Blog Martina Petra 04: Inovujte, experimentujte a miešajte kokteily

 kategória porotcovský blog

Konštatujem 44,6% prečítaných poviedok.

A medzitým dorazil august. Áno, na prvý pohľad to teda vyzerá, že som v sklze. Mal by som byť nejaké to percento za polovicou. Upokojujem sa obľúbenou frázou budúcich mamičiek: „Mešká mi to zatiaľ iba zopár dní, takže žiadnu paniku na Titaniku, to sa nejako vyrieši.“

V tretej várke sa našlo opäť veľa podobností a spoločných menovateľov. Niektoré poviedky by sa dali dokonca zaradiť do spoločného fasciklu. Ako príbeh ďalšieho hrdinu z ďalšieho sveta, väčšinou outsidera s ďalšou veľavýznamnou misiou, na ktorú sa rozhodol podujať, lebo…

Bohužiaľ, tieto poviedky sú ako z generátora. Líšia sa akurát menami, kulisami, rekvizitami, či mierou nadprirodzena a umelohmotnosti. Veľkú šancu na úspech nemajú, lebo sa na ne ešte v ten istý večer zabudne.

Iste, viem, že je takmer nereálne vymyslieť niečo nové, pretože všetky existujúce zápletky už dávno pred nami vymyslel kolektív autorov Biblie. Keď však premýšľate nad svojím námetom, snažte sa o inovácie aspoň v spôsobe rozprávania. Alebo skúste experimentovať s kombináciami a z tradičných ingrediencií vytvárajte nové kokteily. Stačí umiestniť klasický konflikt do originálneho prostredia.

Nemusí to zakaždým vyústiť do paródie, či humoresky, aj keď príbeh stredovekého rytiera, ktorému jeho zemepán nečakane navýšil úroky na hypotéku a on uvažuje o refinancovaní u konkurenčného lorda, by som si prečítal veľmi rád. Prekvapte čitateľa a on vás odmení amnestiou aspoň na pár prvých strán.

Práve poviedky, kde sa akoby zrazilo viac autorských svetov naraz, ma posledné dva týždne bavili najviac. Tieto tri boli s veľkým náskokom najlepšie:

  • Prvá.

Keď som si prečítal názov a videl rozsah, ani trochu sa mi do toho nechcelo. Bol z toho napokon jeden z najkrajších zážitkov v koži porotcu. Fascinujúci príbeh o neveľmi úspešnom rybárovi, ktorý pravidelne uteká od panovačnej ženy na more, kde zažije (chytí) niečo neobyčajné, čo mu zmení život. Bolo to napísané tak ľahko a nádherne, že som si to väčšinu času maximálne užíval a popritom ešte aj stíhal závidieť. Dokonalá ukážka, ako sa z tisíckrát prevareného motívu dá vyťažiť niečo úplne nové, pokiaľ sa človek nebojí kombinatoriky. Presne takto by to vyzeralo, keby sa Starec a more odohrával Na plechárni a písal by to Ľudo Ondrejov.

  • Druhá.

Ak som predtým cítil Hemingwaya kríženého so Steinbeckom, tak toto bol Antoine de Saint-Exupéry korenený Douglasom Adamsom. Veselý a láskavý štýl rozprávania som obdivoval do poslednej vety. V tomto prípade sme sledovali dvoch rázovitých, veľmi milých mimozemšťanov, ako sledujú pád miestneho lietajúceho stvorenia. Až na to, že v tomto prípade to bola vesmírna loď, ktorá sa za lokálne vtáctvo iba maskovala. Pilotka s ufóncami rozohrala špičkovú konverzačku, ktorá bola vypointovaná a dotiahnutá do posledného detailu. Mierne predvídateľný záver dojem nepokazil, a to ani len čiastočne.

  • Tretia.

Ak by mal Robert Heinlein životný štýl Charlesa Bukowského, tak by písal presne takéto poviedky. Krčmový úvod síce nesignalizoval, že by sa tu rysovalo niečo nadpriemerné – možno preto, že autor tento príbeh už veľmi skoro výrazne zaľudnil a postavy sa museli „prekrikovať“. Keď sa však začali množiť kulisy futuristickej Bratislavy, Slovenska a vlastne celej Európy, a keď autor roztočil svoje vízie za pomoci šialene dobrej slovnej ekvilibristiky, začalo to pravé sci-fi rodeo. Obraz nie tak ďalekej budúcnosti, v ktorom sa znudení tridsiatnici vozia hyperloopom po kontinente, popri tom slopú, flirtujú, užívajú látky a občas si odskočia do VR, bol nádherne melancholický a vôbec nevadilo, že sa v tom všetkom dej cyklil a nikam nehýbal. Motív nešťastnej lásky a záverečná dramatická scéna tomu pridali tú správnu dávku dezilúzie. A čo na tom bolo najlepšie? Že takto to môže naozaj jedného dňa vyzerať.

Týmto trom autorom by som rád podal ruku a poďakoval za zážitok. Či som dal niekomu z nich plný počet? Nechám dosadnúť prach a potom uvidím(e)…

V tomto blogu mám chuť chváliť, tak rýchlo pokračujme, kým ma to neprejde.

Detektívka, ktorá prerástla do odhalenia, že tu s nami koexistujú bytosti z iného sveta, na čo prichádzame v momente, keď ich po strelnom zranení hlavy začne vidieť hlavný hrdina, mala slušný rozbeh. Plynula príjemne až do konca. Akurát musela byť na niektorých miestach trochu pritiahnutá za vlasy, aby to celé držalo pokope.

Rýchla lineárka o mužovi, ktorý je tesne po rozvode a prežíva takú menšiu existenčnú krízu a ešte k tomu sa mu niekde v zapadákove pokazí auto, bola ladená hororovo, primárne kvôli záverečnému, mrazivému stretnutiu. Páčilo sa mi, ako sa prepájala jeho aktuálna krízová situácia s retrospektívou, v ktorej spomína na pokazený vzťah. Kvalitne napísaná sonda do myšlienok postavy.

Bavila ma aj poviedka o milovníkoch vína. Akurát toto boli pijani veľmi vyberaví a namiesto krabicového čúča z Kaufišu pili odrodu z úplne iného cenového spektra – sekt, ktorý sa vyrábal z krvi ľudí narodených v nejaký špeciálny deň, pretože z neho mali unikátne, nenapodobiteľné pôžitky. Premisa originálna a zábavná. Škoda, že my, autori, máme takmer vždy potrebu podobné príbehy ukončiť nejakým konfliktom. Netvrdím, že kľúčový zvrat bol podhodený násilne, no v tomto prípade by mi degustácia chutila viac, keby sa hrdinka vykašľala na záverečný pokus o rozhrešenie.

Poviedka, ktorá neberie tému úplne vážne, lebo má ambíciu pobaviť, no zároveň je to kvalitne napísaný materiál, bude u mňa bodovať vždy. A táto paródia na súčasnú hudobnú tvorbu bavila náramne. Veď ten setup posúďte sami: Mimozemšťania letia okolo, zachytia naše rádiové vlny, náhodou si vypočujú metalový song a od toho momentu bez neho nemôžu žiť. Postupne sa menia na pravých hardcore fanúšikov a keďže sú holohlaví, no radi by poctivo mávali vlasmi do rytmu, neváhajú improvizovať a napokon sa celkom infiltrujú medzi nás. Takto to vyzerá, keď sa zvládne ustrelený nápad.

Už som v tomto blogu naznačil tuším dvakrát, že ma celkom baví, keď poviedka nedospeje do žiadneho fosforeskujúceho cieľa, kde by po veľkom majestátnom finále strieľali ohňostroje, konfety a všetko dovtedy napísané by zrazu dávalo zmysel. Inými slovami, rád si prečítam príbeh, ktorý je iba maličký výrez z daného sveta a aj po poslednej bodke pokračuje v podobnom duchu ďalej, no už bezo mňa. Taký bol presne tento. O čarodejovi, ktorý v robote vyfasoval fakt nepríjemnú šichtu a musel žehliť prúser kolegu.

A napokon konečne jedna kvalitne napísaná zvrhlosť. Tých pokusov o drsný jazyk a všeobecne „drsnú literatúru“ bolo v tretej várke pomerne dosť. Narušení muži sekajúci ženám hlavy pre zlý hudobný vkus, vraždiace živo-mŕtve batoľatá, či svet budúcnosti podobný Absurdistánu, v ktorom sa dôchodcom nadáva do sk*** vy*** zm***, až kým im neprepne a nezačnú strieľať všetkých naokolo. Viem, papier znesie. Ibaže toto je tenký ľad. Pokiaľ všetky tie vulgarizmy, umučené ženy a headshoty nebudú mať v príbehu svoj jasný zmysel, urobia z celkového dojmu akurát tak kôpku vystreleného mozgu. Nie každý na to má, aby písal týmto štýlom.

V tomto prípade opisované úchylnosti pozíciu samoúčelných pokusov šokovať nemali. Nemal som pocit, že by ich autor vyslovene potreboval, aby jeho text zaujal. Tvorili totiž samotný príbeh, ktorý bol inšpirovaný reálnym fenoménom – a to podsvetím internetu. Hlavný predstaviteľ sa choval logicky, zvrhlo a jeho antihrdinstvo som dokázal pozorovať empaticky a so záujmom. V poviedke bola gradácia a jej celková výstavba mala vysokú úroveň. Záverečný twist by síce potreboval menšiu revíziu, no v zásade udržal latku nastavenej kvality.

 

Martin Petro

Radi ma môžete mať tu.

Recommended Posts

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie