Blog Martina Petra č. 1: Svätý Grál neexistuje

 kategória porotcovský blog

Vkus je ako zadok. Má ho každý, no nie každý by sa ním mal chváliť na verejnosti. My, tohtoroční porotcovia MCF-ky, nemáme na výber – ukázať ho musíme. Podľa neho sa bude odvíjať naše hodnotenie a na základe neho možno mnohým z vás narastú krídla. Nie je však dôvod skákať z mosta, aj keby náhodou prišla drsne znejúca kritika.

Do nášho vkusu sa snažilo trafiť 204 autorov, čo je krásne a rekordné číslo. Je dokonca deliteľné počtom mesiacov, počas ktorých bude úradovať najbližší víťaz. Náhoda? Ale kdeže, tie v našich žánroch neexistujú.

Poslednú skrútenú sošku mám doma ja a aj keď na to veľmi rád spomínam, je to už voda dávno spláchnutá. Dnes som naplno oddaný svojej úlohe porotcu. Rád by som vám posunul recept na dokonalú (alebo aspoň špičkovú) poviedku, no jednak som takú nikdy nenapísal a druhak… žiadny Svätý Grál neexistuje.

Čo však môžem, je poodkryť niečo zo svojho vkusu a písať v ďalších blogoch aj o tom, čo si myslím, že by mohlo na čitateľa fungovať. Minimálne na toho, ktorým som sám. Porotca chcem byť prísny, no spravodlivý, metodický, konzistentný a racionálny. Čiže presne taký, akou nebola v poslednej sérii Matka Drakov.

Dvesto prijatých poviedok je fakt nálož. Počas prázdnin budem musieť čítať (a utvárať si názor) vo frekvencií 3,29 poviedky denne. Mám za sebou 10% materiálu a už teraz ma v nočných morách naháňa neukojená zubatá čítačka v priesvitnom negližé. Ale bude to zábava.

Pozíciu ľudového porotcu má kolega Mário, ktorý už prvým blogom odštartoval. Ja budem písať popri ňom a zrejme viac nárazovo. Ale rovnako usilovne! Slovné hodnotenie v mojej sérií blogov dostanú iba tie texty, ktoré zaujmú a zinkasujú do tabuľky aspoň šestku. Myslím, že tak to bude celkom fér.

Už po prvej várke som pochopil, čo na mňa v podsvietenom displeji mojej novej najlepšej kamarátky čaká (už teraz na ňu manželka pozerá škaredo). Podľa toho som si nastavil aj systém bodovania. O ňom je vlastne môj prvý blog:

Nula až štyri body dostanú poviedky, ktoré sa vo svojej aktuálnej podobe ani neoplatilo odoslať. Líšiť sa budú iba (ťažko merateľným) levelom neopraviteľnosti. Mrzí ma to, ale pri väčšine týchto kúskov sa iba mrhalo časom.

Do mediánu 5-tich bodov spadne všetko, pri čom som sa musel ako čitateľ v nejakej fáze premáhať. Budú to napríklad slušné námety uchopené neobratne. Alebo príbehy napísané solídne, no nudne, nezaujímavo, či predvídavo. Jednoducho šedý priemer.

Šesť bodov dostanú všetky inak päťbodové poviedky, ktoré však dokázali nejakým spôsobom potešiť. Napríklad nečakaným rozuzlením, v ktorom sa ukáže, že celú dobu nevraždil komorník, ale záhradník. Čo tieto texty do onej vyššej spoločnosti posunie, o tom sa rád rozpíšem.

Sedmička sa dá spoznať podľa istoty rozprávača už na prvých riadkoch. Otázne pri nej je, koľko ďalších bodov si vybojuje na zvyšných stranách. Ak už žiadny, tak ostala tesne pred bránami zverejnenia, lebo už neponúkla žiadne pôžitky či prekvapenia navyše.

Osem bodov si vyslúži každá poctivá, kvalitná a remeselne dotiahnutá robota, ktorú by som si vedel predstaviť zvečnenú na papyrus. Alebo minimálne v zborníku. Takýchto hodnotení preto plánujem rozdať iba obmedzený počet.

O deviatkach platí to isté, len s tým rozdielom, že v tomto prípade bola rana hlbšia, zle sa hojila a príbeh vo mne driemal aj po ďalšie dni. Deviatkou budem označovať svojich kandidátov na finálovú päticu. U niekoho to urobím okamžite, iných možno posuniem z osmičky neskôr.

No a na záver samotný vrchol – poviedkárske absolutórium. Možno je to iba môj pomýlený názor, no podľa mňa porotcovia v minulosti desiatkou mrhali. Rozhadzovala sa krížom-krážom, akoby rástla na stromoch. Len ja osobne som ju dostal od 15 rôznych porotcov sedemkrát, a to si myslím, že ani jedna z mojich poviedok si ju nezaslúžila.

Pre mňa desiatka symbolizuje zážitok, ktorý ani nečakám, že tento rok príde. Ako čitateľa by ma musel ovaliť natoľko, že odhodím čítačku, zahľadím sa do steny a poviem si, že tak toto je tohtoročný víťaz. Momentálne si myslím, že desiatku ako porotca neudelím ani jednu. Ale vesmír je nevyspytateľný a ktovie, možno ju dám hneď dvakrát. Ktovie, čo sa skrýva tam vonku, v temných zákutiach vašich príbehov.

Recommended Posts

Pridať komentár

začnite písať a stlačte enter pre vyhľadávanie