepodceňujte ho preto. No zároveň dbajte, aby ladil s obsahom. U mnohých poviedok som neporozumela tomu, prečo sa volajú tak, ako sa volajú. A väčšinou to dokonca boli názvy nielen neladiace s obsahom, ale aj samy osebe nezaujímavé.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

301. poviedka

Zase úplný začiatočník, pomyslela som si po prečítaní prvých riadkov tohto príspevku. Ale beriem späť. Extrémne jednoduchý štýl je výsledkom toho, že rozprávačom je malé dieťa, azda ešte predškolského veku. To môže byť. Zápletka a prostredie sú tiež dobré. Na rozdiel od x hororov predtým nejde o ďalšiu variáciu na strašidelný dom či stretnutie so Satanom, ale o „liečebňu“, kde sú malé deti týrané a zneužívané. Vysvetlenie sme dostali na záver, čo zároveň nadobro utvrdzuje čitateľa v tom, že detinský štýl hlavnej časti poviedky bol úmyslom (možno sa to zdá samozrejmé, ale, žiaľ, boli tu aj príspevky, ktoré takto pôsobili zjavne neúmyselne). To všetko z príbehu mohlo urobiť nadpriemerný kúsok, lenže sú tu dva veľké problémy. Prvým je to, že poviedke niečo chýba. Nebola vygradovaná. Mali sme len začiatok desivého pobytu, ktorý sa končil opisom tuším šiesteho dňa… a zrazu sme o päť týždňov ďalej a ide sa domov. A čo medzi tým? Obzvlášť, keď pri takom týraní sa dieťa nemalo návratu ani dožiť? Druhým je veľa preklepov a často chýbajúca diakritika. Automatická kontrola pravopisu to mohla napraviť.

 

302. poviedka

Tak tu mi naozaj dochádzajú diplomatické slová. V prvom rade, nebola to poviedka. Bol to možno pokus o fejtón na – už dávno obohranú – tému kritika ľudskej spoločnosti. No kým predošlé úvahy a fejtóny, neoprávnene poslané do tejto súťaže, boli aspoň krátke, toto sa mučivo natiahlo na maximálny rozsah. Štýl bol veľmi antipatický, rozčúlený, samé výkričníky a veľké písmo. Súhlasím, že ľudstvo má veľa chýb, a ak sa nezmení, ženie sa do záhuby. Lenže toto je priveľa. Odkazujem autorovi, že takýmto štýlom kázne nič nedocieli, ba naopak, po dočítaní tohto príspevku cítim k ľudstvu o čosi väčšie sympatie. Navyše, takmer každý argument v poviedke viem napadnúť dokonca aj ja sama (a to v princípe stojíme na rovnakej strane). Všetko sú to veľmi jednostranné pohľady. Nielen argumenty, ale aj obrazy budúcnosti stoja na chatrných pilieroch, po zamyslení sa rozpadajú a zostane len zopár klišé. Hoci… jedna jediná vec sa mi v tom obraze budúcnosti páčila. Vlastne dve – myšlienka vojny žien proti mužom síce nie je nová, ale v dobrom podaní by mala niečo do seba. Lenže pod dobrým podaním myslím v prvom rade to, že by to bola poviedka. Poviedka s dejom, podotýkam.

 

303. poviedka

Priemerný, bežný duchársky príbeh. Z textu cítiť, že má navodzovať atmosféru, ale je to také… nijaké. Azda príliš filmové. Cením si (pre mňa ako laika) uveriteľne podané, realistické archeologické postupy a vedomosti vedcov pracujúcich na vykopávkach. No psychologická stránka postáv je už slabšia. Hrdinka uvidí ducha, príliš to nerieši, pokojne pokračuje v každodennej práci, akoby sa nechumelilo. Neskôr vysvitne, že ho kolega videl tiež, ale zostávajú úplne v pohode, nerozoberajú, ako je to možné, necítia senzáciu, hrôzu… Hrdinka začne cítiť hrôzu až vo chvíli, keď duch prejde od nevinného zjavovania sa k činom. Schéma je klasická: nadprirodzená sila si niečo neželá, ľudia idú proti nej, čo pre nich nemôže dopadnúť dobre. Do kontextu toho, že duch takto stáročia chráni telo svojej milovanej manželky, mi však nezapadá tá erotická scéna s hrdinkou, navyše jej vrahyňou. Na poviedke je veľa čo zlepšovať, ale autor už nejakú zručnosť zjavne má.

 

304. poviedka

Minulú poviedku som označila za bežný duchársky príbeh? Tak beriem späť, tento je oveľa tuctovejší. Obsahuje samé klišé: staré panské sídlo, strašidelná búrka, psychiater neveriaci svojej pacientke… a jeho liečba všetko len zhoršuje. V tomto prípade fatálne. A do toho iba tlak, tlak, silný tlak na atmosféru a hrôzu. Najväčšou slabinou príbehu je však, ako u mnohých poviedok predtým, okamžité rozriešenie zápletky bez zvratov. Čitateľ už dávno vie, že tie motýle budú zlé. A pointou je, že sú zlé. Chýba tam čo i len jediný prekvapivý moment. Štýl je čitateľný, no chcelo by to pútavý dej. A ak by bol, aj tej do veľkej miery neúspešnej atmosfére by pomohol.

 

305. poviedka

Zase kritika spoločnosti, presnejšie šarlatánov, no podaná omnoho lepšie ako v texte 302. Tu kritika vyznieva nenásilne, komickosť situácií nie je prehnaná a jedovitá. A najmä je to poviedka s dejom. Text sa navyše číta hladučko. Lenže je tu problém, pre ktorý by som, rovnako ako u príspevku 302, navrhovala jeho diskvalifikáciu. Kým 302 nebola fantastická poviedka, len fantastická, toto je zase iba poviedka. Nie sú v nej fantastické prvky. Ak teda nerátame, že je čudné, že to taký pomýlený človek dotiahol tak ďaleko, ale to je zveličenie v rámci vtipu. Aj keď, úprimne, v tomto prípade mám pocit, že by to fantastické prvky iba pokazili, no bez ohľadu na to – toto je súťaž fantastických poviedok. Navyše, poviedka nebola vypointovaná. Čakáme prekvapenie, zvrat v súvislosti s protagonistovým predávaním tmy, buď jeho vyvedenie z omylu, či vtipné potvrdenie jeho absurdných predstáv… a ono nič.

 

306. poviedka

Už názov ma odrádzal a spôsobil, že som tento príbeh neprečítala oveľa skôr. To sa týka nejednej poviedky. No kým v iných prípadoch ma obsah potom príjemne prekvapil, tu to, žiaľ, bolo iné. Veľmi začiatočnícky počin s množstvom nespisovných slov a slovných spojení, nečlenených dialógov, zmätku v čiarkach, ale najmä s veľmi nepresvedčivým dianím. Postavy sa vrhajú po hlave – a to doslova – do nesmierne nebezpečných akcií. Samozrejme, nielenže pritom neumrú, ale ešte aj nejaké planéty a kráľovstvá zachránia. A to všetko výlučne omylom. Autor sa spozná podľa toho, že postavy, ktorých tam mal neúrekom, všetky pomenoval po hviezdach, čoho zmysel mi unikol (okrem toho, že ich mená pekne znejú). A zaviedol novú hviezdu menom Cygnus. Doslovné poučenie pre ľudstvo v závere to celé zaklincovalo. Cením si tvoj dobrý úmysel, milý pisateľ, ale literatúra sa tvorí inak. Vyzdvihnúť sa ešte dá aj tá hádanka s mačkami, no vzhľadom na to, akú má silne rozdielnu úroveň oproti zvyšku textu, sa obávam, že táto idea nepochádza z autorovej hlavy. Ak sa mýlim, mrzí ma to.

 

307. poviedka

Znova hrdinská fantasy – či antihrdinská? Jedným z jej kladov je totiž pomerne novátorské poňatie elfov, čarodejov a fantasy kulís vôbec. Toto všetko býva väčšinou opradené vznešenosťou, nádherou a pátosom. No tu je to opačne. Poviedka je plná smradu, výkalov a iných nechutností (zdá sa mi to, alebo mám na tieto kúsky fakt smolu vždy pri jedení?). A tým vniesla do otrepaných námetov aspoň trochu originality. Je tiež celkom dobre napísaná. Hlavnú trojicu postáv som si navzájom nemýlila, hoci tá prvá z nich (hlavný hrdina) bola o čosi menej výrazná. Ich púť, bojové scény a dialógy, nad ničím z toho som neprevracala oči ani ich nezatvárala. Zároveň nesie aj jemný – teda, žiada sa mi povedať skôr nechutný – humor. V humornej fantastike je však konkurencia tento rok, žiaľ, silná a toto nie je jej vrcholový kúsok – no nadpriemerný určite. Aj napriek tomu, že občas niečo vo vete chýba, akoby bolo omylom vymazané.

 

308. poviedka

Lepší kúsok so svojským štýlom. Ba priam by sa žiadalo povedať s minimalistickým štýlom. Slovami šetrí a má to svoj dôvod, pomáha to v tomto horore budovať napätie. Podanie ma dokonca ani nenúti tradične sa rozčuľovať nad tým, že hlavnú hrdinku prítomnosť netvora v jej byte nezaskočí. Ostatne, je duševne chorá, či aspoň veľmi svojská a výstredná. Jej psychiater konečne raz nevystupuje ako záporná postava, ale ako jej priateľ. A záver – áno, je mrazivý. Nie tak, že by som po ňom v noci nemohla spávať, ale aj tak viac než u väčšiny predošlých hororových pokusov. Problémom minimalistického štýlu však je, že sa treba na čítanie naozaj veľmi sústrediť, aby čitateľovi neuniklo ani slovko. A aj po druhom čítaní mi uniklo, čo mali značiť tie zmienky o mačke…

 

309. poviedka

Neobyčajne sucho napísaný text. Jeho suchosť vynikla o to viac, že išlo o vojnu, zabíjanie a akúsi časovú slučku, ktorá spôsobovala, že hrdina umiera znova a znova. Všetko emočne nesmierne vypäté situácie, v ktorých však nebol ani len pokus tie emócie navodiť. Protagonista – rozprávač nás ešte nezúčastnene informuje, že umiera najhoršími spôsobmi, aké si len možno predstaviť, ale zjavne mu to vôbec neprekáža! O nejakej traume už ani nehovoriac. Ale prečo by sme mali potom hlavnej postave držať palce, keď ona má svoj osud zjavne na háku? Ako by sme sa do niekoho takého mohli vôbec vcítiť? Príbeh je napísaný tak nezaujímavo, že jeho dej mi prakticky unikol. Nízke hodnotenie.

 

310. poviedka

Drsný čierny humor. Vcelku dobre napísaný, nie excelentne, ale nadpriemerne. Neviem však, či by sa tomuto kúsku podarilo dostať do finále vzhľadom na jeho ideologickú nevhodnosť. Áno, záver to celé prevráti naruby, ale výsmech z istého etnika zostáva. No čím ďalej, tým menej je text vtipný a zjavne zámerne. Otrepanú tému vírusovej apokalypsy zobrazuje o trošku pôsobivejšie než tie desiatky poviedok predtým a ich suché konštatovania v štýle „veľa ľudí umrelo“. Tu vidíme momentky zo života rozličných obyvateľov malej obce podliehajúcej skaze. Už to nie je nejaký anonymný dav, ktorý nás nemá prečo dojať. Tým však nechcem povedať, že pri čítaní tejto poviedky budete potrebovať vreckovku. Nezabudnuteľnú stopu nezanechá, pár drobností mi v nej nedochádza, no aj tak skôr dobré ako zlé.