od desiatichO Slovákoch sa často hovorí, že radšej kritizujú, ako by mali niečo pochváliť. Často to vídam aj v knižnom svete, niekedy sa zdá, že čitatelia venujú s väčším potešením svoj čas štipľavým slovám ako pozitívnemu hodnoteniu. Tento nepekný fenomén som si uvedomil pri písaní dojmov jednej z poviedok. Išlo z mojej strany o rozsiahlejší text venovaný podpriemernému príspevku. A musím priznať, že sa mi písal ľahšie ako sa sem-tam rodia tie kladné. Žeby som už aj ja prepadol stereotypu v našej (vraj) náture?

 

111. Škoda, že poviedka sa dramaticky rozbehla až krátko pred koncom. Autor sa tak pripravil o možnosť priniesť dynamické čítanie, namiesto toho venoval úvod zbytočným (a vôbec nie zaujímavým či podnetným) úvahám. Následne mu pád upratovačky zničenej životom poslúžil ako východisko k ďalším exkurzom do jej psychiky, čo opäť nepôsobilo práve pútavo. Až po jej smrti sa dej skutočne rozbehol, ale pôvodný dojem to zlepšilo len trochu. Tiež som mal dojem, že autor patrí do skupiny tých, ktorí si po sebe text neprečítali práve svedomito. Dôkazom sú márne chybičky a kostrbaté vety, ktorých zmysel mi mierne unikal („Keď však syn šéfa, ktorý prebral velenie zoo, nahnevalo ho, keď zoskratovala pri upratovaní jeho kancelárie, všeobecne sa správal k zamestnancom despoticky a ani plat nestál za veľa.“)

 

112. Autor prejavil ohromnú dávku fantázie. Konečne zas poviedka, kde nehrajú hlavnú úlohu ľudia alebo im podobné bytosti, ale... hydina. Áno, hlavnými postavami sú dva kohúty a jedna sliepka na vesmírnej výprave, ktorá sa dostane do kontaktu s homo sapiens sapiens. Vzhľadom na prirodzenosť človeka je zrejmé, že to pre nich nedopadne dobre, ale nič to. Ako čitateľ som si naplno užil nevšednosť zápletky aj hru so slovami, ktorú autor naplno využil. Umne spojil aj minulosť s prítomnosťou, navzájom sa doplnili a vyústili do tragikomického záveru v duchu celej poviedky. Palec hore.

 

113. Jaj, kedy už násťroční nadšenci pochopia, že vlna upírov je už dávno pasé? A ešte očividné opičenie sa po nich, ktoré nevyznieva ani trochu zaujímavo, ale skôr... nechcem povedať trápne, no nič vhodnejšie mi nenapadne. Hlavná postava Cassie je bohatá, rozmaznaná (a podľa správania aj dosť hlúpa) stredoškoláčka, typická kráľovná plesu. Z textu priam prýšti inšpirácia americkými snímkami, žiaľ, nie v pozitívnom zmysle. Do školy nastupuje nový chalan, z ktorého sú všetci hotoví. Klišé ako hrom. A neuveríte, ale je to upír! Deju sa nebudem viac venovať, nebudem opisovať niečo stokrát prevarené. Štylistika slabučká, pravopis na rovnakej úrovni. Tiež sa mi žiada povedať, že som pomaly alergický na zamieňanie slova „sem“ slovkom „tu“. Postavy sú jedna veľká chyba, od spomenutých vžitých stereotypov až po nelogické správanie. Napríklad nechápem, prečo matka v školský deň nezobudila Cassie, nech ide do školy. Ešte ju dobreže nepochváli a prinesie jej obed do postele, aby sa mohla napapať a nerušene spinkať až do ďalšieho rána. A to už bola upírkou, nemala by byť v noci hore? Teraz si musím dať pri čítaní poviedok krátku pauzu, aby vyprchali tieto negatívne dojmy...

 

114. Spočiatku zaujímavá poviedka s dvoma na pohľad odlišnými príbehovými líniami sa zmenila v závere na nudný dialóg. Najprv sa stretneme s mužom putujúcim púšťou a napriek tomu, že samotný pochod nie je dynamický, autor ho dokáže podať pútavo. Strieda sa navyše s napínavým väznením vojaka, ktorý sa usiluje dostať na slobodu. Autor dokáže vyburcovať čitateľovu zvedavosť, jednak netuší, ako ktorá línia dopadne, a jednak chce vedieť, ako súvisia. Škoda, že záver nie je ohromujúcejší, ale ustrnie v prechode duše na druhý svet. S ohľadom na predošlé námety som ostal sklamaný a musel som sa pýtať – to je všetko?

 

115. Príbeh má skvelé dejisko. Je zasadený do obdobia bojov medzi Grékmi a Peržanmi a ja ako fanúšik antiky som pri tom zistení zaplesal od radosti. Až kým ma z nej neprebudil autorský štýl. Text pôsobí neotesane, akoby bol písaný na kolene, priama reč písaná s pomlčkami namiesto úvodzoviek len umocňuje ten dojem, pretože sa v rámci rozsiahlejšieho odseku niekedy stráca, až nie je jasné, čo je ešte priama a čo už uvádzacia reč. Ani hlavná postava si nedokáže získať vaše sympatie, práve naopak. Miestne a časové reálie sú však celkom zvládnuté, čo poviedku vyzdvihuje kvalitatívne nahor. Vzhľadom na spomínané mínusy však neprekračuje priemer.

 

116. Názov poviedky jedným slovom dokázal vyjadriť stav, v ktorom sa niekedy nájdem aj ja sám. A autorovi sa podarilo vyvodiť myšlienku jeho dôvodu celkom presne a nenútene – treba niečo robiť, nie iba zaháľať. Poviedka nemá nejaký extra dej, nenachádza sa tu jediný zvrat, plynie až príliš pokojne. Je tu niekoľko náznakov zaujímavých námetov, ako napríklad bisexualita hlavného hrdinu, možnosť nikdy nepracovať, pretože každý má toľko peňazí, koľko potrebuje, či prienik do knižného sveta. Lenže každý z nich ostal len povrchným pošmyknutím a neprináša nič hlbšie. Ide len o kladenie jednej situácie k druhej a odrazu je z toho ako-tak súvislý text. Napriek tomu sa číta ľahko, badať tu potenciál, len treba zapracovať „dravosti“ príbehu.

 

117. Nepochopil som. A to som čítal dosť pozorne, pretože úvod ma poriadne navnadil. Scéna stretnutia hlavnej postavy so Šéfom, ktorý mu výhražne pohodil fotky jeho rodiny, mala čosi do seba. Ale následné presunutie sa domov už prinieslo so sebou rozčarovanie a zmätok. Priznám sa, že vôbec netuším, kam sa posunul príbeh, čo tým chcel autor povedať, čo bol sen, čo skutočnosť, a či tam vôbec hral úlohu nejaký sen. Tiež nie je vôbec jasné, prečo sa chcel Šéf hrdinovi pomstiť. Čitateľ by niekedy rád poznal okolnosti deja, aby ho lepšie pochopil a zžil sa s postavami. Ak tápe a na konci nevie, o čom poviedka vlastne bola, vytráca sa jej zmysel.

 

118. Nemám veľmi rád príbehy, pri ktorých tušíte, že sú iba snom či výplodom niekoho fantázie, a nakoniec sa to aj potvrdí. Akoby sa tým znegovalo všetko, čo ste dovtedy čítali a prežívali spolu s postavami. Autori to berú ako hru, „nečakaný“ zvrat, ale podľa mňa tým skôr zabijú celý príbeh. Rovnaký rozpačitý dojem som mal preto aj z v poviedky, ktorá si vzala na paškál krtkov a ich ťažký údel. Príbeh v hlavnej úlohe so zvieratami sme tu už mali (sliepky a kohúty) a nevyhol som sa malému porovnávaniu. Oba mali výborné východiská, len škoda, že táto konkrétna poviedka neostala na nastolenej ceste. Podobne ladených dejov je neúrekom, autor mal radšej ťažiť z prvotnej originality.

 

119. Jedna z rozsiahlejších poviedok, ale pocitovo mala tých strán viac. Priznám otvorene, nebavila ma. Nemá dobre vystavaný príbeh, čitateľ sa stráca, hlavná línia sa začne odvíjať prineskoro. Opäť tu máme detektíva a prípad, tentoraz ale v roku 2055, keď sa svet potýka s Chorobou a rýchlym starnutím. Hlavná postava, detektív Armin, na vás už od začiatku pôsobí nesympaticky a otravne, čiže ak má ťahať celý dej, je to dosť nanič. Aj z antihrdinu sa môže stať niekto, komu držíte palce, ale toto nie je ten prípad. Ani atmosféra sa nedarí autorovi budovať tak, ako zrejme zamýšľal. Mrzí ma to, spojil sa nevyužitý potenciál s priveľkým sústom.

 

120. Kvalitné sci-fi, ktoré obsahuje aj zábavný pohľad na ľudské vzťahy a popkultúrne narážky. Základom je vesmírna misia s tromi rôznymi veliteľmi, pričom ústrednou postavou je Peter s nelichotivou prezývkou Forrest, ktorú mu dal ďalší premúdrený veliteľ. Práve on je zdrojom zvratov aj záverečného uspokojenia čitateľa, pretože dostane, čo si zaslúži. Trochu ma len zarazilo, že Peter nepoznal film Forrest Gump, keď ho autor vykreslil ako filmového a seriálového maniaka. Ide však o jedinú chybičku krásy, autor dokonale zvláda prácu s textom a situáciami, ktoré nie sú prvoplánové, ale zakaždým ponúkajú hneď niekoľko námetov.