Rok čo rok sa teším na leto – život zrazu plynie akosi pomalšie, človek nestráca čas zbytočnými vrstvami oblečenia, spať sa dá v ktorejkoľvek škarpe a mestská hromadná doprava vytiahne svoje najprepotenejšie zbrane (oukej, tie posledné dve veci možno škrtnem, k prvej som sa už dva roky nedostala a tá druhá, well... ale nové trojky sú klimatizované, vedeli ste?). No teším sa aj kvôli tomu, že sa každé leto s nadšením vrhám na poviedky z Martinus Ceny Fantázie. Rituál je posledné dva roky takmer rovnaký – uspať dieťa, čítať. Akurát toho spánku ubúda a poviedok akoby pribúdalo – alebo len mne trvá tak nejak dlhšie ich všetky zhltnúť.

 

Chvíľu mi trvalo prísť na to, prečo. Únavu som vylúčila (vyspím sa na dôchodku), lenivosť tiež (fakt ma to baví!) a vyhovárať sa na nedostatok času na materskej dovolenke, to mi prejde iba u iných matiek na materskej dovolenke. Potom som na to prišla. Tie poviedky sú dobré.

Viem, že reči o tom, ako úroveň každého ročníka neustále stúpa, sa opakujú každý rok, ale ja osobne to aj reálne pociťujem na tom, že mi to každý rok o čosi dlhšie trvá. Pamätám si na ročník s počtom poviedok cez 220 – týždeň pred koncom augusta som mala všetky zmáknuté a víťaza viac-menej vybratého. Dnes je 4. septembra, ja mám pred sebou ešte 15 poviedok (a aj napriek tomu píšem tento text! Guilty!) a aj napriek vedomiu, že si musím pohnúť, sa to veľmi expresne nehýbe. Tento rok je poviedok 178 - o víťazovi ešte ani nesnívam, keďže v mojom úzkom finále sa zatiaľ ocitlo cez 35 poviedok (a to mám teda ešte tých 15 pred sebou!) a ja začínam byť mierne zúfalá.

Ide to pomaly. A ide to pomaly hlavne preto, lebo ma to baví. Drvivá väčšina poviedok ma strhne, zmetie zo stola, niektoré so mnou pozametajú zem, len máloktorá ostane bez emócie a tuším iba dve som prešla v expresnej rýchlosti, čítajúc každý druhý, či tretí odstavec – lebo to bola nuda a balast. Nad väčšinou z nich sa zamyslím, niektoré som čítala dvakrát, či dokonca trikrát, pri niektorých som ešte desať minúť čumela do tmy a rozmýšľala – a toto všetko ma, prosím pekne, veľmi oberá o čas! Dokonca aj poviedky, ktoré pokrivkávajú v štylistike či gramatike, majú zaujímavý nápad či príjemné postavy. Aj toho balastu je akosi menej, aj detailných opisov omietky, aj vyčerpávajúcich myšlienkových pochodov hlavných hrdinov. V poviedkach je toho častokrát viac nevypovedaného, viac tajomna, viac fantázie, viac toho autori nechávajú na čitateľovi a jeho predstavách, a to je veľmi mocná zbraň.  

Akoby pisatelia rástli spolu s Cenou Fantázie – a toto je (vraj) jej už 15-ty ročník. Za ten čas táto súťaž vyprodukovala obrovské množstvo poviedok a veľké množstvo skvelých autorov, a začínam mať pocit, že sa dostáva do bodu, keď je 75% z nich fakt výborných a zvyšných 25% veľmi dobrých. Čo nás, porotcov, stavia do veľmi komplikovanej pozície, keďže za bránami cien a zbierky ostane príliš veľa dobrého. Ale zároveň je to aj super, a ja by som sa vám – všetkým autorom – chcela poďakovať, že píšete také skvelé veci.

Nedávno som čítala veľmi vtipný článok od Impertinentnej lejdy, ktorá písala o tom, že úspech dosiahnete iba tak, že budete veľmi vytrvalí, a veľmi vytrvalo budete ostatných ľudí otravovať. Tak ja vás poprosím, ak nevyhráte a ani sa neocitnete v zbierke, otravujte nás ďalej, a buďte neodbytní! 

Tiež je veľmi zaujímavé sledovať, ako dianie vo svete, či na Slovensku, ovplyvňuje žánre a témy jednotlivých ročníkov. V čase Twillight boomu bola Cena Fantázie plná upírov a vlkolakov, minulý rok rezonovali poviedky s témami materstva či detí všeobecne (babyboom všade!), tento ročník mi pripadá viac hororovo ladený, jednoznačne ubudlo elfov, aj upírov, rezonujú tu hlavne spoločenské a politické témy, smiechu je málo, humoru ešte menej. Ja, večný optimista, pevne verím, že sa to časom zmení, no zároveň je fajn sledovať, že ľudia reagujú, že im to, čo sa deje, nie je jedno. A to je, myslím, veľmi dôležité – nebyť ľahostajný.

Ľudia z oblasti fantastiky mi vždy boli veľmi sympatickí – sú tak fajne strelení, neboja sa snívať aj keď sa to už na ich vek „nepatrí“, dať to na papier, nastavovať zrkadlo spoločnosti, a hlavne – sami majú tak trochu skúsenosti s tým, aké to je, byť iný a postavený na okraj „normálnej“ spoločnosti (aj keď všetci vieme, že normálny nie je nikto, že áno). Videli ste film Hotel Transylvánia? (rečnícka otázka!) Tak to je ono. Ľudia, ktorí sa postavia, aby vlastným tieňom ochránili „krvilačného“ upíra a pomohli mu. To je super. Moja obľúbená scéna. Takí sú v mojich očiach scifisti a fantasisti. A hororisti (keď už vymýšľať slová, tak poriadne!).

Pôvodne som chcela byť konkrétnejšia k poviedkam, ale nejde to. Bolo by to príliš nadlho, ale už teraz sa teším na zbierku, lebo bude bombová. A už teraz sa neteším na vyhlasovanie, lebo bude nespravodlivé (ako každý rok, že? :-) ).

 Do otravovania, priatelia!

Text: Jennka Packová