predsa lenMinule som sa rozhorčoval nad nižšou úrovňou hodnotených príspevkov, a aha! Dnes tu máme opak. Iste, aj teraz sa našli nejaké poviedky "do počtu", ale prevažovali tie kvalitnejšie. Najmä jedna z nich ma doslova priklincovala k posteli, keď som ju čítal (konečne niečo iné ako to teplo, ktoré zo mňa robí na nič súceho leňochoda). Po predošlom malom fiasku sa mi hneď zlepšil celkový postoj a vo svete je opäť rovnováha.

 

71. Poviedka ma v úvode vtiahla... potom trošku unudila... a nakoniec som ostal rozrobený ako chalan poslaný do friendzone. Autor si zvolil šikovný námet o akomsi robotickom dieťati, ktoré vyzerá a rozvíja sa ako skutočné dieťa. Lenže jej „otec“ si časom všíma jeho podivné správanie a dáva si do súvisu zmiznuté šteňa či dokonca iné deti. Miestami na vás vyskočí krásny hororový nádych, napr. pri scéne, keď sa chlapík v noci zobudí a uvidí, ako jeho dcéra stojí pri posteli a pozoruje rodičov. Je z môjho pohľadu škoda, že sa autor viac nezameral na celé vyústenie, ale retrospektívne vyrozprával priebeh jej „rastu“. To najzaujímavejšie tak ostalo nedopovedané a jeho boj proti tejto podivnej entite tak ostáva na čitateľovej fantázii. Námet bol využitý len sčasti, žiadalo sa mi čítať viac.

 

72. Táto poviedka bola taká hlúpa, až bola zábavná. Žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Slabučká štylistika, vyjadrovanie na nízkej úrovni a téma, ktorú plecia autora jednoducho nie sú schopné uniesť. Kriminálny prípad smrti starej susedky je niekedy až bolestné sledovať. Hlavný „hrdina“ je pracovník polície, sám hovorí, že nie je detektív, ale veselo pátra, zúčastňuje sa porád a všetci ho radostne informujú o postupe a nových informáciách. Mŕtvolu objavili ráno, ale on sa najprv išiel najesť, pretože to je asi dôležitejšie ako venovať sa prípadu. Ba dokonca raz pri príchode domov videl, že dvere susedinho bytu sú otvorené. Podotýkam, že bývala pod ním... Autor je zrejme fanúšik kriminálnych seriálov, ale ešte ani zďaleka nedospel do bodu, kedy sa môže pokúšať o vlastné verné príbehy z tejto oblasti.

 

73. Dedinou plynie rieka, ktorá pozná budúcnosť, ale ľudia nerozumejú jej reči, a tak dôjde k pohrome. Jednoduchý námet, ktorý neposkytoval veľa možností, je spracovaný jednoduchým štýlom. Minimum postáv, pútavosť ešte asi nedorazila po prúde na to správne miesto a snaha o tragický záver vás nechá chladnými ako voda v zime.

 

74. No páni. Viem, niekoľkokrát som už nejakú poviedku označil ako najlepšiu, ale na túto to platí ešte väčšmi. Nádhera. Pri čítaní som mal dojem, akoby som sa pohrúžil do riadkov Ďurovho Bohatiera. Niežeby išlo o podobný príbeh, ale tá atmosféra, znalosť pomerov, mytológie a jazyk – proste dokonalosť. Stredoveká fantasy o lodi vyvrheľov plná napätia, mágie, duchov a severských mýtov si vyžaduje ohromný talent a autor tejto poviedky ho má veru nadostač. Ani jeden odstavec nie je navyše, všetko má svoj zmysel a postavy sú skvelo vykreslené a odlíšené. Povahovo aj fyzicky. V tomto prípade by som si rád prečítal aj pokračovanie, možností, ako naložiť s dejom, je tu požehnane.

 

75. Pekný, komorný príbeh o žoldnierovi zvedavom na svoj osud, ktorý vyhľadá čarodejnicu schopnú mu ho odhaliť. A pritom odhaľuje aj ten jej, pričom by ju rád zachránil od jej údelu. Už od prvých riadkov je zrejmé, že autor sa vie vyjadrovať a poskladať slová do zmysluplného deja. Amir spočiatku pôsobí drsne, ako sa na vojaka patrí, ale postupne odkrýva aj svoju citlivejšiu stránku, podobne ako čarodejnica, ktorá tiež nie je taká škaredá a zlá, ako sa o nej hovorí. Prerod postáv, gradácia, využitie retrospektívy na priblíženie čarodejnicinej situácie... Autor využíva možnosti práce s textom a príbehom naplno, iba s malou chybičkou krásy – keď nasleduje za oznamovacou vetou v priamej reči uvádzacia, píše sa tam čiarka, nie bodka.

 

76. Ďalší z príkladov, kedy má autor fantáziu a chuť tvoriť, ale videl možno len pár fantazijných filmov pre tínedžerov a o písanom texte nemá ani potuchy. Len nahádzal vedľa seba slová a dúfal, že tým spraví dieru do sveta. Nuž, nespraví. Zle písané uvádzacie reči, žiadne členenie na odseky (tým pádom prichádza zlá čitateľnosť), biedna gramatika a vyjadrovanie na úrovni základnej školy. Možno autor patrí vekovo k –násťročným, čomu by som sa podľa úrovne poviedky nečudoval, ale aj Stephenie Meyerová či LJ Smithová museli na sebe popracovať...

 

77. Čistokrvné sci-fi o vesmírnej Misii na Marse, ktorá sa počas návratu potýka so skutočne tragicko-bizarným problémom. Jeden člen umrie na rakovinu a obyvateľstvo Zeme sa bojí, že posádka so sebou prináša akýsi marťanský vírus. Výborný námet, len to prevedenie je zas a znovu akési nedostatočné. Hlavná hrdinka vo vás skôr než záujem vyvolá rovnakú letargiu a nudu, akou je prešpikovaná ona sama. V časových skokoch prerozpráva priebeh mužovej choroby a čiastočne aj misie, sem-tam sa dotkne rodinných zväzkov... Koniec sa dá očakávať, prakticky ho sám autor naznačil už skôr, keď spomínal jednu z iných misií. Takto sa nekonalo žiadne prekvapenie a pre vnútorný chlad hlavnej postavy vás vyústenie deja tiež nijako nezasiahne.

 

78. Príbeh z Divokého západu má tu správnu zaprášenú, krvavú atmosféru typického saloona. Autor pracuje s jedným námetom, ktorý ale využíva v plnej miere – skupina drsných chlapíkov zmasakruje indiánsku rodinu a za to ich príde potrestať neznámy muž. Nedá sa hovoriť o žiadnej originalite, nájdeme tu aj pár otrepaných klišé (hostinec, barman, klavirista, ľahké dievky), všetky však skôr súvisia so žánrovými špecifikami, bez ktorých sa western jednoducho nezaobíde. Jadro deja spočíva vo vyrovnávaní si účtov a v bitke, či lepšie povedané prestrelke, sa prejavuje autorova schopnosť vtiahnuť čitateľa priamo do víru udalostí. Je to správne krvavé, ale zas nie príliš. Text je vyrovnaný, pobavil, aj keď, ako som už spomenul, neprekvapil ničím výnimočným.



79. Autor svojou poviedkou dokázal zaujať aj takého sci-fi ignoranta, ako som ja. Tomuto žánru som, priznám sa, nikdy nepodľahol, hlavne preto, že som mu neraz nerozumel :/ Aj tu máme síce mnohé vedecké pojmy a postupy, ale podané s ohľadom na čitateľa, nie s úmyslom prezentácie autora ako všeznalca a všadebola. Rozsahovo ide o dlhší príspevok, číta sa však ľahko a zaujíma vás, čo sa udeje (a prečo sa to všetko deje). Najviac sa mi páčila postava mentalistu, ktorá ma očarila najmä svojím laxným prístupom. Istá miera lenivosti drieme v každom z nás, ale keď na to príde, vieme sa predsa len k niečomu odhodlať. V poviedke sa dostaneme aj na Mesiac či do Údolia smrti, čo neznie ako práve pohostinné prostredie. Autor všetko podáva s vycibreným jazykom, nejaké chyby či nelogickosti by ste tu hľadali len márne. Vidno, že nepíše bez ladu a skladu ako mnohí iní, ale vie, čo robí a prečo.

 

80. Poviedky pohrávajúce sa s virtuálnou realitou či alternatívnymi svetmi sú vždy veľkým rizikom. Už som spomínal, že ide o námet so širokými možnosťami spracovania, čo môže dopadnúť buď nadmieru úspešne, alebo nedostatočne. Táto poviedka sa pohybuje kdesi na pomedzí. Ide o príbeh, kde si hlavná postava uvedomí, že je dôležitejšie žiť v skutočnom svete, aj keď čelí globálnej katastrofe v podobe zničenia elektriny... Celé je to však trochu nezáživné, chýba tomu silná zápletka, ktorá by dej vygradovala. Úvahy o zmysle života, lásky a šťastia takisto nevyplynú z diania, ale autor ich ponúka čitateľovi sám od seba. V tomto prípade ide o kĺzanie sa po povrchu, bez hlbších ponorov, ktoré by ma niečím vyrušili z automatického čítania.